Niekoľko myšlienok na úvod
V roku 2016 vyšiel v Békešskej Čabe 20. ročník metodického časopisu Slovenčinár. Významné jubileum vytvorilo dobrú príležitosť na to, aby sa zhodnotili výsledky vynaloženého úsilia zakladateľov tohto kolektívneho diela slovenských pedagógov v Maďarsku a systematicky prebiehajúcej spolupráce dolnozemských odborníkov v Maďarsku, v Rumunsku a v Srbsku.
Časopis je dodnes jediným metodickým časopisom v Maďarsku, ktorý vychádza v jazyku jednej národnosti, a jediným slovenským pedagogickým časopisom vychádzajúcim za hranicami Slovenska. Vo svojich vedeckých prácach sa o ňom zmienili viacerí autori: Anna Divičánová, Alžbeta Uhrinová, Alexander Tóth. Ján Chlebnický napísal vynikajúcu štúdiu o prvých desiatich ročníkoch tohto periodika.
Autorkou predloženej práce je iniciátorka založenia a od jeho vzniku šéfredaktorka časopisu, preto sa hodnotenie Slovenčinára podáva predovšetkým z hľadiska jeho vnútorného vývoja. Nepokladáme za svoj cieľ hodnotiť ho v širšom jazykovo-spoločenskom kontexte.
V dejinách Slovenčinára môžeme vyčleniť tri obdobia. Prvé od roku 1991 do roku 1994, druhé v rokoch 2001 až 2007 a tretie od roku 2008 po súčasnosť. V rokoch 1995 – 2001 časopis nevychádzal pre nedostatok finančných prostriedkov.
Prvá fáza vývinu (1991 – 1994)
Slovenčinár bol založený v roku 1991 v Békešskej Čabe z iniciatívy učiteľského kolektívu Slovenského gymnázia všeobecnej školy a kolégia.
Prvé články I. ročníka zdôrazňujú potrebu založenia a význam vydávania časopisu. Redakcia časopisu si zvolila motto (prevzaté od Ľudovíta Štúra): „Kde leží naša bieda?“ Podáva vlastne program metodického časopisu:
„Je málo takých oblastí kritizovaných a podceňovaných ako práca učiteľa. Ešte viacej to pociťujeme my, učitelia pôsobiaci na národnostnom poli. Ubíja nás bezmocnosť, veľakrát trpíme pocitom menejcennosti. Tento stav nás neuspokojuje, a preto by sme chceli prispieť k zmenám v tejto oblasti.
Náš časopis je určený predovšetkým učiteľom. Mal by umožniť vzájomné spoznanie, byť akýmsi kontaktom medzi všetkými tými, ktorí cítia voči slovenskému jazyku zodpovednosť. Chceli by sme preklenúť vzniknutú priepasť medzi generáciami učiteľov. V centre našej pozornosti je vyučovací proces a žiak, ktorého by sme chceli na vyššej úrovni naučiť po slovensky. Zaujíma nás predovšetkým praktická metodika a jej využitie na konkrétnych hodinách, a nie teoretizovanie.
Do tohto časopisu chceme zahrnúť aj kultúrnohistorickú problematiku, pritom dôsledne zachovávame apolitický charakter časopisu. Dvere však nezatvárame pred nikým…
Učiteľ slovenčinár je nielen posledným sprostredkovateľom jazyka, ale mal by byť aj vychovávateľom zdravého sebavedomia a hrdosti na svoju reč.“[1]
Redakcia príspevky pedagógov zaradila do nasledujúcich rubrík: Metodika, Z našej kultúry a histórie, Burza nápadov.
Autormi prvých čísel Slovenčinára boli väčšinou pedagógovia čabianskej slovenskej školy, ku ktorým sa postupne pripájali kolegovia zo Sarvaša i Slovenského Komlóša, zverejňovali sa príspevky hosťujúcich učiteľov zo Slovenska, ktorí v tomto období pôsobili v Maďarsku. Od vzniku časopisu sa v ňom objavovali príspevky kolegov zo širšieho slovenského dolnozemského priestoru.
