Hradištský knižno-vydavateľský fenomén
Na Slovensku sú tri obce s rovnakým názvom Hradište, z ktorých dve sa nachádzajú na západnom Slovensku a jedna, ktorú tu predstavujeme, leží v Novohrade, v okrese Poltár. Vznikla v trinástom storočí, ale prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1411. Jej názov sa odvodzuje od slova pri hrade, s významom Podhradie. Od začiatku výlučne slovenská obec sa v období reformácie v roku 1622 stala evanjelickou. Leží v južnej časti veporského Slovenského Rudohoria, z pohľadu polohy v regióne v jeho severovýchodnej časti. V čase feudalizmu patrila k Fiľakovskému hradnému panstvu a lesnatá časť aj zemepanskému rodu Sentivániovcov, od ktorých si časť lesa odkúpili aj miestni obyvatelia. Na klčovanie lesa a ťažbu dreva prichádzali sem od konca 19. storočia drevorubači rímskokatolíckeho vyznania z Oravy, ktorí sa tu vo vrchárskej časti obce s rodinami usadili natrvalo. V roku 1923 si tam postavili kaplnku Božského srdca. Obyvatelia obce sa od začiatku okrem poľnohospodárskej výroby, chovom dobytka a oviec vzhľadom na dostatok drevnej suroviny zaoberali kolárstvom, výrobou dreveného riadu a povozníctvom. Obecné pečatidlo z 18. storočia, jeho pečatný obraz tvorí osemšpicaté koleso, sprevádzané po bokoch, vpravo toporom, vľavo sekerou a nad tým všetkým sa nachádza – zastrešuje listnatý strom. To bol základ pre vytvorenie aj dnešného erbu obce.
Hradišťania prví obyvatelia Békešskej Čaby
Preľudnené Hradište, rovnako aj iné novohradské obce s nedostatkom pôdy pre všetkých ich obyvateľov, pritom aj náboženský útlak, prinútili ľudí hľadať lepší a slobodnejší život v južných stoliciach Uhorska. Jedným z troch organizátorov sťahovania Novohradčanov na Dolnú zem – Békešskej Čaby sa stal práve obyvateľ Hradišťa Ján Sekerka, a preto neprekvapuje, že medzi prvými osadníkmi a zakladateľmi dolnozemskej metropoly boli jeho spolurodáci. Príchod prvých Slovákov do Békešskej Čaby začala roku 1717 organizovať kráľovská komora, ktorej spustošené územie Békešskej stolice bolo od roku 1695 do roku 1723 jej majetkom. Bolo to rozsiahle vyľudnené územie s neobrobenou pôdou, ktoré počas osmanských vojen a okupácie spustlo. Územie Novohradu, Malohontu a Hontu bolo v tom čase opakom Dolnej zeme, lebo popri nedostatku pôdy pribudli v jeho osadách k pôvodnému obyvateľstvu noví kolonisti zo severných stolíc. Táto skutočnosť podnietila podnikavých novohradských predákov z radov poddaných so slobodným sťahovaním, aby už roku 1717 pri nábore zaľudnenia novozakladajúcej obce ponúkli svoje služby. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka-Ďurkovje (Ďurkovič) z Hradišťa a ich súkmeňovec Jakub Valent (inak Belanka) z Čeloviec v Honte (r. 1739 meno Jakub Valent figurovalo v obci vo funkcii orátora, rečníka), ktorí sa v tom istom roku prihlásili v Segedíne u kráľovského komorského prefekta a podľa historika Békešskej stolice Ľudovíta Haana „Prosili o dovolenie, aby sa jak oni, tak aj ich ostatní evanjelickí súkmeňovci, čo za nimi prísť majú, na Čabe osadiť mohli. Bolo im dané dovolenie a aj uistenie, že bez prekážky môžu vyznávať svoje náboženstvo. S touto radostnou správou vrátili sa naši Slováci na Hornú zem a nasledujúcu jar, ako roj, tak sa hrnuli dolu slovenskí evanjelici. Kde je teraz starý mestský dom, tam vtedy ešte bola hora. Tu svoje kone vypriahli a odpočinuli si, potom im komorský zememerač vymeral pozemky“. Podľa ním zisteného pôvodu medzi prvými obyvateľmi Čaby boli z obce Hradište rodiny: Bavko, Hanko, Ozdin, Pepo, Sekerka, Tokár a podľa súpisu utečených z roku 1720 aj Matej Šiveg, Michal Ďurkove a Michal Bartík. Autori Jankovich, B. Dénes–Erdmann, Gyula (Békéscsaba története – első kötet a kezdetektől 1848 – 16. Békéscsaba megyei jogú város, 1991, s. 406 – 409) uvádzajú, že postupne v rokoch 1718 – 1723 do Čaby z Hradišťa (1719) prišli: Matej Šiveg (r. 1748 umrel vo veku 100 rokov), jeho synovia Ján a Gregor sa r. 1725 odsťahovali do Oszláru, Michal Ďurkovič, roku 1733 uvádzaný aj ako Ďurko Michal a predtým zapísaný aj ako Michal Sekerka alias Ďurkovje (Ďurkovič), ďalej Michal Bartík, roku 1721 Ondrej Dudáš alias Andrášik.
