Kroje Slovákov z Bulharska opäť ožili

Katarína Koňariková

(predsedníčka Spolku Slovákov z Bulharska)

 

Slováci z Dolnej zeme sú kultúrnym fenoménom, ktorý je vo svete ojedinelým javom. Napriek ich viac ako 200-ročným putovaním rozľahlou podunajsko-panónskou nížinou, na rozhraní terajšieho Maďarska, Rumunska a bývalej Juhoslávie, zachovali si svoj materinský jazyk, vieru a kultúru, ktorá ich odlišovala od iných národností, s ktorými sa dostávali do kontaktu.

Slováci z Bulharska sú najjužnejšou vetvou dolnozemských Slovákov. Aj keď sa usadili na Balkánskom polostrove, v severných častiach Bulharska, boli súčasťou veľkého migračného prúdu z konca 17. storočia, keď Slováci opúšťali svoje domovy na Slovensku, a preto ich zaraďujeme medzi dolnozemských Slovákov.

Časovo aj priestorovo sú nám najvzdialenejší, a preto je pozoruhodné sledovať, aké zmeny prijímali v kultúrnom uspôsobení, aké tradície a inovácie dokázali prijať a ktoré odmietali. Historici sa zhodujú, že napriek ich vzťahu ku kontinuite či diskontinuite, pretrvala ich slovenskosť, ktorá sa sformovala vplyvom prostredia do novej, jedinečnej podoby, svojbytnosti Slovákov z Bulharska.

V tomto príspevku sa budeme venovať tradičnému odevu vo všedné dni a krojom Slovákov z Bulharska, ktoré najviac „schudobneli“ čo sa týka pestrosti a jednotlivých súčiastok. Súvisí to s nedostatkom látok a už spomínaným geografickým odlúčením od materskej domoviny. Prv ale, ako sa dostaneme ku samotnému kroju, treba pripomenúť, že Slováci do Bulharska neprichádzali priamo zo Slovenska, ale išlo o tzv. sekundárnu kolonizáciu z Dolnej zeme, kde strávili istý čas v inojazyčnom a inokultúrnom prostredí, z ktorého prijímali rôznorodé prvky.

Slováci začali prichádzať do Bulharska v roku 1884 a ako píše Ján Michalko vo svojej publikácii Naši v Bulharsku (Myjava 1936), tu je vidieť, ako rýchlo sa kroj menil. Slováci, ktorí prišli neskôr, v roku 1897, do Mrtvice (Podemu), nenašli u svojich rodákov čierny vygombičkovaný lajblík, ani štrbskému alebo važeckému podobný širák, ktoré boli dôkazom toho, že Slováci prišli na Dolnú zem zo severných častí Slovenska. Takisto dopadli aj široké biele obstrambané nohavice (gate) z konopného plátna, ktoré boli Bulharom na posmech, a preto ich Slováci rýchlo vymenili za čierne pantalvony. V Atlase tradičnej kultúry slovenských menšín v strednej a južnej Európe (Nadlak 2006) sa uvádza, že spomínané gate, ktoré muži nosili hlavne v lete, sa celkom prestali nosiť v medzivojnovom období. Nahradili ich úzke nohavice z domáceho súkna a nosili sa v lete i v zime.

Miesto lajblíkov a klobúkov, ktoré nebolo odkiaľ dopĺňať, začali Slováci nosiť bulharské fanely, typické baranice a na nohách miesto čižiem bulharské krpce – carvuly. Aj v obuvi je vidieť, odkiaľ z Dolnej zeme Slováci do Bulharska prišli. Bohatší Nadľačania nosili lýskavé sáry (vyleštená horná časť čižmy), chudobnejší Kovačičania zase panťušky (štrikovaná obuv). Vo všedné dni nosili muži v lete krpce – bačkory, v zime čižmy a do obuvi si obúvali plátené onuce (miesto ponožky). Mestskú obuv začali nosiť opäť v medzivojnovom období.

Mužská košeľa bola buď z konopného alebo bavlneného plátna a do obdobia 1. svetovej vojny mala rovný strih. Medzivojnové obdobie, ktoré bolo azda prelomom v mužskom odievaní, ovplyvnilo aj nosenie košieľ a začali sa nosiť košele s mestským strihom.

Ženský odev sa skladal zo širokej „geceľe“ z konopného plátna, okolo spodku dvoma i troma stužkami obšitej a zapínajúca sa po celej dĺžke patentkami. Rozvitá predstavovala plášť komolového ihlanca. Takých gecieľ nosili ženy na sebe tri i štyri. Podľa Michalka staršie ženy spomínali, že v Banáte ich nosili naraz štyridsať. Michalko ďalej uvádza, že šatu (zásteru) nenosili. (V Atlase tradičnej kultúry slovenských menšín v strednej a južnej Európe je však uvedené, že ženy nosili zásteru vo všedné i sviatočné dni). Vyšívaný rubáš je skôr zriedkavosťou ako samozrejmosťou. Dlhšie po príchode do Bulharska nosili ženy ešte prusliak vyzdobený na pleciach stužkami a na ňom trichvostovú šatku. Taktiež s tesnými rukávmi po hrdlo zapnutú kacabajku a na nej levešku (blúzku). V lete nosievali midery (lajblík) so širokým pozakrúcaným golierom, plátnom futrované kabátky a v zime z čierneho súkna.

