Päťdesiatka Slovenského spolku Ľudovíta Štúra

Slovenský spolok Ľudovíta Štúra v Melbourne, v Austrálii, bol založený v roku 1966 na podnet slovenských emigrantov zo slovenských osád Vojvodiny, v rámci vtedajšej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (SFRJ). Emigrácia zo SFR Juhoslávie sa začala v päťdesiatych, rozprúdila sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a svoju kulmináciu dosiahla v sedemdesiatych rokoch, po ktorých slovenských emigrantov z tých priestorov bolo stále menej, až po roky deväťdesiate, keď sa v dôsledku rozkladu FR Juhoslávie a vojny na jej priestoroch emigrácia do Austrálie znovu rozprúdila.

Charakteristiky tých dvoch vysťahovaleckých období boli príliš rozlišné. Prvú vlnu vysťahovalcov tvorili prevažne osoby s nižším stupňom odborného vzdelania, poľnohospodári a remeselníci, ktorí sa vybrali cestou lepšieho života v krajine, ktorej jazyk nadostač neovládali, nuž aj to bolo prekážkou naplno sa zapojiť do spoločenského života na novom kontinente. Práve z tých príčin vyrástla i túžba po stretávaní sa s krajanmi, medzi ktorými sa cítili viacej „doma“, čo vyvrcholilo rozhodnutím o založení spolku, ktorého pôvodný ciel’ stretávania sa bol veľmi rýchlo rozšírený aj na zachovanie si materinskej reči a bohatého kultúrneho dedičstva, ako i poskytovanie informácií v slovenskej reči. Za iniciátorov založenia spolku sa považujú Ján Beláni, Ondrej Guľáš st. a Pavel Peška, avšak rýchlo sa k nim pripojili aj O. Koza, P. Pálenkáš, J. Karlečík, J. Čjepa, M. Benka, J. Jagoš a Š. Petráš.

Slovenská emigrácia z priestorov bývalej Juhoslávie ku sklonku 20. storočia už pozostávala z osôb, ktoré vlastnili odborné kvalifikácie nielen v oblasti remesiel, ale aj školstva, umenia, náboženstva, farmakológie a väčšina z nich ovládala anglický jazyk, nuž aj pracovné príležitosti týchto osôb boli iného typu.

Z bohatej činnosti Slovenského spolku vyrastali aj jednotlivé odbočky ako tanečná, futbalová, mäsiarska, Združenie matiek, rozhlasové vysielanie v slovenskej reči od roku 1977, a tak, ako sa rozvíjala činnost’ spolku, vzrastala i potreba mať vlastný objekt, v ktorom by sa jeho členovia zoskupovali. Z dobrovoľných príspevkov a nespočetných hodín dobrovoľníckej práce členov spolku vyrástol Slovenský dom, ktorý bol slávnostne otvorený 26. decembra 1981 a aktivita Slovenského spolku sa ešte väčšmi rozprúdila. Každoročne sa usporadúvali tak tradičné zábavy pri príležitosti jednotlivých náboženských, ale i spoločenských sviatkov (fašiangová, veľkonočná, hroznová, vínový bál, michalská zábava, ondrejovská, krojová, Vianoce s kultúrno-umeleckým programom, štefanská a silvestrovská zábava), ako i niektoré prevzaté z nového životného prostredia – zábava ku Dňu matiek a ku Dňu otcov, Párový/Debutantský bál. Aspoň raz v roku, obvykle počas Vianoc, scénu Slovenského domu skrášľujú majestátne panely olejomalieb spolkovej členky, insitnej maliarky Márie Čapeľovej, ktoré znázorňujú dedinské ulice jednak slovenských domov rodiska, ako aj drevené domce spod Tatier, pri ktorých autorka trávila mnohé noci v Slovenskom dome.

Okrem zábav vo vlastnom Slovenskom dome vedenie spolku organizovalo nespočetné pikniky, výlety a tábory, často aj spolu so Slovenským evanjelickým cirkevným zborom Krista Pána v Lavertone, a Združenie matiek Slovenského spolku Ľudovíta Štúra usporadúvalo priadky s výstavami ručných prác a neustále sa staralo o kroje tanečných skupín.

