Výročia významných osobností Slovákov v Poľsku v roku 2018

Rok 2018 je rokom, keď si pripomenieme viacero výročí významných udalostí, ktoré kreovali nielen slovenské, ale aj európske a svetové dejiny. Aj významné udalosti však vykonávajú len konkrétni ľudia. A medzi takýchto ľudí nepochybne patrili aj Slováci pochádzajúci z území severného Spiša a hornej Oravy pripojených k Poľsku. Aj oni sa svojou „troškou“ zaslúžili o to, aby sme dnes boli tým, čím sme, aby sme mali byť na čo hrdí a aby slovenský národ napriek tomu, že nie je veľký počtom, bol veľký svojím duchovným odkazom. Dovoľte mi teda, aby som vám predstavila aspoň niekoľkých z nich, ktorých okrúhle výročia si pripomenieme v roku 2018.

Ignác Kolkovič (*1791 Jablonka – †1848 Pešť) – 170. výročie úmrtia

Ignác Kolkovič patril medzi významných slovenských národných činiteľov 19. storočia. Narodil sa 20. januára 1791 v oravskej obci Jablonka. Študoval filozofiu v Trnave a teológiu na Pázmáneu vo Viedni. Ako kňaz síce pôsobil v neslovenskom prostredí (Nagymaros, Óbud, Békásmegyer, Budarös), ale podporoval slovenskú spisbu a aktívne sa zapojil do slovenského národného hnutia, pričom ho môžeme zaradiť k mladšej kollárovsko-hamuljakovskej generácii. Bol horlivým podporovateľom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej i národno-zjednocovacích snáh Slovákov v Uhorsku. Udržiaval styky a spolupracoval s najvýznamnejšími slovenskými učencami tej doby – Pavlom Jozefom Šafárikom, Jánom Kollárom, Martinom Hamuljakom a Jurajom Palkovičom. Zomrel 2. januára 1848 v Pešti.

Karol Vojtuššák (*1858 Dolná Lipnica – †1931)

– 160. výročie narodenia

Karol Vojtuššák bol rímskokatolíckym kňazom a podporovateľom slovenských študentov. Narodil sa 25. apríla 1858 v oravskej obci Dolná Lipnica. Ordinovaný bol v roku 1884. Od začiatku svojej činnosti sa aktívne zapájal do slovenského národného hnutia. Ako archidiakon-farár v Kláštore pod Znievom patril k zakladateľom slovenského katolíckeho spolku v Uhorsku Spolku svätého Vojtecha. K jeho najvýznamnejším zásluhám patrí, že od najvyššieho súdu v Prahe vymohol oživenie katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Bol štedrým podporovateľom študentov. Zomrel 29. januára 1931 v Kláštore pod Znievom, kde je aj pochovaný.

Jozef Bonk (*1858 Podvlk – †1918 Dolná Lipnica)

– 160. výročie narodenia

Jozef Bonk patril medzi popredné osobnosti duchovného a slovenského národného života na hornej Orave na prelome 19. a 20. storočia. Narodil sa 31. júla 1858 v oravskej obci Podvlk a po absolvovaní základného vzdelania sa rozhodol pre kňazské povolanie. Za rímskokatolíckeho kňaza bol vysvätený v Spišskej Kapitule 24. júna 1881. Svoje prvé roky duchovnej činnosti absolvoval ako kaplán v Sedliackej Dubovej, Lokci a Rabči. V roku 1889 sa stal kňazom v Dolnej Lipnici, kde účinkoval nasledujúcich 29 rokov. Podľa dobových dokumentov bol vynikajúcim kazateľom i slovenským vlastencom. Aj vďaka nemu šesť stoviek voličov hlasovalo na voľbách do uhorského snemu v roku 1906 za slovenského poslanca Ferka Skyčáka. Jeho pričinením sa taktiež množstvo Slovákov z hornej Oravy stalo členmi Spolku svätého Vojtecha a práve za jeho pôsobenia prichádzali knižné podiely a kalendáre na hornú Oravu v plných debnách. Zomrel náhle 9. mája 1918 v Dolnej Lipnici, kde je aj pochovaný. Národné noviny o ňom v nekrológu napísali: „Rodoľub, cenný človek, srdcom a povolaním otec, navždy zavrel oči. Onemel výrečný jazyk. Pominul sa silný, mohutný kňaz. Orava má pekný počet vyberaných kazateľov, ale Bonkovi sa nevyrovná ani jeden.“