Vydanie časopisu a redakciou stanovené ciele mali v tom čase veľký ohlas, počet výtlačkov sa musel zvýšiť zo 100 na 300 kusov už od vydávania II. ročníka. Dagmar Mária Anoca z Rumunska napr. píše:
„Ale samotný proces vyučovania je práca. Práca, ktorá sa môže začať od metodiky, ale sa do nej nezmestí, lebo je to život sám. Ak neviem navodiť život, tak metodikou (len ňou) to nedokážem, nenahradím. Preto, keď som čítala Slovenčinára, metodický časopis kolegov z Békešskej Čaby, v duchu som sa poklonila pred toľkou prácou, ktorá sa skrýva za napísanými riadkami.“[2]
V prvej fáze vývinu v rokoch 1991 – 1994 sa Slovenčinár zameriaval predovšetkým na efektívne metódy vyučovania slovenského jazyka v menšinovom prostredí. Keďže prispievateľmi boli pedagógovia zo slovenských škôl v Maďarsku, práce v časopise sprostredkúvali svojrázne, zameriavali sa na špecifické javy vyučovania slovenského jazyka v tomto priestore. Pedagógovia vo svojich príspevkoch hľadali riešenia na rôzne problémy: „Sú nevyhnutne potrebné isté zmeny, učebná látka je pregramatizovaná, je zameraná predovšetkým na opis jazykovej štruktúry.“
„Platné požiadavky neberú do ohľadu jazykové znalosti žiaka, pre ktorého slovenský jazyk nie je prostriedkom, ale cieľom učenia.“
„Národnostná kultúra, dejiny Slovákov, zvyky, príslovia a porekadlá majú byť súčasťou učebnej látky.“[3]
„Tu je ovšem potrebná aj dostatočná motivácia a záujem žiakov o čítanie. Našou úlohou je záujem vzbudiť. K tomu potrebujeme nové učebnice, ktoré obsahujú mnoho pestrých a veku primeraných textov.“[4]
„Ako uplatňovať komunikatívne hľadisko vo vyučovaní slovenčiny?“[5]
„S kým sa má slovenčinár poradiť, porozprávať, konfrontovať svoje odborné znalosti?… Áno, zostáva so svojou slovenčinou čím ďalej tým viac osamotený, opustený.“[6]
„Metóda navádzania do životných situácií podnecuje aktivitu a tvorivosť, dáva predpoklady na vytvorenie radostného pracovného ovzdušia.“[7]
„Aké miesto má jazykové laboratórium vo vyučovacom procese?“[8]
Redakcia metodického časopisu už od svojho založenia plánovala zahrnúť do obsahu aj kultúrnohistorickú problematiku, vychádzajúc z presvedčenia, že efektívna výučba predmetu slovenský jazyk a literatúra v národnostných školách môže prebiehať iba paralelne s výučbou regionálnej histórie a kultúry Slovákov v Maďarsku.
V rokoch 1991 – 1994 sa rad-radom objavujú štúdie, napr. o pôvode Slovákov,[9] o sláve sarvašských Slovákov,[10] o slovanských jazykoch,[11] vychádza štúdia k 400. výročiu narodenia Juraja Tranovského,[12] zverejňuje sa článok o neznámom texte Ľudovíta Haana[13] alebo o dolnozemských Slovákoch v Argentíne,[14] o Ondrejovi Likerovi Áchimovi[15] atď.
V prvej fáze existencie Slovenčinára rubrika Z našej kultúry a histórie prešla určitým vývinom, ktorý odrážal diferencovaný prístup k tejto tematike. Objavili sa ďalšie rubriky: Z našej literatúry a Cyklus naši velikáni. V tomto čase pedagógovia diskutovali z presvedčenia, že je nevyhnutné vzdelávať učiteľov v oblasti našich spoločných dolnozemských dejín v záujme posilňovania pocitu spolupatričnosti a vzájomného spoznávania. Na dosiahnutie tohto šľachetného cieľa sa redakcii podarilo získať popredných vedeckých pracovníkov zo Slovenska a taktiež z dolnozemského priestoru. Vyšli príspevky autorov ako Dr. Ruda Brtáňa, CSc., doc. PhDr. Valérie Chromekovej, CSc., Dr. Jána Botíka, doc. PaedDr. Miroslava Kmeťa, PhD., a ďalších.
Metodický časopis od svojho založenia určitým spôsobom plánoval reagovať na aktuálne dianie formujúceho sa národnostného školstva
v časoch spoločensko-politických zmien. Na tento účel bola zavedená rubrika Aktuality. V nej je možné dočítať sa napr. o rôznych stretnutiach pedagógov v Maďarsku,[16] o celoštátnej konferencii slovenských pedagógov v Budapešti,[17] o založení odborného združenia učiteľov slovenčiny v Maďarsku[18] atď.