Na podujatiach chvíle spríjemňovali slovenské hudobné skupiny už od roku 1969, ktorých členovia sa počas rokov striedali a stále pribúdali noví, mladí milovníci slovenskej hudby. V dnešnej dobe nám do tanca hrá hudobná skupina Zmena 5, ktorá pozostáva výlučne z mladých členov a sú to: Tom Peška, Michal Oravec, Benjamín Peška, Joshua Peška, Tom Šimák, Martina Povolná a Tatiana Chrťanová.

Uvedené mnohopočetné aktivity je v Slovenskom spolku Ľudovíta Štúra možné usporiadat’ vďaka tomu, že jeho členovia si vlastnými finančnými prostriedkami a tisícami vlastných pracovných hodín vybudovali svoj Slovenský dom, v ktorom počas Vianoc v roku 2011 bolo oslávené 30. výročie jeho otvorenia. Rekordný počet hodín na výstavbe (podľa údajov z Pamätnice Slovenského spolku 1966 – 1981 predsedu Štefana Bovdiša) strávili: J. Medovarský, J. Peška, M. Brňa a V. Peška. K úspešnej práci staviteľov-dobrovoľníkov iste prispela dobrá organizácia zo strany členov Stavebného výboru: Jána Pešku, Vladimíra Pešku a Štefana Bovdiša.

Významný príspevok v realizácii početných podujatí počas polstoročia pôsobenia Slovenského spolku neustále poskytovali šikovné ruky našich Sloveniek, manželiek, matiek, sestier, starých matiek, ktoré sa z iniciatívy Márie Karlečíkovej (ktorá bola i jeho prvou predsedníčkou) zoskupili v Združení matiek. I keď združenie neoficiálne pôsobilo ešte od roku 1981, bez toho, aby malo vymenované svoje vedenie, úradne však za odbočku spolku bolo potvrdené valným zhromaždením Slovenského spolku Ľ. Štúra v roku 1985 a v júni 2016 oslávilo 30. výročie svojej bohatej činnosti. Prvoradým cieľom práce Združenia matiek bola najmä starostlivosť o deti v tanečných skupinách, ktorých v prvom desaťročí bolo viacej než 70, dozor na deti, chystanie osvieženia počas tanečných skúšok, zaobstarávanie, opatrovanie, pranie a žehlenie krojov, ako i šitie nových. S rovnakým cieľom, s akým bolo založené, Združenie matiek pracuje až dodnes. Členky tejto odbočky sa starajú aj o prezentovanie bohatstva našej kultúry širšej verejnosti usporadúvaním výstav ručných prác nielen v našom Slovenskom dome, ale aj na rôznych viacnárodnostných festivaloch, v školách, v obchodných strediskách a všade tam, kde vystupujú naši tanečníci. Členky Združenia matiek navštevujú chorých členov a členky slovenskej komunity, pomáhajú výboru spolku vždy, keď je to potrebné, organizujú zábavu ku Dňu otcov, tradičné priadky, zaoberajú sa dizajnom a publikovaním Kalendára Združenia matiek na každý nadchádzajúci rok, ako aj dizajnom a organizáciou výroby suvenírových predmetov k jednotlivým jubileám. Združenie viedli predsedníčky Mária Karlečíková, Anna Bovdišová a Anna Pešková. Anna Bovdišová funkciu predsedníčky veľmi úspešne vykonávala vcelku dvadsat’päť rokov. Je povšimnutiahodná spolupráca Združenia matiek a Oltárneho krúžku žien pri Cirkevnom zbore Krista Pána. Členky oboch združení si navzájom pomáhajú a zúčastňujú sa spolu buďto s predajnými stánkami slovenských koláčov a iných špecialít na rôznych multikulturálnych festivaloch, alebo v realizovaní akcií, či zábav v Slovenskom dome (lahôdky na priadkach, večera na zabíjačke a vianočnej zábave), a rovnako tak v realizovaní akcií Slovenského evanjelického zboru Krista Pána, kde si šikovné ruky Sloveniek nájdu svoje uplatnenie pri kuchárení, pečení koláčov a rožkov na spoločné obedy, dekorovaní priestorov, vyšívaní slovenskej vzorky na znaku luteránskej konferencie a tomu podobné, ako i v prípravách na spoločnú akciu odchodu na Krajanské stretnutia Slovákov v Austrálii, na pozvanie Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Canberre. Obetavost’ členiek oboch združení počas rokov spolupráce je chvályhodná a prispievajúca k pestovaniu slovenských tradícií a k zachovaniu a zároveň i sprístupneniu slovenskej kultúry v takej mnohonárodnostnej krajine, akou je Austrália. Anne Bovdišovej sa za jej dlhodobú nezištnú činnost’ v Slovenskom spolku Ľudovíta Štúra v Melbourne a v širšej spoločnosti z obce Hobsons Bay dostalo pekného uznania – Inspirational Women Award 2014. V súčasnosti funkciu predsedníčky Združenia matiek vykonáva Mária Šimáková.

