Kultúrny potenciál Slovákov v Chorvátsku

14. apríla 2018 sa v Josipovci Punitovskom uskutočnila prezentácia publikácie kolektívu autorov: Kultúrny potenciál. Slovákov v Chorvátsku (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Nitra 2017. 306 strán. ISBN 978-80-558-1234-2) za účasti predstaviteľov slovenských inštitúcií v jednotlivých dedinách a mestách Chorvátska, konzulky SR v Chorvátsku Lindy Karašovej, podpredsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí PhDr. Petra Prochácku a zástupcov autorského kolektívu.

Knižná publikácia obsahuje mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu slovenských minoritných spoločenstiev v Chorvátsku. Autori sa zamerali len na tie, v ktorých je funkčná inštitúcia na slovenskom etnickom princípe bez rozdielu veľkosti spoločenstva, respektíve počtu obyvateľov s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti. Mnohé dediny s obyvateľmi so slovenskou etnickou identitou neboli do terénnych výskumov zahrnuté práve pre absenciu tohto faktora (napríklad Ledeník, Martin, Punitovci, Drenovci, Breznica N., Beketinci, Vrbanja). Lokalít so slovenským obyvateľstvom a príslušníkov slovenských minoritných spoločenstiev je tak reálne niekoľkonásobne viac, ako uvádzajú oficiálne štatistiky.

Použitá metodika mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu je vypracovaná súčasným autorským kolektívom tak, aby obsiahla čo najviac kultúrnych javov. Oblasť kultúrneho dedičstva, spolkovej činnosti, ľudských zdrojov a infraštruktúry nie sú rovnako rozsiahle a každú spracováva iný člen autorského kolektívu. Napriek tomu je len malá pravdepodobnosť, že by nejaké informácie absentovali, lebo každý kultúrny jav je hodnotený viackrát, v iných súvislostiach a údaje sa navrstvujú a dopĺňajú (napríklad autori dramatického umenia, insitného umenia, výroby úžitkových a dekoratívnych predmetov sa uvádzajú aj v rámci ľudských zdrojov, spolkovej činnosti a kultúrnej infraštruktúry).

Mapovanie a hodnotenie potenciálu minoritnej kultúry je orientované na jej súčasný stav, na prítomnosť. Mohlo by sa zdať, že všetky kultúrne hodnoty nie sú spracované rovnako dôsledne, precízne. Ak však niečo fungovalo a zaniklo, autori nerekonštruujú genézu spoločenstva a vývoj spôsobu života a kultúry v historickom ani sociálnom čase, formu ani obsah, ale snažia sa naznačiť príčiny a obdobie zániku, aby bolo dnes aj po niekoľkých desaťročiach zrejmé, aký kultúrny potenciál malo konkrétne minoritné lokálne spoločenstvo v období výskumu, to znamená v rokoch 2016 a 2017.

Mapované a hodnotené sú len také súčasti minoritnej kultúry, ktoré majú jednoznačne etnický charakter, alebo dokonca plnia funkciu etnoidentifikačného/etnodiferenciačného príznaku. Ak napríklad konkrétna obyčajová tradícia, záujmový spolok alebo združenie fungujú a nemožno ich klasifikovať ako slovenské (ale napríklad cirkevné – rímskokatolícke), neboli predmetom záujmu. Odlišná je situácia mapovania a hodnotenia kultúrnych javov z pôvodnej slovenskej etnokultúrnej vrstvy, ktoré prechádzajú v rámci princípov fungovania minoritnej synkretickej kultúry neustálou akulturáciou. V etnicky zmiešanom prostredí sú kultúrne prieniky zákonité a nepretržité.

