Hŕstka organizovaných Slovákov

Slovenská komunita v Bosne a Hercegovine (BaH)  je veľmi malá, preto udržiava úzke kontakty so Slovákmi v Srbsku, kde má prevažná časť bosnianskych Slovákov svoj etnický pôvod. Väčšina žije v Republike srbskej, ktorá je jednou z dvoch územných jednotiek BaH.  Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2013 v Republike srbskej žije 109 obyvateľov, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti, z čoho 55 je v Bijeljine, 19 v Banja Luke a 9 v Prijedore. Avšak len menšia časť sa dorozumie slovenským jazykom, aj keď sú Slováci jednou z dvanásť úradných národnostných menšín v Republike srbskej a ich záujmy zastupujú predstavitelia a delegáti v Rade národnostných menšín a vo Zväze národnostných menšín. Cirkevne sú organizovaní v Bijeljine, kde majú aj slovenský evanjelický kostol, avšak farára tam nemajú. Tento zbor sa hlási k Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku a patrí pod slovenský cirkevný zbor v Šíde. V súčasnosti je administrátorom tohto zboru Jaroslav Javorník, farár v Kulpíne. Pred ním tam na bohoslužby dochádzala Olina Kolárová, ktorá bola farárkou v Šíde. Staršia generácia si ešte zachovala jazyk, zvyky, kroj a všeobecnú tradíciu, avšak len menšia časť sa už dorozumie slovenským jazykom.

Od roku 2006 v Republike srbskej pôsobí  Združenie Slovákov Semberije Juraj Jánošík. Aktuálnym predsedom je Danijel Štefek. Združenie vykonáva spolkovú a charitatívnu činnosť a prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Sarajeve udržiava kontakty s materskou krajinou. Zo začiatku Združenie Slovákov Semberije Juraj Jánošík na svoju činnosť využívalo malý priestor modlitebnice v Bijeljine, vybudovanej v roku 1963. Keďže priestor bol malý a technicky nevyhovujúci, koncom roka 2006 bijeljinskí Slováci začali s výstavbou kostola. Vysvätili ho 6. septembra 2009, odkedy priestory tohto sakrálneho objektu slúžia nielen na bohoslužobné, ale aj spolkové a administratívne účely. Slovenský evanjelický kostol v Bijeljine je prvý cirkevný objekt tohto druhu v BaH. Vybudovaný bol z donácií Slovákov žijúcich v Semberiji, za pomoci Obce Bijeljina, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a slovenského veľvy­slanectva v BaH.

Slováci v Bijeljine žijú od osemdesiatych rokov 19. storočia, teda vyše 130 rokov. Údaje o osídľovaní Bijeljiny Slovákmi svedčia, že sa roku 1885 začali najprv usádzať v Ljeljenči (Ljeljenča je dedina v Bosne a Hercegovine, v obci Bijeljina, ktorá patrí entite Republiky srbskej), kam prišlo 12 rodín z Pivnice, Kovačice, Ľuby, Bingule a Báčskeho Petrovca. Pôda v bijeljinskom okolí bola vtedy lacná, lebo sa begovia, ktorí sa presídľovali do Turecka, pôdy chceli čo rýchlejšie zbaviť. Väčšina Slovákov do Bijeljiny prichádzala  v deväťdesiatych rokoch 19. storočia.

V tom období, v roku 1895, sa aj do okolia Prnjavoru do dedinky  Ralutinac prisťahovali dve rodiny Cipárovcov. Prišli tam z Osijeku, kde im nevyhovovala slavónska rovina a odtiaľ sa vydali hľadať vrchovatý kraj, ktorý by im pripomínal na rodnú dedinku Bytča v Žilinskom kraji na Slovensku. Hovorí posledný Slovák z územia obce Prnjavor Vlado Cipár, ktorý sa roky zaoberal výskumom sťahovania Slovákov na Balkán. Cipárovci desaťročia žili v Ralutinci, kde dodnes existuje malá slovenská modlitebňa, vedľa ktorej je niekoľko hrobových kameňov niekdajších slovenských obyvateľov. Koordináty objektu: N 45° 01‘ 57,60“ (45° 01,96‘) E 17° 11‘ 05,40“ (17° 11,09‘).

