Určite je niečo pravdy na tvrdení, že Slováci len málokedy vedia ohodnotiť a doceniť to, čo majú doma – krásu a výnimočnosť materinského jazyka nevnímajúc. Iba keď dlhší čas pobudnú vo svete, keď majú príležitosť spoznať inú „vravu“ a tvrdý akcent cudzieho jazyka, zistia, aká jedinečná a ľubozvučná je ich materčina.
Pre mnohých mojich libanonských priateľov je slovenčina veľmi podobná francúzštine – svojou mäkkosťou, melodičnosťou a vraj spevavou až hudobnou plynulosťou slov… Neoponujem, ale vždy zdôrazňujem jej jedinečnosť v kontexte iných slovanských jazykov.
Materinský jazyk. Čo môže byť pre každého človeka dôležitejšie, dôvernejšie a emocionálnejšie?! Pre nás krajanov, roztrusených približne v 50-ich krajinách sveta, má tento pojem o jednu dimenziu viac – pretrvávajúcu spätosť s domovom, s tým „hniezdom, ktoré hreje dňom i nocou, vystlané mäkkou vravou mám a mozoľami otcov“, ako o tom výstižne napísal Milan Rúfus. Jeho poézia je ako slovenčina sama – melodická, obdivuhodná a krásna. Vraví sa, že človek bez vlasti zablúdi, bez materinského jazyka tobôž, bez neho len ťažko nájde cestu späť, k svojim. Môj profesor slovenského jazyka na FiFUK, nebohý pán Stanislav, nám študentom často hovorieval: „vážte si materčinu ako cenné a nenahraditeľné dedičstvo, učte sa a zdokonaľujte sa v nej, lebo ona vždy napovie, kto ste, odhalí vašu úroveň.“ Pravda pravdúca.
Aj preto je pre nás krajanov také dôležité zachovať materčinu všetkými možnými a dostupnými prostriedkami. Nedá sa pochybovať o význame jazykového, a tým aj národného povedomia, nech by sme žili kdekoľvek. Určite sa to darí viac vo väčších slovenských komunitách, kde je na úrovni kultúrno-osvetová práca, spevokoly, divadlá, folklórne súbory, kde vychádzajú slovenské noviny a časopisy, kde majú pre deti archív rozprávok, hier, piesní, kde je možnosť počúvať slovenské vysielanie a pod.
Beirut, hlavné mesto Libanonu
V Libanone (napríklad) nič podobného nemáme. Komunita krajanov/-niek, slovenských a českých, nepresahuje stovku, na ich deti dennodenne pôsobí silný francúzsko-anglicko-arabský vplyv a o rýdzo slovenských akciách môžeme iba snívať. A predsa sa v našich rodinách slovenčine zatiaľ darí, pre deti je blízka a zaujímavá. Zásluhy na tom majú ich mamy, ktoré od malička vštepujú svojim deťom vzťah ku slovenským rozprávkam a pesničkám, k slovenskému slovu. Určite nie je ľahké v trojjazyčnom vyučovacom systéme zdolať aj slovenskú gramatiku, frazeológiu a výslovnosť, najmä ak by tu nebola silná snaha mamy rozprávať doma po slovensky. Našim deťom sa častokrát podaria, najmä tým menším, milé skomoleniny a doslovné preklady z tých jazykov, ktoré aktívne používajú. Tvrdým orieškom sú pády a skloňovanie, preto môžeme počuť – vitajte v Libanon, doniesol som poznámka od učiteľ (v arabčine sa v podobných prípadoch „skloňuje“ predložkami), veď ma vieš (poznáš), doslovne z arabčiny. Namiesto úsmevu majú na tvári omietku, namiesto sliny pľuv (veď je pľuvať, nie slinať), občas si hrebeňujú vlasy, škrtia ich v brušku, ockovi zomrela batérka v aute, preto ich vyženil (rozumej vyhnal) z garáže. Mamy sa pýtajú – kedy sa zväčším ako ty, veď na váhe mám ten istý kil, tvrdia, že koza z rozprávky o kozliatkach má namiesto vämienka cicavce, že cez Liptov tečia rieka Váhova, že je vonkajšie a dnukacie oblečenie, že keď je sesternica, musí byť aj sesternic, že sa im páčia pesničky Mariky Gombíkovaj. Stane sa, že na otázku Prečo plačeš, Čo ťa bolí, odpoveď je hocičo. Zlatým klincom je rada krajankinej dcéry majiteľovi obchodu s bižutériou – „ujo, keby si upravil výklad a pekne naaranžoval tovar, určite by si pretiahol mnohé zakazníčky“. Podobných úsmevných príkladov by bolo za knihu. Je to bežný jav aj v iných krajinách a rodinách, kde sa komunikuje viacjazyčne. Preto tak veľmi záleží na prehlbovaní a zdokonaľovaní správnych jazykových návykov u detí krajanov. Mnohým pomohli mesačné jazykové kurzy v Modre-Harmónii, väčšina z nich si cibrí jazykové návyky u starých rodičov na Slovensku cez letné prázdniny. Avšak od úsilia matiek najviac závisí schopnosť ich detí komunikovať po slovensky. O tom, že ich prácu by posilnila dostupnosť vysielania Slovenského rozhlasu do všetkých krajín, kde žijú Slováci, teda aj na Blízky východ, netreba ani hovoriť. Väčšina inonárodných komunít toto privilégium má – spomeňme Maďarov, Rusov, Poliakov, Srbov, ba i Libanon vysiela pre svojich krajanov do celého sveta. Vari je bohatší ako Slovensko? To sotva, akurát mu záleží na viac ako osem miliónov Libanončanov, ktorí sú roztrúsení po svete a ktorí aj takto nestrácajú kontakt so svojou krajinou, ani ten jazykový.
Kiežby naša vláda nezabúdala na ten obrovský potenciál, ktorý v slovenskom zahraničí existuje, aby skutočná pomoc na zachovanie materinského jazyka v jednotlivých komunitách neprišla neskoro. Usilujme sa o to a doprajme našim deťom zdokonaľovať sa v ich materinskom jazyku, v tej melodickej, ľubozvučnej, krásnej a stále blízkej slovenčine.
Božena Farhatová