Prví Slováci v Austrálii a prvý dolnozemský Slovák v Austrálii Ján Makovník (1912 – 1988)

Všetky väčšie, silnejšie etnické skupiny sa prehŕňajú v starých zoznamoch, hlavne v zozname osôb z tzv. Prvej flotily a snažia sa tam odhaliť svojho. Zatiaľ to vyšlo Grékom, Talianom, Židom, Rakúšanom, ba aj Čechom. Prvý Čech do Austrálie pricestoval ako trestanec Jeho Veličenstva kráľa V. Británie, už v roku 1830. Menoval sa Mark Blucher a pochádzal z Prahy.

Naši drotári a olejkári sotva prenikli do Británie, kde mali výnimočnú šancu, aby ich zlapali ako zlodejov a exportovali do Austrálie. Viete si predstaviť tie ich zákony? Za najmenší prečin sa išlo do väzenia a za vyše 120 „hriechov“, ako napr. lovenie rýb v panskom rybníku, v panskom potoku, pytliactvo, ukradnutie panskej vreckovky… ba aj žemličky na tržnici… bol tu trest smrti, šibenice, čo sa z milosti súdov obyčajne menilo na 7-ročný trest, otroctvo v Austrálii. Keď ťa naložili do podpalubia lode, tu si sa hontŕľal na vlnách svetových oceánov až 9 mesiacov. Vyložili ťa len V Botany Bay (pri Sydney) a pridelili nejakému pánovi, ako otrockú pracovnú silu, alebo si ťa vzala koruna, guvernér a išiel si robiť cesty, rúbať stromy, kamene a pod. Bývalý ministerský predseda Austrálie Kevin Rudd sa vystatuje faktom, že málo je takých, ako jeho pra-pradedo, ktorého exportovali až dvakrát.

Vyzerá, že dostal dobrého pána a že sa aj sám usiloval byť dobrý, nuž po siedmich rokoch dostal slobodu. Mal na výber: buď tu zostane, ako „rehabilitovaný“, vtedy ich tu volali „emancipovaní“, zoženie si nejakú platenú prácu, požiada o prídel pôdy atď., alebo sa vráti do Anglicka. Rozhodol sa na cestu domov. Zlý poťah. Veľké sklamanie. V Anglicku našiel ešte väčšiu biedu ako skorej, všade len hladná chudoba… no proste bordel. Peniaze na cestu späť do Austrálie nemal, ale sa vynašiel. Nejakému pánovi ukradol vreckovku, zlapali ho a už zase bol v base, na lodi… a zase si musel odrobiť 7 rokov. Keď získal slobodu, už na Anglicko ani nepomyslel. Začal sa tu „stavať na nohy“, založil si rodinu, vystaval nejakú chatrč, zohnal zopár oviec, kráv… Veď v tom čase, kto mal trochu vôle, šikovnosti a pod. rýchlo sa zmohol, takže z prvých trestancov sa stávajú obchodníci, majitelia lodí, pivovarov, reštaurácií, manufaktúr atď. Z dnešného počtu 22 miliónov obyvateľov niečo vyše jedného milióna v rodokmeni má „trestanca“. Chytráka, čo pánovi „ukradol“ rybu z potoka, nejakú žemličku na tržnici, zajaca v panskom lese… V tom čase Rusi vyvážali svojich trestancov na Sibír a Británia, po strate amerických kolónií, vyvážala ich do Austrálie.

Teda medzi zlodejmi, trestancami sme neboli a sotva by niekto bol medzi vojakmi, strážcami trestancov, alebo tzv. slobodnými prisťahovalcami. Naša chudoba sa ešte vždy pohybovala smerom na Dolnú zem. Tu sme si zakladali osady… ale polovicou 19. storočia už boli jednotlivci, čo mali namierené do Ameriky.

Z čias pred tzv. „Zlatou horúčkou“ už je ľahšie vyhľadať si nejakého príslušníka vlastnej etnickej skupiny a „etnické dejiny sa hemžia „významnými“ osobnosťami.