Časopis v prvej fáze svojho vývinu nemal zabezpečené na vydávanie pevné finančné zázemie. V tomto období mal troch vydavateľov: prvý ročník a 1. číslo II. ročníka časopisu vydalo Slovenské gymnázium, všeobecná škola a kolégium v Békešskej Čabe, II. ročník a 2. číslo vydal Zväz Slovákov v Maďarsku, III. a IV. ročník vydala Nadácia Obzor. K vydavateľom sa pripojili aj ďalší sponzori, ktorí podporili jedno alebo dve čísla časopisu. V tomto období najstabilnejším sponzorom vydávania časopisu bol Zväz Slovákov v Maďarsku, ďalej podporili Slovenčinára Nadácia pre národné a etnické menšiny Maďarska, Samospráva Békešskej Čaby, Slobodná organizácia Slovákov a Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku.
Čo sa týka techniky vydávania časopisu, prvá fáza bola poznačená chudobou, I. ročník časopisu vyšiel v stencilovej podobe v Békešskej Čabe. Od II. ročníka je Slovenčinár vydávaný tlačiarenskou technikou v náklade 300 výtlačkov.
V rokoch 1991 – 1994 sa Slovenčinár dostáva postupne do dolnozemských komunít aj mimo územia Maďarska, predovšetkým do Rumunska a do Zakarpatska.
V IV. ročníku časopisu redakcia píše: „Začína sa plniť aj naše veľké želanie – medzi príspevkami nájdete aj články autorov slovenskej národnosti žijúcich v Zakarpatsku a v Rumunsku. Veríme, že keď v bývalej Juhoslávii odložia zbrane, chopia sa pera a ohlásia sa nám aj tam žijúci Slováci, čo im úprimne a z celého srdca želáme.”
Žiaľ, optimizmus redakcie bol predčasný, lebo z finančných dôvodov časopis nevychádzal, v rokoch 1995 – 2001 nastalo obdobie odmlky.
Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a kolégium v Békešskej Čabe
Druhá fáza vývinu (2001 – 2007)
Po pomerne dlhom období mlčania vedenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) na stránkach Ľudových novín iniciovalo výzvu na uverejňovanie viacerých článkov pedagogického charakteru. Neskôr bola vydaná zvláštna príloha týždenníka pre slovenských pedagógov v Maďarsku.
Úsilie Celoštátnej slovenskej samosprávy viedlo k oživeniu, k vydávaniu obnoveného metodického časopisu. V marci 2001 sa v prvom obnovenom čísle redakcia takto prihovára čitateľom: „Vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) znovu ožil náš Slovenčinár. Prihovárame sa Vám vo chvíli, keď otvárate nové číslo. Dúfame, že staršie vydania nezapadli vo Vašom vedomí do zabudnutia, a tradičná obálka Vám pripomenula príjemné chvíle, ktoré Vám časopis počas piatich rokov svojej existencie sprostredkúval. Veríme, že aj súčasné vydanie Vás poteší, poučí a prinesie mnohé stimuly do Vašej ďalšej práce. Formálna úprava zodpovedá tradičnému poňatiu, teda jednotlivé rubriky sú usporiadané tak, aby tvorili odraz nášho každodenného života. Vytvárajú priestor pre publikovanie skúseností i nových poznatkov pre teóriu a prax. Umožňujú signalizovať nový smer vo vzdelávaní a dávajú nám šancu navzájom sa spoznať. Hľadajme v týchto riadkoch predovšetkým to, čo nás spája, aby sme si posilnili pocit spolupatričnosti.”[19]
Redakcia v podstate zopakovala svoj program z roku 1991, pokračovala v tradičnom redigovaní časopisu a popritom ho čiastočne aj obnovila s prízvukom spolupatričnosti a vzájomného spoznávania. Obsah nového čísla bol pestrý a bohatý. V čase obnovenia Slovenčinára sa v slovenskom národnostnom školstve v Maďarsku zaviedol nový učebný predmet s názvom slovenská vzdelanosť, t. j. dejiny a kultúra Slovákov v Maďarsku. Snahy a ciele učiteľov, ktorí na stránkach metodického časopisu písali o potrebe tejto zložky vyučovacieho procesu, sa splnili. V tomto ohľade metodický časopis bezpochyby zohral progresívnu úlohu v rozvoji slovenského národnostného školstva.
