Škola dolnozemských tancov

Krajanskú kultúru a všeobecne činnosť zahraničných Slovákov na poli zachovávania slovenských tradícií už roky zastrešujú a širšej verejnosti prezentujú Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve. Program folklórnych súborov, skupín a sólistov zahraničných Slovákov pomenovaný Krajanská nedeľa sa koná od roku 1974. Najnovšie pribudlo ďalšie úspešné a lákavé podujatie na tomto festivale – Krajanský dvor, no ešte predtým tu vznikla Škola dolnozemských tancov. Koná sa takmer jedno desaťročie, no stále o nej málo vieme. Preto čitateľom Slovenského svetového kalendára ponúkame rozhovor s jej zakladateľom – tanečným pedagógom, choreografom a znalcom krajanskej tanečnej kultúry Martinom Urbanom, ktorý nám priblíži vznik, ciele, úskalia a širšie dopady tohto jedinečného podujatia na Slovensku.

Ako vznikla myšlienka organizovať Školu dolnozemských tancov? 

Naša autorská, výskumná a metodická práca v krajanskom prostredí mi umožnila pochopiť kultúrne bohatstvo, ktoré majú Slováci v prostrediach, kde si zachovávajú aj v hudobno-tanečnej podobe. Nielen na Dolnej zemi, ale predovšetkým tam sa zachovali klenoty, ovplyvnené oddelením od Slovenska pred viac ako 200 rokmi a prienikmi s novým prostredím, kde sa vyvíjali do dnešnej podoby. Viac ako 10 rokov sme participovali na projekte semináru pre umeleckých vedúcich a choreografov z Dolnej zeme v Báč­skom Petrovci. Tam a v ďalších projektoch sme spoznali mnoho talentovaných mladých tvorcov a vytvorili vzťahy a väzby, ktoré neskôr prerástli do partnerstva v dlhodobej snahe prezentovať krajanskú kultúru na Slovensku ako súčasť národnej kultúry Slovákov na Slovensku aj kdekoľvek na svete. Ako pedagóg ľudového tanca na Konzervatóriu J. L. Bellu v Banskej Bystrici som zaradil tance z Vojvodiny do vyučovaného repertoáru. Ako choreograf Univerzitného folklórneho súboru Mladosť som neskôr inicioval presadenie krajanskej hudobno-tanečnej klenotnice do repertoáru, predovšetkým v spolupráci s autormi z originálnych prostredí. Ako režisér Krajanskej nedele a člen programovej rady FSP v Detve som inicioval interaktívny program Školy tancov z Dolnej zeme v roku 2011.

Vo svete sú početné krajanské komunity, ktoré sa zaoberajú slovenským folklórom. Prečo toto podujatie preferuje práve tance Slovákov z Dolnej zeme, teda Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska? Čím sú tie tance iné, než tance iných zahraničných Slovákov?

Mnohé komunity krajanov si vytvorili vlastnú verziu tradovanej kultúry, avšak málokde nejde o hybrid rôznych súboristických vplyvov donesených v druhej polovici 20. storočia bývalými aktívnymi členmi folkloristov zo Slovenska, väčšinou ekonomických migrantov v neskorších vysťahovaleckých vlnách. V priamom okolí Slovenska, napríklad na poľskom Spiši, v zakarpatskej Rusi a severnom Maďarsku po zmene štátneho usporiadania ostali pôvodné skupiny Slovákov, ktorí nemenili nič na svojej zdedenej kultúre a viac či menej si zachovali slovenský jazyk ako dominantný kultúrny činiteľ. Hudobno-
-tanečné prejavy boli často textovo asimilované, ovplyvnené rovnakými variantmi piesní a tancov majoritného etnika. Nie však v priestore Dolnej zeme a priľahlých oblastí, kde žijú Slováci vo svojom autochtónnom prostredí už dosť dlho. Preto možno hovoriť o vyzretých klenotoch, básnicky diamantoch, ktoré keď zbavíme nánosu choreografických foriem a vybrúsime do čistej podoby, stávajú sa rovnocennou hodnotou k „horniackej“ hudobno-
-tanečnej kultúre, prezentovanej a udržovanej folkloristami na Slovensku. Ďalší fakt je porovnateľnosť regionálna a geografická. Rád používam porovnanie 400 km vzdialenosti Bratislavy a Zemplína, teda využívania tancov zo Zemplína bratislavskými súbormi a porovnanie približne rovnakej vzdialenosti južného Slovenska a Vojvodiny, prípadne všetkého, čo je medzi nimi. Zarážajúce je, že Slováci na Slovensku akoby netušili, že tam všade majú ďalšie bohaté regióny so slovenskou kultúrou. Aspoň tak to vyzerá vďaka jej absencii v tvorbe slovenských súborov. Forma popularizovania krajanskej kultúry interaktívnymi tanečnými školami, tvorbou v súboroch a najosvedčenejšou a originálnou prezentáciou celých spolkov z pôvodných prostredí na festivaloch, hoc´ aj v poslednom období v médiách, to všetko je cesta, ako sa nám spolu darí dať krajanskú kvalitu do pozornosti ľuďom na Slovensku. Škola tancov z Dolnej zeme na Detvianskom festivale zapustila korene a je to dobre.