Nemci majú svojich evanjelických vysťahovalcov, i keď sú to väčšinou Lužickí Srbi, ktorí sa najskôr usádzajú v Južnej Austrálii a odtiaľ sa posúvajú do Viktórie, N. S. W. a Queenslandu.

Maďari zase tu majú svojich z „meruôsmych“ rokov, ako boli Ernest Levínyi, Caesar Mednyanszký, Július Rochlitz a iní.

Česi majú svojho Lhotského a ďalších, Poliaci Strželeckého atď. Skoro všetkých týchto, ako svojich, spomínajú aj Rakúšania. Všetko to proste zaváňa slovanskosťou. Zase sa stretávame s menom Lhotského, ale aj s Josefom Selleny, Hans von Lipa, Johan Zelebor, až sa nezabúda ani na nedávneho premiéra štátu N. S. W. Nick Greinera, ktorý po matke je i Poloslovák. V zozname im však chýba Sir. Gustav Nosál a ďalší, akože krajania narodení vo Viedni alebo v Maďarsku.

Ak by sme aj my, ale bez historického dôkazu, chceli tu mať niekoho, mohli by sme si odskočiť do čias skôr objavenej Austrálie a tvrdiť, že Andrej Jelík, dolnozemský Slovák z Baje a Apatínu, na ceste do Batávie (Indonézia) určite videl brehy západnej Austrálie. Ak nie na ceste do Batávie, tak potom možno pri svojich misijných cestách súostrovím, alebo pri útekoch od ľudožrútov. Môžeme si pustiť fantáziu do milej vôle, lebo nikde nepíše, ani že videl, a ani že nevidel brehy Austrálie.

Keď Košútova revolúcia stroskotala, nejeden akože Maďar sa našiel vo vyhnanstve a vlny morí mnohých vyhadzovali na brehy ďalekých krajín. Určite medzi nimi boli aj niektorí pôvodom Slováci. O tom svedčia ich priezviská.

Prvý Slovák v Austrálii bol vraj jezuitský kňaz, istýsi Jakub Longa, ktorý bol sem vyslaný v roku 1888, ale tu dlho nepobudol.

V roku 1910 na ceste do francúzskej kolónie Tahiti sa tu stavil aj Dr. M. R. Štefánik.

V roku 1928 nemecký parník Köln priváža aj prvú väčšiu skupinu Slovákov, hlavne Oravcov, Liptákov, Spišiakov… Dospolu tam bolo 160 ľudí. Chudáci, vybrali sa na zárobky. V čase môjho príchodu ešte ich zopár žilo. Pamätám sa hlavne na pána Yurittu.

V tom čase Amerika už ohraničovala počet prisťahovalcov a keďže niekto na Slovensku údajne dostal list z Austrálie, že sa tu dobre zarába, vydali sa Horniaci do sveta. Kým loď zakotvila v Melbourne, ani sa dobre nepoobzerali a už tu bola veľká svetová kríza a s ňou, ako všade vo svete, prišla aj bieda.

Koľko tých Slovákov bolo na tej lodi, ani nie je dôležité. Dôležitejší nám je údaj „…niekto písal domov…“. Kto to bol? Kedy a prečo sem pricestoval?

Tesne pred 2. sv. vojnou tu žilo (Pozor! Mali iba povolenie tu žiť, ale nemali občianstvo – nemohli ho získať.) asi 300 – 350 Slovákov. Po vojne, v rozmedzí rokov 1948 – 1955 už tu bolo asi 2500 – 3000 Slovákov.

Päťdesiate roky už zaznamenávajú aj príchod prvých Slovákov z vtedajšej Juhoslávie, čo zase kulminuje v prvých rokoch siedmej dekády. V rokoch občianskej vojny v Juhoslávii sem prišlo len niekoľko desiatok rodín. Nešlo tu o nezáujem Slovákov zo Srbska emigrovať, lež skôr tu bola neochota úradov prijať ich.

Po celý čas sem prichádzal aj určitý počet rodín zo Slavónska (Chorvátsko), ale pre neznalosť materčiny, iný náhľad na udalosti atď. nejaký kontakt s nimi nemáme. Oni sa už viacej cítia byť Chorvátmi ako Slovákmi, nuž gravitujú aj k chorvátskym združeniam. Aj ich je hodne. Stretávame sa s nimi na pracoviskách a pod.