Na stránkach obnoveného Slovenčinára boli rad-radom zverejňované príspevky pedagógov, v ktorých kolegovia analyzujú možnosti a perspektívy danej inštitúcie,[20] informujú o štrukturálnych zmenách jednej inštitúcie,[21] rozoberajú otázky vyučovania slovenského jazyka a kultúry v mimovyučovacom procese.[22] Veľmi zaujímavé sú príspevky v rubrike Metodika, ktoré sa venujú slovenskej národnostnej škole a jej vzťahu k ľudovej kultúre a jazyku[23] alebo jazyku a kultúre,[24] počítačovej technike vo vyučovaní slovenského jazyka,[25] základným cieľom a úlohám vyučovacieho predmetu slovenská vzdelanosť [26] atď.
Rubriku Metodika oživujú svojimi štúdiami také odborníčky ako vedúca katedry vysokej školy v Ostrihome Mária Fazekašová-Barthová, Hilda Steinerová z Univerzity Loránda Eötvösa, Alžbeta Hornoková-Uhrinová z vysokej školy v Békešskej Čabe. Svoje výsledky výskumov z oblasti školstva publikujú spolupracovníci Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM): Alžbeta Hornoková-Uhrinová, Ján Chlebnický a Sándor János Tóth. Riaditeľka VÚSM Alžbeta Hornoková-Uhrinová píše: „Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, resp. jeho právny predchodca od založenia inštitúcie v roku 1990 pokladá za jednu zo svojich najdôležitejších úloh podporu škôl a poskytnutie pomoci k zodpovednej práci pedagógov. Robí to rozličnými spôsobmi, predovšetkým svojimi publikáciami. Preštudovanie kníh, vydávaných ústavom, okrem cvičenia sa v slovenskom jazyku a v porozumení vedeckého textu obohacuje čitateľov poznatkami o minulosti a súčasnosti, o zvykoch a tradíciách, o jazyku a kultúre Slovákov v Maďarsku. Získané vedomosti sa dajú dobre použiť aj vo vyučovacom procese, na hodinách slovenskej vzdelanosti, slovenskej literatúry a slovenského jazyka.”[27]
V metodickom časopise sa do diskusie zapájajú aj predstavitelia najvyšších orgánov riadiacich národnostný život a menšinové školstvo v Maďarsku.
V období rokov 2001 – 2007 Slovenčinár informuje pedagógov o založení Metodického centra pre materské školy v Békešskej Čabe, ďalej o stanovách Nadácie pre nadaných vzniknutej tiež v Békešskej Čabe v záujme lepšieho zaškoľovania dvoch gymnázií v Maďarsku.
Veľký záujem vzbudila aj obsiahla metodická práca PhDr. Jany Pekarovičovej z Univerzity Komenského v Bratislave s nadpisom Slovenčina ako cudzí jazyk v teórii a praxi.
Obnovený Slovenčinár si rozširuje paletu tém, objavujú sa nové rubriky: Výskum a EÚ a vzdelávanie. Slovenčinár je v tejto druhej fáze vývinu poznačený zmenami, ktoré nastali v národnostnom školstve na prelome tisícročia. Autori príspevkov sa vášnivo venujú predovšetkým problematike vyučovania slovenského jazyka a vyučovaniu novozavedeného predmetu slovenská vzdelanosť. Publikujú sa pozoruhodné iniciatívy, štrukturálne zmeny, ktoré by mali slúžiť obnove slovenského národnostného školstva.
„Myslím si, a asi nie som sama, že slovenské menšinové školstvo v súčasnej situácii potrebuje predovšetkým stabilitu. Neprestajné zmeny v nariadeniach, zákonoch, predpisoch môžu vyvolať ťažkú situáciu v celom národnostnom školstve,” píše jedna z autoriek časopisu.[28]
Zaujímavou zmenou prešla rubrika Naša história. Jej najdôležitejšou otázkou sa stala problematika pestovania slovenského národnostného povedomia a vyučovanie regionálnej histórie.