Metodika terénneho výskumu sa výraznejšie nelíšila od klasického etnologického získavania poznatkov. Základom štúdia a analýzy bol dôsledný výskum v cirkevných, spolkových aj školských archívoch. Ich úroveň je rôzna, závisí od vierovyznania a miestnych ľudských zdrojov, preto údaje nie sú porovnateľné kvalitou ani kvantitou. Odráža sa to aj na obsahu textov. Rozhovory s informátormi boli rovnako dôležitou metódou ako archívny výskum. Aby bolo mapovanie a podklady k hodnoteniu kultúrneho potenciálu komplexné, autori aplikovali poznatky a vedomosti príslušníkov všetkých generácií a sociálnych vrstiev, všetky ľudské zdroje z kategórie organizátorov a manažérov inštitucionalizovanej kultúry, ochotných výkonných jednotlivcov, výrobcov aj interpretov. Pri terénnom výskume využívali už spomenutú vlastnú metodiku a rozhovor možno považovať za štandardizovaný s otvorenými otázkami. Čo najmenej zohľadňovali doterajšie knižné publikácie, zborníky  a odbornú periodickú tlač; stali sa len východiskom k získaniu základných faktov ako podkladu k zisťovaniu a analyzovaniu súčasného stavu. V Zozname použitej literatúry sú len vybrané monografické diela a zborníky, ktoré sa viažu na činnosť rôznych inštitúcií, resp. jednotlivé lokálne spoločenstvá v snahe vyzdvihnúť publikačnú činnosť mnohých jednotlivcov.

Mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu slovenských minoritných spoločenstiev v Chorvátsku je súčasťou oveľa širšieho projektu financovaného Agentúrou pre podporu výskumu a vývoja, ktorý zahŕňa aj slovenské enklávy a diaspóry v Srbsku, Rumunsku a Maďarsku. Je tiež produktom spolupráce UKF v Nitre, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a organizačnej podpory Zväzu Slovákov v Chorvátsku a Slovenského kultúrneho centra Našice. V Chorvátsku autorský kolektív začínal a metodika sa postupne vyvíjala a precizovala. Ukázalo sa, že nie je vhodné spracovávať a hodnotiť získaný materiál s väčším odstupom času, lebo sa strácajú kontexty, ktoré boli pri výskume samozrejmé. Čím je časový odstup medzi mapovaním a hodnotením kratší, tým je štúdium jednoduchšie a kvalitnejšie. Je teda zrejmé, že prítomná publikácia ako úvodná časť projektu obsahuje drobné nedostatky, ktoré riešiteľský kolektív postupne odstraňuje. Vývoj metodiky spočíva tiež v upresňovaní a dopĺňaní obsahovej náplne jednotlivých kapitol. Ukázalo sa, že záverečná analýza kvalitatívnych aj kvantitatívnych parametrov musí byť kolektívnym dielom všetkých, ktorí jednotlivé kapitoly spracovávali individuálne a nadobudli prehľad a schopnosť porovnávať aj hodnotiť v rovine všeobecného aj výnimočného.

Potrebné je dodať, že úroveň spracovania nezávisí len od autorského kolektívu. Všetky skompletizované materiály boli priebežne odosielané na verifikáciu do konkrétnych prostredí a záležalo aj od prístupu miestnych ľudských zdrojov a ich záujmu doplniť, respektíve upozorniť na prípadné nedostatky.

Kultúrny potenciál je dôležitým predpokladom prežitia minoritných spoločenstiev odlúčených od materského národa. Čím ho je viac, tým sú dlhšie prognózy zachovania etnických znakov do budúcnosti. Z analýzy vyplýva, že vo viacerých prípadoch nie je potenciál dostatočne využívaný. Strešné organizácie Slovákov v Chorvátsku aj slovenské inštitúcie zodpovedné za uplatňovanie politiky voči krajanom v zahraničí majú možnosť získať nezávislý pohľad na súčasný stav slovenskej tradičnej a inštitucionalizovanej kultúry v Chorvátsku.