Presný počet nás z Vojvodiny sa nedá určiť. Skorej len odhadnúť. Sú a budú tu trvalé pamiatky aj na nás. Je tu budova Slovenského spolku Ľudovíta Štúra, je tu slovenské evanjelické stredisko (kostol, cirkevná hala, dve fary…), slovenské cirkevné stredisko baptistickej cirkvi a aj modlitebňa duchovnej cirkvi, ktoré už nie sú vyložene slovenské, ale „internacionálne“, i keď ich stavali prevažne Slováci.

Austrália počas 2. sv. vojny uvidela, že je slabučká. V. Británia mala svoje starosti a na obranu svojich kolónií nemala ani sily a ani možnosti. Japonci dobyli Singapúr, Indonéziu, Filipíny, vylodnili sa na Papua a Novú Guineu, ponorkami doplávali do Sydney, tu si trochu postrieľali, bombardovali Darwin, ba celý sever Austrálie, a hrozilo, že bude aj invázia. Vláda bola na to pripravená. Ľudia, kravy, ovce… zo severu krajiny sa posúvali na juh. Určila sa čiara tzv. Brisbanská, pokiaľ sa pustí Japoncov. Na obranu celej krajiny ľudský potenciál nestačil. Nič, krajina sa musí rýchlo zaľudniť, lebo „materská krajina“ (Británia) nie je spoľahlivá. Musí sa zaľudniť, alebo opustiť. „Populate, or perish“ bolo počuť čoraz hlasnejšie.

Keďže Austrália vždy pevne stála na pozícii „bielej“ politiky a európske utečenecké tábory boli plné „vhodných imigrantov“, aj oni sa obrátili v túto stranu, lenže tí utečenci sa skorej rozhodovali pre USA a Kanadu ako Austráliu. Veľmi pozorne sa selektovalo pre prvú skupinu prisťahovalcov z krajín Európy. Museli to byť plavovlasí, pomerne vzdelaní… a siahlo sa po utečencoch z krajín Pobaltia. Začalo sa aj s kampaňou presviedčania tunajšieho obyvateľstva, že tu ide o pravých Árijcov, Baltov a pod., lenže v tých táboroch boli väčšinou dovčerajší nacisti, vojnoví zločinci, ľudia s krvavou minulosťou. To sa, pravda, premlčalo, lebo už začala „chladná vojna“ a oni boli „vhodní“ na využitie proti komunistom.

Ani títo nemali veľký záujem o Austráliu, takže v neskorších transportoch bolo čoraz viacej hnedovlasých, s olivovou pokožkou a pod. Predsa v tých táboroch sa rýchlo rozniesol chýr, že v tej krajine na konci sveta život nie je najskvelejší. Hneď po vylodnení prevážali ich do bývalých vojenských táborov, kde oddelili mužov od žien a domáci neskúsený personál nakladal s nimi ako s hlupákmi. Bez ohľadu na vzdelanosť, znalosť angličtiny atď. Muži, ako podľa nejakého rovnostkárstva získali profesiu robotník a ženy – domáca slúžka. Teraz ich začali rozosievať po celej krajine. Áno, štát im ručil zamestnanie. Až na dva roky. Veď všetci aj podpísali taký formulár a boli nadšení, že ich v Austrálii čaká aj zaručená práca. Skutočnosť však bola iná. Museli dva roky otrocky pracovať tam, kam ich poslali. Robili ako drevorubači, v kameňolomoch, na výstavbe tratí, na výstavbe vodných priehrad, nádrží atď.

Ján Makovník, petrovský rodák, kysáčsky zať, bol asi prvý slovenský povojnový prisťahovalec z Vojvodiny. Nie, ani on to nemal namierené do Austrálie, len osud ho sem priviedol.

Hneď po 2. sv. vojne, ako každý slušný Slovák, aj on sa v rámci akcie „Mať volá“ presídlil na Slovensko, lenže i keď „Mať volala, macocha neprijala“. Tak sa vtedy hovorilo. Aj jeho zastihol osud väčšiny Slovákov z Juhoslávie. Nebolo kam, nuž bežal zo Slovenska domov, do Juhoslávie. Nepozdávala sa mu perspektíva oddychovne v Ilave, alebo v Leopoldove, či rekreácia v Jachymove.