Povozníci s tovarom na Dolnú zem
O tom, že Hradišťania hľadali možnosti, ako zabezpečiť svoj spokojný život v domácom prostredí, popri skromnom roľníčení sa venovali remeslám a s nimi súvisiacim povozníctvom. Svoje obchodné cesty boli opäť smerované južným smerom na Dolnú zem. Vypovedajú o tom pokladničná kniha evanjelickej cirkvi v Uhorskom z rokov 1722 – 1906, do ktorého Hradište ako fília patrili do Uhorského. Nachádzame v nej, že všetky štyri obce patriace do cirkevného zboru vytvorili „povoznícke tovarišstvo“, ktorých povozníci z každej uvedenej obce podnikali viackrát ročne obchodné dolnozemské cesty, a to nielen s vlastným dreveným tovarom (kolesá, drevený riad), ale aj s hrnčiarskym a neskôr aj sklárskym tovarom. Keď sa šťastne vrátili z obchodnej povozníckej cesty domov, nikdy nezabudli darovať pre cirkev peňažný dar. V roku 1772 nachádzam, že Hradišťania z Peštianskej cesty venovali 1 rýnsky zlatý, roku 1773 z Turu cesty tiež zlatku, 1797 a 1809 z cesty z Turu a Kečkemétu, 1806 z Kečkemétskej cesty 1 rýnsky zlatý a 10 grajciarov, 1826 z Kerešskej cesty (Veľký Kereš), 1826 z Kerešskej a Vacovskej cesty rovnaké sumy. Obyvatelia Hradišťa si veľkým podielom svojpomoci a finančnými darmi postavili roku 1884 secesný evanjelický kostol, ktorý tvorí dominantu centra obce.
Zníženie počtu obyvateľov o dve tretiny ešte neznamená zánik kultúry
Aj napriek odchodu, odsťahovania obyvateľov obce na Dolnú zem a obmedzenému rozsahu chotára pre poľnohospodársku výrobu, prisťahovaním Oravčanov a usadením sa na Hradištských vrchoch, počet obyvateľov obce sa udržiaval primerane k miestnym životným podmienkam. V roku 1869 obec mala 631 obyvateľov, 1880 – 539, 1900 – 691, 1910 – 791, 1921 – 861, 1930 – 862, 1940 – 924, 1948 – 782, 1961 – 863, 1970 – 680 a v súčasnosti iba 245 obyvateľov. Kým prisťahovaním obyvateľov z Oravy populácia od začiatku 20. storočia rapídne rástla, teraz však z iných dôvodov, najmä nedostatku pracovných príležitostí, a tým aj odsťahovaním mladých rodín, počet obyvateľov sa zastavil na hranici 250. To však neznamená, že kultúrny život úplne zanikol. Opak je pravdou. Okrem domácich kultúrnych a športových aktivít sa tu žiada spomenúť, že v roku 1991 obec začala pokračovať s priateľskými stykmi s mestom Békešská Čaba, kde dodnes žijú potomkovia Hradišťanov. Odvtedy sa uskutočnili viaceré vzájomné návštevy s priliehavým kultúrnym programom. V roku 1995 počas oficiálnej poslaneckej návštevy Békešskej Čaby bolo dohodnuté partnerstvo s novozaloženou obcou Čabasabady. Výsledkom obnovenej partnerskej spolupráce je umiestnenie pamätnej tabule v Hradišti o osídlení prvých novohradských osadníkov v Békešskej Čabe. Okrem domácich činovníkov a dobrovoľníkov zabezpečujúcich kultúrnospoločenské podujatia významnú pomoc domácim v oblasti propagácie a zviditeľnenia obce a regiónu poskytuje zanietenec z Turca. Obľúbený bloger Mišo Šesták (Michal Gonda) na svojej vizitke uviedol: „Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý horný Novohrad. S partiou okolo hradištského obecného časopisu sa snažíme mapovať jeho históriu (hlavne obdobie rokov 1880 –1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať…“ Založil a rediguje obecný časopis s bohatým obsahom a pútavou grafickou úpravou Frfľoš, ktorý vydáva občianske združenie PreHradište. K menu Miša Šestáka sa mi žiada pridať, že Michal Gonda je skromný človek, že je nielen bloger, ako to uvádza pri svojich blogoch, ale podľa jeho doterajších aktivít v prospech propagácie a zviditeľnenia bohatej histórie regiónu Novohrad je aj jeho robotníkom a mozgom. Vo vydavateľskej činnosti združenia je pri zborníkoch a knižných vydaniach ich manažérom, zostavovateľom, autorom, grafikom, editorom.
Novembrová knižná žatva
Najlepšie to možno posúdiť pri doterajších vydaniach kníh a na konci novembra 2017 aj pri prezentácii v uplynulom roku vydaných kníh a zborníka z tretieho ročníka Stretnutia priateľov regionálnej histórie, konanom tradične v Hradišti 25. novembra 2017. Najprv k prezentácii tretieho zborníka, ktorý vydalo občianske združenie Priatelia histórie Novohradu v spolupráci s občianskym združením PreHradište. Zborník, v ktorom je 50 príspevkov, narástol na viac ako 500 strán a autori pokrývajú celú slovenskú časť Novohradu. Podarilo sa zväčšiť nielen počet strán, ale aj zvýšiť náklad, vďaka čomu sa viac zborníkov bezplatne distribuuje do škôl v Novohrade. Pre autorov a podporovateľov okrem obyčajnej verzie bola pripravená aj špeciálna limitovaná edícia zborníka, v tvrdej a šitej väzbe, dvoma lacetkami a obálkou s parciálnym lakom a zamatovým laminom. Medzi autormi v zborníku nachádzame už študentov lučenských gymnázií, z ktorých štyria boli aj ocenení. Aj tento rok bol vydavateľsky plodný. Okrem zborníka boli na stretnutí v preplnenom hradištskom kultúrnom dome predstavené nové knihy: Vladimír Polívka: Lučenec a kraj Novohradský, druhé vydanie z miestopisu z roku 1928, doplnené poznámkami a približne 200 dobovými pohľadnicami miest a obcí. Samuel Činčurák: Tajní vrahovia (1928) s ukážkou zo štúdie Jána Aláča, ako dva pohľady na jedno detstvo – problém, ktorý trápil Novohrad v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia, ktorý výrazne zmenil jeho tvár. Treťou tohtoročnou knihou bola Zuzana Bohušová: Nárečie Lupoče. O dialekte stredného Novohradu (s ukážkou nárečia). Novohradské Hradište je svedectvom toho, že iniciatíva, zanietenie, príkladné ekumenické spolunažívanie obyvateľov môže aj v malej obci s pomocou ochotného a skúseného jednotlivca dosiahnuť v kultúrnej oblasti výsledky, ktoré jej môžu závidieť nielen veľké obce, ale aj niektoré mestá. Projekt manažér Mišo Šesták už kuje vydavateľské plány pre rok 2018. Treba veriť, že budú opäť úspešné k spokojnosti autorov a čitateľov.
Ján Jančovic
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/kultura/155-kultura1-kultura1/1413-o-hradianoch-doma-a-v-bekeskej-abe
https://www.facebook.com/oslovma/posts/1456638697768435