Je mojou úprimnou radosťou a cťou byť súčasťou tohto tak prepotrebného Svetového kalendára, ktorý vznikol z iniciatívy literáta, pedagóga a výtvarného teoretika a kritika Vladimíra Valentíka.
Mám napísať o slovenskej komunite v Kanade. Najprv niekoľko základných údajov: Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2011 66 545 občanov sa vyjadrilo, že jeden alebo oba rodičia boli slovenského pôvodu. (Wikipedia) Prvý slovenský spolok bol založený v Regine v roku 1928 a Kanadská slovenská liga bola založená vo Winnipegu v r. 1932. Neskôr vznikali i ďalšie kultúrne a svojpomocné organizácie a cirkevné spoločenstvá.
Založenie Svetového kongresu Slovákov bolo najvýznamnejšou udalosťou v slovenskom zahraničí po druhej svetovej vojne.
Štefan Roman pozval v roku 1951 do mestečka Niagara Falls, ktoré leží na hranici medzi Spojenými štátmi americkými a Kanadou, predstaviteľov všetkých exilových organizácií. O niekoľko rokov neskôr, koncom mája 1960, do New Yorku prišli predstavitelia Slovenskej národnej rady v zahraničí, Slovenského oslobodzovacieho výboru a reprezentanti Slovenskej ligy v Amerike s jediným cieľom: „Spojiť všetkých Slovákov v práci pre Boha a národ!” V lete 1969, a to vďaka novej vlne utečencov po invázii na Česko-Slovensko, sa podarilo vytvoriť platformu politickej emigrácie s americkými fraternalistickými organizáciami za pomoci cirkevných predstaviteľov, tak katolíckych, ako aj evanjelických, a zakladajúce zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov sa stalo historickou skutočnosťou.
Hotel Amerikana v New Yorku od 19. do 21. júna 1970 hostil 282 delegátov a okolo 150 pozorovateľov ako aj viacero hostí. Štefan Roman vtedy povedal: „Utvorenie Svetového kongresu Slovákov je absolútnou potrebou, aby Slováci hovorili jedným silným hlasom, aby sa mohli slobodne vyjadriť k základným otázkam slovenského národa a aby predĺžili život Slovákov v zahraničí.” A ďalej pokračoval: „Kedysi dve srdcia veľkých vlastencov Moyzesa a Kuzmányho zapálili oheň, ktorý sa zaznamenal v hymnickej piesni
Kto za pravdu horí…
Keď zahrmia delá, orol zaveje,
za slobodu milú, kto krv vyleje,
pred ohnivým drakom, kto vlasť zacloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.
To nie je len sentimentálna spomienka z dávnych dejín, platí to i dnes. Dorástli sme! Teda ako takí chceme pracovať tak v politike, ako i na kultúrnom pláne v prospech svojho národa preto, aby sa jeho meno a jeho práva stali známe všade vo svete.”
Dnes, po 45 rokoch, sa môžem pozrieť na svoje vlastné zážitky, skúsenosti a priniesť pravdivosť o skutočnom stave. Hneď úvodom musím povedať, že naše rady v kostoloch, na koncertoch, divadelných predstaveniach, večierkoch poézie, akýchkoľvek kultúrnych podujatiach rapídne sa strácajú. Pionieri, ktorí zakladali cirkevné spoločenstvá, ktorí boli pritomní na takmer každej slovenskej akcii, umreli a dokonca aj vlna, ktorá mala posilniť slovenskú komunitu v Kanade z roku 1968, už začína vymierať.
V škole nás učili: „Budúcnosť nás učí poznávať minulosť.”
Záber z predstavenia Kubo: Pozri sa! Torontského slovenského divadla; réžiu podpísal Dušan Toth, scenár vypracoval Valerian Stazovek, v úlohe Kuba Martin Dančovský
Každý dôležitý historik 18. a 19. storočia, ktorý sa zamýšľal nad emigráciou, vyslovil viac-menej nasledujúcu vetu: „Naši otcovia si do emigrácie priniesli pracovný elán, dve zdravé ruky, veriace srdce, slovenského ducha, Bibliu, modlitebnú knihu, Tranoscius, aby ich tieto hodnoty udržali pri živote ako národ, ktorý má hlboké korene vo viere otcov.”
Historici na konci 20. storočia a na začiatku 21. storočia o emigrantoch píšu: „Novoprichádzajúci si do emigrácie prinášajú loptop, kopu informácií o možnostiach, ako sa presadiť a realizovať.”
Tí predtým potrebovali jeden druhého, aby si pomáhali v ťažkých začiatkoch, a tak si budovali kostoly, kluby, strediská, svojpomocné organizácie. Potom sa stretali v tých inštitúciách, ku ktorým pribudli obchody, zdravotné zariadenia, vytvárali si malé getá vo veľkých mestách, aby prežili.
