„Náhoda“ vyústená do života v Španielsku

Motto:

Cesta do Španielska bola jedna náhoda, zhoda okolností, nečakaná príležitosť, slovom, avantúra, a keďže v mojej rodine nikdy nechýbal tento duch, chceli sme ju vyskúšať.

Anna Kardelisová-Kurićová, Slovenka v Španielsku

 

(Pazovský kalendár 2003, z interštátneho rozhovoru s divadelnou herečkou Annou Kardelisovou-Kurićovou pri príležitosti storočnice divadla v Starej Pazove; autor Martin Prebudila)

V juhozápadnej časti Európy, na Pyrenejskom polostrove leží Španielsko, zložené zo 17 autonómnych spoločenstiev a dvoch autonómnych miest v Afrike. Tak trochu na prvý pohľad podľa zloženia sa podobá exJuhoslávii. Práve z tej Juhoslávie začiatkom deväťdesiatych, vojnových rokov do španielskeho prostredia odišla štvorčlenná rodina Kurićová: staropazovská rodáčka Anna Kardelisová-Kurićová, herečka, Hadi Kurić, v tom čase režisér Národného divadla v Sarajeve, s dvomi deťmi. Umelecká a životná púť, ktorú začali v starej Juhoslávii, sa prerušila a začínala sa akumulovat` nová skúsenosť na španielskej dráhe.

Anna Kardelisová-Kurićová je prvá slovenská profesionálna herečka v bývalej Juhoslávii. Svoju divadelnú cestu začala v Ochotníckom divadle VHV v Starej Pazove v roku 1980 v predstavení Na dne M. Gorkého v réžii Juraja Ondríka. V tom istom roku hrala v poéme Básnik a žena od J. Smreka, potom do roku 1987 nasledovali predstavenia Hmla na úsvite od M. Urbana, Salome O. Wilda, Zem-Záveje od VHV, záverečné predstavenie na pazovských doskách; tieto posledné v réžii Miroslava Benku. V roku 1986 Anna skončila herectvo na Umeleckej akadémii v Novom Sade u profesora Petra Banićevića, pracovala v Národnom divadle – Sombor, v Srbskom národnom divadle – Nový Sad a v Divadle Duško Radović – Belehrad. Medzičasom stvárnila rôzne postavy vo filmových a televíznych produkciách ako: Nastojanje, Vladko Filipović (Lejla) 1981, Sremom kao srcem, Zoran Šarić 1983, Jovan Jovanović Zmaj, Bora Gvozdenović (Ruža) 1983, Baze na Dunavu, Zvonko Ilijić (Milena) 1984, Najlepši dani u životu Ivana Kiseka, Vedran Mihletić 1986, Mišo, Ján Makan (Marka) 1986.

Po 26 rokoch milé stretnutie s Annou, inak mojou spolužiačkou a kamarátkou, zaviedlo nás na otvorenie výstavy akademickej maliarky Miry Brtkovej pri príležitosti pomenovania pazovskej galérie na galériu tejto významnej maliarky. Tam sme sa stretli s Vladimírom Valentíkom, zakladateľom a šéfredaktorom Svetového kalendára. V družnom rozhovore dotkli sme sa aj témy Slovákov vo svete, a tak vznikla idea na tento rozhovor.

– Máme Slovákov aj v Španielsku?

– V oblasti Valencia, na mediteránnom pobreží, v prostredí, v ktorom žijem, stretla som Poliakov, Bulharov, Rusov, Bielorusov, osoby z Čiech, ako napríklad cestopisného fotografa Tomáša, s ktorým udržiavame kontakty, ale Slovákov, ani zo Slovenska ani z Dolnej zeme, nie.

– Zo širokej roviny na šíre more viedla tvoja cesta. Je to celkom iný spôsob života?

