Slováci v Novohradskej župe v Maďarsku Galgaguta mala v 19. storočí dopisovateľa slovenských novín

Ján Jančovic

Slovenskí poddaní sa vo svojom putovaní zo severných stolíc Uhorska najčastejšie na svojej chlebovej ceste prechodne zastavovali a niektorí potom aj natrvalo zostali aj v obciach na ľavej strane Ipľa. Po rokoch niektorí z nich však pokračovali v putovaní ďarmotsko-asódskym koridorom ďalej na juh. Tak to bolo aj v rokoch 1692 – 95, keď sa prví Slováci z vrchárskych novohradských obcí posunuli nižšie na juh stolice a usadili sa v osade Guta (od roku 1906 Galgaguta) v terajšom Maďarsku. Sťahovanie do týchto končín  prebiehalo do obdobia osmanského panstva, keď tu v priebehu tureckých výbojov bolo spustošených 43 dedín a vyľudnených 32 dedín. Počas oslobodzovacích bojov zostalo neobývaných ďalších dvadsať dedín. Znovuosídľovanie sa začalo v posledných desaťročiach 17. storočia, keď do spustnutých dedín začínalo prichádzať obyvateľstvo z uvedených severnejších stolíc. K tomuto sťahovaciemu procesu, vyplývajúcemu z hospodársko-sociálnych príčin, prispela aj tá okolnosť, že zo začiatku  protestantskí šľachtici osídlením svojich dedín (ležiacich teraz v Maďarsku) evanjelickými Slovákmi, chceli vyjadriť svoj odpor voči katolíckej väčšine. Zistilo sa, že cez územie Novohradskej stolice prešlo po svojej dlhej púti na Dolnú zem najviac slovenských osadníkov. Ako je už uvedené, vtedy sa tu usadzovalo aj nové maďarské obyvateľstvo, ktoré často pomiešané so slovenským sa vracalo zo severnejších krajov. Podľa stoličného súpisu v roku 1720 v Gute bolo 7 maďarských a 21 slovenských rodín, z ktorých 23 hláv bolo už platiteľmi daní (Gerhát, Ušjak, Peter a Matej Ábelovský, Ďurík, Krišan, Matej a Ondrej Rusnák, Mišo, Majerník, Lajtoš, Pastor, Tisovský, Štefan, Juraj a Ján Varga, Volák, Bartoš, Šarkan, Toma, Peti, Necpal, Suchý). Už pred rokom 1720 z Guty utiekol Michal Haška do Malého Kereša (Kiskörős), Peter Haviar do Demrova (Gyömrö) a tulák Juraj Ďurčo na neznáme miesto. Potvrdili to richtár a prísažní obce Michal Pastor (49 ročný, Peter Ábelovský (32), Ján Križan (60), Ján Necpal (50).  Pred rokom 1760 sa do Poľného Berinčoka vysťahovala rodina Juraja Janka. Na konci 18. storočia sa časť Slovákov odsťahovala na Dolnú zem, najmä do Báčky (Kysáč) rodiny: Gašparová, Ábelovská, Chrťanová, Gavžová, Macková, Medľová, Tordajová, Vranková, Kardelisová, Ponická, Adámiová, Rontová, Zvolenská a Banátu (Kovačica) Imro. Niekde aj pomiestne meno Guťan. Aj napriek tomu, že historické údaje o prvých slovenských prisťahovalcoch do južnej časti Novohradu uvádzajú ich príchod koncom 17. a začiatkom 18. storočia, niektoré cirkevné údaje hovoria o pôsobení slovenských farárov už v prvej  polovici 17. storočia. Také údaje z vizitačného protokolu superintendenta sú aj z Guty (Galgaguta) a uvádza sa v ňom, že tam v roku 1620 už bola škola a v rokoch 1620 – 1640 tam pôsobil prvý farár Ján Fideliani Flaška,  ktorý  pochádzal z Turieho Poľa a ktorý tu zomrel vo veku 102 rokov. V gutianskych protokoloch je ďalej zaznamenané, že v rokoch 1692 – 1695 k starším obyvateľom pribudli ďalší zo severného Novohradu, z obcí Šuľa (Vozár), Chrťany, Červeňany (Krásnik, Michal, Tomko, Vozár), v rokoch 1710 – 1717 hontianski poddaní s priezviskami Jančov, Margetkin, Ostrolúcky. Postupne ďalšími slovenskými farármi boli v rokoch  1640 – 1641 Michal Paulinius (Pavlíni), 1641 – 1649 Juraj Házik, ktorý zomrel vo veku 102 rokov, 1649 – 1682 Matej Karcius (Kartík), ktorý prišiel z Hornej Strehovej, 1693 – 1703 Samuel Rotarides,  1703 – 1707 Ondrej Hrdina, pôsobil aj v Ponikách a zomrel v Dačovom Lome, 1707 – 1712 Samuel Herman, prišiel z Agárdu, 1712 – 1717 Matej Kelečéni, 1717 – 1723 Jeremiáš Pilárik a v rokoch 1773 – 1805 Peter Glos (prišiel z Dobroče) tu roku 1805 zomrel. Zaslúžil sa o stavbu terajšieho  kostola, predtým pôsobil v Dobroči, 1723 – 1741 Pavel Balašovic (*Senné), prišiel z Polichna, 1742 –  1748 Gabriel Balašovic (*1711 Senné – 1748 Sudice), 1748 – 1750 Pavel Benčík (zomrel 1750 vo Veňarci), 1751 – 1772 Ján Jaroši (*Hranovnica), potom Veňarec a Sarvaš, 1773 – 1805 Peter Glos, prišiel z Dobroču, 1805 tu zomrel, 1805 – 1826 Michal Greguš (Tap. Sv. Martin), 1827 – 1877 Bohuslav Geduly, 1877 – 1909 Ľudovít Putz, 1909 Karol Meško..