Aktuálna situácia Slovákov v Chorvátsku má svoju genézu, determinanty a príčiny, ktoré publikácia pomenováva. Vierovyznanie totožné s majoritným chorvátskym obyvateľstvom, s výnimkou evanjelických prostredí v Iloku, Radoši a Soľanoch spôsobilo, že rímskokatolícke obyvateľstvo pomerne rýchlo strácalo jazykové kompetencie, v mnohých prípadoch aj vedomie slovenskej etnickej príslušnosti. Oddelené bohoslužby na etnickom a cirkevnom princípe posilňujú pocit odlišnosti, spolupatričnosti a v konečnom dôsledku zachovávajú etnickú identitu. Ďalšími podstatnými okolnosťami boli prírodné podmienky, početnosť slovenskej komunity, prítomnosť príslušníkov iných národnostných menšín, zamestnanie, prítomnosť ľudského potenciálu a inteligencie, realizácia obyčajových tradícií, medzilokálne a družobné kontakty a pod.

Nasledujúci text sumarizuje podstatné konkurenčné výhody aj nevýhody jednotlivých slovenských spoločenstiev v Chorvátsku. Zovšeobecnenia sú výsledkom krátkodobých, často opakovaných terénnych výskumov z druhej polovice roka 2016. Reflektujú stav platný v dobe získavania informácií. V niektorých prípadoch faktograficky vychádzajú zo všeobecne známych skutočností či publikovaných zdrojov, inde sú úplne originálnym výsledkom realizovaného terénneho výskumu. V každom prípade však prinášajú nové poznatky o súčasnom stave kultúrneho dedičstva, menšinových organizácií, organizovaných podujatí, kultúrnej infraštruktúre aj o ľudskom potenciáli.

Medzi hmotné kultúrne dedičstvo patria archívne dokumenty, v našom prípade  najmä cirkevné matriky, archívne materiály spolkových organizácií a škôl. Matriky rímskokatolíckej cirkvi do obdobia 2. svetovej vojny boli spravidla prenesené do štátnych archívov. Novšie sú príkladne vedené a plne k dispozícii napr. v Punitovciach (pre Josipovec a Jurjevec) na spoločnom Farskom úrade v Našiciach (pre Markovec, Jelisavec, Našice), v Bokšići (pre Zokov Gaj). V Míľovciach sa výskumníkom  nepodarilo dostať k cirkevným matrikám  z dôvodu neochoty kňaza v Novej Bukovici. V mestskom prostredí Osijeka, Rijeky a Záhrebu je prakticky nemožné systematicky a efektívne spracovať matričné knihy s údajmi o obyvateľoch slovenského pôvodu. Evanjelické zbory majú matriky vedené zodpovedne, no napríklad v Soľanoch nemajú k dispozícii staršie knihy, pretože sú archivované v Šíde (Srbsko), resp. až v belehradskom štátnom archíve.

Spolkové a školské archívy sa vyznačujú rôznou úrovňou spracovania. Spravidla závisí od zodpovednosti ich vedúcich predstaviteľov. Okrem štandardných dokumentov, ktoré sú predpísané príslušnými legislatívnymi normami, sa v niektorých lokalitách stretávame s kronikami, ktoré dokumentujú ich rozmanité aktivity (Ilok, Jelisavec). Archivované sú v priestoroch spolkov a škôl, no napr. v Jakšići a Radoši sú skladované v domácnostiach predsedov MS.

Určité knižné fondy sa nachádzajú prakticky vo všetkých lokalitách. Vo väčšine prípadov ide o príručné knižnice spolkov, cirkevných zborov a farností s maximálnym počtom niekoľko sto titulov. V rámci školských knižníc sú slovenské oddelenia tam, kde sa vyučuje slovenský jazyk. Ústredná knižnica Slovákov v Chorvátsku v Našiciach disponuje najväčším fondom slovenských knižných jednotiek v krajine. V knižnici mesta Ilok je tiež samostatné slovenské oddelenie.

