Austrálski Belániovci a Bovdišovci

„Živobytie si zaobstarávame tým, čo dostaneme, avšak život si budujeme na tom, čo dávame.“ Obľúbený výrok anglického štátnika Winstona Churchilla (1874 – 1965) charakterizuje život čestných členov Slovenského spolku Ľudovíta Štúra v Melbourne, v Austrálii, Anny a Jána Belániovcov a Anny a Štefana Bovdišovcov.

Medzi tých, ktorí z osláv 50-teho výročia pôsobenia Slovenského spolku Ľudovíta Štúra v roku 2017 mali veľkú radost’, patrí jeden z jeho zakladateľov, pivnický rodák Ján Beláni, v súčasnosti aj čestný člen spolku, spolu s manželkou Annou (petrovskou rodáčkou), tiež čestnou členkou spolku. Obaja majú spolok rovnako ako i Slovenskú evanjelickú a. v. cirkev Krista Pána v mestskej časti Melbourne zvanej Laverton, resp. Seabrook, aj dnes blízko k srdcu. Podobnú radosť polstoročná činnosť spolku vyvolala v rodine Anny a Štefana Bovdišovcov, petrovských rodákov, v súčasnosti tiež čestných členov Spolku, do aktivít ktorého boli zapojení takmer od jeho založenia.

Ján Beláni bol počas celého svojho života veľkým filantropom. Jeho ľudomilnosť mu pravdepodobne bola vštepená kresťanskou výchovou jeho matky v dedinke Pivnica, v bývalej Federatívnej republike Juhoslávii, ktorú opustil ako mladý stolár a odišiel za lepším životom do Austrálie. Ani dodnes nezabúda odovzdať svoju vďaku tejto krajine, ktorú teraz nazýva domovom, a každoročne v januári s celou Belániovou rodinou už tradične odchádza do reštaurácie na prístavisku v Melbourne, do ktorého sa Anna a Ján priplavili v roku 1959, pripomenúť si na chvíle zo svojej mladosti a odovzdať vďaku Pánu Bohu a austrálskemu ľudu za prijatie v tejto nádhernej krajine plnej možností. Austrálska zástava každoročne hrdo veje v Deň Austrálie na stožiari stavebného podniku Belani Builders.

Anna a Ján Belániovci boli pracovitým manželským párom, ktorý vedel využiť naskytnuté pracovné možnosti, a tak si založili úspešný stavebný podnik Belani Builders, ktorý Ján ešte stále spravuje. Vďaka jeho úspešnému podnikaniu mohol prejaviť svoju lásku voči ľudstvu cestou rôznorodých príspevkov spoločenstvám nielen v Austrálii, ale aj v zámorí. V roku 1963 Belániovci odišli na Novú Guvineu, kde Ján pracoval ako dobrovoľník počas celého roka učiac domorodé obyvateľstvo stolárskemu remeslu a stavajúc rôzne objekty, medzi ktorými aj školu a žiacky internát. Jeho filantropická činnosť zaniesla manželov Belániovcov až na africký kontinent, do Tanzánie, Kénie a Južného Sudánu, kde svojou veľkorysosťou prispeli k zlepšeniu životných podmienok mnohých. Ján Beláni sa nerád chváli svojimi príspevkami, avšak tie sú spomenutia hodné: kostol Good Shepherd Lutheran Churchv Bentiu, Južný Sudán, sirotinec To Glory of God – Anna Belani Lutheran Orphanage Bentiu, zdravotnícke stredisko Anna Belani Lutheran Health Centre, Nová Guvinea.