 

Zaujímavosťou je, že riadny kostol sa rozhodli stavať pred prijatím tolerančného patentu a tak naň museli dostať povolenie od Márie Terézie. Po jej súhlase ho začali stavať pod vedením farára Petra Glosa roku 1775 a dokončili ho na Svätého Martina roku 1776. Drevo na kostol zakúpili v Zábreži na Orave (teraz Oravská Poruba) a domáci pltníci im ho priviezli na plti po riekach Orava, Váh, Dunaj s vyskladnením vo Vacove. Učiteľmi boli v roku 1688 Ján Pleško (prišiel z Pôtra), Ján Zólyomi (Zvolenský), N. Rakitka (aj v Bíre), Samuel Rafanides, 1717 – 1751 Ján Liptay (prišiel z Dobroče), 1751 – 1774 Ján Polóni, 1774 – 1779 Juraj Krajčovič (odišiel do Sarvaša), 1779 – 1783 Michal Krnúch (odišiel do Cinkoty), 1783 – 1786 Ján Morvay z Oravy, 1786 – 1804 Gašpar Tomka (prišiel z Ďurky, odišiel do Legíndu), 1804 – 1814 Martin Gazdík (odišiel do Bodoňu), 1814 – 1817 Martin Sucháň, 1817 – 1823 Matej Lehotkay (prišiel z Dulíc, 1823 v Gute zomrel), 1823 – 1826 Gabriel Lehotkay, 1826 – 1846  Ján Bruck , 1846 – 1879 Ľudovít Zbell (prišiel zo S. Plachtiniec), 1879 – 1884 Ján Péter (prišiel z Ratkovej). Roku 1837 mala cirkev spolu 899 členov, z toho v Berceli (Bercel) 88, Kevežde 93, Šápove (Nógrádsáp) 35, Bečke (Becske) 19. Na konci 19. storočia mala celkom 760 členov. Guta je rodiskom Samuela Rotaridesa, farára v Bíre, Pavla Jarošiho, farára v Hontianskych Moravciach, Františka Gedulyho, farára v Lovinobani, Michala Esztergályho, farára a seniora v Peterke (Péteri) a v Čomáde (Csomád).