Zaujímavosťou sú výšivky Slovákov žijúcich v Bulharsku, ktoré sú najviac zastúpené hlavne na perinách, obrusoch a klinovníkoch (uterákoch). Perinám, ako ozdobe prednej izby, sa venovalo najviac pozornosti, a preto sú výšivky aj v dvoch radoch. V týchto spávali len hostia alebo nevesta cez svadobnú noc. Na krojoch však výšivka, aj podľa slov Jána Michalka, schudobnela čo do farieb i slovenských ornamentov, ako napríklad slovensky štylizované jabĺčka, kvety, ruže, vetievky. Nahradili sa bielou čipkou. Slovenky tiež vyšívali bulharskou broderiou, krížikovým stehom. Oživenie výšivky prišlo v dobe samostatnej slovenskej školy (od roku 1923), ktorá bola slovenským osviežením vo viacerých smeroch a mala nesmierny význam.

Spolok Slovákov z Bulharska zachováva tradície, ktoré si naši predkovia priniesli z Bulharska späť na Slovensko a snaží sa, aby sa dostali aj do povedomia mladej generácie a širšej verejnosti. Sú dôležitou súčasťou nášho kultúrneho života a najmä dedičstva. V tejto súvislosti sme nadviazali na prácu už spomínaného učiteľa Jána Michalka, ktorý sa stal historikom Slovákov z Bulharska. Okrem knihy Naši v Bulharsku zachytávajúcej ich päťdesiat rokov života, piesní a zvykov, zozbieral zbierku piesní s notovým zápisom. Zbierka vyšla pod názvom Ej Bugári Bugári až v roku 2008 (zostavovatelia Katarína Sedláková a Vladimír Penčev, Sofia 2008). Z nej sme vybrali piesne, ktoré zhudobnil Milan Veróny a Andrej Záhorec, René Bošeľa a Danka Sihelská so sestrami a členmi Spolku naspievala na CD nosič v štúdiu Môlča records. Aby sme zachytili kultúru Slovákov z Bulharska aj z pohľadu opisovaných krojov, ktoré sa v origináli už nezachovali, oslovili sme Margarétu Hlbockú (Margaret-design), ktorá sa venuje výrobe krojov, aby nám ich vyhotovila ku klipu troch vybraných piesní – Volári volári, Dobre mi je dobre, Šťiri húske biele. Tento projekt sa uskutočnil vďaka finančnej podpore Nadácie SPP.

Na základe starých fotografií, odkiaľ čerpala strih, a na základe krížikového stehu výšivky na obliečke vankúša, paplóna a klinovníka, odkiaľ čerpala kvetinový vzor a farebnosť, Margaréta Hlbocká ušila repliky piatich ženských a piatich mužských krojov, z toho dvoch detských.

 

 

„Geceľe“ (sukne) šila z rovného pásu bavlny s rôznymi vzormi – kvety, bodky, prípadne jednofarebné – ktoré sme vyberali presne podľa konkrétnych fotografií. „Geceľe“ sú v páse zakladané na záhyby. Biele dievčenské sukne sú v spodnej časti zdobené dvomi tenkými ozdobnými pásikmi – ružové a fialové. V spodnej časti „geceľe“ je pridaný a predšívaný pás látky (plech) kvôli spevneniu kraja a lepšiemu tvaru sukne. Ako sme vyššie spomínali, „geceľe“ sa zapínali na patentky, čo sme aj dodržali, avšak v páse sme volili zapínanie na gombík. Ženské blúzky boli šité z bavlny. Zdobené časti na predných dieloch sú vyšívané najskôr na pásiky, ktoré sa následne našívali na diely blúzky. Predný diel je v plecnom šve tiež zahnutý do 1 – 2 záhybov smerom k prieramku. Kratší rukáv je hlavicový, zakladaný na 4 – 6 záhybov do vrchnej časti prieramku – opticky dvihnutý rukáv. Kvietok na manžete je vyšívaný priamo na diel (na manžete môžu byť aj ozdobné zámiky). Golierik je oblého tvaru a kvietok na ňom je vyšívaný tak, aby z neho plynule prechádzala výšivka do pásov na prednej časti. Dievčatá mali účes urobený z jedného vrkoča ozdobeného dole mašľou a ženy na hlave šatku zaviazanú pod bradou na jeden uzol.

 

 

 

Mužské košele sú podobného strihového variantu ako ženské blúzky, rozdiel je len v dĺžke rukávu, ktorá je klasická, rukáv nie je v hlavici zakladaný, ale hladký a golierik je špicatého tvaru s prinechaným stojačikom tak, ako to vidíme na fotkách u mužov. Muži mali na hlavách gazdovské kalapy.

Pri práci sme sa však neopierali len o staré fotografie a pár zachovaných výšiviek. Cenným zdrojom informácií nám boli starší krajania, ktorí sa sami do takých krojov obliekali ešte keď boli deti a pamätali si, ako ich nosili ich mamy a staré mamy, ako tkali látky, šili a vyšívali. Vzory a farby, ktoré sme zvolili, zodpovedajú, podľa ich slov, originálu a majú významnú výpovednú hodnotu aj vzhľadom na to, že Slováci v Bulharsku ako enkláva migračného prúdu dolnozemských Slovákov už nežijú a ich tradície a zvyky prežívajú len vďaka generáciám žijúcim na Slovensku.