V Austrálii sa filantropická činnosť Belániovcov neustále počas rokov prejavuje v slovenskej komunite, tak v Slovenskom spolku Ľudovíta Štúra, ako i v Slovenskom evanjelickom a. v. zbore Krista Pána. Ján Beláni bol jeden zo zakladateľov Slovenského spolku v roku 1966, jeho prvým predsedom a dlhoročným podporovateľom. Počas rokov výstavby Slovenského domu sa všetky stolárske práce vykonávali dobrovoľníkmi v Belániovom podniku, bezplatne používajúc všetky prístroje a náčinie. Aj po ukončení výstavby Slovenského domu Ján Beláni pokračoval v podporovaní aktivít Slovenského spolku a poskytovaní hmotnej a finančnej pomoci. Anna a Ján Belániovci sú tiež každoročne jednými zo sponzorov kalendára Združenia matiek Slovenského spolku.

Z lásky voči slovenskému dedičstvu a pevnej kresťanskej viere vzrastala i túžba po konaní služieb Božích po slovensky, ktorá vyvrcholila rozhodnutím z 1. januára 1967 o organizovaní takých služieb najprv v jednotlivých slovenských domácnostiach. Ján Beláni sa považuje za jedného zo zakladateľov Slovenského evanjelického a. v. zboru Krista Pána v Lavertone. Po rozhodnutí Konventu z roku 1975 o kúpe pozemku na výstavbu slovenského kostola Anna a Ján Belániovci sa znovu potvrdili svojou dobročinnosťou darujúc svojej cirkvi veľký pozemok s domom. Stavebný výbor, ktorého členom bol i Ján Beláni, začal s organizáciou výstavby slovenského kostola (vrátane fary a cirkevnej haly), v ktorom sa až dodnes konajú služby Božie v slovenskom jazyku.

Okrem vlastnej slovenskej komunity Ján Beláni rôznymi spôsobmi pri­spieval aj v širšej komunite, v ktorej žije, ako napr. Hoppers Crossing Club, Victoria, Good News Lutheran College, Tarneit, Laverton Historic Old School, Victoria, Macedónsky pravoslávny kostol, Hoppers Crossing, Victoria, Katolícky kostol v Sunshine, Victoria, Južno-sudánske spoločenstvo v Melbourne. Svojou veľkorysosťou sa Belániovci ozvali aj v rodisku. Gymnáziu Jána Kollára v Anninom rodnom Petrovci prispeli peňažne a s počítačmi v čase, keď sa počítače iba začali používať. V Jánovej rodnej Pivnici upravili slovenský Etno dom a prispôsobili ho na použitie pre staršie osoby. Počas embarga v bývalej Juhoslávii v roku 2000 Ján Beláni sponzoroval tlačenie slovenského týždenníka Hlas ľudu a finančne pomohol aj Slovenskej cirkvi v Ľube.

Do krajiny našich pradedov, Slovenskej republiky, sa z Austrálie vďaka Jánovi Belánimu dostal Labrador, pes vodič pre slepé osoby a Evanjelickej cirkvi vo Vrbovciach bola tiež poskytnutá značná pomoc pre prácu s mládežou a nahrávacie štúdio. Zoznam dobročinných skutkov manželov Belániovcov sme zaiste neuviedli vcelku v dôsledku nedostatku údajov, s ktorými sa oni neradi vystatujú.

Taká bohatá filantropická činnosť nezostala nepovšimnutá a Jánovi Belánimu sa v Deň Austrálie, 26. januára 2015, dostalo najvyššie vyznamenanie krajiny, v ktorej žije, MEDAILA RADU AUSTRÁLIE. Na vyznamenaní mu vo vlastnom mene, ako aj v mene Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Austrálii za­gratuloval aj pán veľvyslanec Igor Bartho.

Anna a Štefan Bovdišovci, v súčasnosti obaja čestní členovia Slovenského spolku Ľudovíta Štúra, sa môžu pochváliť bohatou spolkárskou, volontérskou prácou, v ktorej akoby sa za mladi pretekali. Ich rodinný život sa mimo pracovných povinností dlhé roky točil vôkol spolkových aktivít. Pokúsili sme sa vydať sa s nimi cestou reminiscencie na mladosť.

