Hoci o poslaní divadla panujú rozličné mienky, v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s tými, ktorí zanedbávajú ochotnícke divadlo pre jeho mimoumelecké komponenty; veď práve vyzdvihovaním mimoumeleckých, vo svojej podstate pre život veľmi užitočných prvkov ochotnícke divadlo bolo stálym HÝBADLOM v živote národného kolektívu a súčasne aj dôkazom afirmovania národných síl v určitom spoločenskom celku do doby, kým v ňom ešte neprišlo k zrejmejšiemu politickému aktivizovaniu… píše Michal Filip vo svojich Štúdiách a článkoch /Nový Sad, Obzor 1990/ o poslaní ochotníckeho divadelníctva.
Divadlo, tak ako všetky druhy umenia, sa vo svojom dejinnom vývoji menilo v závislosti od historicko-spoločenských, ale i politických pomerov danej krajiny.
Nebolo tomu ináč ani medzi Slovákmi žijúcimi na Dolnej zemi, v srbskej Vojvodine. Aj tu, okrem zábavy, bolo každé predstavenie podporou a potvrdením ich vlastného jestvovania, zachovania si jazyka, svojej identity v majoritných prostrediach. Miestna inteligencia, ktorú tvorili učitelia, farári, mládež, spolky, neskôr čitárne, ale aj samovzdelávacie krúžky slovenskej mládeže a iní – všetci títo stáli pri samotnom zrode a ďalšom rozvoji ochotníckeho divadelníctva. Aj napriek tomu, že ich sprvu mnohí nazývali komediantmi, keď prvé ženské úlohy preberali na seba muži.
* * *
Hrávalo sa tradične na kalendárové dni – na Jána, na Jura, na Hromnice, Veľkú noc, Turíce či na Vianoce. Ale hrávalo sa aj k výročiam prvých divadelných predstavení v dedine, k výročiu príchodu prvých osadníkov – Slovákov.
Voľakedy „na divadlo“ alebo „vidieť či hľadieť divadlo“ išla celá rodina, aj s deťmi; bola to udalosť pre celú dedinu, a tak sa vždy netrpezlivo čakalo na nové a nové predstavenia.
Sprvu sa hrávalo na voľných priestranstvách, na nádvoriach škôl, v miestnych krčmách, v strede dediny pod šiatrami, na cirkevných dvoroch, v súkromných domoch, v školách na improvizovaných javiskách, v telocvičniach. Predstavenia hojne navštevovali okrem domácich aj hostia z blízkych a vzdialenejších slovenských osád.
Časopis Sokol priniesol správu
o prvom slovenskom predstavení
Aj keď prvé divadelné predstavenia či výstupy boli súčasťou zábavných a tanečných programov, večierkov alebo spoločenských besiedok (veľakrát spojených s večerou) – hovorenému slovu v materinskom jazyku sa pripisovala zázračná, ba priam magická moc.
Pre jazykovú zrozumiteľnosť dominovali na začiatku medzi divákmi žánrovo jednoaktovky, veselohry, skeče a kuplety slovenských dramatikov Jozefa Urbánka, Jozefa Hollého, Jána Chalupku, Laskomerského, Jozefa Gregora Tajovského, Timravy, Fredru a iných.
Režisérmi, upravovateľmi a veľakrát aj hercami prvých dramatických textov, ktoré sa získavali najmä zo Slovenska, z Turčianskeho Sv. Martina, boli miestni učitelia.
Striedali sa roky úspešné s menej úspešnými, s rokmi úplného útlmu, zapríčinenými nielen nedostatkom hercov, režisérov-ochotníkov, ale najmä spoločensko-politickými a hospodárskymi pomermi. No boli aj také, keď sa nacvičilo za rok viacero predstavení (s pripomienkou, že nešlo o predstavenia v dnešnom zmysle slova).
* * *
Dejiny slovenského ochotníckeho divadelníctva na Dolnej zemi sa viažu k Báčskemu Petrovcu. Tamojšia ochotnícka mládež 27. augusta 1866 v krčme Karola Slavku predstavila naštudovanie Kotzebueho frašky Starý vozka Petra III. z repertoáru štúrovskej družiny zo Slovenska, zo Sobotišťa. O jej prípravu sa zaslúžil petrovský národovec Jozef Viktor Rohoň.
Petrovský národovec
Jozef Viktor Rohoň
Súčasne týmto predstavením sa začína písať aj história ochotníckeho divadelníctva slovenskej diaspóry vo svete.
Neprešlo ani 6 rokov a v Báčskom Petrovci sa uvádza hra prvého domáceho dramatika a režiséra, ev. farára Félixa Kutlíka, dráma Stratený syn, špeciálne napísanej pre potreby vojvodinskej ochotníckej scény.
Ev. farár Félix Kutlík
Nebol to iba Rohoň a Kutlík, o rozvoj divadelníctva 19. storočia sa zaslúžili aj Ján Straka (1850 – 1888), Karol Medvecký (1875 – 1937) a Ondrej Garay (1865 – 1919).