Podľa Zorana Midanovića a Mily Stanojevićovej, kustódov Múzea Semberije, roku 1888 do Bijeljiny prišla z Kovačice rodina Jozefa Bartoša. Rodina jeho manželky Evy prišla z Pivnice roku 1892. Mišo a Zuzana Grňovci spolu so svojimi deviatimi deťmi sa do Bijeljiny presídlili roku 1913 z Ľuby. Prvý prisťahovalec z rodiny Šimonovcov Štefan (volali ho Pišta), často za prácou odchádzal na bijeljinský dobytčí trh a asi roku 1895 si tam kúpil najprv 400 jutár pozemku známeho ako dnešné Šimunovo polje a už roku 1900 túto plochu zvýšil o ďalších 350 jutár. Tak sa stal jedným z najväčších bijeljinských statkárov. Všetci Slováci nasťahovaní do Bijeljiny boli roľníci vyjmúc Jozefa Senohradského, ktorý bol priemyselník. Tento kúpil roku 1902 pozemok na samom vchode do Ljeljenče, kde vybudoval tehelňu, ktorá úspešne pracovala až po zbúranie roku 1945.

Dôvody príchodu Slovákov do Bijeljiny boli v prvom rade ekonomické. Bola tu lacná pôda výbornej kvality. Okrem poľnohospodárstvom Slováci sa v novom prostredí začali zaoberať aj remeslami, najmä kolárstvom a kováčstvom, a tak si prilepšovali na živobytie. Aj v poľnohospodárskej výrobe boli pokrokoví a dosahovali vyššie výnosy ako domáci sedliaci. Rodina Šimonová dosahovala najlepšie výsledky a vlastnila aj parnú mláťačku a olejáreň. Možno teda povedať, že sa Slováci v novom domove veľmi dobre vynašli. Michal Šimon sa zapájal aj do spoločenského života a bol aj vyznamenaný dekrétom kráľa Petra II. roku 1937 zlatou medailou za občianske zásluhy. Jeho manželka Juliana v rovnakom roku získala Chartu Spolku vzájomnej pomoci pre vzdelávanie dievčat Kňažnej Zorky. Manželia Šimonovci darovali 4,5 jutra pôdy v Ljeljenči na výstavbu základnej školy a poskytli aj veľký peňažný príspevok na jej výstavbu. Po druhej svetovej vojne rodine Šimonovej boli odňaté veľké výmery pôdy a na nich bolo vystavané socialistické družstvo, škôlka a neskôr aj početné rodinné domy. Mnohí Slováci sa presťahovali z Ljeljenče do Bijeljiny. V Ljeljenči dodnes zostali dve rodiny: Časárová a Šerféziová.

Zoznam ďalších priezvisk Slovákov žijúcich alebo ktorí žili v Bijeljine: Slivka, Lakatoš, Trabak, Jurík, Bartoš, Senohradský, Štefek, Šimon, Gašpar, Grňa, Balaš, Králik, Lešťan a iné.

Asimilácia je neúprosná a počet Slovákov v Bijeljine stále klesá. V roku 1948 ich tam bolo 274 a podľa sčítania obyvateľstva v Bosne a Hercegovine z roku 2013 v Republike srbskej žije 109 obyvateľov slovenskej národnosti, z čoho 55 v Bijeline a 19 v Banja Luke.

Aj tak málopočetní bijeljinskí Slováci sú aktívni. V roku 2017 si 10. septembra slávnostnými službami Božími pripomenuli ôsme výročie posviacky kostola, oslávili 500 rokov reformácie a Deň Slovákov v Bosne a Hercegovine. Po nešporných službách Božích, ktoré slúžil Jaroslav Javorník, kulpínsky farár a administrátor CZ Šíd, zasadili Strom reformácie. Svojou prítomnosťou slávnosť zveličil veľvyslanec Slovenskej republiky v Bosne a Hercegovine J. E. Ján Pšenica, predseda Rady pre národnostné menšiny v Republike srbskej Franjo Rover a podpredseda Zhromaždenia mesta Bijelina Milenko Mitrović. Na službách zaspieval spevokol cirkevného zboru SECAV Šíd pod vedením Nataše Kolárovej.

Určitým spoločným zázemím na rozvoj kontaktov je aj malá časť mestského obyvateľstva v Sarajeve, ktorá má slovenské korene. Ich predkovia prišli do Bosny a Hercegoviny v rokoch 1908 – 1914 ako odborníci Rakúsko-Uhorska, pôsobiaci v  oblastiach hospodárskeho, administratívneho a kultúrneho života. Nehovoria už po slovensky, ale uchovali si väzby na vlasť svojich predkov a majú záujem prispievať k rozvoju vzájomných vzťahov.

Katarína Pucovská

Fotografie poskytla Zuzana Stupavská, dozorkyňa CZ Šíd a Nataša Kolárová