– Veru je odlišný, predovšetkým v dôsledku podnebia, v Španielsku sa stretajú stredomorská, atlantická a kontinentálna klíma, ktoré sa odlišujú od stredoeurópskeho podnebia; potom ibersko-celtská a africkо-berberská kultúra, ktorá zrodila a rozvíjala rozličné amalgámy obyčají, zvlášť v rámci mohamedánskej a katolíckej tradície; tiež inakší spôsob pripravovania stravy, väčší počet rozličnej zeleniny a ovocia… V Španielsku žijem vedľa mora, kde vládne jemné stredomorské podnebie s jeho typickými arómami „azaharu“, vôňou pomarančového kvetu. Niekedy ma prekvapí skutočnosť, že namiesto jabĺk, sliviek a líp som obklopená pomarančmi, olivami, levanduľou… Vtedy sa opýtam sama seba: S ktorým čipom jazdíš? Prichádza odpoveď: Pravdepodobne s obidvomi. Vo Vojvodine ma oduševňujú krásne široké polia so žitom, kukuricou, slnečnicou… pozri sa, deti ma prosili, aby som do kvetináčov na španielskom balkóne zasadila slnečnicu, vraj je to prekrásny kvet… (cha-cha).

– Ako je to so slovenčinou? Rozprávate sa doma po slovensky?

– Po slovensky sa nemám s kým rozprávať v Španielsku, okrem internetom cez slúchadlá s príbuznými a priateľmi. Súkromne, doma, tentoraz doma – v Španielsku, sa rozprávame miešaninou srbského a španielskeho jazyka a v práci po španielsky a katalánsky. Musím však pripomenúť, z vlastnej skúsenosti, že prvotná, materská kultúra ponecháva trvalý odtlačok na náš budúci život. Jazyk, piesne, literatúru, kuchyňu, teda všeobecne dolnozemskú kultúru si nosím so sebou, i bez priameho úmyslu ju presídľujem. Napríklad v mojej miešanej rodine sa poznajú slovenské pesničky, hádanky, uspávanky, ktoré som im vinšovala, a ktovie, možno jedného dňa, nateraz nejestvujúci chlapček bude opakovať: „Kom-kom-kominár, kedy si sa umýval…“

– Deti sú už veľké, dospelí ľudia. Pokračujú vo vašich stopách?

– Nie. Starší syn, Vigor, je muzikológom a historikom, a mladší, Stribor, doktorand na sociológii. Som hrdá na nich.

– Koľko si v kontakte so slovenskou literatúrou?

– Pri každej návšteve do Pazovy dostanú sa mi od mojej sestry Vlasty, od teba, od Martina Prebudilu, alebo od Mira Benku, nové edície kníh a časopisov. S veľkou kuriozitou sa informujem o nových výtvoroch
M. Demáka, T. Čelovského, Z. Speváka, V. Benkovej, V. Hronca, M. Ďugu… Sú to tvorcovia, v prácach ktorých som vždy mávala veľký pôžitok. A nielen keď ide o literatúru, ale i o výtvarné umenie. Napríklad minulý rok som stretla grafického umelca Jozefa Klátika pri príležitosti otvorenia Galérie Miry Brtkovej, tentoraz výtvarníka Jána Agarského… jeden jeho obraz mám v Španielsku. Tvoriví ľudia, podľa mňa, sú obdarovaní špecifickou senzibilitou a okrem toho, že nám so svojou tvorbou prejavujú celý jeden svojrázny svet, mne tiež ako tvorcovi sú zaujímavé aj ich osobné názory na umenie, podmienky, v ktorých pracujú… a tuším, že je záujem obojstranný.

– Máš čas aj na elektronické informovanie?

– V poslednej dobe prichádzam do Pazovy každé tri mesiace, rodičia, totiž mama a svokra, majú značné roky, takže tieto pobyty v starom domove využívam tiež i na čítanie Hlasu ľudu, Vzletu a iných časopisov. Pokým v Španielsku pre realizovanie prác v divadle, pripravovanie skúšok, zájazdov s predstavením… bez falošnosti: nestíham.

– Čo znamená mať vlastné divadlo?