Na obnovení metodického časopisu mala Celoštátna slovenská samospráva veľký podiel. Napriek tomu vydávanie Slovenčinára ani naďalej nemalo pevné finančné zázemie. Okrem Celoštátnej slovenskej samosprávy vydávanie metodického časopisu v tomto období finančne podporovali: Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Ministerstvo školstva Maďarskej republiky, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Úrad predsedu vlády Maďarskej republiky a Generálny sekretariát pre zahraničných Slovákov.
Slovenčinár vo svojej druhej fáze vývinu vychádza v náklade 500 výtlačkov a dostáva sa aj do širšieho slovenského dolnozemského priestoru.
Slovenčinár
Tretia fáza vývinu (2008 po súčasnosť)
„Po vydaní viacerých ročníkov jediného slovenského metodického časopisu, vychádzajúceho mimo hraníc Slovenskej republiky, držíte v rukách tentokrát ďalšiu kuriozitu: je to – ako sme to my pracovne nazvali – prvé medzinárodné číslo Slovenčinára. Pracovné pomenovanie pritom môže zavádzať, veď tu nejde o žiadnu internacionalitu, ale o ten istý národ. O národ slovenský, príslušníci ktorého – v danom prípade slovenčinári, teda krajania – pôsobia v rôznych krajinách strednej Európy. V krajinách, v ktorých žije aj početne značná slovenská národnostná menšina s vlastnými dejinami, kultúrou a v neposlednom rade i školským systémom,“ píše Ján Fuzik, predseda CSS vo svojom úvodníku v roku 2008.[29]
V roku 1991 bola uzavretá dohoda medzi krajanskými organizáciami Maďarska, Rumunska a Srbska s cieľom rozširovať spoluprácu v oblasti kultúry, školstva a spolkovej činnosti. A tak od roku 2008 Slovenčinár vychádza na základe tejto dolnozemskej dohody a zverejňujú sa v ňom príspevky krajanských učiteľov. Odrážajú sa v ňom výsledky jednak systematickej spolupráce krajanských učiteľov, jednak všeobecný stav výučby slovenského jazyka teraz už v širšom, dolnozemskom priestore. Kladným publikačným predobrazom Slovenčinára bol spoločne vydávaný Dolnozemský Slovák, ktorý už tiež mal za sebou viac ako poldruha desaťročnú skúsenosť.
Slovenčinár sa v tejto tretej fáze svojho rozvoja stal odzrkadlením novej, nevídanej kvantity a kvality spolupráce Slovákov z troch štátov ležiacich južne od krajiny predkov. Dolnozemské slovenské spolky, inštitúcie, samosprávy troch krajín – s účinnou pomocou Slovenskej republiky – z roka na rok realizujú vyše dvadsať rôznych spoločných projektov: odborné školenia, študentské súťaže, folklórne jarmoky a festivaly, spevácke prehliadky, stretnutia atď. Paleta spoločných projektov sa z roka na rok stáva pestrejšou a bohatšou.
Z iniciatívy Čabianskej organizácie Slovákov a Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia sa konalo v októbri 2010 v Békešskej Čabe 1. stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov. Od tohto obdobia sa pravidelne stretávajú kolegovia z troch štátov: z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Stretnutie má putovný charakter, realizuje sa každý rok v inom štáte.
V tretej fáze vývinu v našom časopise kostru príspevkov tvoria prednášky z tohto podujatia, v ktorých sa pedagógovia z najrôznejších aspektov pedagogiky, jazykovedy, literatúry a kultúrnej antropológie snažia docieliť, aby sa aj v nastávajúcich časoch mohlo hovoriť o výučbe slovenského jazyka v priestoroch Dolnej zeme.
Príspevky slovenských pedagógov odrážajú súčasný stav slovenského dolnozemského školstva: Asociácia slovenských pedagógov a jej miesto v slovenskom menšinovom školstve vo Vojvodine,[30] Národnostné školstvo v Rumunsku,[31] Činnosť Výboru pre vzdelávanie NRSNM v Srbsku,[32] Postavenie slovenčiny vo vzdelávacom systéme v Srbsku,[33] Ako sa učí v Mlynkoch, O doškoľovaní pedagógov v Maďarsku,[34] Celoživotné vzdelávanie učiteľov pôsobiacich na školách s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku,[35] Vyučovanie dejín a kultúry slovenského národa v Srbsku,[36] Vyučovanie slovenského jazyka a kultúry v Slovenskom Komlóši ,[37] Slovenský svet v Bihore a v Salaji[38] atď.
