Pochodovali na smrť (Úryvok z knihy Pilíšska história 1944-45)

Skupina nemeckých vojakov vedená Jozefom rýchlo dorazila na Kopanicu. Doteraz postupovali bez ťažkostí, išla po vyšliapanej ceste.

Nad Kopanicou poznamenal, že pozná kratšiu cestu, nemusia ísť až ku Kráľovej studničke. Vydali sa smerom na Chotárnu skalu, vlastne popod vrch, k obci Huť.

Postavil sa do čela oddielu a viedol ho popri kolibe žandárov, teraz jej hovoria delostrelecká. Tam sa stočili naľavo k Vargovmu posedu, kde si chvíľku oddýchli, popravili batohy a pokračovali úzkym chodníkom cez sedlo ponad Kráľovu studničku, na Staré rúbanisko, kde dal nemecký poručík povel na oddych. Rozprestrel mapu na batoh a spolu so strážmajstrom a Jozefom skontrolovali svoju pozíciu.

„Podľa vojenskej mapy sme niekde tu,“ povedal strážmajster po nemecky a ukázal prstom na priesek v lese východne od turistickej chaty na Chotárnej skale, na úpätí Starého rúbaniska.

„Nech to potvrdí náš sprievodca!“ znel polohlasný rozkaz.

„Áno, tu sme, pri druhom prieseku,“ spresnil Jozef.

„Na polhodinu cesty odtiaľto je vyhliadka. Ale my nemusíme ísť až na vrchol, poznám chodníky na východnej a južnej strane Chotárnej skaly. Nimi sa dostaneme na Hárommez, kde sa začína chotár Hute, odtiaľ asi 2 – 3 km je dedina. Popod vrchy, stade chránení lesom a stromami, prídeme ešte za svetla na kraj Ostrihomu a po zotmení sa ľahko môžete dostať do mesta.“

„Akože môžete sa dostať?“ spýtal sa podráždene strážmajster.

„Však ste povedali, že vás mám odprevadiť po Huť. Odtiaľ ma už nebudete potrebovať“, orodoval skrúšene.

„V poriadku, ale ešte sa tam musíme dostať,“ znela odpoveď.

„Ľahko sa môže stať, že sa ešte predtým stretneme s nemecko-maďarskými vojakmi,“ povedal Jozef a v duchu myslel len na to, ako by sa čím skôr dostal domov.

Po malom oddychu, ktorý viacerí využili na jedenie, sa pohli ďalej juhozápadným smerom, obchádzajúc vrchol Chotárnej skaly.

O hodinu neskôr, ešte predpoludním, sa dostali ku „Dvom bukom“, o kilometer ďalej prešli cez asfaltku, ktorá viedla z Chotárnej skaly na Huť.

Tam, v ochrannom objatí húštin, sa zložili na odpočinok, však dolu v doline sa už črtal prvý cieľ ich cesty – Huť. Na poručíkov pokyn vybalili batohy a schystali sa na dlhší oddych. Veliteľ so strážmajstrom zatiaľ na mape preskúmali ďalšiu cestu. Ľahko určili svoju pozíciu, veď boli nad dedinou. Zďaleka k nim doliehali zvuky, z ktorých bolo zrejmé, že sa priblížili k bojovej zóne.

„Musíme vyslať prieskumníka,“ povedal poručík po krátkom uvažovaní.

„Pošlime nášho sprievodcu. Nemusíme sa báť, že by nám ušiel, však z Rusov má väčší strach ako z nás,“ rozjímal strážmajster.

„Ale vie sa dorozumieť s Rusmi, čo môže byť nebezpečné,“ uvažoval veliteľ.

Zavolali k sebe Jozefa a strážmajster mu vysvetlil jeho úlohu.

„Tu je ďalekohľad, skús sa dostať na kopce južne od Hute a zisti, ktorým smerom by sme mohli bezpečne postupovať ďalej.“

Zatiaľ, čo mu vysvetľoval úlohu, jeden z civilov začul hlasy, ktoré prinášal vánok. Započúvali sa a po chvíli zistili, že je to ruský hovor. O to dôležitejšie bolo poslať Jozefa na priezvedy.

„Choďte a zistite, aké sú to sily! Možno sú to len menšie skupinky rozptýlené po ústupe z Ostrihomu,“ vysvetľoval mu strážmajster.

Jozef si na krk zavesil ďalekohľad a nesmelo vykročil.

Sotva šiel 5 – 6 minút, keď sa z hustého krovia dostal medzi urastené stromy. „Stoj, ruky vverch!“ začul za sebou zvolanie.

