Slováci v argentínskom Chacu

Ku krajinám, v ktorých našli slovenskí vysťahovalci  svoju  novú  domovinu, patrí aj Argentína. Napriek tomu, že tamojšia slovenská komunita nie je príliš početným slovenským ostrovom (okolo 30 tisíc), určite je jedným z najpríťažlivejších. Hlavne preto, lebo popri staršej sociálnej, tzv. chlebovej emigrácii, po druhej svetovej vojne tu zakotvila aj silná a neobyčajne aktívna skupina politických emigrantov. Slováci v Argentíne priťahujú pozornosť aj tým, že sa tu usadili v značne rozdielnych a aj extrémnych prírodných, klimatických a hospodárskych podmienkach, čo spôsobilo ich výrazne odlišný vývin v novom prostredí. Slováci v Argentíne sú pozoruhodní ešte aj tým, že sa tu usadila celá plejáda významných osobností slovenského kultúrneho a politického života – Martin Kukučín, Jozef Cíger Hronský, Rudolf  Dilong, Stanislav Mečiar, Štefan Nemčok, Ferdinand Hoffmann, Ján E. Bor, Ferdinand Durčanský, Štefan Polakovič a ďalší.

Sťahovanie Slovákov do Argentíny patrí k mlad­šej vlne slovenského vysťahovalectva. Počiatky jeho masovejšej podoby spadajú do obdobia po prvej svetovej vojne. Čiže do obdobia, keď sa Sloven­sko po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie stalo súčasťou novoutvorenej Československej republiky. Zmena v štátnom začlenení Slovenska sľubovala istú nádej na zlepšenie nielen politických, ale aj hos­podárskych a sociálnych pomerov. Takéto nádeje sa však nenaplnili. Vysťahovalectvo bolo pre Slovensko aj naďalej trvalým a príznačným javom. V medzivojnovom období (1920 – 1938) sa zo Slovenska vysťahovalo 200 tisíc osôb (SVETOŇ 1958 : 169), pričom v mnohých okresoch pripadlo na vysťahovalcov 10 – 14 % všetkého obyvateľstva (BIELIK 1980 : 49). Denne sa zo Slovenska vysťahovalo priemerne 120 osôb (BIELIK – RÁKOŠ 1974 : 43).

Za najstaršieho slovenského prisťahovalca do Argentíny bol označený Michal Kluch, ktorý sa tam prisťahoval v roku 1894 z obce Slovany v Turčianskej stolici. Pracoval ako robotník vo viacerých pivovaroch a cukrovaroch. Neskôr sa zmohol na vlastný mlyn v mestečku Moguehua v provincii Buenos Aires. Napriek tomu, že sa oženil s Argentínčankou, so svojím synom Eugeniom sa až do konca svojho života rozprával aj po slovensky (SLOVENSKÝ ĽUD 1935 : 5). Iným slovenským vysťahovalcom z predvoj­nového obdobia bol František Kováč, námorník a maliar, ktorý v Argentíne natrvalo zakotvil v roku 1912 (BOR 1986 : 11). K predvojnovým prisťahovalcom sa zaradili aj slovenskí imigranti, ktorí sa v rokoch 1915 – 1916 stali spoluzakladateľmi známej kolónie Veronica (SLOBODA 1934 : 68). Spomedzi predvojnových prisťahovalcov do Južnej Ameriky bezosporu najvýznamnejšou osobnosťou bol Martin Kukučín. Vysťahoval sa z Dalmácie v roku 1907. Po krátkom pobyte v Buenos Aires, kde si nostrifikoval svoj lekársky diplom, usadil sa v čilskom meste Punta Arenas, kde prežil pätnásť rokov ako príslušník tamojšej chorvátskej kolónie. S Argentínou ho spájal veľkostatok, ktorý vlastnil pri patagónskom jazere Lago Argentino (GERALDINI 1977 : 125).

Najviac Slovákov sa do Argentíny prisťahovalo v medzivojnovom období. Pamätníci spomínali, že začiatkom dvadsiatych rokov (1922 –1926) každou loďou prichádzalo 50 – 80 slovenských prisťahoval­cov (HRUBÝ 1977 : 112). Buenos Aires bolo vstupnou bránou nielen do Argentíny, ale aj do ďalších juho­amerických krajín. Už v tom čase sa toto mesto roz­kladalo na ploche okolo 200 km² a žilo v ňom vyše dvoch miliónov obyvateľov. V súčasnosti aglomerácia veľkého Buenos Aires zahrňuje 19 miest a žije v ňom okolo 12 miliónov obyvateľov.

Značná časť európskych a medzi nimi aj slo­venských imigrantov zostávala v hlavnom meste Argentíny Buenos Aires. V tomto veľ­komeste sa natrvalo usadila asi jedna tretina slovenských prisťahovalcov. Odhaduje sa, že na sklonku medzivojnového obdobia žilo v Buenos Aires 7 – 10 tisíc Slovákov. Rozpŕchli sa po všetkých častiach tej­to aglomerácie, hlavne po predmestiach a prímest­ských osadách, v ktorých si našli zamestnanie alebo bývanie. Najvyššia koncentrácia Slovákov v Buenos Aires bola v jeho častiach Doc Sud, Avellaneda, Villa Devoto, Villa Dominico, Lanus, Pineyro, Ramos Mejia, Bernal, Quilmes a Berazategui. V povojnovom období, keď sa staršia imigrácia Slovákov rozvetvila o dru­hú a tretiu generáciu, a keď sa medzi nich začlenili aj príslušníci povojnovej politickej emigrácie, Slováci sa rozptýlili aj do ďalších častí Buenos Aires. Tým sa ich dovtedajšia aká-taká koncentrácia ešte viacej zní­žila. Možno konštatovať, že v sídelných podmien­kach tejto veľkomestskej aglomerácie slovenská komunita nevytvorila kompaktnejší etnoteritoriálny útvar (slovenskú štvrť, ulicu). Jej usídlenie sa vyzna­čovalo vysokou mierou rozptýlenia.