Po príchode do neznámej krajiny Austrálieku na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia Bovdišovci sa zapojili do spoločenského života krajanov, ktorí najmä v tých 70-tych rokoch húfne prichádzali do Austrálie. Prvé roky boli ťažké, lebo Bovdišovci prišli s dvomi malými deťmi, syn Rastislav bol dvaapolročný a dcéra Anka 16-mesačná. Jazyková prekážka bola tiež jednou z ťažkostí, tá však dávala všetkých Slovákov dokopy. Spolok už bol založený a podujatia sa konali v Deer Parku, bolo tu niekoľko zábav do roka. Po príchode do Melbourne sa po kratšom čase aj Bovdišovci začlenili do spolku a Štefan si spomína, že členský poplatok v roku 1969 vynášal $ 2.00. Krajania sa okrem zábav stretali aj v kostole, vtedy však ešte nie v našom, slovenskom.

V roku 1976 Štefan sa stal členom výboru a dostal funkciu pokladníka. V tom čase sa už hľadal pozemok na stavbu Slovenského domu a potom bol aj kúpený. O pár rokov neskoršie, v roku 1981, sa udiala aj významná organizačná porada v dome Jána Čiepa, v ktorej okrem Jána boli V. Čapeľa, J. Kulík a Štefan Bovdiš, ohľadom zakladania rozhlasu 3ZZ s vysielacím jazykom slovenským a onedlho potom sa začalo aj vysielať. Program bol vysielaný priamo raz v týždni, každú nedeľu od 7 do 8 h ráno. Štefan bol hlásateľom spolu s Boženou Kulíkovou, kým redaktorom vysielania bol Ján Kulík. Do práce v rozhlase Štefan bol zapojený asi dva roky. V tom istom roku mal stretnutie s vtedajším pánom ministrom Malcolm Fraser-om.

Rok 1977 sa vyznačoval zdvihnutím pôžičky v banke a začiatkom prác na stavbe Slovenského domu. Práce sa vykonávali počas víkendov, dobrovoľne a donáciami. Členovia výboru, vlastne vo väčšine prípadov to boli manželky členov, ktoré pripravovali obed pre pracovníkov. Rozvrh sa menil týždenne, každý týždeň tú povinnosť mal na starosti iný člen výboru.

Nešlo vždy všetko tak ako po masle. Boli časy, keď v pokladnici neboli peniaze a v tom prípade splátku pôžičky vyplatili členovia výboru.

Na valnom zhromaždení v roku 1980 Štefan Bovdiš bol po prvýkrát zvolený za predsedu spolku a bol ním najdlhšiu dobu, počas troch mandátnych období. S výstavbou Slovenského domu sa pokračovalo tempom, aké bolo možné vzhľadom na finančný stav spolku. No v tom čase všetci naši Slováci boli ešte pomerne ‚svieži’ v Austrálii, neasimilovali sa ešte úplne do austrálskeho spôsobu života a podujatia organizované spolkom boli navštevované vo veľkom počte, a tak do pokladne prichádzali peniaze. Avšak i napriek tomu pred dokončením stavby sa predsa muselo požiadať o ďalšiu pôžičku na $ 60 000, aby sa dom mohol dokončiť. Naposledy dobrovoľná zbierka bola asi v auguste 1981, aby sa mohli kúpiť stoličky, kým stoly členovia robili sami a lustre tiež boli darované členmi spolku.