V časopise sa publikujú diskusné príspevky učiteľov: Problémy vo vyučovaní slovenčiny vo Vojvodine,[39] Úvaha o niektorých problémoch slovenského menšinového školstva vo Vojvodine,[40] Aké moderné poslanie môže mať národnostná inštitúcia,[41] Prečo mimoškolská činnosť na národnostnej škole?,[42] Chcete nás poznať? Poznáte nás?[43] atď.
V časopise sa i v tejto tretej fáze vývinu učitelia venujú naďalej otázkam metodiky: Moderné vyučovacie metódy a vyučovanie literatúry,[44] Uplatnenie aktivít vo vyučovaní slovenčiny,[45] Vyučovanie predmetu dejiny a tradície v Rumunsku pomocou nových vyučovacích metód,[46] Príprava na vyučovaciu hodinu,[47] Vyučovanie predmetu slovenská vzdelanosť v národnostných školách v Maďarsku,[48] Vyučovanie dejín a kultúry slovenského národa v Srbsku[49] atď., rozoberajú problematiku učebných osnov: Osnovy a vyučovanie slovenského jazyka a literatúry v Rumunsku,[50] Literatúra Márie Kotvášovej-Jonášovej v učebných osnovách v Srbsku,[51] Súčasná koncepcia vyučovania slovenského jazyka a literatúry[52] atď., zamýšľajú sa nad problematikou mimoškolskej činnosti: Zachovávanie a oživovanie slovenského kultúrneho dedičstva v mimovyučovacom procese ZŠ v Sarvaši,[53] Upevňovanie identity prostredníctvom mimoškolskej činnosti budapeštianskej školy,[54] Mimoškolské aktivity a národná identita[55] atď.
Na stránkach metodického časopisu vychádzajú aj príspevky, ktoré informujú o školskej činnosti v širšom, európskom rozsahu: Mimoškolské aktivity a medzinárodná spolupráca našej školy so školami v Európe,[56] Projekt Comenius v slovenskej základnej škole v Sarvaši.[57]
Kolegovia pokladajú za veľmi dôležité zamyslieť sa nad problematikou vyučovania literatúry v menšinovom prostredí: Naše kultúrne tradície, udalosti, osobnosti. Jozef Gregor Tajovský, Hana Gregorová,[58] Umelecký prednes poézie a prózy[59] atď.
V tretej fáze vývinu metodického časopisu sa pravidelne hlásia so svojimi štúdiami vysokoškolskí odborníci z dolnozemského priestoru i zo Slovenska a do značnej miery prispievajú k zvyšovaniu odbornej kvality Slovenčinára. Hlásia sa prácami ako: Krátko k tradičnému a postmodernému literárnemu mysleniu,[60] Ukončený a neukončený dej v minulosti[61], Dvojjazyčnosť a vzdelávanie,[62] Odkaz Ľudovíta Štúra pre budúcnosť,[63] Mimoškolské aktivity, etnicita a národnostná identita,[64] Dve dimenzie minoritnej kultúry,[65] Hranice kultúrnej identity dolnozemských Slovákov,[66] Súčasná slovenská jazyková situácia v Maďarsku[67] atď.
V roku 2012 Spoločnosť pre edukáciu a kultúru v Nadlaku (Rumunsko), Asociácia slovenských pedagógov (Srbsko) a Čabianska organizácia Slovákov (Maďarsko) v súčinnosti so Svetovým združením Slovákov v zahraničí spoločne založili Cenu Samuela Tešedíka. Každoročne sa udeľuje pri príležitosti Svetového dňa učiteľov za významnú pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí, za didakticko-metodickú prácu, za mimoriadnu voľnočasovú činnosť a za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí.
Slovenčinár na svojich stránkach pravidelne informuje o odovzdávaní Ceny Samuela Tešedíka a publikuje laudácie na vyznamenaných s cieľom predstaviť ocenených širokému okruhu učiteľov.
Najnovšie čísla Slovenčinára od roku 2008 už majú pozmenený formát, príspevky nie sú zoradené do tradičných rubrík, ale časopis aj naďalej pokračuje v tom duchu, v akom bol založený. Jednotlivé príspevky metodického časopisu sa viažu na témy aktuality, metodika, naše dejiny a kultúra.