Zbierky múzeí a galérií dokumentujú prítomnosť Slovákov v Chorvátsku prostredníctvom trojrozmerných predmetov. Samostatnú časť venovanú slovenskej minorite má z väčších inštitúcií len Múzeum mesta Ilok. V Lipov­ľanoch majú tzv. etnodom, v ktorom sú prezentované rôzne exponáty z domácností aj pracovné nástroje. V Míľovciach je malé štylizované múzeum v prírode s niekoľkými hospodárskymi objektmi. V jurjevskej Matici nachádzame etnokútik s niekoľkými stovkami exponátov. Podobné expozície sú aj v základných školách v Josipovci a Jelisavci.

Diela hudby, tanca, dramatického umenia a scénografie reprezentuje najmä mimoriadne bohatý materiál z celozväzových folklórnych festivalov aj autochtónnych lokálnych podujatí a výročných osláv, ktorý je archivovaný na DVD nosičoch v matičných a spolkových organizáciách a centrálnych inštitúciách Slovákov v Chorvátsku. Viaceré spoločenstvá vydali vlastné hudobné CD nosiče s piesňovým folklórom (Soľany, Ilok, Jurjevec, Jelisavec, Lipovľany).

Diela kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby sú zastúpené najmä dokumentárnymi filmami štátnej televízie, z ktorých niektoré sú voľne dostupné na internete. Ich identifikácia je pomerne náročná, keďže obyvatelia si už nepamätajú názvy relácií a obdobie ich produkcie. Spomenúť možno aj záznamy rozhlasových relácií v slovenskom jazyku Rádia Osijek, Našice a Ilok, Đakovo a Slatina.

Diela výtvarného a úžitkového umenia, resp. dizajnu reprezentujú busty rôznych osobností slovenského národnostného života alebo viažucich sa na históriu dediny (napr. Josip Juraj Strossmayer v Josipovci, Ivan Brník Slovák v Jelisavci, Adam Vereš v Iloku). Ide aj o diela výtvarníkov, ktoré svojou kvalitou a použitými technikami nemožno považovať za insitnú tvorbu (Kristína Hrubíková z Iloku, Anica Popović z Josipovca, Andrea Bogatić z Lipovľan).

Tvorba všetkých insitných umelcov je zahrnutá v rámci diel tradičného umenia a insitnej umeleckej výroby, vrátane domáckej a remeselnej výroby. Prakticky ich reprezentujú napr. maliarka Ľubica Kozina-Záborská z Lipovľan, členovia umeleckej skupiny Kontrast z Josipovca, drevorezbár Wilhelm Zier z Iloku, umelecký kováč Josip Čavajda z Jakšića aj všetci členovia sekcií ručných prác matičných organizácií a spolkov, zaoberajúcich sa vyšívaním, maľovaním na fľaše, výrobou dekoratívnych predmetov zo šúpolia, servítkovou technikou a pod. (mimoriadne bohatá tvorba ručných prác je v Osijeku, Jurjevci a Iloku).

Historické urbanistické, architektonické a stavebné štruktúry viazané na chorvátskych Slovákov nemožno považovať za výrazne odlišné od prejavov majoritného obyvateľstva. Najstaršie domy pochádzajú z konca 19. storočia (Tekići, Ilok), stavané boli nabíjaním, neskôr z nepálenej aj pálenej tehly. Majú tradičné, spravidla trojpriestorové pôdorysné riešenie. Podoba a usporiadanie hospodárskych priestorov závisia od dispozícií dvora, veľkosti pozemku aj potrieb konkrétneho majiteľa. Stavebné materiály a techniky súvisia napríklad aj s existenciou tehelní a od dopravných možností, v kultúre bývania a terminológii sa odráža koexistencia s príslušníkmi iných národností.

Kultúrna krajina v lokalitách obývaných Slovákmi bezpochyby nesie stopy ich prítomnosti, no bez väčšej spätosti s ich etnickou príslušnosťou. Niekde sa však napr. nachádzajú rybníky (Markovec, Jelisavec, Zokov Gaj), ktoré poskytujú možnosti zamestnania sa v rybničnom hospodárstve. Kultúrna krajina má prevažne poľnohospodársky charakter s výnimkou väčších miest s množstvom aktívnych priemyselných odvetví.