26. december 1981 – Tisíce hodín dobrovoľníckej práce si vyžadovala výstavba a rekordný počet zaznamenali J. Medovarský, J. Peška, M. Brňa a V. Peška. K úspešnej práci staviteľov iste prispela dobrá organizácia prác zo strany Stavebného výboru v zložení J. Peška, V. Peška a predseda spolku Štefan Bovdiš. A prišiel nezabudnuteľný čas otvárania Slovenského domu v Melbourne. Poslaný bol veľký počet pozvánok na úroveň federálnej vlády, vlády Viktórie, obecnej vlády, ako aj kultúrnym spolkom, Združeniu austrálskych Slovákov vo Viktórii (ZASV), predstaviteľom Juhoslovanského konzulátu v Melbourne, Československému Veľvyslanectvu, predstaviteľstvu Jugobanky. Pozvaniu vyhoveli skoro všetci, z federálnej vlády prišiel pán Barry Jones, z vlády Viktórie pán Ken Coghill a mnohí výborníci z obecnej úrovne. Neprišli predstavitelia ZAS-u – svoj eventuálny príchod podmienili spolkovým odvolaním pozvánok predstaviteľom Juhoslávie a najmä Československa, s čím členovia výboru spolku nesúhlasili. Slovenský dom bol otvorený za prítomnosti veľkého počtu Slovákov, možno aj viac než 500. Po otvorení boli odovzdané poďakovania pracovníkom a pred slávnostným programom sa prítomným prihovoril juhoslovanský konzul Luka Novak, veľvyslanec ČSSR Vasil Hudák, minister vlády Austrálie Barry Jones, predseda Koordinačného výboru juhoslovanských spolkov Nikola Vrbica a mnohí iní. Podľa mienky Štefana Bovdiša, vtedajšieho predsedu spolku, a jeho manželky Anny toto bol rekordný počet Slovákov zhromaždených na jednom mieste a sú z toho krásne spomienky.

Po otvorení vlastného objektu aktivita spolku sa rozprúdila a návštevnosť spolkových podujatí bola veľká. Spolok bol dobre afirmovaný v Melbourne. Naša tanečná skupina bola povolaná vystúpiť na predvolebnej kampani Robotníckej strany, keď kandidátom na premiéra Austrálie bol Paul Keating (1982).

Po manželovom vymenovaní do výboru spolku sa, pravda, aj manželke Anne Bovdišovej dostali početné povinnosti, jednak počas výstavby Slovenského domu, a ešte viacej po ukončení stavebných prác. Po otvorení Slovenského domu Anna bola zapojená do tanečnej skupiny Slovenského spolku najprv ako tanečníčka, neskoršie aj ako učiteľka tancov spolu so Samuelom Rauzom a spolkárska činnosť Anny a Štefana Bovdišovcov prerástla v rodinnú záležitosť, keďže aj dcéra Anka bola členkou tanečných skupín a syn Rastislav členom hudobnej skupiny, dvoch významných zložiek, ktoré pri spolku s výnimočným úspechom pôsobili od začiatku jeho založenia a najmä po otvorení. Každú nedeľu poobede Slovenský dom bol plný detí, ktoré boli rozdelené až do štyroch tanečných skupín, nuž práce s nimi bolo hodne.

Keď Bovdišovci počas svojej rodinnej návštevy Československa v roku 1985 navštívili Festival tanečných súborov na Detve, v Slovenskej republike, urobili tam iniciálny kontakt a na výbore spolku sa začalo s plánovaním prvého zájazdu tanečnej skupiny Slovenského spolku Ľudovíta Štúra v Melbourne do Československa a Juhoslávie na rok 1986. Prípravy na zájazd boli dôkladné a tanečné skúšky sa konali dvakrát v týždni. K realizácii naplánovaného zájazdu prišlo a Anna Bovdišová bola vedúcou tanečnej skupiny a prvej výpravy z Austrálie do vtedajšieho Československa a Juhoslávie. Zájazd sa až po dnešnú dobu považuje za najmasovejší. Pozostával z viac než 30 účastníkov programu a celkový počet výpravy bol 56 cestujúcich. Vystúpení bolo mnoho, najdôležitejším na Detve, kde sa nášmu súboru dostali najväčšie ovácie. V Juhoslávii bolo vystúpenie najprv v Petrovci (mnohí členovia spolku boli tejto mienky, že viac než dvojhodinový program bude dlhý, a že divákov to nebude baviť, avšak skúsenosť bola úplne opačná a účastníkom programu sa dostal veľký potlesk). Po Petrovci nasledovali vystúpenia v Pivnici, B. Palanke, N. Sade, Iloku, St. Pazove a v Belehrade.