– Mať vlastné divadlo: na jednej strane je to výhoda, na strane druhej je to zodpovednosť a na tretej riziko a radosť v tej istej chvíli… Naše divadlo, produkčná dielňa, alebo továreň, sa volá „Teatro de la Resistencia“ (Divadlo Odporu), ním udržiavame dve základné línie scénickej tvorby: jedna je založená na súčasných textoch ako Opus Primum; El Cielo Estrellado Sobre Nosotros; Nostalgia;… a druhá na klasických textoch ako Don Quijote, Los Amantes de Teruel, Don Juan, Ujka Vania, Antígona, Hamlet, Tartif... Spracovať predstavenia na predlohy, ktoré sa ti páčia, ktoré ťa lákajú z ktorýchkoľvek dôvodov, je celá jedna výhoda. Z druhej strany prejavuješ zodpovednosť voči kultúrnej, štátnej inštitúcii, ktorá vložila dôveru i materiálne prostriedky do tvojho projektu, i, nakoniec riziko, lebo nemôžeš vedieť dopredu, ako odreaguje divadelná tržnica na tvoju ponuku a radosť, akže je odpoveď priaznivá.

– Čo sa vám a čo obecenstvu viac páči? Líši sa to?

– Ako aj všade vo svete širšie obecenstvo si volí predstavenia, počas ktorých sa môže výborne zabaviť, ale keď ide o odborné divadelné obecenstvo, bezobsažná predloha zväčša nemá priaznivú odpoveď. Náš komplexný, náročný a obťažný repertoár má výborné prijatie. Keby ho nemal, nemohli by sme sa zaoberať touto robotou už štvrťstoročie.

– Ocitli ste sa v situácii, že diváci zbadali, že ste nezdolali jazyk?

– Ako divadelníkom veľmi nám záležalo na tom, aby sme čím skôr zdolali španielsky jazyk. Medzi inými prostriedkami pre hercov jazyk je jeden z najdôležitejších nástrojov. Do Španielska sme prišli v decembri roku 1992 a prvé predstavenie sme pripravili pomerne rýchlo, už na jar 1993, pod názvom ,,Opus primum“. Založené bolo na príbehoch a takmer bez textu. Potom nasledovalo predstavenie, v ktorom sme hrali cudzincov a od roku 1996 sme dosiahli takú úroveň vládnutia výslovnosťou, že sme mohli hrať postavy v španielskom jazyku. Odvtedy som hrala: Elenu (Edmund Kean, H. Kurich), Antigonu (Sofokles), Gertrudu (Hamlet, W. Shakespeare), Elenu Sergejevnu (Ujka Vania, A. P. Čechov)… Neskoršie sme začali hrať i španielsku klasiku (Siglo de Oro) zo XVI., XVII. storočia, ktorá je písaná starošpanielčinou, a často veršovaným jazykom, a vôbec nie je ľahká pre interpretáciu. Jestvuje celá jedna veda o tom, ako sa má vyslovovať tento druh textov. Medzi divadelnou profesiou sa považuje barokový veršovaný text za jeden z najťažších druhov interpretácie. Jediné štátne divadlo v krajine so 46 miliónmi občanov, ktoré má zmluvne zaistených hercov na dve alebo tri sezóny a ktorá sa môže zopakovať, je Divadlo s klasickým repertoárom usídlené v Madride. Nie je ľahko zdolať tento spôsob interpretácie textu. Bolo to poslednou výzvou pre nás: zmocniť sa kultúrneho bohatstva, ktoré sme veľmi málo poznali a dovtedy s ním nepracovali. Tak sa zjavili: Lazarillo el Hambriento v dramatizácii H. Kuricha pikárskej novely z roku 1554 „Lazarillo de Tormes“, Don Juan (Don žuan o Chuan), de Tirso de Molina… a dobre nám to šlo.

– Kde najčastejšie vystupujete?

– Kedy ako, závisí to od každého predstavenia, od ekonómie, od jazyka, niekedy hráme viacej po Španielsku, alebo v krajinách Južnej alebo Strednej Ameriky, vystupovali sme v Kolumbii, v Mexiku… Inokedy hrávame častejšie vo Valencii alebo v Katalánsku. Sú to dvojjazyčné krajiny, kde, spolu s Baleárami, žije 13 – 14 miliónov obyvateľov a polovička z nich hovorí katalánskym jazykom. Taktiež sme pobudli na európskych festivaloch a turné…

– Odchádzate často na festivaly?

