Slovenské divadlo v Chorvátsku

O divadelnej činnosti v slovenskej reči v Chorvátsku nemáme veľa informácií. V roku 1990 sa o tejto tematike zmienil profesor Josef Matušek^[1] v Jednote, mesačníku Československého zväzu v Chorvátsku:

„Ve slovenských osadách na území Slavonie, s výjimkou Iloku a Lipovlan, se dramatické kroužky poměrně pozdě ustanovily. Slovenské osady totiž dlouho neměly slovenské školy, nejčastěji jim scházeli lidé, kteří by k divadlu měli kladný pomer, a postrádaly pomoc Matice slovenské, která věnovala větší pozornost slovenským spolkům ve Vojvodině a Srijemu. V slovenských osadách byly také poměrně pozdě založeny kulturní nebo osvětové spolky.

Antunovec – V Antunovci se nikdy nepodařilo vzbudit zájem o jakékoli formy kulturní činnost, ačkoliv se Českoslo­venský svaz o to všemožně snažil. Do Antunovce dojížděli ochotníci z Lipovlan, Međuriče a Záhřeba, předváděli tu slovenské divadelní hry ale bez jakýchkoli výsledků. Dvakrát tam hostovali ochotnici Klubu československých akademiků ze Záhřeba, kteří tu v r. 1935 a 1936 předvedli slovenské hry.

Duga Međa – Do této zapadlé slovenské osady dojížděli čeští učitelé a loutkáři z Osijeku, kterým se podařilo spolu s domácími sehrát v r. 1937 jednu loutkovou hru.

Ilok – Ilok byl již od konce minulého století kulturním střediskem Slováků v západní části Srijemu. Tehdy v Iloku působilo více nadšených slovenských vlastenců buditelů, mezi nimiž si největší zásluhy o kulturní povznesení slovenského lidu získal Josef Maliak.

Jelisavac – Zásluhy o probuzení krajanského a kulturního života v Jeli­savci si získal učitel z Československa Hlavinka, který vyučoval na české doplňovací škole v Osijeku. Odtud pravidelně dojížděl do Jelisavce, předváděl tu hlavně loutková divadla a tím vzbuzoval zájem o ušlechtilou kulturní zábavu. Díky jeho obětavosti v Jelisavci se začalo s hraním divadel. 1937 Matka, Bludár, 1938 Kamenný chodníček, také v Markovci. Divadla v Jelisavci nacvičovali učitelé Ondrej Brník a Ondrej Kolembus.

Josipovac – Na podnět a s pomocí českých učitelů z Osijeku si tu mládež v r. 1937 založila první dramatický kroužek. Předseda byl Štefan Banas, jednatel Adam Gavljak a režisér Adam Banas. Z dostupných pramenů nelze zjistit, zda se jim podařilo nacvičit nějakou divadelní hru.

Jurjevac – Také v Jurjevci si mládež s pomocí osijeckých učitelů založila r. 1937 divadelní kroužek. Předseda byl František Strapač, jednatel Jozo Škrbík a režisér Adam Buček. Nebylo možno zjistit, zda vystoupili s nějakou divadelní hrou.

Lipovljany – Slovenská divadla se v Lipovlanech začala hrát již v r. 1924, první hrou byl Janošík. Poté se hrála střídavě s českými divadelními hrami.

Markovac Našički – V Markovci se slovenská divadla začala hrát r. 1936, divadelnictví se však nepodařilo zapustit kořeny. 1936 Na letovisku, 1937 Tri vrecia zemiakov. Divadla v Markovci nacvičoval Ondrej Koza.

Novi Miljevci – Do Nových Miljevců, slovenské osady na území okresu Podravska Slatina, zavítali několikrát učitelé z Osijeku, kteří se tu s pomocí loutkového divadla snažili vzbudit zájem o národnostní a kulturní život. Jejich snahy se však nesetkaly s úspěchem, v Miljevcích se nepodařilo ani založit slovenskou školu ani organizovat jakékoli formy slovenského kulturního života.“

Ilocký Slovenský kultúrno-osvetový spolok Ľudovíta Štúra v 60. až 80. rokoch 20. storočia pôsobil v rámci Zväzu Čechov a Slovákov v Juhoslávii, v ktorom bola vytvorená Odbočka pre Slovákov a tá mala dôležitú úlohu: pomáhať ostatným obciam v Chorvátsku, v ktorých žije slovenská spoločnosť, aby si založili svoje kultúrno-umelecké spolky a tiež rozprúdili vyučovanie slovenčiny na základných školách, divadelnú a folklórnu činnosť. V rokoch 1958 až 1985 navštívili Iločania s divadelným predstavením obce s najväčším počtom Slovákov: Jelisavec, Punitovský Josipovec, Našický Markovec a Jurievec, ale nedosiahli, aby sa v týchto prostrediach opäť začali hrávať divadelné predstavenia. Zakorenilo sa však vyučovanie slovenského jazyka na základných školách a ožili folklórne sekcie, ktoré sú činné dodnes.

