Predstavujem čitateľom Slovenského svetového kalendára madame Vierku D’Agostini, ktorá pôsobí takmer 40 rokov vo francúzskom Lotrinsku. Usadila sa s rodinou v dome zo 17. storočia v dedinke Marange-Silvange, kde má aj umelecký ateliér neďaleko historického mesta Metz. Okolie mesta Metz je podobné Bratislavskému trojuholníku, len namiesto Rakúska, Maďarska a Slovenska tu majú Luxemburg, Nemecko a Francúzsko. Teda tu žije a tvorí hrdá a aktívna slovensko-francúzska umelkyňa, akademická maliarka, reštaurátorka a hlavne propagátorka „všetkého slovenského“, čo vo Francúzsku existuje. Jej francúzsky manžel Honoré a ich synovia Yvan a Boris sú takisto veľkými propagátormi krajiny medzi Tatrami a Dunajom.
Ako si, Vierka, spomínaš na svoje detstvo?
Narodila som sa v Prahe v roku 1950. Mamička mi pochádza z východného Slovenska. V mladosti odišla študovať na Rodinnú školu do Modry, kde sa zoznámila s mojím oteckom. Z otcovej strany pochádzame zo známeho modranského rodu PRIDALOVCOV. Mám ešte o rok staršiu sestru Milku a o dva roky mladšieho brata Michala. Detstvo som prežila šesť rokov v Čechách, kde otecko ako odborný inžinier a letecký plukovník vyučoval na vojenských leteckých akadémiách. Bol mimochodom aj spisovateľom a publikoval prózu a odbornú vojenskú literatúru. Vyštudoval najprv Učiteľský ústav v Modre, bol nevšedne nadaný nielen po technickej, ale aj umeleckej stránke, a vynikal i v športe. Neskôr si rozšíril vzdelanie a stal sa uznávaným odborníkom v armádnom letectve. Bojoval proti fasizmu na východnom fronte a mal značné zásluhy aj počas SNP. Irónia osudu nastala v 50. roku, keď namiesto povýšenia na generála bol prepustený z armády. Vtedy mamička musela nastúpiť do zamestnania. Pracovala v Univerzitnej knižnici v Bratislave, ovládala viacero svetových jazykov, tak som mala možnosť „pričuchnúť“ ku knihám a časopisom, hlavne zo zahraničia. Otecko pracoval v bábkovom divadle a tu som zase „pričuchla“ k divadlu a k umeniu. Neskôr učil na základnej škole polytechnické práce a takto som si zase nadobudla aj talent k rôznym technickým záležitostiam. Množstvo iných talentov som určite zdedila po rodičoch a predkoch. Moje spomienky na detstvo sa dodnes spájajú mnohokrát s nostalgickými oteckovými fotografiami. Hoci bol amatérsky fotograf, so svojím Rolleiflexom zachytil perfektne naše nádherné detstvo. Cestou týchto fotografií si často pripomínam na svoju mladosť. Každé prázdniny sme chodili do Nízkych Tatier do dedinky Vyšná Boca pod Čertovicou. Dostali sme skutočne správnu rodičovskú výchovu už od raného detstva. Zbierali sme lesné plody ako čučoriedky, zavárali sme ich a takto sme mali vitamíny mnohokrát aj počas celého roka. Dodnes som pyšná aj na moje detské znalosti hríbov, ktoré neustále využívam a potvrdzujem: „Čo sa za mladi naučíš, potom akoby si našiel.“
Viera D’Agostini s manželom Honorém a synom Borisom v Kanade
Ako si sa vlastne dostala k maliarstvu a reštaurátorstvu?