V Slovenskom dome sa od samého začiatku uskutočňuje aj vyučovanie slovenského jazyka, Slovenská škola, ktorá však začala pôsobiť ešte skôr, pred výstavbou Slovenského domu v roku 1977. Prvou učiteľkou bola Mária Makovníková a jej nástupkyňou bola Božena Kulíková.

O registrácii Slovenského spolku ako neprofitnej organizácie sa na schôdzach jeho vedenia hovorilo počas mnohých rokov. Finalizoval to počas svojho predsedníckeho mandátu Vladimír Dubovský v roku 1996. Slovenská škola Ľudovíta Štúra bola v tom istom roku tiež úradne registrovaná v Ministerstve školstva Viktórie ako škola jazyka etnických komunít na základe dokumentácie, ktorú vypracovala Elena Lomenová. Menovaná z príležitosti 20. výročia pôsobenia Slovenskej školy Ľudovíta Štúra pri Ministerstve školstva Victorie si pripomenie aj vlastné, neustále prispievanie jednak k administračným požiadavkám ministerstva, ako aj vštepovanie lásky a zrniečok vedomostí z klenotnice materčiny generáciám detí, žiakov Slovenskej školy. Pomoc pri práci s početnými detičkami jej počas rokov poskytovali: Anna Pešková, Zuzana Šusterová, Mária Pavelová, Anna Chrťanová-Varhelyiová a Anna Petrášová. Vďaka registrácii a periodickému (trojročnému) procesu reakreditácie Slovenská škola spĺňa podmienky na požiadavku o grant, na základe ktorej sa na účely vyučovania slovenského jazyka (úmerne počtu žiakov) z ministerstva každoročne vyčleňuje určitá suma peňazí, čím štát Viktória podporuje naše snahy o zachovanie bohatého dedičstva – materinskej reči.

Pri príležitosti osláv 20. výročia založenia Slovenskej republiky 1. januára 2013 sa Elene Lomenovej dostalo vzácneho uznania od veľvyslankyne Slovenskej republiky v Canberre pani Evy Ponomarenkovej za výnimočné snahy v podporovaní slovenskej komunity v Austrálii a propagácii dobrého mena Slovenska v Austrálii.

