Aj v krajine majestátnych cédrov sa o Slovensku hovorí

O Libanone – malej krajine na pobreží Stredozemného mora sa hovorí, že je mostom medzi Orientom a Európou, vie sa, že je to moslimsko-kresťanská krajina s bohatou históriou, pozoruhodnými archeologickými pamiatkami, krásnou prírodou a nepokojnou búrlivou súčasnosťou. A ešte sa hovorí, že je to krajina všestranne zručných a vynaliezavých Feničanov, ktorí tu žili v 3. tisícročí pred n. l., krajina, ktorej meno pravdepodobne dali starí Aramejci, keď zasneženú horu nad týmto územím nazvali „žabaľ laban“ (v arabčine – mliečna hora) a z „labanu“ neskôr vznikol Lubnán – Libanon. A ktoráže to krajina sa pýši prívlastkom Babylon náboženstiev (je ich tu štátom uznaných 18) a pestrou paletou národov, národností a etnických skupín? Samozrejme, je to Libanon, krajina majestátnych cédrov.

Titulok príspevku naznačuje, že aj tu o Slovensku vedia, že aj tu sa o ňom hovorí – po slovensky i po arabsky.

Slovenský poslucháč, divák alebo čitateľ je v ostatnom čase pomerne dosť dobre informovaný o krajanoch v Kanade, Amerike, Austrálii, ale najmä o Slovákoch v Maďarsku, Rumunsku, v Čechách či vo Vojvodine v Srbsku.

O tom, že o Slovensku vedia aj na Blízkom východe – konkrétne v Libanone – že tu nájdete Komunitu slovenských a českých žien, že tu aktívne pracuje Asociácia libanonských absolventov českých a slovenských vysokých škôl, sa veľa nevedelo. Keď som v apríli 2007 na Stálej konferencii Slovákov zo zahraničia v Bratislave predstavila – ako členka výboru – organizáciu z Libanonu, vyvolalo to veľké prekvapenie i záujem, o aktívnych krajanoch na Blízkom východe chceli členovia podujatia vedieť viac. Treba povedať, že do slovenskej rodiny patria aj krajanky z ťažko postihnutej Sýrie, kde ničivá vojna pretrhla a zastavila ich bohaté aktivity, a krajanky z Jordánska.

Organizácia v Bejrúte združuje libanonských absolventov vysokých škôl z bývalého Československa, preto pojmy slovenský a český sú pre nás významovo rovnaké. Československo sa síce rozdelilo, ale členov asociácie spája spoločná myšlienka – propagovať kultúru oboch národov v Libanone a ukázať všetko to pozitívne a hodnotné, čo si libanonskí absolventi z Čiech a zo Slovenska doniesli. Aj Komunita slovenských a českých žien, ktorá do asociácie patrí, funguje na jednotnom a tolerantnom základe a aj keď nie je veľká, je činná a životaschopná.

Podľa záznamov z Veľvyslanectva Slovenskej republiky pre Sýriu, Libanon a Jordánsko v Bejrúte, počet krajanov v spomínaných krajinách je nasledujúci:

Sýria (pred krízou v r. 2011) 189 osôb, Libanon 136 a Jordánsko 82 osôb (tento počet môže byť aj väčší, nie všetci sa mohli zaregistrovať).

Ak chceme hovoriť o histórii libanonskej organizácie, musíme začať rokom 1983, teda prvým pokusom o jej založenie. V Libanone v tom čase zúrila vojna, existovali vážne spoločenské a politické problémy, preto k oficiálnemu schváleniu organizácie nedošlo. Bývalí libanonskí absolventi českých a slovenských vysokých škôl však pokračovali v úsilí zjednotiť svojich členov a propagovať krajiny, z ktorých sa vrátili. Český a slovenský diplom získalo takmer 800 libanonských študentov. Veľký počet z nich emigroval, nielen kvôli lepším pracovným podmienkam, ale hlavne pre vojnu a nepokoje v krajine. V súčasnosti organizácia registruje 500 absolventov. Najplodnejšie obdobie s najväčším počtom libanonských študentov na českých a slovenských vysokých školách patrí do rokov 1965 – 1985.

