Milica Majeriková-Molitoris
Severná Orava od vekov inšpirovala mnohých slovenských umelcov svojimi neopakovateľnými prírodnými scenériami s roztrúsenými učupenými dreveničkami, políčkami, kostolíkmi, prícestnými kaplnkami, hrdými obyvateľmi i svojráznym koloritom. Nezmenilo sa to ani po pripojení jej časti k Poľsku, kde Slováci a ich potomkovia pretavovali naďalej svoj obdiv k rodnému kraju aj do rôznych umeleckých vyjadrení. Jednou z týchto umelkýň – Sloveniek narodených na severnej časti Oravy patriacej Poľsku – je maliarka Lýdia Mšalová, ktorá už 90 rokov čerpá a odovzdáva túto jedinečnosť formou výtvarného umenia.
Svetlo sveta uzrela 28. júna 1933 v oravskej obci Horná Zubrica (poľ. Zubrzyca Górna) v národnostne zmiešanej rodine. Otec František Mšal bol rodeným Slovákom z Hornej Zubrice, mama Zofia Żelazna zas pochádzala z malej obce spod Krakova, pričom do dediny prišla v medzivojnovom období, po prvom pripojení obce k Poľsku, so svojím strýkom, prvým poľským kňazom Janom Karczom.
Umelkyňa pochádza zo šiestich detí, pričom ona bola tretím potomkom v poradí a zároveň prvou dcérou materiálne nie veľmi majetných, ale duchom bohatých rodičov. Základné vzdelanie, prvých päť tried, nadobudla po opätovnom pripojení Hornej Zubrice k Slovensku v slovenskej škole v rodnej obci. Po skončení vojny však boli slovenské školy na hornej Orave zlikvidované, a keďže do poľskej ju nechceli dať, nemala možnosť ďalej sa vzdelávať. Navyše jej matka odišla vypomáhať svojmu strýkovi, už spomínanému kňazovi do vnútrozemia Poľska, a tak na najstaršiu dcéru padla veľká časť starostlivosti o domácnosť a tiež o svojich mladších súrodencov.
Napriek veľkej túžbe ďalej študovať, musela zostať sedem rokov doma. Keď sa dozvedela, že v Jablonke otvorili siedmu triedu s vyučovacím jazykom slovenským, uprosila otca, aby tam mohla ísť, zobrala svoje vysvedčenie z poslednej absolvovanej piatej triedy a vybrala sa so svojím ujom, ktorý šiel zapísať dcéru, do Jablonky na zápis. V kancelárii sedel za stolom riaditeľ školy, ktorý si prezrel vysvedčenie a vrátil jej ho naspäť s tým, že musí priniesť doklad zo šiestej triedy. Taký však nemala. Navyše si všimol aj dátum jej narodenia a skutočnosť, že má už sedemnásť rokov a skonštatoval, že nie učiť, ale vydávať by sa mala. Taká stará by im určite len deti kazila! Nepomohol ani usedavý plač, ani záruky jej strýka.
Pomohli však slovenskí učitelia, ktorí po diplomatických rokovaniach medzi vtedajším Československom a Poľskom prišli do Hornej Zubrice do znovu obnovenej slovenskej školy. Tí jej umožnili doplniť si základné vzdelanie, a keď si Slováci vydobyli aj otvorenie prvej a jedinej strednej školy v Poľsku s vyučovacím jazykom slovenským v Jablonke, vybrala sa tam na prijímacie pohovory. Tu sa znovu stretla s už známym riaditeľom, tentokrát však mala všetky potrebné doklady a prijímacie skúšky urobila.
Na lýceu sa stala predsedníčkou triedy a reprezentovala študentov i školu na rôznych akciách, a to i napriek tomu, že odmietla vstúpiť do Zväzu poľskej mládeže (poľ. Związek Polskiej Młodzieży). Keď bola v desiatej triede, napísala na Ministerstvo školstva sťažnosť na nevyhovujúce podmienky v lýceu ohľadom hygieny a učebných pomôcok. Za to ju po uskutočnení inšpekcie chceli vyhodiť zo školy a dokonca sa jej vyhrážali aj väzením. Riaditeľ jej vtedy poradil, aby, ak chce ďalej študovať, poprosila nejakého krajana nech vyhlási, že tú sťažnosť napísal on po slovensky a ona ju len prepísala po poľsky. Nie každý bol ochotný to urobiť, no nakoniec to na seba vzal predseda miestnej skupiny Spolku Slovákov v Hornej Zubrici Eugen Kott. Tak Lýdia Mšalová lýceum úspešne ukončila. Po maturite na večierku sedela vedľa riaditeľa, ktorý ju vyzval do tanca a priznal sa, že ho celý čas prenasledovali jej slzy, keď ju prvýkrát neprijal v Jablonke do siedmej triedy.
Po skončení lýcea pokračovala v štúdiu slovenskej filológie na Vysokej škole pedagogickej v Krakove a vyučovala slovenský jazyk v základnej škole najskôr v oravskej obci Pekelník a neskôr aj v rodnej Hornej Zubrici. Aktívne sa tiež zapájala do slovenského národného hnutia v Poľsku, bola členkou výboru slovenského a českého krajanského spolku, dopisovateľkou jediného krajanského časopisu Život, viedla i hrala slovenské amatérske divadielka na Orave.