Nehmotné kultúrne dedičstvo predstavujú postupy, stvárnenia, prejavy, poznatky a schopnosti zachovávané prostredníctvom človeka (tvorcu a interpreta), audiovizuálnych nosičov a zastupujúcich hmotných objektov.

Slovesné a literárne prejavy šírené orálne alebo audiomediálne reprezentuje najmä kolektívna pamäť príslušníkov najstaršej generácie chorvátskych Slovákov. Vo väčšine prípadov však nie sú zaznamenané, s výnimkou parciálneho materiálu zozbieraného v rámci lokálnych monografií o niektorých dedinách. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj slovenské/kombinované nápisy na náhrobníkoch prakticky v každej zo slovenských lokalít, okrem mestského prostredia.

V rámci jazykových prejavov sledujeme minimálne rozdiely v používanej terminológii. Badateľné sú diferencie medzi evanjelickými a rímskokatolíckymi prostrediami. Obyvatelia evanjelických spoločenstiev zachovávajú náboženskú terminológiu v slovenskom jazyku, katolíci používajú v cirkevnej sfére výlučne chorvátčinu. Vo všeobecnosti sa v slovenčine Slovákov z Chorvátska vyskytuje veľké množstvo kroatizmov.

V prejavoch dramatického, hudobného a tanečného umenia dominuje piesňový a tanečný folklór. Ochotnícke divadlo funguje len v Iloku a dramatické prejavy evidujeme aj v rámci niektorých základných škôl, kde vyučuje slovenský jazyk Vlatko Miksad, ktorý nacvičuje s deťmi rôzne jednoduchšie divadelné predlohy. Niektoré z uvedených prejavov sa viažu na organizované podujatia, napr. fašiangové sprievody, veľkonočné oblievačky, stavanie mája, betlehemské hry, kde tiež zohráva významnú rolu náboženská príslušnosť. Hudobné prejavy predstavujú lokálne varianty slovenských piesní, ktoré sú najmä počas vystúpení interpretované hudobníkmi často inej ako slovenskej národnosti. Deje sa tak preto, že v slovenských prostrediach, s výnimkou Iloku, Josipovca, Jelisavca, Radoša, absentujú slovenskí muzikanti. Z hudobných nástrojov sú pomerne nadštandardne zastúpené rôzne druhy tambúr.

Kultúrne tradície sa vo viacerých prostrediach stále prirodzene tradujú, inde sú už len súčasťou ich inštitucionalizovaných foriem. V najpočetnejších enklávach sú stále živé obyčaje viažuce sa k narodeniu dieťaťa, svadbe či
k úmrtiu (Jelisavec, Josipovec, Ilok, Markovec). Podobne je to aj s obyčajami kalendárneho cyklu. Napríklad fašiangové masky medveďov v Josipovci a Jelisavci sú výnimočným kultúrnym dedičstvom. V menších prostrediach sú tradície zachovávané len prostredníctvom matíc/spolkov a ich organizovaných podujatí (najmä Zokov Gaj, Míľovce, Jakšić, Soľany, Lipovľany) a podobne je to v mestskom prostredí, najmä v Rijeke a Záhrebe. Spomenúť možno aj rôzne rímskokatolícke cirkevné obrady v Jelisavci, Markovci a Josipovci, ktoré nesú znaky prítomnosti slovenskej menšinovej kultúry (Božie telo, Veľká noc, Svätenie obilia, Vianoce). V evanjelických prostrediach sú takéto prejavy stále úplne prirodzené.

Historická pamäť obyvateľov slovenských enkláv a diaspór sa viaže najmä na najvýznamnejšie udalosti súvisiace s dedinou. Ide napr. o obdobie prisťahovania Slovákov, ich pôvod na Slovensku, stavba kostola, školy, založenie spolkových organizácií. Vo väčšine dedín sú aj rôzne pamätné tabule, odkazujúce na 1. a 2. svetovú vojnu, osobnosti lokálneho a regionálneho života, prípadne významné udalosti v živote cirkevných zborov, farností, spolkov, škôl.