V roku 1993 Asociácia absolventov českých a slovenských vysokých škôl v Libanone dostala od Ministerstva vnútra a kultúry oficiálne povolenie k činnosti. V pomerne krátkom čase sa táto organizácia dostala do povedomia širokej libanonskej verejnosti. A právom, veď do Libanonu sa od nás vrátili lekári, inžinieri, strojári, stavbári, technici…, ktorí v súčasnosti pracujú na najdôležitejších úsekoch v štátnom a súkromnom sektore ekonomiky Libanonu, zastávajú dôležité posty na ministerstvách, v energetike, zdravotníctve, telekomunikáciách, na vysokých školách, v bankovníctve a pod., čo je vlastne najlepšia reklama bývalého československého školstva. Mnohí z nich sú činní aj v zastupiteľských orgánoch a v politickom živote krajiny.

Podľa hodnotenia Ministerstva vnútra a kultúry patríme medzi najlepšie organizácie podobného zamerania, a to aj napriek tomu, že počas nášho pôsobenia bolo v Libanone málo pokojných rokov, že od r. 1975 až po rok 2006, a vlastne dodnes, na území Libanonu si riešili a riešia svoje problémy i nároky aj iné krajiny… Aj v tých neľahkých, a neraz aj nebezpečných, podmienkach sme pomáhali rozvíjať vzťahy medzi našimi krajinami pri výmene informácií v oblasti školstva, obchodu, cestovného ruchu…, samozrejme, v rámci našich možností.

S našou činnosťou sa osobne zoznámila delegácia vedená bývalým prezidentom SR R. Schusterom v r. 2001, predstavitelia Českého parlamentu, obchodnej komory, delegácia bývalého ministra obrany p. Kašického, delegácia s bývalým ministrom p. Jahnátkom, bývalá predsedníčka USZZ V. Prívarová, predstavitelia Odboru rozvojovej a humanitárnej pomoci zo Slovenska, tím lekárov z Vojenskej nemocnice v Ružomberku, ktorí pracovali v južnom Libanone, a iné osobnosti z oboch krajín.

Členov výboru niekoľkokrát prijali najvyšší predstavitelia štátu a vlády Libanonu, ktorí s uznaním hodnotili činnosť našej organizácie.

Náš program činnosti je rôznorodý. Za najpodstatnejšiu časť považujeme propagáciu kultúry a tradícií našich národov v Libanone prostredníctvom seminárov, výstav, besied, večerov hudby, dňami národnej kuchyne, remesiel, filmov, kvízov a pod. Veľkej obľube sa tešia vianočné večierky, na ktoré každoročne príde aj 300 záujemcov. Sú to Vianoce so všetkým, čo k tomu patrí – výzdobou počnúc, pohostením, koláčmi a programom končiac, na čom majú najväčšiu zásluhu práve krajanky. Medzi profilové podujatia patrí už viac rokov tzv. Takrím, na ktorom odmeňujeme zaslúžilých členov. Diplomy preberajú z rúk predstaviteľov Českého a Slovenského veľvyslanectva v Bejrúte a zástupcu Ministerstva vnútra a kultúry Libanonu.

Úspešné boli aj mnohé semináre. Spomenieme aspoň Seminár o rozvoji obchodných vzťahov medzi Libanonom, Českom a Slovenskom, ktorý už prináša výsledky v podobe ponikateľských aktivít, ďalej Sympózium o rozvoji cestovného ruchu, ktoré umožnilo najmä propagáciu kúpeľných miest na Slovensku, v praxi aj väčší počet libanonských návštevníkov v Piešťanoch a v Tepliciach, Seminár o možnostiach štúdia Libanončanov na našich vysokých školách. Veľkú popularitu získali Večery poézie z tvorby našich popredných básnikov. Zážitkom bol Večer, na ktorom zneli verše zo Sládkovičovej Maríny a verše M. Rúfusa v arabčine. Tento počin ocenili najviac libanonskí návštevníci. Jeden Večer poézie sme venovali exilovým slovenským básnikom. Jedinečné boli aj tri veľké výstavy slovenského ľudového umenia, remesiel, tradícií a českého krištáľu v Bejrúte a v Sajde. Výstavy boli spojené s kvízom pre žiakov stredných škôl – Čo vieš o Slovensku, čo vieš o Česku a s bohatou 90-kilovou nádielkou slovenských koláčov, ktoré návštevníkom štedro nadeľovali naše krajanky.