V tejto tretej fáze svojho vývinu má časopis ustáleného vydavateľa. Je to Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku. Časopis typograficky prešiel značným vývinom, ustálil sa jeho tlačiarenský formát. Finančne ho podporuje zo svojich grantov Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Vychádza v náklade 500 výtlačkov a rozširuje sa medzi učiteľmi predovšetkým v Maďarsku, Rumunsku a v Srbsku, ale dostáva sa aj do širšieho, krajanského priestoru.
Niekoľko myšlienok na záver
Metodický časopis Slovenčinár je spoločným výtvorom a neodkladným činom menšinových krajanských učiteľov, ktorí pracujú v rôznych národnostných inštitúciách dolnozemského priestoru. Jeho založenie sa viaže ku kolektívu békeščabianskeho Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia. Metodický časopis bol počas svojej existencie poznačený zmenami, ktoré nastali predovšetkým v slovenskom národnostnom školstve v Maďarsku a odrážajú sa v ňom aj tie javy, ktoré až po súčasnosť ovplyvňujú dynamiku jeho rozvoja, ale teraz už v širšom, dolnozemskom kontexte.
Časopis diskutuje a sumarizuje, zároveň dokumentuje prácu pedagógov, informuje o modernizácii, o nových metódach a dobrých zvykoch, ktoré môžu prispievať k účinnejšiemu zachovávaniu našich spoločných hodnôt.
Slovenčinár si počas svojej existencie postupne rozširoval tematiku a okruh prispievateľov. Venuje sa stále kľúčovým otázkam, ako je otázka výučby slovenského jazyka v menšinovom prostredí, otázka výučby regionálnej histórie a problematika pestovania slovenskej menšinovej identity.
Edita Pečeňová
Zoznam bibliografických odkazov
CHLEBNICKÝ, J. Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár = A Slovenčinár című módszertani folyóirat tíz évfolyama. In: UHRINOVÁ, A. a ŽILÁKOVÁ, M. eds. Používanie slovenského jazyka v Maďarsku II. Békešská Čaba: VÚSM, 2008, s. 42 – 81.
GYIVICSÁN, A. A szlovák kultúra intézményei Békéscsabán. In: A nemzetiségi lét és kultúra dimenziói II. Békéscsaba: (Magyarországi Szlovákok Kutatóintézete) MSZKI, 2003, s. 320 – 356.
Slovenčinár. Békešská Čaba: Slovenské gymnázium, 1991. ISSN 1218-151X.
UHRINOVÁ, A. Používanie slovenského jazyka v kruhu inteligencie v Békešskej Čabe = A békéscsabai szlovák értelmiség anyanyelvhasználata. Békešská Čaba: VÚSM, 2004.
UHRINOVÁ, A. Príprava slovenských národnostných učiteľov v Békešskej Čabe = A békéscsabai szlovák tanítóképzés története. Békešská Čaba: VÚSM, 2004.
UHRINOVÁ, A. Slovenské písomníctvo v Maďarsku po roku 1989: Bibliografia slovenských a dvojjazyčných publikácií. Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) 2017.
UHRINOVÁ, A. Súčasná slovenská jazyková situácia v Maďarsku. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, v spolupráci s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, 2011.
TÓTH, A. J. Používanie slovenského jazyka v školách = Szlovák nyelvhasználat az iskolákban. In: UHRINOVÁ, A. a ŽILÁKOVÁ M., eds. Slovenský jazyk v Maďarsku = A szlovák nyelv Magyarországon I. Békéscsaba: VÚSM 2008, s. 244 – 262.
[1] Slovo Redakcie, Slovenčinár. 1991, roč. 1, č. 1, s. 5.
[2] ANOCA, D. M.: Slovenčina, moja láska. In: Slovenčinár. 1991, roč. 1, č. 2, s. 7.
[3] Edita Pecsenyová: Nové možnosti vo vyučovaní slovenského jazyka, Slovenčinár. 1991, roč. 1, č. 2, s. 45.
[4] Anna Bucková: Detský umelecký prednes, Slovenčinár. 1994, roč. 4, č. 1, s. 11.
[5] Oľga Vízváriová: Ako uplatňovať komunikatívne hľadisko vo vyučovaní slovenčiny, Slovenčinár. 1994, roč. 4, č. 1, s. 15.
