Hudbou k úspešnej prezentácii Slovenska

Rozhovor s hudobníkom Jánom Demenčíkom z Francúzska

Hudobník, skladateľ a hudobný aranžér Ján Demenčík založil vo Francúzsku jedinečné kvarteto pod názvom Piesňostrom, ktoré spája tradičné s moderným a slovenské so svetovým. Skladby tohto telesa oslovujú rôzne vekové kategórie, ľudí rozličných povolaní, národností, ktorých dorozumievacím jazykom je hudba. Hudba starodávna slovenská, ale odetá do nového, originálneho a univerzálneho rúcha.

Ako vznikla myšlienka založiť Piesňostrom v neslovenskom prostredí, ako reagujú na takúto muziku Francúzi, aké majú plány členovia skupiny v budúcnosti a ešte mnoho iných zaujímavostí sa dozvieme z rozhovoru s frontmanom skupiny Jánom Demenčíkom.

 

Ako a kde sa začala Vaša hudobná púť? Kde ste vyrastali a čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa zo Slovenska presťahovali?

Pôvodom som Lipták, z Demänovej malej dedinky (dnes už časti Liptovského Mikuláša). Tam, na úpätí Nízkych Tatier som začal s muzikou. Vtedy som este netušil, že moja cesta nebude pokojná prechádzka v tieni Nízkych Tatier, ale bude viesť stále ďalej a ďalej, hovorí Ján Demenčík v úvode nášho rozhovoru.

Vyštudoval som na Žilinskom konzervatóriu fagot, ale už počas štúdií ma to ťahalo k džezu. Vtedy ešte výučba džezu bola úplne na začiatkoch a každý sa učil ako mohol. Ja som bol v tomto smere novopečený saxofonista samouk. Takže mojimi učiteľmi boli Charlie Parker a John Coltrane  a mnohí iní, ktorí sa so mnou o svoje umenie podelili vďaka svojim platniam a všemožne pozháňaným nahrávkam. Počas vojenských dní som sa dostal do Big Bandu v Bratislave a potom to uz šlo. Spoznal som ľudí, priateľov, muzikantov… Začali sa koncerty, nahrávania, vždy a všade muzika… a potom aj láska…

Zoznámil som sa s lektorkou francúzštiny a začala sa nová cesta. Žili sme niekoľko rokov v Bratislave. Prvý rok nového tisícročia sme mali svadbu a potom na Valentína roku 2013 sme odišli do Francúzska. Chvíľu sme bývali v Lyone, tam som prvýkrát v mojom živote dostal prvé hodiny džezu. Keď sme sa presťahovali do Belley (malého mestečka na úpatí Jura, neďaleko Chambery a švajčiarskych hraníc, s výhľadom na Alpy). Začal som študovať Jazz (saxofón a aranžovanie) na Konzervatóriu v Chambery. A znova som spoznal skvelých priateľov, kolegov, nasledovali koncerty, všetko bolo zrazu neuveriteľne medzinárodné. Začal som hrať s holandským klaviristom, španielskym (pardon, katalánskym) basistom a francúzskym bicistom talianskeho pôvodu. Náš spoločný jazyk bola hudba a v začiatkoch to bol skutočne náš jediný spoločný jazyk. Nepotrebovali sme žiadnych tlmočníkov, hudba sa postarala, aby sme si rozumeli.  Vtedy som si prvýkrát uvedomil, aká je to zázračná vec a lodička, na ktorej sa dajú preplávať všetky moria a prestanú všetky búrky sveta…

Žijete vo Francúzsku, no Slovensko stále žije vo vás. Ako ste spojili tieto dve krajiny?