V roku 2004 Anna Bovdišová bola znovu vedúcou výpravy Slovenského spolku Ľudovíta Štúra na Slovensko a do Vojvodiny. S tanečným súborom navštívili Bratislavu, Zlaté Moravce, Zvolen a Detvu a vo Vojvodine Kulpín, Selenču, Ilok a Padinu.

Hneď po otvorení Slovenského domu bola pri spolku založená aj odbočka Združenie matiek, ktorej prvoradým cieľom práce bola najmä starostlivosť o deti v tanečných skupinách (dozor na deti, chystanie osvieženia počas tanečných skúšok), ktorých v prvom desaťročí vlastného objektu bolo viacej než 70, zaobstarávanie, opatrovanie, pranie a žehlenie krojov, ako i šitie nových malo rovnaký význam (autorka tohto textu si dovolí poznámku, že žiadna matka nedokáže vyžehliť chýrečné petrovské kartúnky tak, ako to dokáže Anna Bovdišová!).

Združenie matiek tiež usporadúvalo výstavy ručných prác v školách, obchodných strediskách, na mnohých národnostných festivaloch a vôbec všade tam, kde vystupovali naši tanečníci, bola časť nášho slovenského dedičstva prezentovaná aj tým spôsobom. Výstavné exempláre činili vlastné výšivky členiek, maľované taniere, kolovraty, bábky oblečené v krojoch, tkané obrusy, uteráky. Výstavy robila Anna Bovdišová najprv spolu s Boženou Kulíkovou a neskoršie aj s Annou Sľúkovou. Výstavy ručných prác a vystúpenia tanečníkov Slovenského spolku Ľ. Štúra, ktorých cieľom bolo prezentovať našu slovenskú kultúru širšej austrálskej verejnosti, boli všade obdivované a dostali veľké potlesky. Osobitnú pozornosť a vyzdvihnutie si zasluhuje výstava, ktorú Anna Bovdišová usporiadala v mene Združenia matiek na požiadavku obce Altona (Altona City Council) v roku 2013. Krásna výstava pod názvom Time Travellers – A Part of History bola v Altona Home Historical Society otvorená celý mesiac a pozostávala z dievčenských krojov, vyšívaných mužských košelí a starodávnych (storočných) vecí, akými sú tkané uteráky a obrusy spolu s náčiním použitým pri ich výrobe (krosná, potáky, motovidlá, kolovraty). V odbočke Združenia matiek, ktorého Anna Bovdišová bola predsedníčkou vcelku 25 rokov, sa vystriedali mnohé členky, ona však neustále zotrváva v práci ako členka a ako krojárka už celých 32 rokov.

Za dlhodobú nezištnú činnosť v Slovenskom spolku Ľudovíta Štúra v Melbourne a v širšej spoločnosti sa Anne Bovdišovej z obce Hobsons Bay dostalo pekného uznania – Inspirational Women Award 2014.

Robiac súvahu svojej dlhoročnej dobrovoľníckej činnosti v Slovenskom spolku Ľudovíta Štúra v Melbourne Anna a Štefan Bovdišovci majú nespočetné množstvo spomienok, ktoré si v rozhovoroch radi pripomenú. Štefan vyzdvihuje zložitú úlohu predsedu spolku, funkciu, ktorú vykonával až tri mandátne obdobia a rád si spomína na stretnutia so známymi osobnosťami politického života Austrálie, ktoré sa vyskytli ako výsledok úspešnej činnosti spolku. Je hrdý, že sa osobne stretol s premiérom Austrálie Malcolm Fraser-om, Bob Hawke-om a Paul Keating-om. Z vlády Viktórie sa stretol s premiérom Jeff Kennethom, a s John Cain-om a mnohými ministrami. Tiež mal možnosť privítať mnohých predstaviteľov ČSSR a Slovenska. Anne a Štefanovi Bovdišovcom je nanajvýš vzácna a nezabudnuteľná spomienka na pani veľvyslankyňu Dr. Annu Tureničovú, prvú veľvyslankyňu vtedy už samostatnej Slovenskej republiky v Austrálii. Počas jej pôsobenia ako veľvyslankyne spolupráca so Slovenským spolkom Ľ. Štúra bola na najvyššej úrovni a na jej prianie boli v Slovenskom dome organizované oslavy 10. výročia Slovenskej republiky. Po ukončení jej veľvyslaneckého postu bola v Slovenskom dome organizovaná slávnostná rozlúčka. O niekoľko rokov neskoršie Bovdišovci boli poctení súkromnou návštevou Anny Tureničovej spolu s jej rodinou.