Spomínate si, čo sa všetko za tých desať rokov vyučovalo? Boli ste lektor iba Vy, alebo ste mali aj spolupracovníkov?

Učili predovšetkým samotní krajania. Vedúci, choreografi, taneční pedagógovia medzi krajanmi sú natoľko kvalitní, sú natoľko vyzreté osobnosti, že je zbytočné ich suplovať. V minime prípadov som prebral pozíciu lektora, originál je vždy najlepší. V niektorých prípadoch prezentácie krajanských tancov som participoval s manželkou Táňou, ktorá koordinuje detviansku krajanskú školu tancov, ako interpret a v niektorých prípadoch na tanečných domoch rôzne po Slovensku aj ako lektor. Predovšetkým však ako propagátor krajanskej kultúry. Autorsky k tomuto materiálu pristupujem s úctou a rešpektom, ku ktorému nabádam aj ďalších autorov. Netreba kaziť čo je dobré, skôr hľadať nové uhly pohľadu, ktoré by sme v tvorbe pôvodných nositeľov nevideli, nespojili, pretože si držia to svoje, domáce a nemajú dôvod prezentovať susedove. Naša pozícia je dobrá v odstupe, kde môžeme využiť inšpiráciu a vidieť priame súvislosti medzi napríklad „zmáčanými“ motívmi v najstaršej vrstve tancov z Banátu a Báčky, na Slovensku a celej Karpatskej kotline charakteristické pre staré gajdošské tance. A podobne. Zaujímavé sú melodické varianty piesní známych napríklad z Podpoľania, Novohradu, Hontu, Tekova a Ponitria, prípadne obradové tance ako sú chorovody a svadobné zvyky. Práve svadba ako najkomplexnejší spoločenský tvar nám zachováva archaické vrstvy kultúry, a preto je aj dávaná, aj keď len fragmentárne, do pozornosti režisérmi a choreografmi. Výtvarnosť je v inscenačnej praxi dôležitá a krajania priam hýria pestrosťou…