Zemepisné, katastrálne a miestne názvy reflektujúce prítomnosť slovenského obyvateľstva sú v kolektívnej pamäti zachované najmä v početnejších enklávach. Často sa vyskytujú názvy ulíc Štefánikova, Masarykova, v Jelisavci aj Jána Žišku, Ivan Brnjik Slovak, Bistrička, Kisucka, Štefana Števika; názov časti dediny Slovenský kraj majú len v Iloku a Soľanoch. V Jelisavci je aj dvojjazyčná tabuľa s názvom dediny (Jelisavac / Jelisavec). V rámci chotárnych názvov sa v rímskokatolíckych prostrediach vyskytuje minimum korelácií so slovenským obyvateľstvom.

Technologické postupy a špecifické techniky, viažuce sa na produkty hmotného dedičstva predstavujú rôzne techniky využívané v rámci remeselnej aj domáckej výroby (často sa vyskytujúce košikárstvo, metlárstvo, včelárstvo) a tradičnej gastronómie. Gastronomické špecifiká sú v súčasnosti jedným z najsignifikantnejších etnodiferenciačných znakov medzi obyvateľstvom s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti, chorvátskou majoritou a inými národnosťami. Známa je najmä príprava polesňakov v Markovci, syrových korbáčikov v Jelisavci, zemákovej babky a sušeného ovocia v Jakšići, griliášov či šamrónov v Iloku, kukuričných špecialít v Míľovciach.

Kultúrne organizácie a inštitúcie zahŕňajú najmä Miestne odbory Matice slovenskej, v niektorých lokalitách aj staršie kultúrno-umelecké spolky, aktuálne využívané skôr na marketingové a projektové účely (napr. Ilok, Soľany, Josipovec, Markovec, Jelisavec, Radoš). V neposlednom rade sa vo viacerých lokalitách stretávame s družobnými recipročnými aktivitami neetnických spolkov s rôznymi organizáciami na Slovensku – spravidla tam, kde je už vytvorená inštitucionálna spolupráca matíc, prípadne folklórnych súborov (jelisavskí futbalisti a hasiči – Stará Bystrica, markovskí futbalisti – Krásno nad Kysucou, josipovskí hasiči – Nová Bystrica, medžuričskí hasiči – Suchá Hora).

Mesto Našice má špecifické postavenie. Sídlia tu strešné inštitúcie Slovákov – Zväz Slovákov v Chorvátsku, Slovenské kultúrne centrum Našice, Ústredná knižnica Slovákov v Chorvátsku. Napriek tejto koncentrácii, kultúrneho potenciálu, ľudských zdrojov a prajnosti predstaviteľov mestskej samosprávy v Našiciach Matica slovenská Našice už nie je súčasťou Zväzu Slovákov, lebo nefunguje Miestny odbor Matice slovenskej.

Organizované podujatia sa viažu na jednotlivé lokálne prostredia aj na centrálne slovenské inštitúcie v Našiciach. Každá matica má vlastné autochtónne podujatie; rozsah a kvalita závisia od početnosti miestnej slovenskej komunity, schopnosti predstaviteľov matíc kumulovať finančné prostriedky a tematického zamerania. Okrem toho sa realizujú aj podujatia viazané na kalendárne obyčajové tradície, napr. fašiangové sprievody (Josipovec, Medžurić, Jelisavec, Markovec), stavanie mája (napr. Jelisavec, Medžurić, Míľovce, Ilok, Radoš) alebo vítanie Nového roka (Markovec, Jelisavec, Medžurić, Míľovce, Ilok, Radoš).