Ján Evanjelista Nálepka (*1792 Nižné Lapše – †1858

Spišské Podhradie) –160. výročie úmrtia

Ján Evanjelista Nálepka bol slovenským vlastencom a básnikom bernolákovskej generácie na severnom Spiši. Narodil sa 10. decembra 1792 v spišskej obci Nižné Lapše. Humanitné vzdelanie získal na slávnom piaristickom gymnáziu v Podolínci a následne pokračoval v štúdiu filozofie v Trnave a teológie v Trnave i Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 6. augusta 1816. Následne pôsobil ako kaplán v Podvlku, Nižnej, Dolnej Lipnici, Ružomberku i Chmeľnici a od roku 1821 ako farár v Tribši, Nižných Lapšoch a Fridmane. V roku 1838 sa stal dekanom a o tri roky neskôr čestným kanonikom, v roku 1853 skutočným kanonikom. Istý čas pôsobil aj ako dekan v Spišskej Kapitule. Okrem toho, že bol vynikajúcim hudobníkom a znalcom cirkevnej hudby, písal tiež poéziu, modlitby a piesne v bernolákovčine. Jeho tvorba svedčí o vplyve bernolákovského Slovenského učeného tovarišstva, pričom časomierou a celkovým charakterom tvorby ho môžeme zaradiť k Hollého nasledovníkom. Keď v apríli 1850 František Jozef I. vymenoval za spišského biskupa novoveského farára Ladislava Zábojského, bernolákovský básnik a farár  fridmanský Ján Nálepka ho pozdravil ódou Sláwospew ke Prowodnému Uvádzáňu Najoswiťenejšého a Najwelebňejšého Pána Ladislava Zabojszkyho, SS. Bohomluvnosťi Učiťela, a tohož umeňá pri C. K. Wisokej Škole Pešťánskéj Spolku Učiťelow Úda, t. ď. na Stoľicu a Hodnosť Biskupa Spišského, k Dowodu Oprawďiwéj Ucťiwosťi, a k Osohu Wiďecko-Orawskéj Ňemocnici na Swetlo Widaní. Toto jeho dielko vyšlo v roku 1851 v Levoči na siedmich stranách aj tlačou. O sedem rokov neskôr bol tlačou vydaný tiež jeho Chwálospew na Výročnú Památku Naroďeňá, a na Biskupstwí Poswácaňá vysoceuroďenej, ctinajhodňejšéj Osvéťenosťi Pána Ladislava Zabojszkyho z Milosťi Bozkéj, Stolici Apoštolskéj Biskupa Bohomluv. Učiťela, a t. d. Otca najmilosťivejšého, Prevelebnému Kňezstvu, a Verícim tohož Biskupstva k Poťešeňú, a Cťi venovaný a vydaný skrz J. E. N. 21. Mája 1858. Vďaka J. E. Nálepkovi máme možnosť nahliadnuť aj do modlitieb a piesní používaných na severnom Spiši v prvej polovici 19. storočia, keďže sa zachovala jeho rukopisná zbierka modlitieb a piesní z roku 1835 Zápale, z Modlítbi Swatích a Pesňiček Duchowňích k Službám Božím celého Roku Swatég Rimskég Katolickég Cirkwi, a k Prospechu Werícich obogeg Pohlawi, z Wážnostú Gého Nagoswícenegšég Milosti Pána Gozefa Bélik z Božého Smilowaňa Biskupa Spišského na swetlo widané. Poľský cestovateľ Seweryn Goszczyński, ktorý začiatkom októbra 1832 navštívil Fridman, zanechal zaujímavé svedectvo o charaktere i slovenskom patriotizme miestneho kňaza J. E. Nálepku: „Spoznal som v ňom služobníka Cirkvi, akých som v mojom živote stretol málo. Aj popri vyššom vzdelaní plný kresťanských čností, milý, bezprostredný a popri tom zachovávajúci vo všednom živote vysokú dôstojnosť svojho stavu, rozhľadený; bol skutočnou obeťou, ukazujúcou jedine správnu cestu, koľko ráz plnil svoju tajomnú službu pri oltári. Počúval som ho, keď kázal po slovensky, lebo od tejto dediny začína sa krajina obývaná Slovákmi. Jeho slová boli naplnené tou istou evanjeliovou prostotou, láskou, lahodnosťou, ktorých príklad dával svojím životom.„Dekan a kanonik J. E. Nálepka zomrel 17. októbra 1858 v Spišskom Podhradí.