Po návrate do Petrovca, Kysáča, teraz už ako cudzinec (zasa), lebo pri odchode na Slovensko, stratil juhoslovanské občianstvo, nuž ako príslušník národnostnej menšiny, ľahko získal povolenie na vycestovanie z krajiny. Veď národnostnú menšinu nikto nepotrebuje. Vydal sa do sveta. On a jeho dvaja synovia. Dostali sa na „Slobodné územie Terstu“. Tu v tábore si podali žiadosť na vysťahovanie sa do Ameriky, eventuálne do Kanady a čakali, vyčkávali, až sa to začalo hraničiť so zúfalstvom. V tábore sa dopočul aj o možnosti cestovania do Austrálie. Podali si žiadosť aj oni. Počas niekoľkých týždňov už sa aj kolísali na vlnách svetových morí a oceánov.

10. februára, v roku 1953, s ešte nie celkom dospelými synmi, vylodil sa v Melbourne a tu vlastne aj zotrval do konca života. Aj jeho synovia.

Melbourne im vtedy bolo len miesto vylodenia. Odtiaľ ich previezli na „zaručené pracovisko“, kde museli pobudnúť, odpracovať si dva roky. Rúbali eukalyptové lesy, oberali eukalyptové listy, z ktorých sa destiloval olej, a snívali, dúfali, tešili sa.

Po dvoch rokoch zase boli v Melbourne a skúšali šťastie na „nezaručených“, ale platenejších prácach a za prvé ušetrené peniažky si kúpili aj dom. Vlastne mali na závdavok a zvyšok im poskytla banka. Áno prvoradá bola strecha nad hlavou, aby sa po rokoch pri stole našla celá rodina. Aby si priviedol sem aj manželku a dcéru, ktoré zostali v starom kraji. Po štyroch rokoch prišiel aj ten deň.

*Niekde v tom istom čase, ale cez úrad v Londýne, prichádza sem aj ďalší Kysáčan, istýsi Ďurovka, ktorý sa osadil v Sydney. Asi nezanechal žiadne potomstvo. O ňom nemáme žiadne údaje.

V tom čase bol Melbourne „najeurópskejším“ mestom v Austrálii. Tým je aj dnes, ba celá Viktória je akoby „vytrhnutá“ z Európy. Nie sú tu nekonečné kilometre medzi mestami, osadami… Zväčša je to len okolo 30 km medzi mestami.

Melbourne v tom čase (1956) mal sotva jeden milión obyvateľov a také dnešné predmestia, ako napr. Footscray, Seddon, Yaraville, Williamstown, Altona, Sunshine… ešte vždy boli mimo metropoly. Bola to „divočina“. Aj samotné Melbourne bolo sociálne rozdelené na „panskú polovicu“ a polovicu robotníkov. Tú sociálnu hranicu určovala rieka Yarra. Na východ od nej sa usádzali štátni úradníci, byrokrati… a západne, nekvalifikovaní robotníci. Tu sa predával statok, kravy, ovce, tu boli bitúnky, mäsiarne, kožiarne… vôbec „špinavé“ podniky. Sem sa privážalo nových „Austrálanov“, ako ich vtedy volali. Footscray, i keď je od „city“ (stredu mesta) vzdialené len asi 10 km, stal sa „kotlom“. Nepočul si tam angličtinu. Len lámanú. „Angličtinu“ prisťahovalcov. Na to sa ešte dobre pamätám. Pravdaže, práve tu sa osádzalo imigrantov. Veď boli tu zriadené prisťahovalecké hostely (Brooklin, Altona, Marrybirnong…), ľahko sa zháňala robota a súmerne i ceny domov boli podstatne nižšie ako „na druhej strane“. Tu sa osadil aj J. Makovník so synmi. V novozakladajúcom sa Brookline kúpili dom a práve k nim začali aj dochádzať naši noví prisťahovalci. Všetkých napočítať sa ani nedá. Stačí, keď spomeniem, že práve oni poskytli prvú mäkkú posteľ a strechu nad hlavou rodine Bičiarovej, Marčokovej, Benkovej, Belániovej… Spevákovej a aj nám.