Roku 2008, po trojročnom skúmaní archívnych divadelných materiálov v Múzeu mesta Ilok, v Matici slovenskej Ilok a po rozhovoroch s ešte živými hercami, autori Iločania: Ružica Černa, Vlatko Miksád a Ratko Sudecký, za finančnej pomoci štátnych inštitúcií v Chorvátsku a na Slovensku, vydali monografiu Slovenské divadlo v Iloku 1914 – 2008, ktorá skúma a mapuje spoločenský a kultúrny život Slovákov v Iloku v tomto období. Publikácia svedčí o bohatej kultúrnej činnosti ilockých Slovákov, ich divadelnom pôsobení, do ktorého sa z niektorých rodín zapájali aj viaceré pokolenia (napr. otec, syn a vnuk). Snaha a činnosť divadelných ochotníkov pomáhali, okrem školy a slovenskej evanjelickej cirkvi, zachovať slovenskú národnú identitu, kultúru a jazyk v Iloku.

Monografia je dvojjazyčná, slovensko-chorvátska publikácia, má 376 strán a obsahuje 622 fotografií, z asi tisíc zozbieraných, kulturologicky veľmi zaujímavých, lebo hovoria o období, v ktorom sa predstavenia konali. Medzi nimi sú zábery jednotlivých výstupov a skupinové portréty.

Od premiéry prvého po slovensky hraného divadelného predstavenia v Iloku bolo dodnes ilockými hercami odohraných 185 premiér: dospelých, či detských. Medzi nimi boli aj tragédie, ale predovšetkým veselohry slovenských, českých, ruských, bulharských, juhoslovanských, maďarských a chorvátskych autorov.

V úvode je časť venovaná historickému vývoju divadelníctva v Iloku z prvej polovice 20. storočia a ďalej časť venovaná činnosti slovenských spolkov v Iloku, z ktorých vznikol dodnes aktívny Slovenský kultúrno-osvetový spolok Ľudovíta Štúra. Monografia je, okrem fotografií, doplnená príbehmi o plagátoch, pozvánkach, hosťovaniach, miestnostiach, kde sa predstavenia skúšali či hrali, o príležitostiach a ťažkostiach v činnosti, o kritických prehľadoch a predovšetkým o členoch tých družín, ktoré vytvárali predstavenia, prostredníctvom anekdot a duchaplných poznámok. Napríklad udalosť z roku 1939: „Naši ochotníci boli takmer z najchudobnejších vrstiev obyvateľstva. Zväčša nádenníci, ktorí robili od úsvitu do mrku. Niektorí bojovali s čítaním. Museli sme ich úlohy učiť predriekaním.“ alebo udalosť z roku, na ktorú sa pamätá herec Juraj Kukučka starší: 1946: „Pucovský mal veľkú trému a nemohol prehovoriť ani slova – Juraj Kukučka ho chytil pod ruku a niekoľkokrát sa prešli hore-dolu po javisku. Keďže si Pucovský ani potom nespomenul na svoj text, Kukučka ho vyviedol do zákulisia, opona spadla a diváci tlieskali, lebo si nevšimli, že herci nehrali podľa scenára.“

V chronologickom poradí sa uvádzajú divadelné predstavenia od roku 1914 až do začiatku roku 2008. Pripojené sú tiež mená a priezviská autorov divadelných hier, dátum a miesto predstavenia, postavy a ich obsadenie a mená ľudí, ktorí spolupracovali. Medzi nimi sú maskéri, kostyméri, scénografi, technici, šepkári, režiséri a ich asistenti.

Vďaka veľkému množstvu písomných materiálov mohla sa detailne priblížiť väčšina odohraných divadelných hier, ktoré boli v Iloku do roku 2008 tradične hrané nasledujúcich dátumov:

2. februára: v roku 1921 hrali v tento deň ilockí Slováci divadelné predstavenie po 1. svetovej vojne a od tohto dátumu sa sleduje kontinuita divadelného života.
3. apríla: v roku 1914 sa v tento deň hralo v Iloku prvé divadelné predstavenie v slovenčine – Strašidlo Ferka Urbánka.
4. decembra: v roku 1952 bol v tento deň v Iloku slávnostne otvorený novopostavený Slovenský národný dom.

Prihliadalo sa tiež na významné ocenenia spolku a hercov, vystúpenia za hranicami Iloku a Chorvátska, ako aj na hosťovanie iných súborov v Iloku.