Anton Kudja Riavin (*1908 Dolná Lipnica – †1991)

– 110. výročie narodenia

Anton Kudja Riavin bol pedagógom, redaktorom, slovenským básnikom, tvorcom divadelných hier, rozprávok a prekladateľom z českého jazyka. Narodil sa 17. apríla 1908 v oravskej obci Dolná Lipnica. V medzivojnovom období patril k mladej nastupujúcej generácii slovenských básnikov, pričom mu vyšli dve básnické zbierky: Ružové Plamene a Slzy na dlani. V roku 1937 zostavil k výročiu vzniku ČSR zbierku básní 28. október. Sbierka oslavných básní, článkov a piesní. Pôsobil ako učiteľ na viacerých školách a redigoval týždenník slovenskej mládeže Mladý život. Počas svojho pôsobenia v Trenčíne sa venoval aj histórii mesta, pričom na túto tému publikoval viacero článkov v miestnych Trenčianskych novinách. Je autorom viacerých rozprávkových kníh: Loktibrada a princezná Čokoláda, Rozprávka, V krajine zeleného trpaslíka a Rozprávky pre najmenších. Napísal tiež divadelnú hru pre mládež v 5 obrazoch z Japonska Keď miznú biele krvinky. Zomrel v roku 1991.

Ignác Klózik (*1861 Dolná Lipnica – †1918 Podkonice)

– 100. výročie úmrtia

Ignác Klózik bol slovenským kňazom a literátom, pričom sa výrazne zaslúžil o vzdelávanie slovenských roľníkov. Narodil sa 19. januára 1861 v oravskej obci Dolná Lipnica. Ordinovaný bol v roku 1886. Dlhé roky pôsobil najskôr ako kaplán a od roku 1896 ako farár v Podkoniciach. Venoval sa pozdvihnutiu slovenského roľníctva, naučil ľudí štepiť ovocné stromy a bol tiež iniciátorom myšlienky založenia Gazdovského potravinárskeho družstva. Nikdy nezakrýval svoje slovenské národné cítenie, za ktoré mal byť v roku 1918 uväznený, avšak podkonickí gazdovia sa za svojho duchovného postavili. Zomrel 19. septembra 1918 v Podkoniciach, kde je aj pochovaný.