V Slovenskom spolku Ľudovíta Štúra od jeho samého založenia pôsobili tanečné skupiny, aktivitou ktorých sa prispievalo najsamprv k zachovaniu kultúrneho dedičstva Slovákov z tzv. Dolnej zeme a rozširovaním spolupráce so súbormi a učiteľmi tanca zo Slovenskej republiky aj kultúrneho dedičstva zo Slovenska. Prvú besedu z príležitosti otvárania Slovenského domu nacvičil Michal Čapeľa a skupinu rytmických tancov mala na starosti Anna Pešková. Potom v práci s tanečníkmi pokračovali Anna Bovdišová a Samuel Rauza. Záujem o slovenský folklór bol nesmierne veľký a na tanečné skúšky prichádzalo až 70 detí a mládežníkov. Tanečníci bývali zaradení do troch až piatich tanečných skupín podľa vekovej príslušnosti a úspešne vystupovali nielen na vlastných spolkových podujatiach, ale aj na podujatiach iných spoločenských združení a zúčastňovali sa aj rôznych festivalov tak v lokálnych rámcoch v štáte Viktória, ako i v Tasmánii a Novom južnom Wheals-e. Zájazdy na Slovensko a do slovenských osád Vojvodiny (úhrnne štyri) a vystúpenia vo Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Canberre predstavujú vrchol aktivity tanečných skupín, v nácviku ktorých sa z domácich učiteľov tanca ešte podieľali V. Dubovský, Z. Poniger, A. Guľášová, J. Kulíková, E. Oravcová, D. Šuster, A. Chrťanová, A. Sklenárová, P. Hraško, P. Sľúka ml., D. Lalíková, A. Gajdošová, V. Sabo a S. Poniger. Stanislav Poniger je presvedčivo najväčší vášnivec slovenského folklóru v Slovenskom spolku Ľ. Štúra – tancuje už celých tridsat’ rokov! V snahe zachovať kvalitnú úroveň a schopnosti jednak tanečníkov, ale aj učiteľov tanca spolok povolával aj choreografov z niekdajšieho Československa: Jaroslava Ševčíka a Jánoša Kvitnera, potom Pavla Bútora zo Slovenska a Katarínu Mosnákovú zo Srbska.

Okrem zájazdov našich tanečných skupín Slovenský spolok bol ešte častejšie hostiteľom folklórnych súborov iných etnických skupín (Poliakov, Macedóncov, Srbov), Futbalového klubu Vojvodina z Nového Sadu (vedenia a celého tímu hráčov), hudobnej skupiny Narakord a spisovateľov Matiju Bećkovića a Vuka Draškovića z bývalej Juhoslávie, folklórnych a hudobných súborov z bývalého Československa a potom zo Slovenskej republiky ako: Družba, Lipa, Vršatec, Hájenka, Ekonóm, Prvosienka, hudobno-spevácka skupina bratov Muchovcov, hudobno-spevácka skupina sestier Gajdošových, hudobno-spevácka Rodina Jendruchová (11 členná), Dodo a Jozef Ivaškovci, súbor Koleso z bývalej Juhoslávie, a v novšej dobe súbory Jednota z Hložian, Detvan z Vojlovice, ako aj zmiešaný súbor členov súborov Jednoty, Detvana a Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu a Janka Čmelíka zo Starej Pazovy, spolu s hudobníkmi Hot Band z Kovačice v Srbsku. Takou aktivitou sa v Spolku Ľudovíta Štúra zabezpečovala kontinuita v zachovávaní slovenskej identity, v pestovaní, sprístupňovaní a prenášaní kultúrneho dedičstva už aj na tretiu, ba aj štvrtú generáciu Slovákov v Austrálii, ktorí vlastne v materskej krajine, na Slovensku, nikdy ani nežili, a niektorí z členov Slovensko nikdy dosial’ ani nenavštívili.

Slovenský spolok sa pravidelne zúčastňuje vianočných či novoročných stretnutí krajanov v Canberre, iniciovaných prvou veľvyslankyňou Slovenskej republiky Dr. Annou Tureničovou, v organizácii ktorých pokračovala veľvyslankyňa Eva Ponomarenková a v súčasnej dobe organizovaných pánom veľvyslancom Igorom Barthom. Jedno z podujatí, na ktoré je Slovenský spolok Ľ. Štúra výnimočne hrdý, je organizovanie slávnostnej recepcie v Slovenskom dome pri príležitosti Osláv 10. výročia Slovenskej republiky na žiadosť veľvyslankyne SR Dr. Anny Tureničovej.

Každý z doterajších predsedov Slovenského spolku si iste s radosťou a hrdosťou spomínal na mnohé podujatia, ktoré pomohol organizovať, a na mnohých vzácnych hostí, ktorých mal príležitosť v Slovenskom dome privítať.