Keď už bola strecha nad hlavou, švagor Makovník si povolal sem aj manželku a dcéru Marku. Prišli v roku 1956, v roku olympijských hier. Marka sa na to dobre pamätá. Akoby aj nie, keď bola vtedy „už“ 13-ročná.

Ani jej začiatok nebol najľahší. V Kysáči patrila medzi najlepšie žiačky a tu odrazu „osprostela“. Základnú školu, asi jeden mesiac (školský rok sa končí v decembri), navštevovala v Brookline a, ako hovorí, nič nerozumela a nikto sa ani nepousiloval naučiť ju jazyku. Mala nejaký slovník, ktorý listovala celé leto. Aj bratia ju tiež niečomu naučili a prišiel nový školský rok. Zapísala sa na Footscray High Girls School (ženská stredná škola), kde pobudla ďalšie 4 roky. Aj tu sa s ňou sotvakto bavil. Nikomu nezáležalo na tom, aby zvládla reč. Veď z detí prisťahovalcov má vyrásť ďalšia generácia nekvalifikovaných robotníkov. Nedala sa. Drela, listovala slovníky… až sa z nej stala jedna z najlepších žiačok, čo jej zase pomohlo dostať štátne štipendium a získať si miesto na tunajšej elitnej Univerzitnej High School, po čom zase získala miesto a štipendium na Teachers College (učiteľská škola), až sa z nej stala učiteľka.

Len taká malá anegdotka. Priezvisko Makovník je pre Angličanov trochu divné a netrvalo dlho, aby ju rodičia po anglicky hovoriacich detí „neprerobili“ na McOwnick. To im bolo bližšie.

Ako učiteľku, ktorá rozumie problémy detí prisťahovalcov, ministerstvo ju prideľovalo do škôl s väčším počtom prisťahovalcov. Takto jej aj prešiel celý pracovný život. Všade učila deti angličtinu, ale zároveň každú sobotu a nedeľu vedľa slovenského zboru ev. a. v. cirkvi pravidelne roky vyučovala aj slovenské deti. Hlavne slovenčinu.

Aby „nezaháľala“, diaľkove si na Monash univerzite zapísala fakultu Humanities – Slavic Studies (slavistiku).

Dnes je už vo výslužbe, ale aj ďalej sa stará o študentov zo zahraničia. Prichádzajú sem mnohí študenti z Ázie, takže vždy má niekoho na opatere. Títo študenti po ukončení fakulty sa vracajú domov, ale na ňu nezabúdajú. Obracajú sa na ňu ako na mamu. Píšu jej, posielajú rodinné fotky, navštevujú ju a to jej robí radosť a aj spokojnosť zo života.

Keď sa otec, Ján Makovník (Petrovčan), oženil s Máriou Pavlovovou z Kysáča, prišli bývať k jeho rodičom, do Petrovca. Tu sa narodil aj najstarší syn Janko. Vladko a Marka sa už narodili v Kulpíne, lebo mladomanželia prešli bývať na salaš vedľa Kulpína.

Keď si otec a synovia odrobili dobu „zaručenej práce“, po príchode do Melbourne, zamestnali sa v okolitých mäsokombinátoch, ktorých tu bolo neúrekom: Smorgon, Ralph, Gilbertson, Bortswick, Don, Tendercut. Tu si svoje prvé zamestnanie našiel skoro každý svieži prisťahovalec. Aspoň dočasné.

Švagor a synovia robili hlavne na vykosťovaní mäsa. Janko a Vladko boli mladí, šikovnejší od otca, a tu vydržali hodne rokov. Otec si však našiel inú robotu. Neďaleko bola zlievareň kovov, Australian Forge, nuž tu robil hlavne pri peciach. Topil kov, prelieval to do modiel, kým v ďalšom procese to už obrábali kováči, brusiči atď.