Ludwik Korkoš (*1928 Čierna Hora – † 1992 Bratislava)

– 90. výročie narodenia

Ludwik Korkoš bol akademickým sochárom a pedagógom, pričom patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského umenia druhej polovice 20. storočia. Svetlo sveta uzrel 17. januára 1928 v spišskej obci Čierna Hora, ktorá bola osem rokov pred jeho narodením pripojená k Poľsku. Pochádzal z umelecky nadanej rodiny, z ktorej takmer každý člen obohatil slovenské umenie o nezanedbateľné hodnoty. Už jeho otec Sebastián, drevorubač a lesný robotník, kreslil a vyrezával sošky, ktoré sú dnes súčasťou expozície slovenských ľudových plastík v Slovenskom národnom múzeu. Jeho matka Alžbeta zas vytvárala unikátne výšivky a najmä maľby na skle, ktoré sú súčasťou zbierok Slovenskej národnej galérie. Taktiež Ludwikovi súrodenci, ako aj ich deti či vnuci, boli umelecky nadaní a presadili sa v rôznych odvetviach umenia. Samotný Ludwik študoval rezbárstvo u prof. Antona Drexlera na Štátnej priemyselnej škole v Banskej Štiavnici a následne v rokoch 1945 – 1951 u prof. Jozefa Wágnera na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave, kde pôsobil v rokoch 1953 – 1981 ako pedagóg na Strednej škole umeleckého priemyslu.

Jeho dielo je v slovenskom sochárstve jedinečným a originálnym javom. Dokázal tvorivo nadviazať na tradíciu ľudového umenia a zladiť ho s odkazmi gotiky, baroka, kubizmu i inými modernými umeleckými prostriedkami. Príznačnou črtou jeho tvorby je sviežosť a mladosť v myslení a konaní, pričom možno sledovať dva póly jeho tvorivosti – dramatický a lyrický. V prvom prezentuje drsnosť i tvrdosť života slovenských goralov a drevorubačov, drámy bojov, či hrôzy vojny, v druhom krásnu a idylickú slovenskú krajinu, ale i detskú bezstarostnosť, múdrosť, starostlivosť a odhodlanosť dedinského človeka. Drevorezby i monumentálne bronzové plastiky Ludwika Korkoša sú dnes neodmysliteľnou súčasťou mnohých slovenských miest. Len samotnú Bratislavu zdobí niekoľko jeho diel – bronzová plastika areálu Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity, reliéf na prvej panelovej budove v ČSSR na Kmeťovom námestí, bronzová plastika pred nemocničným areálom na Kramároch, bronzová plastika Ukrižovaného Ježiša na Mudroňovej ulici, skulptúra Detvana na priečelí Parku kultúry a oddychu, reliéf na budove Najvyššieho súdu na Župnom námestí, bronzová socha ženy s dieťaťom a holubicou pred univerzitnou nemocnicou, či dekoratívne stĺpy na Dudovej ulici. Jeho diela však môžeme nájsť aj v Prešove (monumentálne súsošie a bronzová plastika Slovenskej republiky pred budovou VÚC), v Ružomberku (bronzová plastika ženy), v časti Liptovského Mikuláša Demänová (bronzová plastika troch dievčat v liptovskom kroji, ktorá je súčasťou miestnej fontány), v Poprade (sídlisko Juh, pred Luníkom, Bajkalská), Michalovciach (Nevesta na priečelí Domu služieb na Námestí osloboditeľov), či v Kežmarku (pomník obetiam SNP na kežmarskom hrade). Je taktiež autorom náhrobkov viacerých významných slovenských osobností, medzi inými Vladimíra Plicku (Bratislava), Alojza Miškoviča (Kežmarok), či Mirka Nešpora (Karlova Ves). Ludwik Korkoš so svojou tvorbou vyhral niekoľko celoštátnych súťaží a svoje diela prezentoval doma i v zahraničí, kde vzbudili veľký záujem. V roku 1979 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec.

Častým motívom prác Ludwika Korkoša bola spomienka na domov. Takou je napríklad drevorezba z lipového dreva Domovina alebo drevené skulptúry Piliere domova, ktoré zdobia predsieň Úradu vlády Slovenskej republiky. I to svedčí o tom, že nikdy nezabudol na svoju rodnú obec, ktorú aj často navštevoval, pričom sa živo zaujímal o život miestnych Slovákov i o krajanské hnutie. Bol čitateľom jediného slovenského mesačníka v Poľsku Život a patril tiež medzi zakladateľov Spolku priateľov Slovákov v Poľsku, ktorý vznikol v roku 1991 v Bratislave. Zomrel 24. decembra 1992 v Bratislave.

