V ďalekej Číne, v provincii Guangxi v meste Nanning, už 13 rokov žije a pracuje Slovák Stanislav Krivák, rodák z Báčskeho Petrovca. Hoci v tejto krajine neexistuje komunita Slovákov, ktorí sa organizovanie združujú a vykonávajú činnosť v prospech slovenskej kultúry, predsa sme sa rozhodli čitateľom Slovenského svetového kalendára predstaviť, ako sa cíti a čo prežíva Slovák v ďalekom cudzom svete. A je to vlastne po toľkých rokoch ešte stále cudzí svet? Nuž zistite sami z nasledujúceho rozhovoru.
Už po príchode do Číny si Stanislav Krivák začal všímať rozdiely medzi našou a ich kultúrou. Z početných zaujímavostí uviedol iba niektoré:
Zo začiatku mi bolo zaujímavé, že keď sa Čínania stretnú v reštaurácii, všetko sa servíruje spoločne a všetci jedia z jednej, alebo viacerých nádob spoločne. Vždy sa objedná oveľa viac, ako sa môže zjesť a pokým sa pomaly obeduje, diskusia neprestáva. Je tu kopa pravidiel ohľadom stolovania, miesta na sedenie, prípitku a nakoniec je aj zložitý rituál hádania sa, kto zaplatí účet. Nejde iba o to, kto zaplatí, to je nejako nekonvenčne určené ešte pred večerou (ten, kto pozýva na večeru, ten zaplatí), ale najmä o to, kto sa koľko dlho a ako hlasne háda. Podobne sa veľmi hlasno telefonuje bez ohľadu na miesto a situáciu. Taktiež nemajú tie nepísané pravidlá primeraného fyzického odstupu pri komunikácii. Ľudia na ulici alebo v metre sú natlačení jeden na druhého, aj keď vo väčšine prípadov majú dosť miesta. Niekedy sú iba niekoľko centimetrov od mojej tvári a pokým sa ja neviem s tým zmieriť a cítim sa nepríjemne, im je to úplne normálne, – uvádza Krivák na úvod nášho rozhovoru.
Stanislav Krivák s kamarátmi v meste
Ako ste sa cítili, keď ste sa vysťahovali do takej ďalekej krajiny, do inej kultúry, ktorá je tak odlišná od tej, v ktorej ste vyrastali?
Zvykne si človek na všetko. Bolo mi potrebné tak asi dva-tri roky na to, ale teraz sa tu cítim podobne ako doma. Kultúra, z ktorej pochádzam, sa nemôže porovnať s čínskou. Po rokoch som si to prestal všímať, ale aj ďalej mi niektoré veci pripomínajú, že som v cudzine. Dávno som prestal hodnotiť kultúru ako dobrú alebo zlú, myslím si, že nikto nemá právo na to. Ale konštatovať môžeme, že je iná od tej našej slovenskej.
Čo Vás vlastne podnietilo odísť?
Nemal som presný plán odísť do Číny a zostať tu dlhšie ako niekoľko mesiacov. Vyskytla sa mi príležitosť na prácu celkom náhodou, a o dva týždne som už bol v Pekingu. Odvtedy sa všetko nejako samo vyvíjalo. Začal som pracovať, potom som zmenil prácu, mesto, štát, cestoval, pracoval v niekoľkých krajinách Ázie, vrátil sa do Číny a zatiaľ som ešte stále tu. Už 13 rokov…
Kde vlastne žijete a pracujete? Predstavte nám Vaše mesto.
Bývam v Nanningu, Guangxi provincii, na juhu Číny – neďaleko hranice s Vjetnamom. Je to tropické mesto strednej veľkosti v Číne, takých 200 km od mora. Má okolo 7 miliónov obyvateľov. Je hlavným mestom provincie a jedným z najdôležitejších miest v ASEAN (Association of South-East Asian Nations). Toto mesto je hlavná križovatka pre biznis a financie medzi Čínou a ďalšími štátmi Juhovýchodnej Ázie. Mesto je pomerne mladé, ale moderné a veľmi vyspelé. Je tu výnimočná doprava a infraštruktúra. Hlavný priemysel je obchod s minerálmi, vlastne aj obchod všeobecne.