Otecko ma vždy podporoval v kreslení a maľbe aj počas prázdnin. Už ako šesťročná som vynikla medzi ostatnými deťmi v kreslení. Môj najmilší obraz Kytica chryzantém, ktorý som namaľovala ako 11-ročná, nezabúdam vystaviť ako prvý na mojich výstavách – dodnes bez hanby. Mala som šťastie, ako vždy, v rodine sme mali uja Alojza Tichého, maliara samouka, ktorý sa ma ujal a usmerňoval v detstve. Absolvovala som najprv Strednú školu umeleckého priemyslu tzv. ŠUPKU, odbor aranžérstvo – výstavníctvo, kde som mala mnohých kvalitných profesorov: Fila, Moravčíka, Svartza, Gurtlera. Cez prázdniny mi profesor Gurtler raz oznámil, že by ma rád zobral na reštaurovanie kostolných umeleckých pamiatok. Oprava, ochrana a znovuzrodenie stratených umeleckých pamiatok ma skrátka očarili, fascinovali, a to bolo moje ďalšie rozhodnutie pre moju budúcu umeleckú kariéru. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave som vyštudovala reštaurátorstvo (1971 – 1976) pod vedením českého profesora Karla Veselého, ktorý bezpochyby patril v tomto odbore k najlepším v bývalom Československu. Dnes môžem z vlastnej skúsenosti vyhlásiť, že školstvo v bývalom režime bolo u nás skutočne na svetovej úrovni, veď sme sa dokázali potom mnohí Slováci v zahraniči uplatniť napriek ťažkej konkurencii.
Ako sa vlastne spojil tvoj život s Francúzskom?
Keď som bola ešte len v prvom ročniku na VŠVU v Bratislave s pomocou mamičky sme podali inzerát do francúzskeho časopisu Amitiée, lebo som si chcela nájsť priateľku na dopisovanie, v rámci zdokonalenia sa vo francuzštine. Či mi uveríte, alebo neuveríte, bola to zhodou okolností práve Mária, suseda môjho budúceho manžela, s ktorou som si začala po francúzsky dopisovať. Rok po mojej prázdninovej návšteve Francúzska prišla na Slovensko na návštevu Mária a aj Honoré (vtedy som si myslela, že oni spolu chodia). Mária sa o niečo skôr vrátila domov do Lotrinska, mala skrátka nejaké ďalšie povinnosti a ja som teda Honorého sprevádzala a ukazovala som mu krásy Slovenska. Ukázala som mu drevené kostolíky na východnom Slovensku, mnohé nádherné zámky, kaštiele, múzeá, Vyšnú Bocu, Vysoké Tatry… skrátka, očarujúcu krajinu pod Tatrami. Honoré sa zamiloval nielen do Slovenska, ale aj do mňa. Love story, ktorá trvá dodnes… Dnešná mladá generácia to nepochopí, aká bola vlastne vtedy doba. Bola to pravá láska z oboch strán s veľkými ťažkosťami, ktoré sme museli obaja prekonávať. Tie problémy a ťažkosti náš vzťah len upevňovali a zoceľovali. Ja som nemohla cestovať ďalších päť rokov na Západ. Honoré prišiel na Slovensko každých 6 mesiacov a len nakrátko. Pre zaujímavosť: Honoré spravil aj matematickú štatistiku. Za tých 5 rokov sme sa mohli vidieť dokopy len 120 dní. Vtedy sme sa na „západniarov“ pozerali len cez čierne ideologické okuliare. Mobilné telefóny ani skype neexistovali. Jediné spojenie sme mali prostredníctvom listov a cenzurovaná pošta išla najmenej 2 týždne k adresátovi. Naša láska musela teda prekonať aj Mount Everest a nikto nám – ani z rodičov – nefandil v tomto vzťahu. My sme však boli vytrvalí a presvedčení, že „láska aj hory prenáša“. Hneď po mojej promócii (1976) bola v bratislavskej pivnici Pod Baštou naša svadba. Prekonávali sme s Honorém mnohokrát takpovediac ,,stredovekú“ byrokraciu. Svadba s „kapitalistickým občanom,“ ktorá nebola v tom čase cool – sa teda predsa konala. Trvalo mi ešte ďalších 7 mesiacov, kým som konečne dostala úradné povolenie na oficiálne vysťahovanie sa do Francúzska za manželom (1977). Poznala som osobne aj ženy, ktoré už mali dve deti a ešte stále čakali na vysťahovalecké povolenie. Áno, tak to vtedy mnohokrát fungovalo, dnešná generácia nám to už neuverí.
Aký bol tvoj život po príchode do Francúzska?