S rukami hore sa otočil za hlasom a niekoľko metrov od seba uvidel dvoch starších ruských vojakov, ktorí na neho mierili samopalmi.

„Idi suda!“

Porozumel ich výzve a so zdvihnutými rukami sa pohol k nim. V momente ho obkľúčili viacerí vojaci so samopalmi pripravenými na streľbu.

Jeden z vojakov, ktorý mal hviezdy na výložkách, pristúpil k nemu a siahol po ďalekohľad.

„Germán, Germán!“ zakričal na neho.

„Ty bandit,“ povedal naľakanému Jozefovi a pohrozil mu pravou rukou.

„Ja nie som bandita,“ prevravel v zúfalstve.

„Tak odkiaľ máš toto?“ mával mu hompáľajúcim ďalekohľadom pred nosom.

„Dostal som,“ odpovedal.

„Preto si ho dostal, aby si sliedil za nami,“ kričal na neho dôstojník a posunkom ruky mu naznačil, aby spravil krok dozadu, k hrubému buku. Dvaja vojaci ho chytili a priviazali ho k stromu. Náčelník vytiahol z puzdra pištoľ a šibrinkoval ňou Jozefovi popred nos. Jozef ako vyslúžený vojak vedel, že banditov zvyčajne hneď na mieste popravia. Život si môžem zachrániť len jediným spôsobom, prebehla mu hlavou myšlienka. Nie, nie, to nemôžem urobiť, bojoval sám so sebou. Títo nerobia okolky, sú schopní ťa zastreliť. Čo bude bezo mňa s deťmi, manželkou, rodičmi?

A potom, možno nie je rozumné obetovať sa, veď nemeckí chlapci, ktorým som chcel pomôcť, nemajú takmer žiadnu šancu dostať sa domov. Pokúšal sa upokojiť búriace sa svedomie. Nervy mal napnuté do prasknutia. Pri pohľade na odistenú pištoľ sa triasol na celom tele.

„Ďalekohľad som dostal od Germána,“ vykríkol celý zúfalý so slzami v očiach.

„Kedy? Kde?“ reval veliteľ.

„Tam sú Germáni“ hodil hlavou k húštine vedľa asfaltky.

„Klameš, ty bandit!“

„Ja nie som bandita, ale Germáni sú tam, dávajte si pozor,“ bola jeho odpoveď.

„Odkiaľ vieš po rusky?“

„Som Slovák zo susednej dediny, preto vám rozumiem,“ odpovedal Jozef už trochu odvážnejšie.

Veliteľ dal ďalekohľad jednému zo svojich vojakov a poslal ho s niekoľkými druhmi označeným smerom na prieskum.

„Týmto ťa zastrelím, ak si klamal,“ mával pištoľou zajatcovi pred nosom.

„Neklamem, pustite ma,“ prehovoril zajatec.

„Hneď sa ukáže.“

Sotva to vyriekol, dobehol zadychčaný vojak. Lapal dych, šermoval rukami a horko-ťažko vyriekol, že neďaleko od nich sú čierni čerti. Medzitým sa vrátil aj druhý prieskumník, ktorý potvrdil, že viacero čertov v čiernych uniformách sa rozložilo neďaleko medzi kríkmi. Vyľakaný veliteľ poslal dvoch vojakov smerom na Chotárnu skalu po posilu. Časť vojakov dostala rozkaz sledovať nepriateľskú jednotku. Veliteľ potom prikázal dvom starším vojakom odviazať väzňa. Len čo sa mu do stŕpnutých rúk znova vrátil život, podali mu kúsok novinového papiera, na ktorý mu nasypali machorku.

„Zakuriš!“ povedal mierne veliteľ a aj on si ušúľal cigaretu z novinového papiera.

Pokojne si pofajčievali pod mohutným bukom.

„Koľko máš detí?“ spýtal sa už pokojnejšieho Jozefa, ktorý si šťastne poťahoval z machorky, ako keby predal voly na vacovskom jarmoku.

„Veľa a všetky sú ešte malé, ešte potrebujú otca,“ odpovedal a odklepával popol z cigarety na sneh.

„Ja mám troch synov, najstaršieho už určite zobrali do armády,“ prehovoril starší vojak.

„Ja mám len manželku, ktorá býva u rodičov v dedine pri Kyjeve,“ povedal, ako keby sa rozprával sám so sebou mladý ruský dôstojník.

„Už aby prišla posila, aby nám títo čierni čerti neušli do Ostrihomu,“ prehovoril zamyslene.

Nemuseli dlho čakať a objavili sa prví vojaci. Prišlo ich vyše sto. Viedol ich kapitán, ktorému v pozore stojaci mladý dôstojník – hovoriaci ešte pred chvíľou o svojich rodičoch a o manželke, podal hlásenie.

