Anton Paulík
Pred niekoľkými týždňami som mal možnosť navštíviť niektoré obce a akcie vojvodinských Slovákov. Samozrejme, o nich som čo-to vedel aj doteraz, ale priame dojmy mi ešte chýbali. Vďaka organizačnej pomoci Anny Horvátovej som sa zoznámil s mnohými ľuďmi, aktivistami slovenskej menšiny vo Vojvodine, a tak som si vytvoril obraz o ich súčasnosti, aj keď, samozrejme, veľmi subjektívny.
Nedá mi, aby som nenapísal aj to, čo mojou hlavou prebehlo pri prvej zastávke v Báčskom Petrovci, pred budovou Gymnázia Jána Kollára, ktorú postavili na podnet a s finančnou pomocou Milana Rastislava Štefánika. Ako aj v iných prípadoch sme mohli počuť pripomienku, že to vzniklo za pomoci medzivojnového Československa, či niektorého predstaviteľa vtedajšieho politického života ČSR. A odvtedy aj tieto inštitúcie, aj miestne slovenské komunity sa vyvíjali sto rokov nerušene, a práve preto má človek pocit, akoby sa pohyboval na Slovensku, v čisto slovenskom prostredí. A tu som pochopil, čo vlastne hľadajú, a čo už nenájdu v našich dedinách a mestách návštevníci zo Slovenska, alebo práve z Vojvodiny.
O sile tejto komunity svedčí budova obnoveného evanjelického kostola v Petrovci, taktiež práve prebiehajúca obnova budovy gymnázia, záujem detí o detský tábor v Jánošíku, či záujem miestnych Slovákov o literárny večierok vo štvrtok večer v Kulpíne. Táto mentálna sila bola prítomná všade, aj napriek hospodárskym ťažkostiam, alebo plynulému odchodu mladých ľudí z krajiny. Našťastie následky odchodu mladých ľudí sme postrehli zatiaľ len pri rozhovoroch s predstaviteľmi miestnej či regionálnej samosprávy, alebo na stretnutí s predsedníčkou Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Libuškou Lakatošovou. Na uliciach, alebo na podujatiach, aspoň z nášho pohľadu, ešte zoslabovanie miestnych organizácií, chvalabohu, nevidieť.
Na podnety priateľa Vlada Valentíka sme mohli nazbierať naozaj hodnotné dojmy zo života Slovákov vo Vojvodine. Neformálne stretnutia a rozhovory s deťmi, dospelými a predstaviteľmi jednotlivých organizácií, významnými osobnosťami miestnej kultúry nám pomohli vytvoriť si vlastný obraz o tom, ako sa môže dotvárať, zachovať a rozvíjať menšinová komunita, ktorej dlho po „veľkej vojne” žičila tak domáca, ako aj medzinárodná politika, ktorá do posledných rokov zostala kompaktná a svoju budúcnosť mala prakticky vo vlastných rukách. Ktorá aj napriek naozaj krutým skúsenostiam z poslednej európskej vojny si zachovala svoju životaschopnosť a aj nedotknuteľnú, silnú slovenskú identitu až dodnes. Nám zasa neostáva nič iné, ako tam chodiť častejšie, aby sme sa poučili aj z ich skúseností, aby sme načerpali energiu z ich vitality.
Za zorganizovanie týchto stretnutí aj touto cestou ešte raz ďakujem Anne Horvátovej a Vladimírovi Valentíkovi.
Autor textu Anton Paulík (prvý sprava), Štefan Kraslán a Imrih Fuhl z Maďarska
na letnom detskom tábore v Jánošíku v Srbsku s redaktormi Slovenského svetového kalendára Katarínou Mosnákovou-Bagľašovou a Vladimírom Valentíkom 24. júla 2019