Slovensko a Francúzsko som premostil po tom, ako som založil Jazzové kvarteto Ruky Kvartet. Dvaja Francuzi, jeden Barcelončan a ja. Hrávali sme spolu moju muziku. Potom som sa náhodou dostal k Modlitbičkám Milana Rúfusa. Tie ma očarili a napísal som na deväť z nich muziku. Nevedel som, čo z toho bude. Bolo to rok pred veľkou oslavou a rokom Martina Rázusa a Milana Rúfusa na Slovensku. Šťastným činením náhod som sa zoznámil so spisovateľkou a novinárkou Slavkou Otčenášovou a od nej viedla cesta ku skvelému človekovi a organizátorovi kultúrneho diania na Slovensku  Jankovi Jurasovi. Vďaka týmto skvelým ľuďom som sa znovu po rokoch ocitol s mojou skupinou Ruky Kvartetom a Modlitbičkami koncertovať na Slovensku. Spolupráca to bola fantastická. Spojila nás so skvelými recitátormi a hercami Jurajom Sarvasom a Františkom Kovárom a tiež s mojím dávnym priateľom, teraz hercom a režisérom Mestského divadla v Brne, Stankom Slovákom, ktorý tie naše Modlitbičky odspieval. Bola to malá hudobná Európska únia a zanechala v nás všetkých krásne spomienky.

Potom som začal učiť saxofón, klarinet, improvizovanie. Znova noví ľudia. Od predškolákov až po dôchodcov a náš spoločný jazyk fungoval úplne bezchybne.  Zistil som, že ľudia sú všade rovnakí, majú rovnaké emócie, trápia ich v zásade rovnaké veci a majú rovnaké sny od predškolákov až po dôchodcov. Všetci snívajú a vnútri zostali deťmi. Hudba sa pre nás stala príbehom, ktorý sa rozpráva na pokračovanie.

Tak som začal písať hudbu a aranžovat ju pre rôzne formácie a stále viac aj pre mojich študentov. A oni vždy ochotne nasadli na tu moju lodičku  so mnou bez toho, aby vedeli, kam nás to odplaví. Tak sa stalo, že sme pred niekoľkými rokmi nasadli na Slovenskú plť a zviezli sa na nej dolu Váhom.  Proste som dostal chuť naučiť ich pár slovenských notičiek, aby počuli, ako to tu u nás na Slovensku znie. Nikdy som nebol folklorista, aj keď od rodičov som dostal podvedome zásobu slovenských melódií. A teraz som tie neznáme batôžteky zo Slovenska otvoril a čo som v nich našiel, ma očarilo.

Ako takúto modernú hudbu inšpirovanú slovenskými tradíciami vnímajú vaši kolegovia a ako na to reaguje obecenstvo?

Získané vedomosti a skúsenosti a nasatú slovenskú kultúru som vo Francúzsku začal prispôsobovať a premietať cez moje okuliare, ktoré boli jazzovo, popovo, funkovo-rôzno-farebné. S prekvapením som zistil, že mi z toho vychádza také malé Slovensko vo farbách a moji malí a veľkí Francúzi to cez svoje nástroje vypúšťajú do sveta, ako krásne farebné mydlové bubliny. Tu som začal spolupracovať s mojimi kolegami, profesormi huslí a violončela. Výsledok bol neuveriteľný a keď som sa s nimi ocitol na pódiu, ľudia boli nadšení, tlieskali a po koncerte kládli veľa, veľa, veľa otázok: kde to Slovensko vlastne je, ako sa tam dá ísť, že by sa tam mali pozrieť a tiež, či to bolo veľmi zle, keď tam bola vojna (lebo keď sa dostanete za Dunaj, zistíte, že ľudia si neuveriteľne mýlia Slovensko so Slovinskom a majú pocit, že sme na Balkáne, ktorý je veľmi spopularizovaný vďaka Kusturicovi a iným hviezdam).