Prelom 19. a 20. stor. bol vo Vojvodine mimoriadne bohatý na organizovanie prvých slovenských predstavení. Treba spomenúť Petrovský spevokol (1891; so svojimi divadelnými predstaveniami), príchod Jána Čajaka do Selenče (1895) a jeho zaktivizovanie domácich na divadelné dosky. Roku 1903 (niektoré pramene uvádzajú rok 1900) sa prvýkrát po slovensky hrá v Boľovciach,
o dva roky neskôr v Báčskej Palanke. Stará Pazova roku 1903 uvádza veselohru Testiná do domu – spokojnosť z domu, ktorú režijne pripravil Vladimír Hurban, otec VHV. Pre zaujímavosť – na záver prítomní zaspievali kuplet, ktorý je dodnes hymnou tamojších divadelníkov. Tu pri mene VHV treba pripomenúť: ako dramatik sa roku 1905 predstavil po prvýkrát staropazovskému publiku jednoaktovkou Fialka.
Stará Pazova má ešte jednu zaujímavosť: prvé elektrické osvetlenie vo Vojvodine vďaka ručne robenému agregátu. Tak mohla divadelná scéna pod šiatrom na dvore cirkevného domu začiatkom decembra1907 uviesť Fredrovu veselohru Pán Tomáš alebo čože ma už nikto nepozná.
V Kulpíne roku 1904 (niektoré pramene uvádzajú rok 1905) vďaka tamojšiemu učiteľovi organizujú ochotníci zábavný večierok so spevmi, fraškami a monológmi z rozličných hier. Podobný večierok sa následne uskutočnil aj v Kysáči roku 1908. Pri takýchto akciách sa konali peňažné zbierky, určené nielen na činnosť novovznikajúcich kultúrnych spolkov, ale i na slovenskú tlač, čo malo pozitívny ohlas na divadelné začiatky v slovenských prostrediach.
Do predvojnového obdobia možno zaradiť i začiatky slovenského divadla v Pivnici (1909) a roku 1913 v Hložanoch. Zvláštnosťou tohto obdobia boli v Aradáči tzv. paničky, ktoré až do roku 1960 predstavovali funkciu divadla – uvádzali zdramatizované ľudové balady a rozprávky, ktoré zneli skôr ako operety.
Jedinou slovenskou osadou v Banáte, ktorá dostala tesne pred prvou svetovou vojnou (1914) povolenie od maďarizačných vrchností hrať po slovensky, bola Kovačica. Inde sa divadelná činnosť v čase vojny utlmila. Predsa – tesne pred jej koncom uviedli v Starej Pazove predstavenia Krylova, M. Milana, Laskomerského a Bornsteina.
Po ukončení vojnového šialenstva sa divadlo začínalo postupne zobúdzať.
Prvá správa je z Petrovca roku 1919, následne roku 1920 z Padiny; inde začínajú po prvýkrát hrať po slovensky (Erdevík). Po založení Petrovského gymnázia (1919) sa začínajú usporadúvať každoročne Slovenské národné slávnosti, ktorých súčasťou sú o. i. aj divadelné predstavenia.
Vladimír Hurban Vladimírov (VHV)
Obdobie až do roku 1941 je charakteristické mimoriadnymi aktivitami vďaka už existujúcim a vznikajúcim spolkom. V tomto období sa objavuje spoločný projekt hercov Báčky, Banátu a Sriemu, keď Vladimír Hurban Vladimírov (VHV) v Starej Pazove píše roku 1923 libreto operety Pekná nová maľovaná kolíska. Ide o prvú slovenskú operetu (text zhudobnil učiteľ Ján Podhradský), ktorá mala roku 1925 premiéru v Kovačici, Padine a v Pazove.
Všestrannosť VHV dokumentuje i jeho vlastný program Slovenská pieseň (réžia, scenár, 1930), „prvý multimediálny projekt – hra s rozprávačom VHV“ (Katarína Verešová).
Začiatkom 20. rokov 20. stor. nastupuje na slovenské divadelné dosky Vojlovica, v roku 1929 Lug, v roku 1932 Biele Blato. Začínajú sa hosťovania divadelníkov mimo Vojvodiny (Stará Pazova v Belehrade, Kysáč roku 1938 na Slovensku).
Samotné založenie Matice slovenskej v Juhoslávii (MSJ) v roku 1932 o. i. aj s Divadelným odborom a následné zakladanie miestnych odborov Matice slovenskej (MOMS) s odbočkami v slovenských lokalitách malo od začiatku mimoriadny význam pre ďalší rozvoj slovenského vojvodinského divadelníctva.
Vďaka existujúcim spolkom a organizáciám v rokoch l932 – 1941 súbory naštudovali a premiérovali viac ako 374 hier.
* * *
Obdobie 2. svetovej vojny bolo na poli ochotníckeho slovenského divadelníctva vo Vojvodine poznačené útlmom. Väčšina osád nehrala, v tichosti sa však pripravovali nové inscenácie (Pivnica, Lug, Kulpín). Výnimkou bola Padina (1943), ktorá uviedla Urbánkovu hru Škriatok.