Pri sčítaní ľudu 1880 zapísali 393 Slovákov z 568 obyvateľov (69,2 %). Na pamätníku venovanému padlým vojakom v druhej svetovej vojne sú mená Báďon, Medľa, Puškeľ, Radič, Slovák, Vida… Podľa súpisu z roku 1880 v Gute sa z 568 obyvateľov prihlásilo k slovenskej národnosti 393 ľudí (69,2 %). Dnes má obec 725 obyvateľov, medzi ktorými sa najčastejšie vyskytujú tieto slovenské priezviská: Adámi, Antalič, Badínsky, Báďon, Bartoš, Danielis, Dudáš, Horňák, Hudec, Necpal,  Obrcian, Oravec, Pleva, Peterák, Puškeľ, Šingeľ, Vrbovský, Zemen. Pôsobenie farárov a učiteľov tu zanechalo v zachovávaní slovenčiny dobrú prácu. Ich výsledkom môže byť napríklad roľník Štefan Bartoš, ktorý bol z Guty dopisovateľom slovenských novín a časopisov Obzor, Pešťbudínske vedomosti, odberateľom a rozširovateľom Lichardovej Domovej pokladnice a Slovenského kalendára, ktorý každoročne pre seba a známych objednával 20 – 30 kusov. Po jeho smrti v tomto pokračoval jeho syn Pavel. V novinách Pešťbudínske vedomosti číslo 4, z 13. januára 1865  uverejnil rozsiahlejší článok o svojom bydlisku. Vyberám z neho časť: „Mnoho ráz som sa chystal, že budem písať o našom stave, položení a osirotení. Každý uzná, že je to pre sedliaka ťažko prichytiť sa takejto práce. Ale použijem slová apoštola Od detstva písma sväté poznáš, tak aj ja od detstva túžim za písmami a pretože druhé nepoznám, len slovenské, tak ich aj ja na zemi chcem uplatniť. Od Palkovičovho kalendára, od mladosti všetky slovenské spisy, ako len bolo možné, dychtivo som sprevádzal a ďakujem všetkým, ktorí mi k tomu dopomohli. V cirkevných veciach nie najlepšie sme pochodili. Roku 1849 vyhoreli všetky obecné staviská a odvtedy sme mali len dva zvončeky, ktoré sa nedávno roztrhli. Jeden úplne a druhý už len trošku brnká. Teraz sa radíme čo ďalej, jedni chcú, aby sa na nové a zvonenie platilo od duši, druhí od veľkosti zemí, tí chudobnejší to vraj nepotrebujú. Prosím tých dobrodincov, ktorí mi pomáhali svojimi spismi či v blízkom Budíne, v ďalekej Prahe, Skalici, Hlbokom, aby nám ďalej pomáhali. Hanbíme sa, ale prosíme naďalej o pomoc. Tu sa nemáme s kým spojiť, aby nám aspoň po čase dal prečítať noviny. Na Siráku majú páni učitelia bibliotéku, kto počul o nej, na Bíri obilnú sporiteľňu, ale ju medzi Slovákmi ich nikto neodporučí nasledovať, lebo sa naši boja, že by im to nešlo od ruky.“ Už viac ako štvrťstoročie si dobre počína Slovenská národnostná samospráva, a tiež pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku. Predsedníčkou je Zuzana Bánová, podpredsedníčkou Mária Antaličová a členkou Terézia Adámiová. Do aktívnej činnosti týchto miestnych organizácií sa pravidelne zapája do 20 členov. Medzi stále podujatia, ktoré pre Galgaguťanov tieto slovenské organizácie pripravujú, patria najmä kultúrne programy pre deti. Pri obecných akciách spolupracujú pri programoch pre seniorov, Dňa matiek a pedagógov, vianočnej ozdobe na námestí a úzku súčinnosť vykazujú aj s náboženskými spoločenstvami. Členovia sa radi zúčastňujú na gastronomických stretnutiach, kde dostávajú ocenenia, ako napríklad na každoročne konanom haluškovom festivale vo Veňarci. Navštevujú a spoznávajú pamätihodnosti regiónu a to aj v Slovákmi osídlených obciach. Predsedníčka Zuzana Bánová ma v roku 2021 informovala, že teraz sa venujú zbierkam zachovávania pokladov minulosti. Zbierajú vecný materiál, kroj, nábytok, pracovné nástroje – náradie a náčinie, aby týmto mohli mládeži názorne ukázať dedičstvo svojich predkov. „Máme zbierku ručníkov, šatiek v množstve do 250 kusov, pritom aj historické fotky, zachované piesne, ktoré archivujeme. Najnovšie pripravujeme zhotoviť a umiestniť v kostole na pamiatku pôsobenia evanjelických farárov pamätnú tabuľu a vydať informačný leták o histórii viac ako štyristoročnej existencii evanjelickej cirkvi v obci, ktorá má viac ako štyristoročnú históriu,” doplnila predsedníčka. Žiaľ, asimilácia je aj v Galgagute každoročne na vzostupe a rapídne uberá počet Slovákov. V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 145 obyvateľov a roku 2011 – 81 obyvateľov.