Predsedovia Slovenského spolku Ľ. Štúra chronologickým poradím boli: Ján Beláni (1966 – 1968), Pavel Pálenkáš (1968), Pavel Peška (1968 – 1972), Ján Horeš (1972 – 1973), Ján Beláni (1973 – 1976), Vladimír Peška (1976), Ján Kulík (1976 – 1980), Štefan Bovdiš (1980 – 1983 – 1986 – 1989 – 1992), Samuel Poniger (1992 – 1995), Vladimír Dubovský (1995 – 1998 – 2001), Daniel Šuster, DrSc. (2001 – 2004 – 2007), Ján Horeš (2007 – 2010), Elena Lomenová, DrSc. (2010 – 2013), Andy Guľáš (2013 – 2016).

Všetci uvedení predsedovia, ako i početní členovia Slovenského spolku Ľ. Štúra v Austrálii neustále vynakladajú úsilia o zachovanie slovenskej identity, jazyka a kultúrneho dedičstva aj na takej veľkej vzdialenosti od materskej krajiny. Zdá sa, že máme na to dobré predpoklady. Ved’práve my, tzv. Dolnozemskí Slováci, zotrvávame mimo materskej krajiny už vyše 270 rokov a na austrálskom kontinente už celých 50 rokov. Sme na svoj pôvod a na svoju činnost’ hrdí. A môžeme sa pochválit’ aj nezvyčajným bohatstvom – máme až tri vlasti: vlast’ našich pradedov (Slovensko), vlast’ našich otcov (bývalá Juhoslávia) a vlast’ našich detí (Austrália). Okrem tohto bohatstva máme aj bohatstvo dobrých ľudí, ktorí nešetria na svojom voľnom čase, ani hmotných prostriedkoch a pomáhajú, kde pomôcť treba. Medzi tými v slovenskej komunite v Melbourne môžeme byť nanajvýš hrdí na Jána Belániho, pivnického rodáka, ktorý bol vizionárom už v mladom veku, Slovákom hrdým na svoj pôvod, húževnatým pracovníkom počas celého života a filantropom, ktorého veľkorysosť nezostávala iba v rámcoch Slovenského spolku Ľ. Štúra a Cirkevného zboru Krista Pána, ale presahovala nielen lokálne hranice, ale aj hranice kontinentov (Austrália, Afrika, Európa). Ján Beláni bol za svoju celoživotnú filantropickú činnosť v roku 2015 vyznamenaný najvyšším uznaním krajiny, v ktorej žije – ODZNAKOM RADU AUSTRÁLIE.

Okrem tradičných spolkových podujatí v Slovenskom dome boli usporiadané aj kultúrne večierky typu divadelných predstavení (prvé divadelné predstavenie bolo odohrané ešte v roku 1971, teda skôr než bol vystavaný dom) a zo spolupráce členov Slovenského spolku Ľ. Štúra a Združenia Austrálskych Slovákov vo Viktórii, v réžii jeho vtedajšej predsedníčky Terézie Kráľovej, vyrástlo v roku 2007 divadelné predstavenie J. Hollého Kubo a v roku 2011 predstavenie I. Stodolu Čaj u pána senátora. O kapitálne knižné dielo z oblasti kultúry Slovákov žijúcich hlavne na priestoroch Vojvodiny bol v slovenskej komunite v Melbourne veľký záujem hned’ po jeho vydaní a pri druhej návšteve nášho spolku jednej z jeho autoriek, Kataríny Mosnákovej, bol usporiadaný večierok s kultúrnym programom a prezentáciou knihy Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. Do programu bola zaradená aj výstava krásnych fotografií Slovensko naša zem, tvorcov I. Kenéza, I. Čombora a Ľ. Schmida.

Z iniciatívy nášho váženého člena Jána Belániho v roku 2011 vyrástol aj spoločný knižný projekt dvoch neustále sa prelínajúcich zložiek slovenskej komunity v Melbourne, Slovenského spolku Ľ. Štúra a Slovenského evanjelického zboru Krista Pána, pracovným názvom pomenovaný Korene dolnozemských Slovákov v Austrálii, ktorým budú zobrazené profily mnohopočetných slovenských rodín teraz žijúcich v Austrálii.

Elena Lomenová