Portrét významného ornitológa Ondreja Víziho z Čiernej Hory

Fascinovaný Skadarským jazerom

 Jeden z najvýznamnejších ornitológov v Čiernej Hore, odborník s bohatou skúsenosťou a praxou, je Slovák Ondrej Vízi. Pracovník Biologického ústavu a Republikového ústavu na ochranu prírody, neskôr zakladateľ a riaditeľ Prírodovedeckého múzea Čiernej Hory. Je autorom a spoluatorom početných výskumných projektov, vedeckých kníh a štúdií, písal scenáre a bol odborným garantom niekoľkých televíznych vysielaní z oblasti ornitológie a organizátorom a autorom prírodovedných výstav. Pri práci v prírode fascinovala ho aj fotografia, ktorej sa tiež venuje a vystavuje svoje zábery doma a v zahraničí. Takmer polovicu storočia zasvätil výskumu živého sveta na Skadarskom jazere – najväčšom jazere na Balkáne, ktoré ovplyvnilo celú jeho životnú púť.

Ondrej Vízi, narodený 17. októbra 1948 v Báčskom Petrovci v Srbsku.  Základnú školu Jána Čajaka a Gymnázium Jána Kollára absolvoval v rodisku.  Práve gymnázium ho dobre pripravilo do života, nie nadarmo patrilo k najznámejším gymnáziám. Gymnázium ukončil v roku 1967.  Vplyv na Ondreja mal aj Samuel Spevák profesor biológie, ktorý vtedy skúmal vtákov a viedol biologický krúžok na gymnáziu.

Po ukončení gymnázia Ondrej študoval v Belehrade biológiu (1967 – 1970). Pred ukončením štúdia dostal správu o možnosti zúčastniť sa na jednom medzinárodnom projekte v spolupráci s partnermi z USA so Smithsonian inštitúciou a Univerzitou z Vinsconsinu. Ponuku prijal a v roku 1971 sa rozhodol odísť do Čiernej Hory skúmať Skadarské jazero.

Spomienky na prvé stretnutie so Skadarským jazerom

„Bol som mladý, vydržal som. Už prvý pohľad na Skadarské jazero ma fascinoval. Vtedy bolo viac vtákov. Mal som svoj čln. A slobodu pohybu. Strávil som svoj čas neobmedzene na hladine Skadarského jazera, medzi rybármi v trstine. Jazero je totiž laboratórium života. Vtedajší riaditeľ Biologického ústavu bol Dr. Božina Ivanović, ináč posledný prezident Predsedníctva Socialistickej republiky Čiernej Hory (1988 – 1989). Vtedy hľadali expertov na ryby. Hneď v prvých dňoch som si všimol, že jazero je plné vtákov, a že by bolo treba skúmať vtáky. Riaditeľ pochopil a akceptoval môj návrh. Zamestnali ma ako stážistu a robil som výskum vtákov. Keď som  ukončil ročnú stáž, zamestnali ma ako ornitológa.

Zúčastnil som sa na projekte Limnological investigations of Skadar lake, z toho vyšla publikácia Biota and Limnology of Lake Skadar, ktorá obsahuje kompletný život Skadarského jazera, a v ktorej mám štyri príspevky.

Z tejto pozície na Biologickom ústave roku 1980 som sa presunul do Republikového Ústavu pre ochranu prírody. Skadarské jazero však zostalo jeho záľubou a fascináciou. Aj teraz vášnivo rozpráva o pelikánoch na tomto jazere, ktoré boli predmetom jeho prvých výskumných prác: „Skadarské jazero je najzápadnejšie miesto hniezdenia pelikána kučeravého. Pelikán v SFRJ jedine hniezdil na Skadarskom jazere. Bola to malá kolónia pelikánov, takých 15 – 20 párov. Moje prvé vedecké práce sa týkajú pelikánov. V nich sa vykryštalizovali aj hlavné problémy, ktoré obmedzovali kolóniu pelikánov. Bolo to ubúdanie rašelinových ostrovčekov, na ktorých pelikány hniezdili, ale aj veľké vyrušovanie počas hniezdenia. Preto sa stalo, že  sa od roku 1992 – 2000 pelikány nehniezdili na jazere. Od roku 2000 sa znovu vrátili, počet párov zvyšoval. Jazero sa menilo, zarastalo a ostrovčekov ubúdalo, ale na nich pelikány viac nemohli robiť hniezda. Preto sme v roku 2013 postavili plte, na ktorých pelikány hneď začali hniezdiť. Odvtedy sa kolónia pelikánov neustále zväčšuje máme vyše 50 párov pelikánov.“