Dnešný emigrant nepotrebuje nikoho, je sebestačný a rýchle sa integruje a k tomu nemá záujem o nič, čo by ho prípadne viazalo so súkmeňovcami, lebo chce žiť v anonymite a v závetrí sveta. Dokonca aj pri sčítaní občanov, každých 10 rokov, odpovedá na otázku, ako sa cíti: raz ako Čech, Slovák, občan Európskej únie či svetový občan. A pre našu komunitu je v tej chvíli stratený.
Ako tohto Európana, či svetového občana, ktorý žije v anonymite, pozvať do slovenskej spoločnosti a otázka znie: A do ktorej? Do tej, ktorá sa združuje okolo kostola, keď už dávno žije v ošiali mamony? Do tej rýdzo slovenskej, za ktorú sa už dávno hanbí? Do tej kultúrnej, na ktorú hľadí pohŕdavo? Do tej folklórnej, ktorá je síce na úrovni, ale doma sme tejto folklórnej kultúry mali viac ako dosť? Do ktorej ho potom zapojiť? znie otázka… A tak ho lákame do kostola, na koncert, do divadla, na večierky poézie, na zábavu… a nedarí sa nám to. Bojujeme o každého potencionálneho krajana, máme nádej, že ho možno osloví ten alebo onen spevák, koncert, divadelné predstavenie, alebo zabíjačkové hody. A tak hľadáme chytáky: To tu ešte nebolo! Jedinečný koncert! Príďte a neoľutujete! Takéto niečo ste ešte nejedli! Takéto niečo ste ešte nezažili! Poseďte si s naším nezabudnuteľným spevákom, na ktorého sa pamätáte ešte spred štyridsiatich piatich rokov! a iné.
Večierok venovaný Milanovi Rúfusovi pri príležitosti jeho úmrtia
Zabudli sme na duchovné bohatstvo národa, z ktorého sme vyšli. Prestali sme si vážiť hodnoty ducha. Prestali sme sa stretávať a vymenili sme osobné stretnutia a rozhovory za četovanie, pri ktorom nám ubehlo 4 – 5 hodín ako voda, ktorá pretečie riekou, ale na stretnutie s priateľmi na koncerte nám už čas nevychádza. Dokonca sme sa prestali rešpektovať, a byť hrdí na svoj pôvod. A keď sa predsa len náhodou stretneme, už si nemáme čo povedať, lebo sme tak roztrieštení, tak do seba zahľadení, že sme vysoko povznesení nad tými, ktorí sa ešte niečo snažia vytvoriť pre svet.
Kde sa stala chyba? Kde sme zatúlali? Možné je ešte ponúknuť jeden druhému kus spolupatričnosti? Dobré a milé slovo? Kus dobrého umenia, ktoré by pookrialo?
– Áno, je to možné!
My, ktorí sa snažíme tu a tam ponúknuť kus dobrého umenia, alebo si len uctiť tých, ktorí čosi vytvorili a nás Slovákov predstavili tu v ďalekej cudzine, máme svojich potomkov, ktorým odovzdáme štafetu?
Áno. Prvoradou úlohou je pozrieť sa na seba. Ako sme disciplinovaní. Nezáleží nám, čo robíme, akí sme dôležití, ale kto sme. Myslíme to, čo robíme, úprimne a nezištne, alebo naše záujmy sú ziskuchtivé? Skutočne dnes už nejde o to, koľko nás bude sedieť na tej alebo onej akcii, ale aké posolstvo nesieme, alebo len, jednoducho, čo chceme povedať.
Druhou zásadou je, koho získame pre našu prácu, kým sa obklopujeme. Iste poznate výrok: „Možeš priviesť koňa ku vode, ale nemôžeš ho prinútiť, aby sa napil.” Je niekoľko možností, ako ho motivovať. Jedna je, keď mu dáme slané jedlo, vysmädne, a napije sa schuti vody. Naši súkmeňovci keď budú hladní a smädní po duchovnej potrave, či po tej dobrej spoločnosti, prídu. Veľmi je potrebné vytvoriť hlad po duchovných hodnotách, po umení, spoločenstve a ponúknuť ozajstný cenný zážitok.
Konečne komu odovzdáme štafetu dedičstva, aby sme si uctili predkov a tým si uctili samých seba a tých, ktorí nás povzniesli ako národ, pretože bez nich by sme dnes nič neznamenali.
Môj obdiv, uznanie a úcta patrí všetkým, ktorí nešetria silu a obetujú svoj čas pre povznesenie ducha a skôstneho slovenského dedičstva.
Dušan Toth
Kanadská základina pre kultúru a divadlo