Počas svojej funkcie predsedu spolku Štefan Bovdiš mal pôžitok z dobrej spolupráce s nasledujúcimi organizáciami: Juhoslovanský konzulát, Československé veľvyslanectvo, Matica slovenská v ČSSR (návštevy predsedu pána Karkuša dvakrát, a do spolku zaslali aj choreografa na 3 mesiace), Matica srbská v Juhoslávii navštívila aj Spolok a priniesli kroje pre tanečnú skupinu Slovenského spolku Ľ. Štúra (návšteva sa uskutočnila spolu s celým tímom Futbalového klubu Vojvodina z Nového Sadu v roku 1982).

Od jeho otvorenia dvere Slovenského domu, ako aj súkromných domov členov Slovenského spolku boli otvorené početným hosťom, tanečným skupinám, spevákom z vtedajšieho Československa a potom aj zo Slovenska, akými sú: Družba, Lipa, Vršatec, Hájenka, Ekonóm, Prvosienka, bratia Muchovci, hudobná skupina sestier Gajdošových, hudobná skupina rodiny Jandrichovej a mnohí z nich boli uvítaní nielen predsedom Bovdišom v Slovenskom dome, ale aj v rodinnom dome Anny a Štefana Bovdišovcov.

Štefan Bovdiš je nesmierne rád, že mal česť stretnúť sa aj s pánom Alexandrom Dubčekom, prezidentom ČSSR, a to stretnutie považuje za vrchol svojich spomienok.

Uzavierajúc svoje reminiscencie manželia Bovdišovci podotýkajú, že je samozrejmosťou, že počas toľkých rokov ich spolkárskej práce sa naskytli aj problémy, ale sa snažilo vyriešit’ ich, ako sa najlepšie mohlo, a práca pokračovala. Bola to namáhavá práca, časove veľmi náročná. V tej dobe si väčšina členov stavala aj vlastné domy, všetci boli zadlžení pôžičkami v banke, avšak našli si čas na dobrovoľnícku prácu v spolku. Aj napriek všetkým ťažkostiam a problémom, ktoré spolok počas rokov zdolával, Štefan Bovdiš je hrdý, že mohol byť predsedom takého spolku, akým je náš Spolok Ľudovíta Štúra v Melbourne, rovnako ako je Anna Bovdišová hrdá, že mohla byť predsedníčkou Združenia matiek Slovenského spolku Ľ. Štúra, a rovnako hrdo v jeho činnosti zotrváva aj ďalej.

Autorka týchto riadkov má radosť z úspešných výsledkov jej textov nominácie na uznania tak Jána Belániho, ako aj Anny Bovdišovej, lebo i sama pozná význam volonterizmu v slovenskej komunite. Bez nespočetných hodín dobrovoľníckej práce jej členov by jednoducho nejestvoval ani Slovenský spolok Ľ. Štúra, ani Slovenský evanjelický cirkevný zbor Krista Pána a slovenská komunita by nevlastnila svoje dva významné objekty, v ktorých sa potom už viac než polstoročia neprestávajú organizovať rôznorodé podujatia, ktorými sa prispieva k pestovaniu a zachovávaniu slovenského kultúrneho dedičstva, jazyka a tradícií.

Elena Lomenová