A teraz trošku o kvartete Piesňostrom a o vašich koncertoch…

Spätná väzba obecenstva bola taká silná a príjemná, že sme sa rozhodli s kolegami profesormi pokračovať v dobrodružstve, a tak som založil kvarteto Piesňostrom. Vymykalo sa to mojim jazzovým skúsenostiam, ale o to viac sa mi to páčilo, lebo to bola nová veľká a nepopísaná strana papiera, ktorá sa predomnou zabelela (ako sneh na Baranci, ale to poznajú len Liptáci). Tak vznikol prvý program Kde je to Slovensko. Koncert som spojil s videoprojekciou fotografií zo Slovenska a Francúzi znovu nasadli na našu  slovenskú plť a zviezli sa s nami dolu Váhom, no a pri Komárne mali znovu veľa otázok. Takže časť po koncerte sa predĺžila a rozhovory boli niekedy dlhšie, ako koncert. Ľudia mi hovorili, že by som si mal s Piesňostromom založiť cestovnú kanceláriu, lebo majú po koncerte chuť hneď sa na Slovensko vypraviť. Najkrajší postreh mal môj, teraz uz známy, ale vtedy náhodný návštevník koncertu (mimochodom neskôr som zistil, že je spisovateľ). Prišiel neskoro na koncert, lebo jeho priateľke meškalo lietadlo z Írska, a tak vlastne prišiel, až keď už ľudia vychádzali zo sály. A vyhlásil, že toľko usmievavých a dobre naladených ľudí na jednom mieste ešte nikdy nevidel. To bolo pre nás, samozrejme, najdôležitejšie. Nasledoval druhý program. Na svoju štyridsiatku som dostal od rodičov a brata fujaru, a to bolo znovu niečo nové. Musel som sa na nej naučiť hrať a spôsobila, že nový program Piesňostromu sa volal Cesta fujary. Priblížil som sa trochu viac k mojim jazzovým koreňom a tú fujarku som poobliekal do všelijakých (nielen detvianskych) šiat. Dopadlo to perfektne a po koncerte to bolo ešte dlhšie ako predtým, lebo každý chcel vidieť fujaru. A tak som hral a hral a vysvetľoval…

… a potom vzniklo vaše prvé CD?

Áno, presne. Minulý rok (2017) sme si povedali, že už máme nadostač skladieb a mali by sme to nahrať. Tak sa stalo, že som mojich (ako ich volám) adoptovaných Slovákov, teda členov kapely Piesňostrom, zobral do štúdia a v predvečer Vianoc na úpätí Álp, neďaleko olympijského mestečka Albertville vzniklo naše prvé CD, na ktoré som veľmi hrdý, aj keď je kratšie, ako sme pôvodne plánovali. Naša violončelistka z Lyonu ho natáčala v siedmom mesiaci tehotenstva a nahrávanie prerušil príchod jej dieťatka. Tak sme si povedali, že je to krásny symbol a CD zostalo v podobe, v akej bolo „pred narodením“. Navyše obal je dotyk môjho otca, lebo je na ňom krajinka (rudka), ktorú namaľovali pred niekoľkými rokmi a mimochodom zdobí vchod nášho domu na Slovensku. Takže kruh sa uzavrel, dielko je pre mňa aj napriek kratšej minutáži kompletné.

Aké sú plány do budúcna?

Cesta vedie stále ďalej. Tento rok sme založili maličký spolok „Jardin de Piesnostrom“ (záhrada Piesňostromu). Našiel som niekoľko francúzskych priateľov, ktorí mali chuť podeliť sa so mnou o Slovensko, a tak sa kruh adoptovaných Slovákov znovu trochu rozšíril. Na začiatku leta sme odohrali výchovné koncerty pre tri základné školy, ktoré sme pribrali na našu plť a zdá sa, že plavba bude pokračovať, lebo budúci rok máme rozpracovaný projekt s ďalšou školou, kde budeme pracovať na slovenskej hudbe a rozšírime to trochu na východnú Európu. Už pracujem na písaní muziky inšpirovanej našimi susedmi – Poľskom, Ukrajinou, samozrejme, Českom a plť poputuje dolu Váhom, možno aj Dunajom. Ktovie kam nás prúd zanesie v budúcnosti, ale už teraz si trochu pripadám ako malý slovensko-francúzsko-európsky Tom Sawyer. Z Váhu sa stáva Mississippi s desiatkami ramien a obrovskou deltou v diaľke, takže nie je vylúčené, že sa na niektorom z brehov spolu stretneme.

S radosťou sa s vami stretneme. A veríme, že podobne aj naši čitatelia a milovníci slovenskej hudby v rôznych kútoch sveta. Nech sa vám darí a nech sa tá vaša Slovenská plť plaví čo najďalej a aby aj do budúcna tak pekne ospevovala naše Slovensko.

Katarína Mosnáková-Bagľašová