Nebol skutočne ľahký. Začiatky som mala veľmi ťažké po všetkých stránkach. Hneď po príchode som nadväzovala kultúrne kontakty a musela som obehnúť aj všetky galérie, múzeá a antikvariáty, kde som ponúkala svoje umelecko-reštaurátorske služby. Popritom ma čakala aj úloha matky v rodine, ktorá sa rozrástla o dve deti. V múzeách nebolo možné zohnať prácu, lebo aj vo Francúzsku existuje „byrokracia“ a oficiálne overenie diplomu mi trvalo množstvo rokov. Našťastie mnohé inštitúcie ako armáda, biskupské úrady, školy, kostoly, štátne inštitúcie a súkromní zberatelia nevyžadovali tento úradný „byrokratický“ papier. Pomaly, ale iste som si získavala umelecké meno. Mnohí súkromníci mali doma krajšie diela ako v samotných galériách a múzeách, takže som mala prácu od začiatku. Ako som spomínala, umelecká škola a všeobecne školstvo za socializmu malo vynikajúcu úroveň a postupne som si teda získala aj vážnosť kolegov z reštaurátorskej branše. Mojou úlohou konzervátora a reštaurátora je zachovať DEDIČSTVO, a preto mám nutnosť, chuť a hľadám možnosti k upovedomeniu ľudí na to, čo existuje a má hodnoty, ktoré len reštaurátor môže poznať, ako čo vzniklo, prečo a za akých podmienok a akú má reálnu cenu, alebo význam. Vo Francúzsku som si doplnila ďalšie potrebné umelecké vzdelania a dokonca som tam vyvinula niekoľko vlastných unikátnych metód týkajúcich sa dublovania obrazov na základe holandskej techniky. Vďaka tomu, že ovládam rôzne techniky starých majstrov, mojimi rukami prešli aj diela takých uznávaných umelcov, ako Chagall, Delacroix, Mucha, Sneyders. Počas takmer štyridsaťročnej praxe som vytvorila vyše 600 vlastných umeleckých diel a reštaurovala som stovky štvorcových metrov obrazov a sôch. Moje umelecké práce objavíte v cirkevných a štátnych inštitúciách, ale aj v súkromných zbierkach v mnohých krajinách sveta. Prednedávnom ma veľmi potešila napríklad získaná 3. cena na medzinárodnej maliarskej súťaži v Châtillon Sur Saône, ktorej sa zúčastnili umeleckí maliari z Francúzska, Ruska, Belgicka i Nemecka. S manželom sme precestovali množstvo krajín a pracovali sme na mnohých charitatívnych umeleckých projektoch, hlavne v bývalých krajinách sovietskeho bloku. Dlhé roky sme obaja pracovali aj v rámci UNESCO na kultúrnej výmene a spoznávaní národov. V Lotrinsku sme usporiadali aj niekoľko reprezentačných slovenských výstav, aby aj Francúzi v Lotrinsku objavovali bohatú kultúru a umenie Slovenska. Naša rodina prijala 26 slovenských umelcov zo zahraničia a zo Slovenska, ktorí šírili dobré meno slovenskej kultúry vo Francúzsku. Dlhé roky som pracovala aj ako slovenský kultúrny „attaché“ so sídlom v hlavnom meste kraja – Nancy. V súčasnosti už, bohužiaľ, nemáme v Lotrinsku honorárny konzulát, ale dodnes s kolektívom priateľov a so spolkom AAA (ASSOCIATION AMIS ACTIVES = Spolok aktívnych priateľov) a so spolkom ZAS (Zväz aktívnych Slovákov), ako aj so spolkami iných slovenských komunít vo svete ako MY&VY z Talianska, Slovenska, z Čiech a Kanadský Slovák z Kanady – pripravujeme naďalej umelecké výstavy a prednášky o slovenskom umení, histórii, tradíciách a kultúre. Slovensko je takto význačne propagované prostredníctvom mnohých našich akcií, výstav, prednášok a kurzov.