Snažilo sa spracovať aj životopisy hercov. Celkom sa to, žiaľ, nepodarilo, lebo od vzniku ilockej scény prešlo jej doskami viac ako 550 amatérskych hercov všetkých vekových skupín s rôznymi povolaniami či záujmami. Uvedené sú však dátumy divadelných predstavení, biografie režisérov, ilockých autorov divadelných hier a ďalších, ktorí sa pričinili o to, aby sa divadelná tradícia ilockých Slovákov udržala viac ako sto rokov.

Roku 2014 profesor Vlatko Miksád zdigitalizoval všetkých 185 divadelných hier, ktoré sa v Iloku hrali od roku 1914 po rok 2016, až na niekoľko skečov a scénok, ktoré sa v minulosti hrali na Silvestra (zachovali sa ich názvy, ale nie aj texty).

O hercov v divadelných predstaveniach v neďalekej minulosti v Iloku nebývalo nikdy núdza. Keď bolo treba nacvičiť novú hru, stačilo sa pospytovať hore-dolu ulicou, niekoho poprosiť, iného za rukáv potiahnuť, boli i takí, čo sa sami ponúkli – a divadlo bolo. S divadlom sa išlo na návštevy, divadelné návštevy sa prijímali. S mnohými divadelnými hrami Iločania vystúpili bezmála vo všetkých slovenských obciach vo Vojvodine (Srbsko) a vystupovali niekoľkokrát aj na Slovensku.

V monografii sú uvedené aj informácie o hudobníkoch, ktorí boli hlavnými piliermi druhej časti programu, lebo sa predstavenia v Iloku nikdy nekončili pádom divadelnej opony. To, čo zostalo tradíciou pri divadle, je večera pre účastníkov a tanec po divadelnom predstavení pre všetkých, niekedy až do včasných ranných hodín. Do tanca vždy hrala domáca slovenská kapela.

Prvé divadlo po slovensky v Iloku zahrali Iločania pred prvou svetovou vojnou, 12. apríla roku 1914. Bolo to Strašidlo od Ferka Urbánka. Réžiu mali na starosti Blanka Maliaková, dcéra Jozefa Maliaka, a Michal Imrek.

Problémy, na ktoré hneď v zárodku narazili organizátori divadla, boli dva: alkohol a obavy, či sa predstavenie vydarí. Blanka Maliaková v roku 1914 o tom píše: „Herec si myslel, že keď hrá opitého robotníka, musí mat‘ vypité. Zaujímavé je, že nepil na skúškach, ale až na javisku. Väčšina hercov sa živí ťažkou poľnohospodárskou prácou. Mnohým z nich robilo problém pri prvom nácviku čítanie úloh, lebo mnohí od tých čias, čo striasli školský prach, nemali ani novín ani knižky v rukách, ba jeden medzi nimi je analfabet.“

V tom istom roku vypukla vojna, takže nasledujúce divadelné predstavenie bolo až 2. februára 1921. Odvtedy sa divadlo v Iloku hrávalo takmer pravidelne aspoň raz do roka.

Z archívnych dokumentov sú známi títo ilockí najčastejší režiséri predstavení pre dospelých: farár Ivan Vereš, riaditeľ banky Jozef Stupavský, učiteľ Andrej Kukučka, farár Želislav Sľúka, profesor Andrej Kuric a profesor Vlatko Miksád. Niekoľkokrát pri nacvičovaní pomáhal aj profesionálny režisér z Báč­skeho Petrovca Ľuboslav Majera. Divadelné scénky so žiakmi nižších tried základnej školy v Iloku desaťročia nacvičovala miestna učiteľka Mária Pejaková, rodom z Báčskeho Petrovca, a so žiakmi vyšších tried profesor Vlatko Miksád.

Počas poslednej vojny v Chorvátsku, v rokoch 1991 – 1997, sa v Iloku pokúsilo nacvičiť niekoľko divadelných predstavení, ale pre neustále mobilizácie Slovákov to nebolo možné. Kultúrna činnosť sa utlmila. Veľkým šťastím bolo, že mali vlastnú budovu – Slovenský národný dom vystavaný v roku 1952. Treba spomenúť, že Iločania počas vojny nezostali osamotení. Okrem humanitárnej pomoci, v organizácii Matice slovenskej v Juhoslávii na čele s predsedom Michalom Spevákom, ich niekoľkými predstaveniami potešili vojvodinskí ochotníci z Báčskeho Petrovca a z Lugu.