V Berisse sa rozvinul aj čulý spolkový a kultúr­ny život Slovákov. V roku 1927 vznikol Slovenský spevokol a v roku 1933 Slovenský kultúrny spolok s ná­zvom ŠTEFÁNIK. Pri tomto spolku bola zriadená aj Slovenská doplňovacia škola a neobyčajne agilný ochotnícky divadelný krúžok. Viacero rokov tu pô­sobili zo Slovenska vyslaní učitelia (MÉSÁROŠ 1938 : 154, KOZÁR 1936 : 108).

Ďalšou lokalitou, v ktorej sa Slováci usadili vo väčšom počte, je mesto Comodoro Riva­davia. Leží na pobreží Atlantického oceána v zálive Svätého Juraja, v provincii Chubut, ktorá zapadá do rozsiahlej juhoargentínskej oblasti Patagónia. Comodoro Rivadavia je od Buenos Aires vzdialené asi 1700 km. Prví Slováci sa tu začali usadzovať v rokoch 1923 – 1927. V tridsiatych ro­koch žilo v Comodoro Rivadavia a v neďalekej Plaza Huincul 1000 – 1500 Slovákov.

Comodoro Rivadavia je najvýznamnejším argen­tínskym strediskom na ťažbu ropy. Podľa bohatých petrolejových nálezísk bolo toto mesto a jeho okolie nazvané „kraj čierneho zlata“. Takmer všetci tunajší Slováci boli zamestnaní pri ťažbe a spracovávaní ropy, hlavne v podniku YASIMIENTOS PETROLI-FEROS FISCALES. Zmienku si zaslúži, že spomedzi slovenských robotníkov sa viacerí vyšvihli aj medzi majstrov a na iné zodpovedné miesta. Mohlo to súvisieť aj s tým, že mnohí slovenskí imigranti prišli do Comodoro Rivadavia z Gbelov a okolia, odkiaľ si mohli priniesť aj skúsenosti naftárskych ťažiarov (ŠLESÁR 1935 : 94).

Slováci v Comodoro Rivadavia zriadili po Bue­nos Aires a Montevideu ďalšiu odbočku Sloven­ského spolku pre Južnú Ameriku (1933). Spolok popri sociálno-podporných aktivitách rozvíjal aj kultúrnu činnosť, predovšetkým v divadelnom a speváckom krúžku. Z činnosti tohto spolku osobitnú zmienku si zaslúži zriadenie slovenského cintorína, ktorý sa stal vari najvýraznejším prejavom a symbolom ich pretrvávajúcej kultúrnej a etnickej identity.

Po Buenos Aires druhá najpočetnejšia slovenská komunita, a to nielen v Argentíne, ale v celej Južnej Amerike, sa sformovala v severoargentínskej pro­vincii Chaco (Cako). V porovnaní s vyššie uvádzanými lokalitami slovenská komunita v Chacu je osobitná tým, že sa v nej zoskupili prevažne prisťahovalci, ktorí sem prichádzali zo slovenských ostrovov sformovaných mimo územia Slovenska. Tí, ktorí prichádzali priamo zo Slovenska, nepredstavovali viac ako 10 – 25 % zo všetkých Slovákov v Chacu.

Slovenská komunita v Chacu sa začala formovať v roku 1923. Vtedy sa na kóte 173 km, ktorá dostala názov Presidencia Roque Saenz Peňa (ďalej len Sa-enz Peňa), usadila prvá skupina Slovákov, ktorá pochádzala z Bulharska. Do Argentíny ju priviedol Pavel Trnovský a bolo v nej spolu 174 osôb, prevažne z obce Gorna Mitropolija. Do Ameriky sa vydali na podnet argentínskeho konzula, ktorý osobne agito­val v Gornej Mitropoliji, ale aj inde (DUBOVICKÝ 1988 : 203). Vyplávali z prístavu v Amsterdame na lodi ORANIA. Do Buenos Aires dorazili na Vianoce 1922. Celá výprava sa ubytovala v hoteli Inmig-rant a začala si hľadať zamestnanie v Buenos Aires i na jeho okolí. Hneď po príchode Pavel Trnovský vyslal svojho syna, spolu s dvomi ďalšími mladými mužmi, do provincie Chaco, aby sa zoznámili s ta­mojšími pomermi. Zakrátko syn napísal otcovi, že v Chacu možno nájsť prácu a aj výhodne získať pôdu k samostatnému hospodáreniu. To bol podnet k tomu, že takmer celá výprava vedená Pavlom Trnovským odcestovala do Chaca. Tu na železničnej stanici v Saenz Peňa privítal celú skupinu Slovákov z Bulharska Bohuš Derka, jeden z rozvetvenej podnikateľskej rodiny moravských kolonistov, vtedajší nájomca hostinca SLÁVIA. Na nákladnom aute ich všetkých poodvážal najprv do hostinca a postupne aj na farmy moravských a českých prisťahovalcov, ktorí sa tu začali usadzovať už od roku 1913. Takže v roku 1923 ich tu žilo už niekoľko desiatok rodín. Títo zamestnali slovenských prisťahovalcov na svojich farmách a pomohli im tak riešiť počiatočné existenčné problémy. Derkovci poskytli slovenským prisťahovalcom vo svojich obchodoch aj úvery pri nákupe potravín a rôznych potrieb do domácnosti a k hospodáreniu na vlastných farmách (SLOVÁK 1935 : 50).

Ján Botík