Kapitán, ktorý prešiel mnohými bitkami, rozdelil vojakov do desiatich skupín. Tri poslal na protiľahlú stranu asfaltky, ostatných zoradil do polkruhu. Mladý dôstojník velil dvom skupinám zo strany Chotárnej skaly, v strede polkruhu bol kapitán. Mohli začať obkľúčenie.

Prešla hodina a v nemeckom tábore začali byť netrpezliví.

„Kde môže byť tak dlho?“ pýtal sa poručík.

„Za ten čas sa mohol dostať do Hute a späť,“ doložil na to strážmajster.

„Nezastrelili ho, lebo sme zblízka nepočuli žiadnu streľbu,“ tvrdili viacerí.

„Nemôžeme tu čakať do večera,“ znela všeobecná mienka.

„Treba ísť, ale kam?“ uvažoval nahlas veliteľ.

„Rozdeľme sa na menšie skupinky a v malých časových intervaloch pôjde jedna za druhou po vopred dohodnutej trase,“ navrhoval guľometčík Jozef.

„Ak zostaneme spolu, máme väčšiu šancu,“ skončil diskusiu poručík.

„Dopredu pošleme prieskumníka, po jeho stopách budeme postupovať vpred,“ dodal.

Mladý modrooký Nemec – esesák z Čobánky prijal poverenie, podľa ktorého mal postupovať juhozápadným smerom k Ostrihomu. Prípadné nebezpečenstvo hlási skupinke, ktorá pôjde za ním.

Ešte raz si sprestnili ďalší postup a začali sa chystať na odchod.

Zatiaľ sa okolo nich čoraz silnejšie sťahovala nepriateľská slučka.

Podľa príkazu ruského kapitána mali sa čo najbližšie dostať k nepriateľovi a nepriepustne uzavrieť kruh. Streľbu mali začať na jeho pokyn.

Podarilo sa im prísť tak blízko, že skupiny sa videli voľným okom ponad nemecký tábor.

Bolo jasné, že nemeckí vojaci sa chystajú na ďalší pochod.

Vtom vyletela raketa a začala sa streľba.

Na jednom mieste padli trinásti. Smrť zastihla aj maďarského dobrovoľníka, ktorý už stihol vykročiť z tábora a urobil asi 100 krokov.

Nečakaný, prekvapujúci útok nedal obkľúčenej jednotke šancu na odpor. Akcie sa po boku nadporučíka zúčastnil, hoci bez zbrane, aj Jozef. Po niekoľkominútovej paľbe uvideli postrieľané mŕtvoly.

Rusi vyviazli z akcie len s malými stratami.

Jozefovi zo strany Rusov už nič nehrozilo, poďakovali mu za „pomoc“ a mladý nadporučík ho objal a pobozkal.

Ešte pred zotmením sa pobral domov, do Senváclavu.

Za tmy dorazil do cieľa. Navečeral sa, vypil jeden – dva hrnčeky vína a ľahol si spať.

Na druhý deň ráno vyhľadal priateľa Štefana, ktorému vyrozprával svoj príbeh.

*****

Rudolf Fraňo sa narodil roku 1949 v Senváclave (Pilisszentlászló, Maďarsko). Viacnásobný starosta svojej rodnej obce a staviteľ-podnikateľ svoje životné skúsenosti premieňa aj na spisovateľské, prekladateľské a vydavateľské aktivity. Od r. 1970 je stavebným podnikateľom, a preto nie je náhodné, že vydal odbornú knihu Ľudové staviteľstvo Senváclavu. V rozsiahlej monografii Dejiny Senváclavu spracoval nielen históriu rodnej obce, ale aj jej širšieho okolia, Dunajského ohybu. Ako ctiteľ slovenského ľudového hrdinu Juraja Jánošíka sa rozhodol preložiť a vydať román Milana Ferka Jánošík. (Jeho pohostinský podnik v obci nesie názov Jánošíkova krčma.) Vydal maďarský preklad ďalšieho románu Milana Ferka Matúš Čák Trenčiansky, ktorého dej sa čiastočne odohráva v Senváclave. Rudolf Fraňo je autorom nielen prekladov a historických štúdií, ale i tvorcom literárnych diel. Vydal zbierku úsmevných príbehov zo života Pilíšanov pod titulom Humor našich predkov a knihu Pilíšska história 1944 – 45 s podtitulom Pochodovali na smrť, v ktorej opisuje ťažké osudy svojich rodákov počas druhej svetovej vojny a ktorú venoval pamiatke svojho otca.

Úryvok z knihy uverejňujeme pri príležitosti životného jubilea autora