Pol roka pred oslobodením sa svojmu obecenstvu predstavili Kovačičania hrou Jarka Elena a Janka Pelikána Ej horička zelená.
* * *
Po oslobodení sa divadelníctvo začína orientovať na mladších a súčasných slovenských dramatikov popri literatúrach inonárodných. Zo srbských autorov treba spomenúť hry dodnes obľúbeného Branislava Nušića. Nemožno naďalej zabudnúť na dominantnú postavu dolnozemského dramatika, Staropazovčana Vladimíra Hurbana Vladimírova (VHV), osobnosť, ktorá výrazne ovplyvnila a poznačila divadelníctvo nielen vo Vojvodine, ale v slovenskej diaspóre na celej Dolnej zemi.
Taktiež sa začína veľa diskutovať o novom smerovaní; do osád prichádzajú profesionálne divadlá, konajú sa zájazdy do zahraničia. MSJ zakladá roku 1948 v Petrovci Slovenské ústredné ochotnícke divadlo, neskôr (roku 1966) pri oslavách storočnice divadla v Petrovci – ako Divadlo VHV Petrovec. Hlavným poslaním novovzniknutej inštitúcie bola výchova nových kvalitných kádrov, ktoré mali za úlohu kreovať tamojšie vojvodinské slovenské divadelníctvo.
Najúspešnejším obdobím divadla do roku 1978 je hra Balada o poručíkovi a Mariutke, ktorou režijne na vojvodinské divadelné dosky vstúpil profesionálny režisér Ľuboslav Majera, prvý absolvent VŠMU v Bratislave.
Druhá polovica 20. storočia prináša úplne nový rozmer a kvalitu výberom nových dramatikov, ich textov, najmä však nástupom nových režisérov profesionálov či amatérov. Júlia a Pavel Čániovci, Juraj Ondrík, Tomáš Hriešik, Ján Šifel, Miroslav Benka, Ján Čáni, Andrej Privratský, Ján Makan, Ivan Hansman Jesenský, Michal Babiak. Matúš Oľha, Stanislav Sládeček, Vladislava Fekete
a ďalší sú mená, ktoré svojimi prístupmi k textu a v konečnom dôsledku v spolupráci s hercami výrazne vyznačili smerovanie nielen slovenského vojvodinského divadelníctva. Hry profesionálnych režisérov, vynikajúcich hercov a tanečníkov získavajú najvyššie ocenenia na medzinárodných súťažiach. Nonverbálne predstavenie S.O.S. – zachráňme naše duše (réžia Miroslav Benka, Divadlo VHV Pazova 1990) – získalo viacero najvyšších ocenení doma i v zahraničí.
Súčasne nastáva obdobie, v ktorom Vojvodina organizuje viacero domácich i medzinárodných súťažení: Divadelný vavrín (od r. 1969), Petrovské dni divadelné (od r. 1996), v Starej Pazove 3 x Ď, prehliadka venovaná tvorbe pre deti aj (od r. 1993) a Ondríkov memoriál (od r. 1993); v Pivnici DIDA, s cieľom motivovať tvorbu autorov Dolnej zeme (od r. 1995), od r. 2003 v Kysáči – Festival Zuzany Kardelisovej.
* * *
Výslednicou aktivít vojvodinskej plejády hercov, režisérov, milovníkov a v neposlednom rade aj podporovateľov tohto druhu umenia je vznik Slovenského vojvodinského divadla (SVD, 2003) v Báčskom Petrovci, s prvým úradujúcim správcom Vladimírom Valentíkom. Divadlo je prvým a doteraz jediným slovenským profesionálnym divadlom mimo hraníc SR.
Prvou inscenáciou v roku založenia divadla (2003) bola hra Jána Čajaka ml. Zuzka Turanová v réžii Ľuboslava Majeru.
Nezabudnuteľným sa stalo druhé predstavenie Pacem et circenses – Chlieb a hry, divadlo snov v 15 obrazoch za réžie Miroslava Benku s hlavným hercom a tanečníkom Zdenkom Kožíkom (sezóna 2003/2004). Hra získala množstvo hlavných cien na významných medzinárodných súťažiach.
„V snahe afirmovať umenie doma i za hranicami“ vzniklo v Starej Pazove v roku 2007 združenie ART CENTRUM CHLIEB A HRY (Miroslav Benka, Mira Brtková, Miroslav Demák a Jozef Klátik).
Z najúspešnejšieho predstavenia v dejinách vojvodinských Slovákov
Panem et circenses – Chlieb a hry Miroslava Benku roku 2004
* * *
A konečne – na otázku Aká je situácia na poli slovenského divadelníctva vo Vojvodine v súčasnosti? možno pokojne odpovedať so všetkou vážnosťou – divadlo, dramatické umenie aj napriek meniacim sa spoločenským pomerom žije, existuje, má svojich predstaviteľov z radov režisérov, hercov, dramatikov. Vďaka nim sa súbory pravidelne predstavujú nielen na domácich scénach a súťaženiach; svoje umenie prezentujú i za hranicami svojej vlasti.
Jarmila Gerbocová,
kurátorka krajanských zbierok
SNM-Historické múzeum
Bratislava