– Každé predstavenie má svoju dráhu. Niekedy si jedna predloha razí cestu ľahšie, rýchlejšie, má väčšiu návštevnosť divákov a účasť na mnohých festivaloch. Predpokladám ako i v iných umeniach i s inými umelcami i v divadelnej tvorbe nie vždy sa nám spĺňajú žiadosti a očakávania, ktoré sme vložili do jednotlivého projektu; niekedy má viacej, inokedy menej jazdy. Predstavenie, ktoré udržiavame na repertoári skvelých 22 rokov, na prvom festivale, kde sme ho zahrali, nik si ho nevšimol, ale už na nasledujúcom dojem bol diametrálne rozličný (cha-cha-cha). V podstate je dôležité zaoberať sa robotou, ktorá ťa teší.

– Máte už aj nejaké uznania za svoju doterajšiu prácu?

– Za najväčšie uznanie považujeme možnosť založenia a zaoberania sa vlastnou profesiou. Áno, máme ocenenie ako Najlepšie predstavenie sezóny v Barcelone od divadelnej kritiky, uznania za adaptáciu textov, odmeny za stvárnené herecké výkony. Obaja sme zvolenými členmi Španielskej akadémie divadelných umení, manžel Hadi v kategórii autorov a režisérov, ja v hereckej.

– Aké máte plány s divadlom do budúcna?

– Každý rok pripravujeme jedno alebo dve predstavenia. Dlhú dobu sme mali „veľký“ divadelný repertoár s veľkým počtom ľudí: hercov, spolupracovníkov… Tentoraz plánujeme projekt pre nás dvoch. Bude to druhé predstavenie, v ktorom by sme mali hrať mi dvaja sami…

– Hrali ste aj vo filmoch?

– Okrem sporadických prác, ako napríklad nahrávka v Mexiku, film ako umenie nebol stredobodom mojich umeleckých i profesionálnych záujmov. Všetku moju energiu som vložila do rozvoja divadelného hereckého umenia.

– Máš času s rodinou cestovať po Európe?

– Najprv som cestovala kvôli divadelným zájazdom a neskoršie, keď deti dorástli, aj kvôli pôžitku a kuriozite. Ako štvorčlenná rodina cestovali sme autom, lebo letenky boli v tom čase veľmi drahé. Navštívili sme bezmála všetky krajiny západnej Európy: Portugalsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švédsko, Anglicko; a v strednej a južnej Európe: Taliansko, Grécko, počítajúc taktiež oblasti, ktoré pred poslednou vojnou v Európe tvorili bývalú Juhosláviu. Znovu chýrečný Balkán! Keďže som pobudla zopár mesiacov v Amerike kvôli práci a v Afrike turisticky, môžem povedať, že sa moja bytosť so svojím kultúrnym zložením predsa najlepšie identifikuje s Európou.

– Ako by si ocharakterizovala 27 strávených rokov v Španielsku?

– Trochu tak akoby som žila dva životy v jednom. Dve rozličné krajiny, rozličné ekonomicko-politické systémy, rozličná kultúra, jazyky, ohromný počet ľudí, ktorých som mala príležitosť spoznať, ich obyčaje… rozumela som im. S novými poznatkami, ktoré som získala, zdá sa mi, že som sa stala tolerantnejšou, a samým tým lepšou, šľachetnejšou osobou. Voči Juhoslávii a minulému životu necítim nostalgiu, ale sa teším, keď stretnem ľudí, ktorých poznám, aj keď sa dozviem, že im život ide dobrou cestou, že sa dobre majú, že sa stali babičkami alebo dedkami…

– Si oľutovala niekedy, že si odišla odtiaľto?

– Nie, nie som. Okrem toho, že som bola Slovenkou, bola som aj Juhoslovankou. Juhoslávia prestala existovať. Moje pôsobenie sa presťahovalo a rozvíjalo v inom prostredí a trvá v odlišnom „súhvezdí“, z druhej strany Európy. Do Španielska prichádza ročne 85 miliónov turistov z celého sveta. Tá miešanina ľudí prináša vplyvy z rôznych kontinentov a považujem to za veľký obzor na svet, ktorý som získala životom v Španielsku. Považujem seba za osobu s veľkou dávkou šťastia.

Anna Simonovićová, 

novinárka zo Starej Pazovy