Od roku 1914 po rok 2016 uviedli Iločania na divadelné dosky, či už v Iloku, alebo inde, 87 autorov, z ktorých je Ferko Urbánek uvedený 16-krát, Iločan profesor Vlatko Miksád 15-krát, Ivan Stodola 9, Jozef Gregor Tajovský 5-krát a Iločan Daniel Cinkocký 4-krát. Okrem nich sa vlastnými uvedenými scénkami predstavili aj dve Iločanky: Anna Fábryová dvomi krátkymi predlohami a profesorka Božena Dasovićová jednou.

V roku 2014 profesor Vlatko Miksád, dlhoročný režisér Matice slovenskej Ilok (od roku 1987), vydal zbierku štrnástich vlastných detských divadelných scénok pod názvom Príbehy za oponou. Zbierka je prvá svojho druhu v Chorvátsku. Vyšla za pomoci pivnickej divadelnej dielne Píšeš? Píšem! pod vedením Kataríny Hitzingerovej a Ochotníckeho divadla Janka Čemana v Pivnici. Divadelné texty z nej už boli uvedené na javiskách v slovenských prostrediach v Srbsku: Báčsky Petrovec, Binguľa, Erdevík, Kovačica, Kysáč, Ľuba a Stará Pazova.

Divadlo – to nie je len kratochvíľa a zábava, je to živá reč slovenská, ktorú tak veľmi potrebujeme v zahraničí, a tak málo sa nám jej niekedy dostáva. Pre niektorých hercov je to prvé stretnutie so slovenským textom, pre niektorých je to prvé stretnutie s javiskom. Pre žiakov základných škôl je to oživenie mŕtvej litery. Javisko je aj školou jazykovej kultúry, lebo človek má pestovať a všade ukazovať to najvzácnejšie, čo má – materinskú reč.

Ochotnícka divadelná činnosť by mala byť jednou z nosných činností krajanských spolkov. Okrem toho, že uspokojuje jednu zo základných ľudských potrieb – potrebu zabávať sa, plní najdôležitejší zmysel existencie krajanských spolkov: starostlivosť o zachovanie materinského jazyka.

Zdá sa, akoby si túto skutočnosť spolky Slovákov v Chorvátsku neuvedomovali. Netreba im to zazlievať, lebo divadelnú tradíciu ani nemali. Skôr sa treba zamýšľať nad tým, akým spôsobom v týchto prostrediach vzbudiť záujem o túto kultúrnu činnosť a uviesť ju do života. Zväz Slovákov v Chorvátsku, ktorého Výkonný výbor tvoria predsedovia miestnych odborov Zväzu Slovákov pod názvom matice slovenské, by mohol v tomto smere istotne navrhnúť a sústavne podporovať túto aktivitu. Zatiaľ takáto iniciatíva chýba a nevedno, či ju niekto z Výkonného výboru v bližšom čase navrhne. Zväz zatiaľ nemal a nemá v pláne angažovať externých spolupracovníkov na realizáciu tejto myšlienky, alebo iných foriem starostlivosti o jazyk.

Zo súčasnej divadelnej nečinnosti v Iloku sa dá usúdiť, že ilocký spolok, ako nositeľ storočnej tradície, divadelné skupiny ani nepotrebuje. Nie že by Iločania o divadelné predstavenia nemali záujem, veď tradičného 2. februára 2016 hosťovali Kovačičania a sála Slovenského domu bola plná. Súčasné vedenie Matice slovenskej Ilok od roku 2013 prejavuje len občasný záujem o vlastné divadelné predstavenia detí či dospelých.

Pre takýto stav už cítiť závažný širší negatívny dôsledok: žiaci základnej a strednej školy v Iloku prestávajú mať záujem o účinkovanie v divadelnej činnosti, lebo nevystupujú pred domácim obecenstvom a nedostáva sa im spoločenského uznania. Sú to budúci dospelí a obávam sa, že ani v budúcnosti preto o divadlo nebudú mať záujem.

Ďalším dlhoročným problémom ochotníckeho divadelníctva, v súčasnosti a i v budúcnosti, vidím v sťahovaní sa Slovákov za prácou do zahraničia. Z Iloka, v ktorom bolo podľa sčítania obyvateľstva v roku 2001 Slovákov 1044 a o 10 rokov neskoršie už len 935, sa už odsťahovalo veľa slovenských rodín aj s deťmi, a mnohí ďalší sa chystajú natrvalo odsťahovať. Pokračovanie storočnej tradície divadla v slovenskej reči v Iloku vidím v budúcnosti, bohužiaľ, veľmi neisté.

^[1] Matušek Josef Oldřich: Slovenské divadelní skupiny, Naše ochotnické divadelnictví, Jednota, Daruvar, 21. 7. 1990, roč. 45, č. 30, s. 13.