Pripravujeme otvorenie celého poschodia v jedinom Česko-Slovenskom múzeu v Darney, ktoré robíme v medzinárodnej spolupráci medzi Slovenskom a Francúzskom. Do múzea sme už pripravili vyše 300 artefaktov a umelckých diel od mnohých slávnych umelcov žijúcich na Slovensku, ale i v zahraničí. Dokonca tam budú aj exempláre časopisu Krásy Slovenska, ktoré mi daroval v Kanade vnuk spoluzakladateľa časopisu Krásy Slovenska, fotoreportér Paul Stacho. Všetko so všetkým súvisí a my, čo žijeme v zahraničí (tak to mnohí cítime), skrátka nemôžeme prerezať našu „pupočnú šnúru“ so Slovenskom. Tvoríme jeden celok – všetci dokopy!
Viera D’Agostini v domácej pohode s manželom Honorém a synom Yvanom v roku 2006
Čo by si ešte dodala na záver o svojej rodine?
My sme v podstate medzinárodná rodina. Nebohý svokor bol pôvodom Talian a svokra bola Ruska. Mám dvoch synov, staršieho Yvana a mladšieho Borisa, ktorí sa uplatňujú v živote ako odborníci v gastronómii. Dnes aj dobrý šéfkuchár musí mať špičkové umelecké sklony. Veľmi radi navštevujú babulku v Bratislave a Slovensko im prirástlo skutočne k srdcu, podobne ako môjmu manželovi. Moji rodinní príslušníci sa na Slovensku „nestratia“, majú ho precestované krížom-krážom a dohovoria sa po slovensky. Na Slovensko teda často smerujú naše kroky, cítime sa tam doma a zakaždým objavujeme nové a nové krásy Slovenska.
Aké hlavné pozitíva ti dal život vo Francúzsku?
Vo Francúzsku som načerpala hlavne nové pozitívne hodnoty krásy, delikatesy a perfektnosti, lebo tým sú Francúzi známi vo svete. Je to skutočne veľký životný prínos pre mňa. Aj tým som umelecky podrástla. Spájam vždy dohromady slovenskú a francúzsku kultúru a umenie v praxi. Samozrejme, že perfektné technické prevedenie, morálna náplň, estetický vkus, umelecké schopnosti, ale nezabúdajme serióznosť a priateľstvo umelca – sú tiež dôležité. Sám nikto nič nedosiahne. Sláva je prchká. Čím vyššie niekto vyletí, tým nižšie môže spadnúť. História preoseje sitkom všetko a najmä, nie tie „najlepšie“ veci, čo sú dnes považované za najlepšie, ZOSTANÚ v budúcnosti pre minulosť, ale len tie, čo sú najlepšie urobené, aby sa čo najdlhšie zachovali. To vidím, keď reštaurujem 300 – 500 rokov staré sochy či obrazy slávnych, ale hlavne úplne neznámych majstrov. Ich znalosti boli všestranné a obrovské a bez poznania aparatúr a analýz z dnešnej fyziky či chémie!
Viera D’Agostini pri reštauratérskom zákroku na maľbe
Nad akými projektmi v súčasnosti pracuješ?
Dlhé roky sme pracovali s manželom v spolku UNESCO v kultúrnej výmene a spoznávaní národov. Máme v celom svete priateľov a teraz vieme, že len spoznávaním príde pochopenie a tolerancia. Precestovali sme množstvo krajín, ale Slovensko nás stále najviac priťahuje.
Mám skutočne množstvo aktivít na Slovensku tento rok, hlavne v mestách Modra a Bratislava. Máme nadštandardnú spoluprácu s modranským SNM – Múzeom Ľudovíta Štúra. Spolupracujem aj so slovenskou cestovnou kanceláriou INFO a propagujem krásy Slovenska, a preto aj mnohí Francúzi vďaka mne objavujú nádhernú krajinu medzi Tatrami a Dunajom.
Aký odkaz by si najradšej odovzdala Slovákom?
Priala by som si, keby na Slovensku v prvom rade investovali hlavne do školstva a do mladej generácie, aby sa toto všetko zachovalo, a aby táto nádherná krajina, ktorú nám mnohé národy môžu závidieť, mala dostatočne vzdelanú novú generáciu do globálneho sveta. Prinesie to určite Slovensku budúcnosť, na ktorú budeme môcť byť všetci hrdí.
Paul Stacho