Stanislav Krivák s manželkou Liu Shan
Ako často cestujete domov? Čo Vám najviac chýba?
Nechodím často domov. Keď sa podarí. Obyčajne každé tri, štyri roky. Chýba mi rodina – rodičia, sestra a predovšetkým priatelia. Na všetko ostatné som už pomaly zabudol. Niekoľko rokov som si spomínal na rôzne jedlá a podobné veci, teraz mi to vôbec nechýba.
Na čo bolo najťažšie si zvyknúť?
Dlho som si nemohol zvyknúť na hluk a tlačenicu. Ľudí je proste všade a stále plno. Neexistuje chvíľka, že by som vonku mohol byť sám. Občas ma to psychicky unaví, ale aj na to som si po čase zvykol. Síce to potrvalo aj šesť, sedem rokov.
Ako Vás v Číne prijali?
Mám len dobré skúsenosti s ľuďmi či v práci a či v súkromnom živote. Možno som mal štastie, ale nikdy sa mi nestalo niečo, čo by mi pokazilo ten dojem. Ako som povedal na začiatku, kultúrne rozdiely sú veľké, ale som si všimol, že sú Číňania veľmi otvorení voči cudzincom a neočakávajú od nás, aby sme sa prispôsobili ich kultúre. Zároveň keď si cudzinec dá záležať a naučí sa jazyk a ovláda systém a poriadok v Číne, veľmi si to vážia. Ja som sa od samého začiatku snažil naučiť sa tomu porozumieť a akceptovať a veľmi mi to prispelo k výborným vzťahom s ľuďmi.
Máte aj manželku Číňanku?
Oženil som sa pred tromi rokmi s Číňankou. Poznáme sa už okolo osem rokov, bývame spolu sedem a pred tromi rokmi sme spoločne otvorili aj firmu, tak sme stále spolu – 24/7. Liu Shan je akademická maliarka a špecializovala sa na čínsku olejomaľbu.
Svadba Stanislava Kriváka s Liu Shan a jeho mnohopočetná nová rodina v Číne
Koľko je Slovákov v Číne? Máte o tom informácie?
Netuším, koľko je nás tu. Predpokladám, že nie veľa. Je tu dosť ľudí zo Srbska, ale som nestretol veľa Slovákov. V Nanningu som sa zoznámil s jedným Slovákom a jedným Čechom. Obaja sú učitelia anglického jazyka. Väčšina cudzincov sa tu zaoberá obchodom, alebo učia angličtinu.
Keby Vás bolo viac, mali by ste možnosť spolupracovať na poli slovenskej kultúry?
Keby nás bolo oveľa viac, tak možno aj áno. Mestá sú tu obrovské. Metrom z jedného konca na druhý sa cestuje vyše dvoch hodín. Napríklad Srbov je tu asi 15 a stretnem jedného alebo dvoch raz za rok. Toho Slováka, čo som spomenul, som stretol dvakrát a on tu žije už tri alebo štyri roky. Nie preto, že sa nechceme stretať, ale je obyčajne ťažko sa dohodnúť a nájsť si voľný čas, ktorý by obom stranám vyhovoval. Ale v každom prípade by bolo krásne, keby nás tu bolo viac.
Čo očakávate v budúcnosti?
Zatiaľ plánujeme byť tu. Máme rozbehnutý biznis s manželkou, kúpili sme si dom, plánujeme mať deti. Ja som sa zapísal na štúdiá v Austrálii a aspoň ešte dva roky potrvá, pokým to absolvujem. Mám nádej, že o takých päť alebo desať rokov budem môcť odísť domov na dlhšiu dobu, zostať tam s rodinou aspoň dva, tri roky a rozhodnúť sa, čo a ako ďalej.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme, aby sa plány vydarili a aby ste sa v tom ďalekom svete aj naďalej mali dobre.
Za rozhovor ďakuje
Vladimír Valentík