Niekde v 80. rokoch poradil som Vladkovi, aby sa zamestnal u nás, v našom podniku, v austrálskej pobočke vtedajšieho „Esso“. Na pol cesty do Tasmánie, ďaleko od pevniny, mali sme ropné platformy, počet vrtov na ropu a plyn a práve potrebovali zváračov. Plat výborný a ani robota nebola zlá. Okrem toho, že keď ťa raz vrtuľníkom previezli na platformu, tam si robil celé dva týždne po 12 hodín. Boli tam 12-hodinové zmeny. Nočná a denná. Po tomto ťa previezli na kontinent a mal si 2 týždne voľna. Vydržal niekoľko rokov. Kým si nezarobil na dom a nenazbieral trochu na bankové konto.

Marka hovorí, že raz išla za otcom a ešte aj dnes má z toho traumu. Bolo to vraj ako v predsieni pekla. Všade žeravá masa, všade fŕkajú iskry a v tom sa, ako tiene, pohybujú ľudské postavy. Nahovorila otca, aby zmenil zamestnanie. Poslúchol ju. Zamestnal sa v neďalekom kameňolome. Aj tých tu bolo neúrekom. Melbourne sa prudko staval a kameň, hlavne drvená žula, bol prepotrebný. Tu, v tom kope v predmestí Altona North, kde je teraz obchodné stredisko, J. Makovník strávil asi najdlhší čas. Až do dňa, kým neochorel na pľúca. Kým nedostal silikózu. Bolo to už v čase pred odchodom do penzie. Liečil sa, ale to sa liečiť nedá. Dostal menší cylinder na kyslík a občas sa naň musel napojiť.

Ako synovia dorastali, tak začali pozerať po dievčatách, či skorej dievčatá po nich. Mladší, Vladko, bol pravý krásavec a „zviedla“ ho Sandra, Markina spolužiačka, dcéra prisťahovalcov z Anglicka. Po čase už tu boli aj deti. Vladko a Vanesa. Aj títo dnes už majú svoje rodiny.

Janko sa rozhodol priviesť si mladú nevestu z Kysáča, avšak po tom, ako na svet prišla dcéra, manželstvo stroskotalo. Nevesta aj s dcérou sa vrátili do starého kraja.

Marka sa vydala za Slováka, prisťahovalca z vlny 1968. Ona ako učiteľka, dobre zarábala, a on bol majster, vodoinštalatér. Vynikajúce remeslo, výborne platené, lenže potrebuješ aj robiť. Keď sa im narodil syn, Milan, išli na návštevu do Európy a kým Marka bola u jeho rodiny v Poprade, Milan svoju dovolenku trávil v Nemecku. Nič, nasledoval rozvod.

Syn Milan sa tiež obracia. Získal titul Bachelor (bakalár) of Science – oddelenie financií a občas „vyletí“ do sveta. Zopár rokov pracoval v New Yorku, vo firme „Sony“, v oddelení marketingu, po čom zase zopár rokov v Japonsku. Vedľa bežnej roboty tu vyučoval aj angličtinu, ba bol aj trénerom tenisu. Takto si privyrábal. Po návrate domov určitý čas robil na burze, finančný analytik… no dnes je zamestnaný v „Real Estate“ (realitná kancelária), kde zase robí analytika.

I keď dnes tu nežijú ani manželia Makovníkovci, ani ich synovia a nevesty, ba ani tá vnučka, ktorá s mamou odišla do starého kraja, je tu však potomstvo. Tri vnúčatá a zatiaľ, koľko viem, aj sedem pravnúčat.

Janko bol raz v starom kraji, Vladko nikdy a Marka dvakrát. Má na pláne ešte jednu a už asi aj poslednú návštevu. Trápi ju však, či ju tam ešte niekto bude poznať. Koľko z tých známych tvárí bude tam vidieť. Koľkých bude poznať. Ich podobizne sú jej stále v pamäti, aj príbuzných, aj spolužiakov a učiteľov, lenže roky sa minuli. Svet sa zmenil. Aj my sme sa zmenili.

Uplynuli roky a my sme zostali verní predkom, ako to vystihol Vl. Mináč: „My sme národ staviteľov, my staviame a iní búrajú.“

Ján Kulík