Vráťme sa k tomu, čo sa už vyučovalo. Učia takmer vždy účastníci Krajanskej nedele. Je to logická voľba a malo by to tak byť aj v súvislosti na prepojenie s Krajanským dvorom a pohľadom divákov laikov aj folkloristov, ktorí vnímajú všetky krajanské aktivity na festivale ako jeden balík. Z Maďarska rotujú viaceré súbory, takže už boli vyučované tance z Veňárcu, Pilíšske tance, Tirpácke tance, učil vynikajúci tanečník sólista a choreograf András Csastvan a ďalší. Z Rumunska sa pravidelne striedajú Cerovina z bihorského Čerpotoku a nadlacký Sálašan. Milan Fatura učil Na dva kroki a Do viskoku, Krstína Jucan so Sálašancami zas tance z Nadlaku a tiež z Bihoru. Okrem iného sa nám podarilo dať do súvislosti aj novú vrstvu tancov, v súčasnosti využívaných na zábavách – nadlacký Šlaufox a vojvodinský Step. Ich swingový nepravidelný charakter aplikovateľný na akúkoľvek dvojštvrťovú taktovú formu piesne poskytuje zaujímavé možnosti pre zábavu tanečníkov. A že sú to niekedy parádne kúsky možno vidieť na každej zábave alebo svadbe v pôvodnom prostredí aj dnes. A je to folklór… Z Chorvátska sa nám podarilo učiť zatiaľ iba Ilocké tance, pretože máloktorý súbor z Chorvátska si zachoval pôvodnú formu tanca a veľa čerpajú z potenciálu „horniackych“ regiónov Slovenska. Spomeňme teda tance ako Ilocký čardáš, Cigánku a kolové (reťazové) formy tancov, v predvedení Spolku Ľudovíta Štúra a jeho pedagógov Anky Miksad a Jarmily Mudroch. Najväčší rozsah a pestrosť majú práve vojvodinské kolektívy. Báčka, Banát a Sriem, kde žije približne 50 tisíc Slovákov, deleguje každý rok víťaz festivalu Tancuj, tancuj… z Hložian, prípadne ďalší kolektív podľa dramaturgického konceptu a výberu režiséra Krajanskej nedele. Mali sme tu také poklady ako Tapantoše z Vojlovice v podaní SKOS Detvan a vedúceho Michala Spišiaka, hneď na prvom ročníku v roku 2011. Ďalej Trasený čardáš zo Starej Pazovy v prevedení súboru Klasy a vedúceho Zlatka Rumana, s jeho sólistami. Tance z Jánošíka – čardáš a ilečkový, učila Katarína Mosnáková spolu s Ivanom Slávikom z Kysáča. V posledných rokoch prevzala od Tatiany Urbanovej mikrofón a moderátorskú úlohu práve Katarína Mosnáková-Bagľašová, Jánošíčanka, ktorá s Táňou spolupracuje aj pri tvorbe v Mladosti a získali na celoslovenskej súťaži choreografií výborné strieborné pásmo s dielkom Ilečke, teda veľký úspech krajanského hudobno-tanečného materiálu. Džupuňa, Logováš a podobné strofické tance sa prezentovali viac rokov v podaní Hložancov pod vedením Jaroslava Krišku, Aradáčanov pod vedením Ivana Bagľaša, Kysáčanov pod vedením Vladka Medveďa. Pivničania pod vedením Janka Merníka predviedli typické tance Ilockí a Zmáčanku, spojené do jednej suity, tak ako sa na seba viažu. Jaroslav Kriška aj s jeho najstaršou originálnou zložkou „Kráľmi“ zarezonovali na Krajanskej nedeli ešte za majstra Ševčíka. Originálnu formu tancov z Hložian predviedli aj na škole, a práve tam vznikla myšlienka dať Zmáčanku z Pivnice a Zmáčaný z Hložian do porovnania. A hľa, v Mladosti sa títo originálni autori realizovali prostredníctvom spolupráce na diaľku, v režijnom koncepte spájajúcom tance z Jánošíka, Aradáča, Selenče, Hložian a Pivnice. S úspechom na slovenských javiskách.

Aká je návštevnosť Školy, resp. kto sa jej môže zúčastniť? Ak by podujatie zaujalo našich čitateľov, prezraďte aj kde a kedy sa toto podujatie koná.  

Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve, pravidelne druhý júlový víkend, sa stali najvýraznejším a dominantným hostiteľom krajanov, pred viac ako tridsiatimi rokmi. Krajanská nedeľa má za sebou viac ako 40 ročníkov, zo 30 ich režíroval majster Jaroslav Ševčík. Prvé ročníky boli spojené s rotáciou po celom Slovensku, s Dňami Slovákov žijúcich v zahraničí a s matičiarskymi festivalmi v Martine a Michalovciach. V súčasnosti je časté a vítané hosťovanie krajanov na viacerých lokálnych festivaloch a čím viac ich bude, tým lepšie. Krajanská nedeľa v Detve je však jednoznačne najväčší sviatok krajanov a verím, že si aj napriek rôznym autorským konceptom režisérov uchová pečať podujatia, ktoré ako dominantné vnímajú predovšetkým samotní krajania. V súčasnosti má Krajanská nedeľa skvelý podporný priestor v podobe Krajanského dvora, kde ide o zážitok. Gurmánsky, vizuálny, interaktívny. A v sobotu na FSP v Detve, v nadväznosti na Školu tancov z Podpoľania okolo 13.30 sa vyučujú aj tance Slovákov z Dolnej zeme.

Kto sú organizátori, podporovatelia a spolupracovníci školy? 