Florián Červeň (*1840 Chyžné – † 1928 Bratislava)

– 90. výročie úmrtia

Dr. Florián Červeň (Cherven) bol filológom, historikom, geografom, kartografom, autorom viacerých učebníc a máp i zakladajúcim členom Matice slovenskej. Narodil sa 3. februára 1840 v oravskej obci Chyžné. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici i Užhorode a následne filológiu a históriu na Viedenskej univerzite. V roku 1864 získal profesorský diplom z histórie a zemepisu na univerzite v Pešti. Následne pôsobil na slovenskom katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, na gymnáziu v Bratislave a na univerzite v Pešti, kde prednášal svetové dejiny. Zároveň bol členom krajinskej školskej rady a neskôr riaditeľom štátneho gymnázia v Budapešti. Počas života absolvoval viacero študijných ciest do Talianska, Francúzska, Nemecka a Anglicka. Vydal, zostavil, preložil a zredigoval učebnice pre gymnáziá, školské atlasy, mapy Palestíny a Európy v dobe križiackych výprav, Grécka, Rímskeho impéria, školské nástenné mapy Európy a Uhorska. Je autorom viacerých historických a zemepisných článkov a vydal tiež niekoľko diel, napríklad Zemevid krajín uhorskej koruny s menami slovenskými (1870), Rakúsko-uhorská monarchia v písme a v obrazoch (1870) či Uhorsko dľa diela Jeho s. k. Wýsosti (1891). V roku 1909 bol za svoju prácu povýšený do zemianskeho stavu. Angažoval sa tiež v slovenskom národnom hnutí a počas svojho života aktívne prispieval do Slovenských národných novín a Národného kalendára. Patril tiež medzi zakladajúcich členov prvej celonárodnej inštitúcie Slovákov – Matice slovenskej. Zomrel 21. februára 1928 v Bratislave.

Šarlota Buganová-Alexy (*1906 Horná Lipnica – †1978 Bratislava)

– 40. výročie úmrtia

Šarlota Buganová-Alexy bola slovenskou poetkou, publicistkou, výtvarníčkou i predstaviteľkou feministického hnutia na Slovensku. Narodila sa 4. novembra 1906 v oravskej obci Horná Lipnica. Ľudovú školu vychodila v Námestove, meštiansku dievčenskú školu v Ružomberku a Trstenej a gymnázium v Košiciach. Už ako 9-ročná žiačka napísala, nacvičila a uviedla detskú divadelnú hru Meniny starej mamy, za ktorú získala uznanie od básnika Ignáca Grebáča-Orlova. Vyššie vzdelanie nadobudla na Univerzite Komenského v Bratislave, Karlovej univerzite v Prahe, ako aj na parížskej Sorbone, kde získala štipendium na študijný pobyt. Od dvadsiatych rokov 20. storočia publikovala, najmä v Slovenských pohľadoch a Živene. Prispievala aj do ďalších slovenských časopisov a novín, napríklad do Vatry, Rozvoja, Slováka, Slovenskej pravdy, Slovenskej krajiny, či Slovenského národa, kde okrem iného propagovala feministické hnutie. Písala senzitívnu poéziu plnú prírodnej, ľúbostnej a etickej lyriky, ale tiež publicistické články, či hudobné a divadelné kritiky. Literárne sa odmlčala v polovici tridsiatych rokov, ale poézii ostala verná do konca života, o čom svedčia v rukopise zachované, nepublikované básne. Vďaka jej prekladom sa slovenská verejnosť mohla zoznámiť s dielami európskych literárnych velikánov ako Charles Baudelaire, či Oskar Wilde. So svojím manželom, slovenským akademickým maliarom Jankom Alexym, robila návrhy na gobelíny a ilustrovala viacero jeho kníh. Angažovala sa tiež za záchranu viacerých slovenských historických kultúrnych pamiatok, napríklad Bratislavského, Trenčianskeho, či Spišského hradu. Zomrela 1. júna 1978 v Bratislave.