Výbor sa angažoval pri výsadbe ohrozeného cédra a v rámci akcie Za zelený Libanon prispel desiatkami stromov rohovníka, ktoré boli vysadené vo vojnou zničenom južnom Libanone.

Krajanky zorganizovali niekoľko veľmi populárnych a úspešných stretnutí s tunajšími ženami, ktoré učili piecť slovenské zákusky a koláče. Hrdé a sebavedomé Libanončanky s uznaním hodnotili cukrárske výrobky a šikovnosť našich žien a museli uznať, že v tejto oblasti im prvenstvo nepatrí.

Naša organizácia sa zapája aj do iných kultúrno-vzdelávacích a športových akcií pre mládež, do organizovania poznávacích zájazdov v Libanone, ale aj v Česku a na Slovensku, do niektorých projektov, ktoré pripravujú obe Ambasády v Bejrúte. Krajanky spolupracujú aj s tunajšími ženskými spolkami, ich predstaviteľky pozývajú na mnohé kultúrne a pracovné podujatia.

Veľkú odozvu mali Trilaterálne stretnutia krajaniek z Libanonu, Sýrie a Jordánska, ktoré zorganizovali a pripravili Libanončanky v spolupráci so ZÚ Slovenskej republiky v Damasku.

Bohužiaľ, v dôsledku vojnovej situácie v Sýrii sa tieto stretnutia prerušili.

Je potešiteľné, že absolventi z bývalého Československa doteraz nestratili pekný vzťah k Bratislave a Prahe a že robia veľa vecí pre šírenie dobrého mena oboch krajín v tomto regióne.

Bývalý slovenský veľvyslanec pre Sýriu, Libanon a Jordánsko Ivan Zachar na jednom vystúpení v Bejrúte povedal: „Musím uznať, že som sa doteraz ešte nikde nestretol s takou silnou komunitou absolventov českých a slovenských vysokých škôl, ktorí sa aj po mnohých rokoch od ukončenia štúdia držia tak príkladne pohromade, stretávajú sa, pripomínajú si život v Prahe a Bratislave rôznymi prospešnými aktivitami, a čo obdivujem najviac – toto všetko prebieha z veľkej časti v slovenskom, resp. českom jazyku.“

Avšak ani v našej organizácii nie je všetko idylické a bezproblémové. Najviac nás kvári malý počet nových mladých členov, ktorí by vliali novú miazgu do našej členskej základne a ktorí by pokračovali v tejto prospešnej a veľmi dôležitej činnosti. Darmo je, začíname byť organizáciou s prestarnutým členstvom…

Čo dodať na záver? Hádam iba to, že najviac zviditeľňujú naše krajiny tunajšie Slovenky a Češky, aj keď ich je dosť málo. Jedno príslovie na východnom Slovensku hovorí: „Malá hrudka, ale dobrý syr.“ Inými slovami – nie v množstve, ale v kvalite je sila. Libanonské krajanky – lekárky, inžinierky, ekonómky, laborantky, novinárky… sa tu s vervou pustili do práce. Nielenže zvládli úskalia arabského jazyka a svoje deti naučili po slovensky, čo je v tunajšom náročnom arabsko-anglicko-francúzskom výchovno-vzdelávacom procese záslužný počin, nielenže sa s úspechom zhostili rodinných a sociálnych povinností v odlišnej mentalite Orientu, ale získali uznanie a rešpekt svojou pracovitosťou, kultúrnou rozhľadenosťou, systémom vo výchove detí, rešpektovaním domácich tradícií a spoločenskou angažovanosťou. Ako povedala autorka príspevku na stretnutí členov výboru Asociácie a krajaniek s bývalým prezidentom Schusterom v Bejrúte – v Libanone si našli naše ženy svoj druhý domov. Lebo domov je aj tam, kde máš dobrých priateľov, kde si spokojná so svojou rodinou, kde cítiš porozumenie a úctu okolia, kde máš mamin vyšívaný obrus na stole, obrázok drevenice na stene či inú milú drobnosť z domu, ale kde ti vianočné koledy, ťahavé trávnice či nežné uspávanky nedajú zabudnúť na ľubozvučnú a melodickú slovenčinu, ktorou sa denne prihováraš svojim deťom, na tú malú, ale najmilšiu a najkrajšiu krajinu, o ktorej s toľkou pýchou a láskou rozprávaš svojim známym v arabskom svete.

Božena Farhatová