Zo súkromného života

V roku 1975 zamestnali tam novú mladú sekretárku Stanku Boljevićovú. Perfektne hovorila po anglicky. Pracovala aj ako tlmočníčka. Ondrej Vízi si spomína: v roku 1976 som narukoval do armády, a keď som sa z armády vrátil, nejak ma to dievča zaujalo. Stretli sa nám pohľady – v roku 1978 sme sa zobrali. Mali sme dve svadby. Prvú v Titograde, v sobotu, a po tomto úkone u matrikára, druhá svadba bola v Petrovci. Čiernohorci boli fascinovaní našimi tortami a obyčajmi. V manželstve sa nám narodil syn Andrej a neskôr dcéra Anna. Syn je tiež biológ a ide v mojich stopách ako ornitológ. Dcéra je prekladateľka v Centrálnej banke Čiernej Hory (CBCG). Máme už aj päť vnúčat – s láskou hovorí Ondrej Vízi.

Druhá vášeň – fotografia

„Jedna z vecí, ktorá ma zadržala v prírode, je láska k fotografii – hovorí náš spolubesedujúci. Fotografia ho zaujala už ako malého, kedy príležitosť vyfotografovať sa bola iba raz ročne. Pred fotením rodičia nás okúpali, obliekli do nových šiat a vyčesali.

Na gymnáziu som sa začlenil do fotografického krúžku a kúpil som si prvý fotoaparát. Skúsenosť s fotografovaním mu veľmi prispela v práci tak v Biologickom ústave, ako i v Republikovom ústave pre ochranu prírody. „Ozajstný rozmach bol v Prírodovedeckom múzeu (PVM) v projekte Výskumu vtákov z aspektu vtáčej chrípky, keď sme sa začali vážne zaoberať fotografiou. Máme veľký počet archívnych fotiek v múzeu. V roku 2011 sme zaobstarali aj profesionálnu kameru, a už sme nahrávali aj dokumentačné filmy. Máme mladé sily, ktoré sa tým zaoberajú.“

Zakladateľ a prvý riaditeľ Prírodovedeckého múzea Čiernej Hory

Ondrej Vízi stál i pri zrodení Prírodovedeckého múzea Čiernej Hory. Od začiatku jeho pôsobenia, teda od roku 1995 bol jeho riaditeľom. Na začiatky si spomína takto: „Múzeum bolo založené na lúke. Začali sme z ničoho. Mali sme stoly a stoličky požičané, a jeden počítač. Zamestnali sme mladých biológov. Aktuálne máme 14 biológov, z toho 6 doktorov vied a ostatní sú magistri. Ukazovateľ je, že múzeum z 25 zamestnaných má 14 vysokoškolsky vzdelaných ľudí, z čoho 6 doktorov vied nás kandiduje na takmer najvzdelanejšiu ustanovizeň v Čiernej Hore, ale možno aj v regióne. Spokojný idem do dôchodku,“ – konštatuje Ondrej Vízi.

Posolstvo

O tom, že môže byť pyšný na svoju prácu (a my na neho) a že skutočne môže ísť spokojný do dôchodku hovorí jeho obsiahle dielo.

Na záver rozhovoru poprosili sme Ondreja Víziho, aby čitateľom Slovenského svetového kalendára odkázal svoje posolstvo.

„Naši predkovia pracovali na poli, mali heslo robiť, robiť robiť… Zarábať peniaze a za ne kupovať zem. Kult zeme vo Vojvodine je aj dnes. Som presvedčený, že robiť treba do tej hranice, kým je človek spokojný. Jeho práca by mala byť vyrovnaná s výsledkami práce. Ak si človek nájde zmysel, že je spokojný s výsledkami svojej práce – vtedy bude spokojný aj v živote. Potom mu zostáva čas aj na zábavu, aj na výlety, aj na vzdelanie. Rovnováha musí byť vo všetkom, čo človek robí. Musí byť vyrovnaná rovnováha práce a výsledkov a času.“

Za rozhovor ďakuje Michal Spevák

Foto: súkromný archív Ondreja Víziho