Mala však ešte jeden veľký nesplnený sen. Už ako dieťa túžila byť maliarkou a veľmi rada kreslila, najmä portréty svojich blízkych i ľudí, ktorí k nim prichádzali na návštevu. Keď si otec všimol jej záľubu, našla raz na Mikuláša pod vankúšom farebné tužky. Tu niekde sa začala jej kariéra maliarky. Maľovala veľmi rada, ale cítila, že jej obrazom niečo chýba a tak sa po všetkých patáliách so vzdelaním rozhodla, už ako učiteľka, že sa prihlási na štúdium výtvarnej výchovy. Aby nešla do ďalekého sveta sama, nahovorila jednu kolegyňu zo Spiša, aby išla na prijímacie skúšky s ňou. Tá síce veľmi nechcela, pretože kresliť nevedela, ale keď jej prisľúbila, že bude kresliť obrazy za ňu, nakoniec pristala. Ako sa dohodli, na prijímacích skúškach nakreslila obraz najskôr pre ňu a potom pre seba. Čo sa však nestalo? Na školu prijali jej kolegyňu a ju nie.
To ju ale neodradilo a keď sa dozvedela, že otvárajú diaľkové štúdium výtvarnej výchovy na Sliezskej univerzite v Tešíne, rozhodla sa opätovne prihlásiť. Na štúdium ale potrebovala odporúčanie z poľskej strediskovej obce (poľ. gminy), a to nedostala. Jej túžba mať výtvarné vzdelanie bola však veľká, a tak využila skutočnosť, že kedysi jej počas školenia na Slovensku kurátor z Nového Sącza povedal, že ak bude niečo potrebovať, nech sa na neho obráti. S búšiacim srdcom išla za ním, ale pretože práve odchádzal na dovolenku, poveril svojich podriadených, aby vybavili vec k jej spokojnosti. Tí jej spočiatku odporúčanie dať nechceli, lebo nemala príslušné výtvarné vzdelanie, ale nakoniec, keďže im to nariadil sám kurátor, jej ho dali. A tak, síce s mesačným oneskorením, ale predsa sa jej podarilo získať odporúčanie a po zložení skúšok študovať svoje vysnívané výtvarné umenie.
Počas celého štúdia, ktoré vzhľadom na to, že bolo diaľkové, prebiehalo cez sviatky a prázdniny, nikomu okrem svojich najbližších – mamy a brata – nepovedala o tom, že študuje, lebo sa obávala, aby jej to niekto z poľskej strediskovej obce neprekazil. V noci sa učila a do Tešína odchádzala skoro ráno, keď ešte všetci spali. Až po skončení zaniesla diplom do strediskovej obce a neskôr sa dozvedela, že jej predstaviteľ sa okamžite sťažoval v kuratóriu. Mala preto výčitky, a tak prácne vyhľadala kurátora, ktorý už medzitým odišiel do Krakova, aby mu veľmi poďakovala za odporúčanie, ktoré jej umožnilo premeniť svoju veľkú túžbu na realitu.
Konečne mohla začať maľovať, čo bolo vždy jej veľkým želaním, obrazy pre kostoly. Jej diela tak dnes tvoria súčasť výzdoby viacerých kostolov na Orave i za jej hranicami. Pre filiálny kostol sv. Antona v Hornej Zubrici Zimnej Dziure namaľovala veľkoplošný obraz patróna, ktorý je umiestnený na hlavnom oltári, ako aj feretron sv. Michala Archanjela a pre farský kostol sv. Michala Archanjela v centre rodnej obce zas obraz Bičovaný Kristus. Do kaplniek pri kostole sv. Jakuba Apoštola v Pekelníku na Orave vytvorila štyri olejomaľby – Piety, Panny Márie Lurdskej, Lasaletskej Matky Božej a Panny Márie Fatimskej. Na časti Spiša, ktorá bola pripojená k Poľsku, renovovala Krížovú cestu v kostole sv. Kataríny v Novej Belej. V kostole v poľských Psaroch pri Trzebini sa zas môžu pochváliť jej krížovou cestou a štrnástimi monumentálnymi a kompozične dynamickými zastaveniami a na Slovensku v Lesnej obrazom patrónky chrámu Sedembolestnej Panny Márie.
Okrem sakrálnej tematiky je tvorba Lýdie Mšalovej spojená najmä s rodnou Oravou, jej prírodou, ľuďmi či architektúrou. Umelkyňa obľubuje predovšetkým akvarelu, ale občasne používa aj ceruzu, maľbu uhlíkom či linoryt. Vo svojich dielach zachytáva jedinečné okamihy oravského naturelu v jeho kráse i drsnosti. Z jej obrazov dýcha láska k rodnému kraju i pokora a životná skúsenosť Oravcov.
Jej diela mohli záujemcovia vidieť na desiatkach výstav v Poľsku i na Slovensku, a po dostavaní Centra slovenskej kultúry v Jablonke na Orave je plánované zriadenie jej stálej expozície v miestnej galérii, keďže svoje dielo darovala Spolku Slovákov v Poľsku. Tam budete môcť vzhliadnuť svet očami našej slovenskej umelkyne z poľskej časti Oravy, ktorá sa v tomto roku dožíva okrúhleho jubilea 90 rokov. Ten je niekedy farebný a krásny, inokedy čiernobiely a zádumčivý. Nakoniec, príďte sa sami presvedčiť…