Ako sme spomenuli, divák nevidí rozdielne autorské tímy jednotlivých prezentácií krajanskej kultúry. Pravda je taká, že škola tancov z Dolnej zeme je autonómny projekt, a ak Urbanovci neparticipujú ten rok na Detve autorsky, je v podstate opomenutá. Tak sa to stalo v rokoch 2016 a 2018. Z nášho pohľadu je to strata možnosti prezentovať klenoty z dolnozemských tancov. Do školy nikdy nešla ani koruna ani autorom, ani interpretom. Program zadarmo. Je to nepochopiteľné, nakoľko diváci si to spájajú s Krajanským dvorom, prípadne s Krajanskou nedeľou a tam je peňazí vďaka aktivite a garancii Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí požehnane… Možno je čas na zmenu a priamu intervenciu či na festivalovej programovej rade, alebo na úrade pre krajanov, ktorí si cenia kvalitu, až keď ju vidia. Ľudia v realizačných tímoch vedia svoje, vzájomne sa podporujú, možno stačí sústavný a inteligentný tlak zo strany samotných krajanov. Však oni sú tí, pre ktorých úrad existuje a festival zas vytvára prepojenia pre laickú a odbornú verejnosť – divákov. Veríme v pozitívny vývoj na oboch stranách.

Plánujete pokračovať v realizácii tohto projektu? Akú budúcnosť tohto podujatia a všeobecne dolnozemského folklóru predpovedáte?

Dobrá otázka. Súkromne som za každú možnú kvalitnú prezentáciu krajanskej a slovenskej tradičnej kultúry. Zasiali sme veľa zrniek, mnohé vzišli v podobe šikovných a potenciálnych autorov priamo z krajanov. A mnohí už žijú na Slovensku, prípadne tu študujú, pracujú, vytvárajú čoraz väčšiu komunitu Slovákov z Dolnej zeme žijúcich na Slovensku… Tak trochu lepšia verzia Mať volá… Niekedy mi súkromie a umelecké smerovanie nedovoľujú „byť v systéme“, preto verím, že projekty ako je Škola dolnozemských tancov budú samonosné, životaschopné, a teda premyslene podporované a financované. Veď tá kapela nemôže večne hrať zadarmo… Netreba zabúdať, kto veci započal, túto školu vždy brala ako srdcovú záležitosť Táňa Urbanová a jej ľudský prístup k priateľom medzi krajanmi vytváral domácu pohodu. Vážime si každého, kto participoval na škole, predovšetkým originálnych umelcov a verím, že ju tiež vnímajú ako svoju a príležitosť prezentovať to, čo ich definuje.

Z môjho dramaturgického pohľadu je možno čas rozšíriť formát o ďalšie regióny, Dolná zem je jemne zavádzajúci termín a fenomén. Preto by bolo dobre podložiť takýto vonkajší prejav systémom výskumov hudobno-tanečnej kultúry Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý už nejaký čas prebieha, a vytvoriť databázu všetkého, čo ešte dokážeme zdokumentovať, zachovať, vrátiť do života v pôvodnom a scénickom priestore. Zamerať sa na metodickú podporu v konkrétnych lokalitách, vedome podporovať rast umeleckých osobností v spolkoch a byť im podporou aj na diaľku, odborne aj ľudsky, to je náš cieľ. Ich autorský počin je sloboda tvorby, vždy však musí byť podložená koreňmi, aby mohli mať krídla (ako hovorí Vlado Michalko). A úplne najdôležitejšie sú deti. Mládež a investícia do ich vedomia a vybavenia. Tam treba robiť najviac a systematicky. Nech máme čo uchovávať, ale hlavne nech to má kto niesť ďalej, reprezentovať a rozvíjať. Klenoty sa dedia a ochraňujú. Tak si uvedomme, že niekedy sú hrsť prste alebo hliny v záhrade alebo na poli, pieseň starej mamy zapísaná len textom v zošitku a často stratená, kvalita otcovej pálenky, v ktorej je tvrdá drina každej zodvihnutej slivky a kumšt gazdu, ktorý tie stromy sadil, staré kroje z povál a zodratá stolička z kuchyne rezonanciou toho dedičstva, tých zábav aj žiaľov, tancov aj pohrebov. Nezahadzujme to. Sú mladí, ktorí hľadajú a nachádzajú svoju identitu práve v takomto odkaze.

Ďakujeme za rozhovor a za to, že už roky vytrvalo, erudovane a predovšetkým s láskou a úctou pristupujete k práci s krajanmi a k ich tradičnej kultúre. Aj vďaka tomu na Slovensku možno sledovať, ako sa postupne otvára a definuje jeden nový slovenský folklórny región menovaný Dolná zem. Dôkazom toho je aj Škola dolnozemských tancov, ktorej prajeme kvalitné a pevné zázemie, veľa návštevníkov, dobrých školiteľov a pozitívnej nálady, ktorá sa pri takýchto podujatiach spravidla rozprúdi. 

Katarína Mosnáková-Bagľašová