[6] Dr. Miroslav Kmeť: Slovanské jazyky, Slovenčinár. 1992, roč. 2, č. 1, s. 41.
[7] Magdaléna Pažická: Živé rečové situácie, Slovenčinár. 1993, roč. 3, č. 1, s. 14.
[8] Slovenčinár, I. roč., 1991, č. 2, s. 47.
[9] Slovenčinár, I. roč., 1991, č. 2, s. 56.
[10] Slovenčinár, I. roč., 1991, č. 2, s. 62.
[11] Slovenčinár, II. roč., 1992, č. 1, s. 45.
[12] Slovenčinár, II. roč., 1992, č. 2, s. 60.
[13] Slovenčinár, II. roč., 1992, č. 2, s. 65.
[14] Slovenčinár, IV. roč., 1994, č. 1, s. 51.
[15] Slovenčinár, III. roč., 1993, č. 1, s. 71.
[16] Slovenčinár, I. roč., 1991, č. 2, s. 85 ─ 88.
[17] Slovenčinár, II. roč., 1992, č. 1, s. 80.
[18] Slovenčinár, III. roč., 1993, č. 1, s. 99 ─ 106.
[19] Slovo Redakcie.
[20] Slovo Redakcie, Slovenčinár. 2001, roč. 5, č. 1, s. 3.
[21] Slovenčinár, V. roč., 2001, č. 1, s. 23.
[22] Slovenčinár, V. roč., 2001, č. 1, s. 38.
[23] Slovenčinár, V. roč., 2001, č. 1, s. 51.
[24] Slovenčinár, VI. roč., 2002, č. 1, s. 17.
[25] Slovenčinár, VIII. roč., 2004, č. 1, s. 41.
[26] 26 Slovenčinár, X. roč., 2006, č. 1, s. 23.
[27] Edita Pecsenyová: Analýza požiadaviek kladených na národnostnú školu v zrkadle uskutočnených prieskumov, Slovenčinár. 2006, roč. 10, č. 1, s. 9.
[28] Edita Pecsenyová: Možnosti a perspektívy (Situácia výučby v dvojjazyčnej békeščabianskej škole), Slovenčinár. 2001, roč. 5. č. 1, s. 36.
[29] Ján Fuzik: Slovo zodpovedného vydavateľa, Slovenčinár. 2008, s. 2.
[30] Slovenčinár, 2008, s. 15.
[31] Slovenčinár, 2008, s. 15.
[32] Slovenčinár, 2010, s. 13.
[33] Slovenčinár, 2011, s. 35.
[34] Slovenčinár, 2012, s. 23.
[35] Slovenčinár, 2012, s. 27.
[36] Slovenčinár, 2012, s. 50.
[37] Slovenčinár, 2013, s. 48.
[38] Slovenčinár, 2014, s. 31.
[39] Slovenčinár, 2008, s. 22.
[40] Slovenčinár, 2010, s. 32.
[41] Slovenčinár, 2011, s. 15.
[42] Slovenčinár, 2016, s. 53.
[43] Slovenčinár, 2016, s. 103.
[44] Slovenčinár, 2009, s. 47.
[45] Slovenčinár, 2010, s. 16.
[46] Slovenčinár, 2010, s. 35.
[47] Slovenčinár, 2011, s. 62.
[48] Slovenčinár, 2012, s. 33.
[49] Slovenčinár, 2012, s. 50.
[50] Slovenčinár, 2008, s. 19.
[51] Slovenčinár, 2011, s. 37.
[52] Slovenčinár, 2014, s. 48.
[53] Slovenčinár, 2014, s. 27.
[54] Slovenčinár, 2016, s. 73.
[55] Slovenčinár, 2016, s. 93.
[56] Slovenčinár, 2016, s. 99.
[57] Slovenčinár, 2009, s. 24.
[58] Slovenčinár, 2010, s. 56.
[59] Slovenčinár, 2013, s. 68.
[60] Slovenčinár, 2010, s. 59.
[61] Slovenčinár, 2011, s. 46.
[62] Slovenčinár, 2012, s. 54.
[63] Slovenčinár, 2015, s. 29.
[64] Slovenčinár, 2016, s. 43.
[65] Slovenčinár, 2014, s. 75.
[66] Slovenčinár, 2014, s. 64.
[67] Slovenčinár, 2012, s. 62.