Jozef Jablonský (*1910 Jablonka – † 1988 Dolný Kubín)

– 30. výročie úmrtia

Jozef Jablonský bol slovenským pedagógom, hudobníkom a zberateľom ľudovej slovesnosti na Orave. Narodil sa 4. apríla 1910 v Jablonke v slovensky uvedomelej učiteľskej rodine, pričom sa stal následne učiteľom. Prispieval do viacerých slovenských novín, napríklad do Oravy, Žiačika či Slovenského hlasu. Ako učiteľ v Oravskom Veselom spolupracoval s Maticou slovenskou, zbieral a upravoval goralské piesne, zvyky i obyčaje. Knižne vydal Manuale, obradná príručka (1938) a Funebrál, pohrebný spevník (1942). Zomrel 31. marca 1988 v Dolnom Kubíne.

Michal Dočolomanský (*1942 Nedeca – † 2008 Bratislava)

– 10. výročie úmrtia

Michal Dočolomanský bol slovenský herec, spevák a moderátor, pričom patril medzi najúspešnejších a najobsadzovanejších divadelných umelcov svojej doby. Narodil sa 25. marca 1942 v spišskej obci Nedeca, kde jeho otec Rudolf pôsobil ako učiteľ. Koncom druhej svetovej vojny, pred opätovným pripojením obce k Poľsku, odišla jeho rodina na Slovensko. Hoci sa mladý Michal pôvodne vyučil za automechanika, lákalo ho tiež herectvo. Už v detstve sa venoval ochotníckemu divadlu a nakoniec herectvo aj vyštudoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Následne sa stal členom činohry Slovenského národného divadla. Ako herec stvárnil množstvo kultových divadelných rolí, medzi inými nezabudnuteľného Jánošíka v úspešnom muzikáli Na skle maľované, v hre, ktorá s ním v hlavnej úlohe zaznamenala v rokoch 1974 – 2002 až 642 repríz. Nezabudnuteľná je jeho titulná postava v Ibsenovej dráme Peer Gynt, Mortimer v komédii Brooklynská noc, v muzikáli Neil Simona: Pozor na Leona a v mnohých ďalších. Neodmysliteľne sú s jeho menom spojené aj mnohé slovenské a české televízne inscenácie, filmy, či seriály, ako napríklad Sváko Ragan (1976), Jedenáste prikázanie (1977), Inženýrská odysea (1979), Tisícročná včela (1983), Povstalecká história (1984), Alžbetin dvor (1986), Horská služba (1998), Tri gaštanové kone (1966), Generácia (1969), Medený gombík (1970), Zypa Cupák (1976), Adéla ještě nevečeřela (1977) a mnohé iné. Slovenské deti si ho iste zapamätali ako legendárneho Macka Uška, ktorého hlas v tejto kultovej poľskej rozprávke nadaboval a milovníci hudby zas ako speváka viacerých slovenských evergrínov. Michal Dočolomanský patril medzi najúspešnejších a najobsadzovanejších hercov svojej doby a bol častým víťazom ankiet o najpopulárnejšieho herca roka. V roku 1982 získal ocenenie zaslúžilý umelec a v roku 2007 cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu. V tom istom roku mu prezident Slovenskej republiky udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenska a šírenie dobrého mena v zahraničí. Zomrel 26. augusta 2008 v Bratislave, nemá však stály hrob a jeho pozostatky vraj boli roztrúsené v Pieninách. Spolok Slovákov v Poľsku v spolupráci s Maticou slovenskou mu v roku 2010 odhalili na rodnom dome pamätnú tabuľu.

 

Milica Majeriková-Molitoris