Zväz Slovákov v Chorvátsku zabezpečuje financie na organizovanie celozväzových podujatí: Prehliadky slovenského folklóru v Chorvátsku, Detskej prehliadky slovenského folklóru v Chorvátsku, speváckeho festivalu Keď sa ruža rozvíjala…, recitačnej súťaže Lidrano – slovenčina moja  (Literárno-recitačno-dramatickú prehliadku v slovenskom jazyku Slovenčina moja organizačne a finančne zastrešuje Slovenské kultúrne centrum Našice). Usporiadanie podujatí majú v zodpovednosti konkrétne matice, ktoré sa v rámci rotačného princípu organizovania striedajú, s prirodzenou prevahou najpočetnejších lokalít.

Kultúrna infraštruktúra je popri ľudskom potenciáli základnou podmienkou realizácie inštitucionalizovaných aktivít. Viaceré slovenské prostredia majú na svoju činnosť veľmi dobré infraštruktúrne podmienky. Nové, resp. novšie sídla matíc/kultúrne domy sú v Jurjevci, Josipovci, Míľovciach, Jeli­savci. Staršie, no primerané priestory majú v Iloku, Markovci, Soľanoch, Lipov­ľanoch, Medžurići. Naopak nevyhovujúce/nepostačujúce podmienky na prácu sú v Zokovom Gaji, Jakšići a čiastočne aj v Radoši. S problémom nevhodného priestoru stále zápasia matice v mestskom prostredí – v Osijeku, Rijeke a Záhrebe. Centrálne inštitúcie v Našiciach sídlia v priestoroch, v ktorých stále prebieha rekonštrukcia. Po jej dokončení získajú dôstojný objekt nielen na administratívnu činnosť, ale aj na organizovanie výstav a iných podujatí.

Štruktúra a kvalita ľudských zdrojov sú priamo naviazané na početnosť jednotlivých spoločenstiev. Je preto logické, že najvyšší počet kultúrnych aktivistov, umelcov, spolkárov či výrobcov je v najpočetnejších prostrediach (Ilok, Josipovec, Jelisavec). To však neznamená, že v početne menších lokalitách absentujú odborne/organizačne zdatní jednotlivci, ktorí dokážu zmobilizovať skupinu obyvateľov potrebnú na realizáciu spolkovej činnosti (Markovec, Zokov Gaj, Lipovljani, Medžurić, Soľany, Jakšić). Ohrozenia však vyplývajú zo slabej znalosti slovenského jazyka u detí a mládeže, ktorá sa už jazykovo nesocializuje v rodinnom prostredí s prevahou etnicky zmiešaných manželstiev. Problémy tiež spôsobuje negatívna demografická krivka a celková nie dobrá ekonomická situácia v krajine, pod tlakom ktorej obyvatelia odchádzajú pracovať do zahraničia.

Je pochopiteľné, že kultúrny potenciál sa vyvíja v čase aj v priestore. Jeho aktuálna kvantita a kvalita neznamená, že o 10 či 20 rokov bude v rovnakej kondícii, prípadne že bude vôbec existovať. Podobne ako prítomná publikácia dokumentuje zánik mnohých obyčajových tradícií, o nejaký čas nemusia fungovať ani spolky či iné organizácie. Zmapovaný kultúrny potenciál a jeho analýza je čiastkovým materiálom pre zodpovedné inštitúcie nielen na úrovni materského štátu, aby zaujali relevantný prístup k podpore kultúry Slovákov v Chorvátsku. Etnická asimilácia je totiž nezvratným procesom, no vhodnou politikou a minoritným manažmentom je možné spomaliť ju a zachovať tak slovenské minoritné kultúrne dedičstvo aj pre ďalšie generácie. Tendencia však nemusí byť len negatívna. Príkladom je mobilizácia etnicky a konfesionálne zmiešaných prostredí Solian alebo Medžurića. Vo viacerých prípadoch nie je dôvodom stagnácie finančné zabezpečenie, ale napríklad aj absencia odborníkov (choreografov, režisérov, kultúrnych manažérov), ktorých Slováci v Chorvátsku očakávajú ako pomoc zo Slovenskej republiky.

Jaroslav Čukan
Boris Michalík
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre