Austrálski Peškovci

Len taký obyčajný život – Ján Peška

Do Austrálie neprišli všetko len mladí ľudia. Bol tu aj celý rad už šedinami poznačených Slovákov. Na tej neustálej ceste k juhu, pribúdali deti… Medzi nami sme mali aj zopár bývalých legionárov Československa a aj mnoho bývalých partizánov Juhoslávie. Posledný legionár nás opustil len pred dvomi rokmi. Aj rady partizánov sa poriadne prerieďujú. Odchádzajú na večný odpočinok.

„Rodina Pešková pochádza z Hložian. Kde nám je však ten pravý pôvod, to už neviem povedať, ale keďže Hložančania sú prevažne z Novohradu, Hontu, Peštianskej stolice a časť aj zo Zvolena a Nitry, nuž tam niekde sú aj naše korene.“

„I vedľa na túto dobu povestnej plodnosti Slovákov Hložany nejak nenapredovali. Dosiahol sa určitý počet a tu sa to zastavilo. Dosiahol sa počet, čo chotár mohol vychovať. Zvyšní, tí chudobnejší, odchádzali z dediny a inde si hľadali svoje šťastie. Išlo sa hlavne na druhú stranu Dunaja, do Sriemu, ba až do Slavónska, a tu si už buď zakladali nové dediny, alebo sa osádzali v menších pôvodne srbských, alebo chorvátskych.“

„Veľká časť tzv. rovného Sriemu a Slavónska mala ešte dostatok pôdy. Bolo tam ešte vždy mnoho pustatín, lebo nebolo Slovákov. Nemal kto to zúrodňovať, obrábať. I keď tá pôda už nie je taká úrodná ako v Báčke, predsa sa z nej dal vyťažiť slušný život. Do týchto krajov sa vybrali aj môj otec. V Hložanoch odpredali to trochu pôdy a poď do Sriemu, do dedinky Grábovo. Hneď si zakúpili až 42 jutár pôdy a začali gazdovať. Zgazdovali na jeden pekný dom a nás, spolu 5 detí. V tom čase v tej dedinke bývalo asi 150 srbských a až 30 slovenských rodín. Gazdovstvo napredovalo, ale… no prišla vojna. Prvá svetová vojna. Otec narukovali do rakúsko-uhorskej armády.“

„Mal som asi 5 rokov, keď otec naposledy prišli domov, na urláb. Vtedy som ich videl posledný raz a aj dnes, po vyše 70 rokoch sa na to pamätám, ako keby to bolo včera.“

„V humne sme mali včely. Mnoho úľov. Včelárenie bolo otcovým koníčkom a do domu prinášalo slušný peniaz. Otec si zastali pri včelách a hovorili: Syn môj, ak sa nevrátim z vojny, staraj sa o tieto včely. Sú tvoje. Ak sa ty o ne budeš dobre starať, aj ony sa postarajú o teba. Nikdy nebudeš mať nedostatku. A tak som po otcovi zdedil tie včely, lebo o dva týždne otec zahynuli na ruskom fronte. Od toho dňa a, hľa, až podnes, aj tu v Austrálii, v tieto dni už v hlbokej starosti, žijem s včelami. Sú mi jediný majetok a najväčšia pamiatka, čo som zdedil po otcovi.“

„Nezadlho po otcovej smrti do dediny prišiel ďalší telegram. Zahynul aj manžel sesternici našej matere. Táto materina sesternica, ako ten telegram prečítala, tak tam na mieste odpadla. Mať pritúlili aj ďalšie dve siroty a už nás bolo v dome sedem sirôt.“

„Vojna sa skončila. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo. Nás pridelili ku Srbsku a títo už aj začali sem dovážať svojich bývalých dobrovoľníkov a nás, akože bývalých nepriateľov, Švábov, začali vyháňať von z dediny. Veď otcovia nám bojovali a aj hynuli na opačnej strane. Okrem troch rodín, Čapeľovej, Vrškovej a Zelenákovej, všetkých nás vyhnali.“

„Mať zbalili do voza 7 detí a vydali sa na cestu. Prišli sme do Lugu. Do najmladšej slovenskej osady vo Vojvodine. Zakladali ju len v roku 1902 a aj tu žilo hodne Hložančanov, ba našli sa aj príbuzní. Osadili sme sa tu v roku 1920. Bez otca, chudoba nám sedela za vrchstolom. Konečne aj ostatným Lužanom najčastejším hosťom bola chudoba.“

„Ako 13-ročný chalan vydal som sa do sveta. K Dunaju. Sledujúc jeho tok, dostal som sa až k Novému Sadu. Bez peňazí, hladný, špinavý. Cez deň som sa potuloval mestom a hľadal nejakého majstra, čo by si ma vzal za učňa. Nenachádzal som nikoho. V odpoludňajších hodinách som krúžil tržnicou a zo smetiska som si vyberal nahnité jablká, možno nejaký zemiak, či aj odhodenú kôrku chleba. Po takejto večeri zase som išiel k Dunaju a tu, v mäkkom piesku, som nocoval. Zvečera to bolo aj dobre. Piesok bol teplý, ale nad ránom som sa triasol ako osika. V jedno takéto ráno ma tu našiel jeden novosadský Nemec, mäsiarsky majster, a pritúlil ma. Začal som sa učiť remeslu, avšak po roku tento majster umrel. Majstrovná ma ešte nejaký čas držala, ale keď na dvere položili zámku, pobral som sa ďalej. Mal som  už v ruke môj budúci chlieb a roboty, pracovné miesta ľahšie prichádzali. Ešte nejaký čas som robil v Novom Sade, ale skoro som už bol aj v Hložanoch, v Číbe, v Petrovci, ba aj na Jadrane, v Rijeke.“

„Keď som bol už v rokoch na ženenie, zase tu bol Sriem. Manželku som si našiel v Binguli, v ďalšej našej poloslovenskej osade, a usadili sme sa v Lugu. Zase sa začali kopiť mračná vojny. Občas ma volali do armády, takže do konca vojny, v rozličných armádach, som strávil vyše 7 rokov. Pôvodne som narukoval do juhoslovanskej kráľovskej armády a tu ma to zastihlo. Ako armáda, tak aj krajina sa rozpadli. Lug sa stal súčasťou Chorvátska a ja, no navliekli mi rovnošatu domobrana a zase som bol vojak.“

Cez deň v týchto sriemskych kopcoch vyčíňali ustašovci, cez noc partizáni,  a my sme len trpeli. Pamätám sa, ako v jednu noc do domu hostinského Jána Šimku prišli partizáni a žiadali si až 100 000. Dostali. Na druhú noc si prišli pre ďalších
100 000, no v dome pána Šimku už bolo len 70 000. Kým jeho manželka bežala do susedov, aby si požičala chýbajúce peniaze, chudáka Šimku zastrelili. Z pištole mu strelili nejak pod oko, takže hneď  neskonal. Nejak cez dvor som sa dostal k nim a podarilo sa mi stiahnuť ho dnu, do izby. Vyložil som ho do voza a tu ten chudák, v strašných mukách čakal do rána. Čakal na syna, lesného inžiniera v neďalekom Vukovári. Tento ho zaraz aj previezol do vukovárskej nemocnice, ale bolo už neskoro. Nezadlho na to aj umrel.“

„Okolie Lugu sa len tak hemžilo partizánmi a ja, no na sebe som mal rovnošatu chorvátskej domobrany. Takú, akú mi tento nový štát navliekol. Bol som v podobnej situácii ako aj môj nebohý otec. Aj ja som sa takto stal nepriateľom a rozprávka sa opakuje. V jeden deň do dediny zase prišli partizáni a obyvateľov vyhnali na ulice. Tu sa určovalo, koho z dediny sa má vyhnať.“

„Manželke dali pol hodiny na zbalenie detí a vecí. Zapriahla kone, do voza pohádzala trochu šatstva a potravín, štyri deti, a rodina bola zase bez strechy nad hlavou. Na tom voze šla z dediny, do dediny, až konečne v tej štvrtej, v Šíde, nad nešťastnou ženou a deťmi sa zmilovala rodina krajanov Chovanových. K použitiu dostali jeden maličký starší domec, čo stál vedľa gazdovstva. Tu, u Chovanovcov moja starká robila, pomáhala a preťahovala sa životom vojnových rokov.“

„Teraz sa rozkladalo Chorvátsko a s ním aj jeho armáda. Vznikali akože oslobodené územia. Slobodným sa stalo aj územie, kde mi teraz žila rodina. Zvliekli mi uniformu domobrana, na hlavu dali čapicu s červenou päťcípovkou a už som bol aj partizán, ba až niečím, akože regulárny vojak slobodnej Juhoslávie, a vyslali ma na front. Ani nie tak ďaleko. Hneď za Šídom sa sformoval tzv. Sriemsky front. Na jednej strane bolo na tisíce Nemcov, ustašovcov, Bulharov… a na druhej my a čoraz viacej Rusov. Z prevažne Slovákov, niečo Rusínov a zopár Maďarov, štáb sformoval nejakú jednotku. Dovedna až 110 mužov – a vyslali nás napred. Vyslali nás do pekla. Všade granáty, oheň, zem sa otriasala. Nemohli sme napred čo i jeden krok. Vracali sme sa a tu padol ešte jasnejší povel: Majku vam totsku! Napred! Nema nazad! Ešte som počul aj posmešnú poznámku: A sada gledaj, kako Totovi ginu!  A hynuli sme. Padali sme, ako muchy. Zo 110 mužov zostali sme len dvaja. Dnes som už len sám a prvý raz v živote môžem niečo povedať aj o tejto vražde. Áno, bola to proste vražda. Inak to nemožno ani nazvať. Hádam som tu nažive už len preto, aby som to niekomu mohol povedať. Aby som s čistým svedomím mohol prejsť na ten druhý svet.“

„Ešte v čase vojny, v jej záverečných mesiacoch, armáda ma vyzliekla z rovnošaty vojaka a navliekla mi rovnošatu mäsiara. Pridelili ma ku šídskym mäsiarňam, lebo aj armáda musí niečo jesť. Tu som sa aj dočkal konca vojny. Cez deň som mäsiarčil a odpoludnia som bol pri včelách. Med bol drahý a peniaz sme potrebovali. Od tých dobrých Chovanovcov som si ešte požičal aj nejaký peniaz a cez víkendy som občas odbehol do Srbska, alebo do Bosny. Tu som nakúpil kone, neskoršie aj kravy, a to som preháňal do Nového Sadu. Predal som to známym mäsiarom a peniaze začali pribúdať. Rodina sa zase začala stavať na nohy. Znovu sme si kupovali zem a znovu sme si stavali rodinný dom. Znovu sme prerastali v nejakých zámožnejších gazdov  a znovu tu bola závisť. Aj zo strany Srbov, a aj zo strany Slovákov.“

„Hneď po vojne do mäsiarní nám pridelili aj nejakého politického komisára. Tento sa pozeral, ako ťažko robím, a dlho netrvalo, kým nepoznamenal: Gledaj Tota kako radi. Tako mu i treba! Už som sa nemohol zdržať. Postavil som sa za svoju česť. Tento ľudový komisár však vytiahol revolver, oprel mi ho k čelu, ale moja hodina ešte nebola. Náboj nevystrelil. Počul som len zvuk spúšťa na chybnom náboji. Utekal som kadiaľ bližšie. Ešte raz som počul jasný zvuk spúšťa na tom chybnom náboji. Zase mu to nevystrelilo.“

„Nejaký tam Slovák, Zátroch sa volal, prišiel ma narádzať, aby som vstúpil do strany. Pravda, komunistickej. Za ten podpis hneď aj dostanem až 8 jutár zeme. Odmietol som ho a dodal, že tých 8 jutár ja si viem aj poctive zarobiť. A aj som zarobil. Reku, ja do takej strany, kde berú aj takých darebákov, ponevárov a opilcov, ako si ty, nepôjdem. A zase som bol v kaši. Zahlásil ma UDBE (vnútorná bezpečnosť). Až z Nového Sadu prišla komisia vyšetriť, čo som to ja za protiľudové nebezpečie. Na šťastie, vedúci tej vyšetrovacej komisie bol jeden náš lokálny Srb, kolonista z vlny po 1. sv. vojne, a dobre ma poznal ako z predvojnových, tak aj vojnových rokov. Vedel, že nie som žiadny protištátny element, žiadny agitátor, sabotér a pod. Vedel, že som len robotný muž, čo sa nehrá s politikou, ale ona s ním. Keď sme si vymenili zopár slov, mňa prepustili a toho podnapitého udavača odohnali domov.“

„Roky mieru sme teraz trávili v Šíde a gazdovali sme. Jeden syn a dcéra sa osamostatnili. Našli si svojich životných druhov a keďže jablko nepadá ďaleko od stromu, aj im sa darilo. Ten mladší, ešte neženatý, vždy bol nejak nepokojnej povahy, a jedného dňa aj zmizol. Dostal sa až sem do Austrálie a písal, že sa mu dobre vodí. Za ním, ale už legálnejšou cestou, vybral sa aj najstarší syn s rodinou a aj dcéra s rodinou. Za peniaze, čo získali odpredajom majetkov v Šíde, hneď si tu nakupovali domy a pochvaľovali si, že im je dobre. Roboty mali slušné a hlavne, že vraj majú aj duševný pokoj. Synovia sú stolári, nuž o robotu nebol tu žiadny problém. Pokoj sme však nemali my so starkou. Deti nám chýbali. Najmä vnúčatá. Raz, bolo to v nedeľu, keď starká navarila obed a keď sme si ku stolu sadali len sami dvaja, hlasne som povedal, o čom som už dlhšie, potajomky  uvažoval a vyzerá, že podobne to robila aj starká. Takýto život nemá cenu. Predávajme všetko a poďme aj my do sveta, za deťmi.  Predali sme velikánsky dom, rozpredali role a synovi, tomu, čo zostal v Šíde, kúpili sme jeden menší dom. So zvyškom peňazí sme šli do sveta. Do Austrálie. Aj my sme tu hneď kúpili rodinný dom, no tento, kde teraz bývame, sme si už sami stavali, a zvyšok peňazí sme rozdelili deťom.“

„V Juhoslávii, ako mäsiar, odrobil som si celých 32 rokov a tu, v Austrálii, v mäsokombináte DON, tam, kde robia skoro všetci naši Slováci, odrobil som si ešte 8. Ani teraz, ako penzistovi, nie mi je zle. Keď si človek zvykne s peniazom hospodáriť, aj penzia stačí na slušný život, len moja starká mi strašne chýba. Už dávno odpočíva v tejto novej zemi. Nezadlho tam pôjdem aj ja. Hádam nás už konečne nikto nebude vyháňať zo svojho, preháňať a nadávať. Nikomu nebude prekážať, že sme Slováci a ako takí, nechceme rozumieť tým panským politickým hračkám. Hrob, miesto, kde budeme, nebude nikomu chýbať a budem si odpočívať tam, kde sú skoro všetci naši Slováci. Na cintoríne v Brooklyne, či teraz je to vraj v Altone. Nebude nám už dlhá ani večnosť.“

„Dosiaľ som už prežil mnoho kráľov a prezidentov. Pominul sa František Jozef. Pominuli sa králi Juhoslávie, pominul sa aj Ante Pavelić a pominul sa aj Tito. Žije ešte len táto moja posledná kráľovná, Elizabeta II. Ja som sa v tom mojom živote už dosť natĺkol, a to tak cez monarchie, ako aj cez republiky, len nikdy som nepocítil, čo je to mať aj svoj vlastný štát. Ako sa žije vo svojom štáte. V takom štáte, kde by som už konečne nebol ani Tót, a ani prisťahovalec. Tú skúsenosť nemám. Na Slovensku som nikdy nebol, ale aj na ten druhý svet predsa len pôjdem ako Slovák. Ak aj tam majú včely, aj tam budem včeláriť. Možno aj so svojím otcom“.

„V Austrálii mám dvoch synov a jednu dcéru. Mám aj šesť vnúčat, a len zatiaľ aj 11 pravnúčat. Keď ma tak občas navštívia, vidím, že za sebou predsa len niečo zanechávam a som šťastný.“

„Bezbožný som nikdy nebol. Ani v čase, keď nám tam v Šíde chceli zo slovenského evanjelického chrámu urobiť sýpku na pšenicu. Chrámu som sa držal aj v mladosti, aj v Šíde, a aj tu. Aj financiami, aj dobrovoľnou prácou prispel som tak pri výstavbe nášho slovenského chrámu, ako aj spolkového strediska. Na Dolnej zemi pri živote nás držala jedine naša evanjelická cirkev a naše slovenské spolky. Každý na svojom poli. Táto zdedená skúsenosť, vyskúšaná skúsenosť vplýva na mňa aj teraz. Viem si rozhraničiť, kto má orať na ktorom poli. Ako všetci, tak som sa aj ja zapojil do snažení našich vodcov a verím, ak to tu nikto nesprple, na juhu južných morí Slovák bude ešte dlho žiť.“

„Futbalovať, cvičiť, to už nemôžem. Voľakedy som však bol aj aktívnym členom lokálneho Sokola. Sily mi postačujú ešte len na občasné návštevy do kostola a v spolku som už roky nebol. Nech to robia mladší. Keď tak vidím dorastajúcu Slovač, občas sa zamyslím: I vedľa všetkých otrasov a trampôt, čo mi život priniesol, predsa som ešte stihol vyorať aj brázdu a zasiať nejaké semiačko aj na poli národnom. Pozri sa, človeče, okolo seba a uvidíš. Oplatilo sa ti žiť. Aj keď ti iní brali, ty si na cudzie nesiahol. Tvoje mozoľnaté dlane dorobili ešte aj na rozdávanie. Aj to je životný úspech a spokojný som.“

Tento rozhovor s apkom Peškovým som mal v roku 1995. Odvtedy sa toho veľa nezmenilo. Zostarel. Je nevládny a museli ho dať do ošetrovne. Potrebuje 24-hodinovú opateru, ale duševne je ešte vždy čulý. Nedá sa. Kedy si ľahne vedľa svojej starkej a kedy spolu s otcom začnú včeláriť, len sám Pán vie.

Medzičasom dorástli vnukovia. Obaja zakončili vysoké školy a dorastajú aj pravnúčatá. Aj títo postupne odchádzajú na vysoké školy, takže starký môže byť spokojný. Jablká nepadajú ďaleko od stromu. Na dôvažok, zatiaľ mu aj všetci pravnukovia celkom plynule hovoria aj po slovensky. Niekoľkí sú aj umelecky nadaní, nuž o takých 10 rokov uvidíme, koľko sa aj Austrália spozná s priezviskom tohto poctivého Slováka, čo v živote nevidel Slovensko.

Neviem presne kedy, ale bolo to už v 21. storočí, keď sa  aj starký Peška  pobral do večnosti.

V roku 1990 mi starký Peška predal dva úle včiel. Prišiel s nimi na našu malú farmu do Torrumbarry. Tu sme ich vyložili do eukalyptového lesa a čakali, kedy budeme mať med. Trochu ma vtedy priučil včeláreniu a mimochodom, zabili sme aj jedného poltonového býčka. Naučil ma, ako sa robia rezne… Ďakujem mu. Tieto dva úle o pár rokov „prerástli“ až na sedem, takže sme nevedeli, čo robiť s medom. Predávanie sa neopláca, lebo med je tu lacný, takže sme ho nosili či už do spolku, alebo do kostola – a tu si s ním robili „poriadok“ členky ženského združenia. Predávali ho. Takto si nazbierali do svojej pokladni… no a to im dobre prišlo. Boli peniažky na dobročinné akcie.

Jablko nepadá ďaleko od stromu…

To že jablko nepadá ďaleko od stromu, hovorí nám naše porekadlo a verte mi, je v tom poriadny kus pravdy. Starký Ján Peška môže byť spokojný so životom. Ako on, tak aj jeho deti, Ján Peška, Pavel Peška a dcéra Anna Dudková, sú tiež na večnom odpočinku, ale zostali vnukovia, vnučky, pravnučky a pravnukovia, ba aj pra-pravnukovia. Na nich je, ako rod bude pokračovať. Po dcére Anne Dudkovej zostala Marka a Ondrej Dudok. Po synovi Pavlovi zostala dcéra Suzan a syn Stefan. Žijú v Queenslande. V Melbourne žijú Vlado a Staňo s rodinami. Obaja majú početnú rodinu. O Vladovi máme nižšie napísané a chápete, tento článok si nenárokuje na nejakú rodinnú ságu, ale predsa spomeniem aj Staňa Pešku a jeho manželku Paulínu Juricovú, pôvodom z Hajdušice. Spolu majú 5 detí. Troch synov a dve dcéry, ba už sú tu aj vnúčatá.

Korunou starcov sú vnukovia a ozdobou synov sú ich otcovia.

Biblia, Príslovia 17:6.

 

Vladimír Peška – a rodina

Medzi krajanmi všeobecne známy ako Vlado – tu narážam na to, že dosiaľ ho hádam nikto neoslovil s „pán inžinier“, alebo podobným titulom. Pre krajanov je to proste Vlado a takým aj zostane. Je blízky k ľuďom a ľudia si ho vážia nie podľa jeho úradnému titulu, ale podľa jeho práce a zasadzovania sa za dobro našej tunajšej etnickej skupiny. Tí mladší ho volajú aj „báči Vlado“. Dobre ho poznajú, a to nielen ako osobu, otca rodiny, vnuka „pána majstra“ Jána Pešku (viď vstup Ján Peška), ale aj ako futbalistu, aktívneho člena Spolku Ľudovíta Štúra (kde dlhé roky konal funkciu tajomníka), člena cirkevnej správy Slovenského zboru ev. cirkvi v Lavertone, člena zakladajúceho výboru evanjelickej školy (aj slovenských tried) atď., atď. Je to proste človek s vynikajúcou náturou a skromný dobrák. Nemusí sa vystatovať. Jeho práca v krajanskom hnutí ho vystatuje.

Teda báči Vlado, vnuk Jána Pešku, Slováka, čo nikdy nevidel Slovensko, narodil sa v sriemskom mestečku Šíd. Čo je to za mestečko? Nič zvláštne. Ako každé mestečko. Keď sem začali prichádzať prví Slováci, bola to prevažne srbská osada a nám zostali okrajové pozemky. Vtedy ešte platil aj zákon, že koľko oblokov si mal do ulice a koľko komínov, takú daň si platil. A my? No bieda Božia, aby sme sa vyhli dane, do ulice sa stavali chlievy a na dome bol len jeden komín. (Takto si to spomína Ján Peška, starký Vlada.) Keďže tie chlievy boli „do ulice“, tamojší Srbi nám kradli svine. Nepočuli sme ich. Ako by sme aj, keď ich nepočuli ani Turci, keď im kradli kone a „vyvážali“ do Rakúska.

„Kedy tam prišli prví Slováci, azda sa nikdy nedozvieme, ale ako je to zapísané, asi prvé rodiny boli Olejár Adam a Juraj, zo Šariša a Satmári možno z Nyeregyházy. Prišli sem asi v roku 1860.  (Adam Vereš – Ján M. Lacko.) Po nich sem prišli aj ďalšie rodiny, ale našim tu nikdy nevoňalo. Neboli medzi svojimi. Nebolo kostola, nebolo školy, ale našlo sa zamestnanie. Boli tu vinohrady. Ako sa spomína, v roku 1894 tu žilo až 200 evanjelických duší. Vtedy sa začalo rozmýšľať aj o zriadení sa v cirkev a založení si školy. Bolo to, hľa, už dávno. Úradne, už v 19. storočí. Kam sa dospelo? Nie ďaleko. Aj dnes sme tam len „šugiarom“. Ignorujúcou zložkou obyvateľstva. Možno nás tam bude aj okolo dvoch tisíc, ale akých?  „Polutánov“, nie sebavedomých, zatratené duše. Ako inak aj povedať, keď slovenskí rodičia si žiadajú, aby sa ich deti neučili materčine. Vraj to im bude prekážkou v ďalšom živote. Ako keby sme nemali najlepších odborníkov práve z gymnázia v Petrovci, kde sa do prednedávna neučilo v žiadnej inej reči, lež slovenskej. A vynikali sme. Nad úroveň. Predsa my sme Európania a od Dunaja a Sávy je už Blízky východ. „Ja si na tieto veci nepamätám, ale pamätám si na slová otca: Dosť bolo. Slovák som a aj Slovák umriem. A odišli sme. Do sveta. Na sám koniec sveta. Do Austrálie.“

„Vidíte, nejakým osudom mojej rodiny, môjho rodu je, že neustále púšťame nové korene, veríme v budúcnosť, v lepší život, prosperitu a vždy nám ich niekto vytrhne. Rodina, rod vyšiel z Hložian, žili v Grábove, v Lugu, v Šíde, ale nikde pokoj. Slovák evanjelik bol všade „piatou nohou“. Zunovalo nám to. Ak mám nebyť Slovákom, aspoň mám na výber, čím budem a potomstvo s pýchou bude môcť povedať, že  som slovenského pôvodu. Nie sme ani my zvláštnosťou, nadľudia, ale slovenské povedomie nám nedovolí zrieknuť sa seba, predkov, jazyka, kraja pôvodu.  Ak by niekto meral mňa, podľa meradla krajiny narodenia a pod., tak som hybridom, ale len slovenským. Som Slovák evanjelik a toho sa nezriekam. Toho sa nezrieknu ani moje deti a, dúfam, ani vnúčatá. Nie som chameleón. Len Slovák. Taký aj umriem. Tak, ako moji predkovia. Nezradím si dedičstvo. Nezapriem si pôvod.“

„Do Austrálie som prišiel sotva 16-ročný a ako školopovinný, hneď ma dali do strednej technickej školy. Do štvrtej triedy, čo v neskorších reorganizovaniach sa stala, akože X. trieda. Po anglicky som nevedel ani zbliaknuť a trvalo mi to až nejaké dva roky, kým som sa aj tu cítil „doma. Na šťastie, v triede som mal aj Janka Horeša (ostrieľaného Austrálčana, Kovačičana – boli tu už dva roky / teraz je bankár) a ten mi pomáhal. Matematika, fyzika.. a ďalšie prírodné vedy neboli žiadnym problémom, ale angličtina, no to je už niečo iné. Ak ste si všimli, deti prisťahovalcov vynikajú hlavne len v prírodných vedách (kde nepotrebuješ reč), ale z prvej, ba aj druhej generácie vôbec nemáme nikoho napr. v práve, filozofii, v dejinách, psychológii… no musím poznamenať, že v poslednom čase už máme počet učiteliek (Bovdišová, Čapeľová…) a v oblasti psychológie je tu Janka Kulíková a možno aj ďalší. Neviem. Nepoznám všetkých. Vyzerá, že na takéto vedy nie sme súci, ale napr. z oblasti ekonómie, poľnohospodárstva, biológie… máme už aj niekoľko doktorov vied. Brzdí nás poznanie reči. Nie je to len naším problémom, ale problémom všetkých prisťahovalcov. Tu nás berú len ako malých obchodníkov, exotických kuchárov, robotníkov na páse… a tam sa to končí. Ak vynikneme, tak to bude jedine vo vedách prírodných. Tam, kde toľko tú reč nepotrebuješ. Len rozum. Tam, kde je potrebný kvalifikovaný robotník, ale nie aj šéf. Ja som asi prebil tú bariéru. Som aj šéfom, ale nad sebou mám aj iných šéfov. Synovia to zdolajú aj ďalej. Dúfam. Dúfam, ako otec a aj ako Slovák.“

„Tak, otec sa rozhodol, že ideme do Austrálie. Mal tu brata. V roku 1969 sme už boli tu aj my. Vo svete. Nikde svojho. Aj vedľa bilingválnosti bol som nemý. Nevieš povedať ani, čo ťa bolí. Nevieš si pýtať ani zmrzlinu a tú som proste ľúbil. Boli sme na spodnom rebríčku. Hrôza. To pochopí len ten, čo aj sám bol v podobnej  kaši.“

„O mojom starom otcovi už viete a ak nie, kliknite si na stránku, stať Ján Peška. Bol to chlap, bol to Slovák a viete, ako sa to hovorí, snažím sa byť ako on.“

„S mojím starým otcom zatvára sa strana Biblie, kde je zapísaný dovčerajší rodokmeň a ja si tu otváram novú stranu. Tu je môj otec, stolársky majster, brat, stavebný inžinier, a ja, či moja rodina. Nech potomstvo vie, že nespadli sme z Marsu, ale sme potomkami húževnatých Slovákov a svoju húževnatosť dokazujeme. Vždy začíname od nuly.“

„Do Austrálie som prišiel ako puberťák, tínedžer, ale tie hormóny asi boli zakrpatené. Vtedy  náš slovenský život sa krútil okolo cirkevného zboru vo Footscrayi. Áno, vtedy sme sa tam schádzali. Či to bolo na podnet starších, alebo mojou vlastnou ideou, neviem povedať, ale zasadzoval som sa za zorganizovanie našej mládeže v nejakú skupinu. Idea sa ujala a už sme mali aj združenie slovenskej evanjelickej mládeže. Išli sme. Robili sme. Boli tu aj problémy, ale zvládli sme aj to. Z tých problémov tu môžem spomenúť znalosť angličtiny. Rodičia sa hneď zamestnali a kde? Tam, kde potreba jazyka nebola žiaduca.. V mäsiarňach, bitúnkoch, kožiarňach…. Deti zvládli angličtinu na úroveň spred Milk baru a vystatovali sa. Zbytočne, lebo angličtina im nešla.“

„Ako, no nazvite ma vertovaný v angličtine, čím som ešte vôbec nebol, ale v tom čase sa ma tak chápalo, lebo som vedel viacej ako iní. Volilo sa ma do najrozličnejších výborov a ja som sa tých funkcií prijímal. Pomoc je potrebná a som tu jediný.“

„Okrem iného neskoršie som sa stal aj členom výboru, potom aj tajomníkom Spolku Ľudovíta Štúra a tu to zaľahlo. Škola, spoločenská činnosť… a nezabúdajme, bola tu aj moc prírody (hormóny), nuž mal som toho vyše hlavy.“

„Niekde v tom čase, na podnet Jána Belániho, zakúpili sme aj pozemok pre budúci slovenský dom. Aj tu som mal prsty. Pozemok sa zakúpil, ale potrebné bolo tú pôžičku aj vyplatiť. Vtedy som, počas víkendov, robil u Jána Belániho (na vreckové), ba neskoršie aj akože praktikant a verte mi, že skoro všetky peniaze mi pohltila splátka pozemkov budúceho slovenského domu, ale zbavili sme sa dlžoby. Aj mojou skromnou zásluhou.“

„V roku 1970 prišla sem aj rodina Kulíková. Bývali vo Fitzroyi a že pani Božka ešte nešoférovala, každú sobotu som išiel po ňu ja, alebo brat Staňo, a vozili sme ju do kostola, kde sme mali zriadenú doplnkovú školu slovenčiny. Robili sme to dva roky. Riadne, každú sobotu. Neskoršie sa škola presídlila do Newportu, Altony,… ale my sme si konali povinnosť. Riadne, každú sobotu.“

„Zvolili ma za člena výboru slovenského spolku. Vtedy to ešte nebol Spolok Ľudovíta Štúra, ale len nejaké krajanské sekulárne združenie. Po čase, tu som bol aj tajomníkom. Akým? No na možnosti a vedomosti, asi dobrým, lenže predseda Ján Beláni rezignoval (staval sa kostol) a odrazu tu boli zodpovednosti nad moje schopnosti. Požiadalo sa Jána Kulíka, aby si vzal funkciu predsedu. Ja som aj ďalej zostal tajomníkom a vtedy sa to začalo. Roboty ponad hlavu. V prvom rade museli sme vypracovať stanovy spolku, okrstiť sa. Vymyslieť úradný symbol, pečiatku (adaptácia dvojitého kríža a trojvŕšia). J. Kulík to rozpracoval ideove a ja technicky. Nájsť majstra, aby nám to vyhotovil. Zakladali sme slovenské rozhlasové vysielania na štátnej SBS a aj tu bola potreba písania prosieb, sťažností… ale dokázali sme aj to a dozrela aj idea výstavby slovenského domu. Pozemok sme už mali, ale na dom, no smiešne je aj povedať, mali sme len nejakých 1400 dolárov a samotné plány nás stáli 1700 dolárov. Zdolali sme. Každý zo svojho vrecka, týždennej výplaty. Plány nám robil poľský architekt z kompánie Hogar a Hogar, lebo bol z tatranskej časti Poľska a poznal našu mentalitu, štýl. Keď sme to už mali, na rad prišli dobrovoľné zbierky, donácie… ale poznáte nášho človeka. Ak mu nepodstrkneš pod nos klobúk, nedá. A ten klobúk sme strkali. Na každom pikniku, na každom stretnutí, na každej svadbe… no všade, kde sa to hodilo. Peniažky pribúdali a dom rástol. Museli sme si však vziať aj nejakú pôžičku, kde svojím podpisom ručil predseda Ján Kulík, predseda stavebného výboru Ján Peška (môj otec, lebo ja som ešte nemal podmienky na pôžičku) a člen výboru Jozef Karlečík.  Dom sa postavil a je náš. Tu sme doma.“

„Viete, ani tu v Austrálii peniaze nepadajú z neba. Musí sa robiť a od úst si odtrhávať, ak chceš niekomu pomôcť. A pomáhali sme, či aj pomáhame. Kdekoľvek v slovenskom svete sa opravuje, stavia kostol, sme na zozname darcov. Akákoľvek národná akcia sa koná, pomáhame. Viete si predstaviť, že do pred pár rokov moja rodina nepoznala, čo je to dovolenka? Myslím tu na dovolenku v klasickom pojímaní. Čo je to ísť na pláž? Slnenie? Zaháľanie? Nie. Robil som, robili sme a zriekali sme sa.“

„Tu musím poznamenať, že predsa sme neboli nejak stranou. Cestovali sme. V prvom rade musím spomenúť úradné cesty v rámci podniku. Posielali ma do všetkých kútov Tichomoria na nejaké študijné cesty, ba poslali ma aj do Európy, priamejšie do Švédska, nuž nejak som si to zladil. Mimo Švédska, kde moja manželka (Petrovčanka) má ujka, navštívil som aj Paríž a Londýn (aj tam máme rodinu). Bolo mi to nejakou vzpruhou, takže hneď po návrate sme si so synom Emilom naplánovali cestu aj do môjho rodného kraja.“

„V roku 1993 sme si rozmysleli, že je potrebné, aby aj Emil, aj Tom, videli, spoznali si príbuzných, nuž dali sme si cestu okolo sveta. Viete, rodinu máme všade. A šli sme. Navštívili sme Spojené štáty, Kanadu, Slovensko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, Holandsko a, pravda, aj vtedajšiu Juhosláviu. Na rok 2008, si zase plánujeme podobnú cestu, ale opačným smerom. Túžbou mi je však vziať si rodinu na cestu kultúry Európy, čiže na plavbu Rýnom a Dunajom.

Ukázať deťom, kde sa rodili valčíky, kde pôsobili najväčší svetový majstri hudby, proste spoznať ich s koreňmi vlastnej kultúry.“

„Ako bežali roky?

„Nuž roky som však nemohol myslieť na nejakú dovolenku. Veď som bol pri prázdnom hrnci, do ktorého sa len dodávalo. Bol som pri zrode klubu slovenskej evanjelickej mládeže vo Footscrayi (vtedy sme tam mali svoj kostol). Počas služieb som robil aj organistu. Bol som pri zakladaní slovenského futbalového klubu Wiltona. Bol som vo výbore (aj tajomníkom) Spolku Ľudovíta Štúra. Bol som členom cirkevnej správy, ba na jeden mandát aj predsedom cirkevnej správy (dozorcom) a počas tohto mandátu stavali sme si aj novú faru. Krásnu dvojposchodovú budovu. Tancoval som v prvej tanečnej skupine spolku, ba s tancom som aj pokračoval. V prvom a zatiaľ jedinom divadelnom predstavení Slovákov nemal som priamu účasť, ale spomínam si na to.  Ba hreje ma aj to, že ešte ako mládežník mal som účasť v mnohých akciách cirkvi a spolku a išli sme aj na zájazdy. Prvý takýto zájazd sme robili do evanjelického zboru vo Wangarate, po čom prišli hosťovania do Stawel, Arrarat, Horsham, Portland, Alice Springs atď… proste reprezentovali sme Slovač všade, kde to bolo možné.“

„Roky pribudli a hádam som aj zmúdrel.  Stal som sa aj členom akčného výboru výstavby evanjelickej školy v Tarneit (tu sa fakultatívne vyučuje aj slovenčina), ale postupne sa vzďaľujem z aktívneho národného života. Venúvam sa viacej rodine a hádam aj zo synov budú čestní Peškovci.“

„Ináč z povolania som inžinierom elektroniky a ako nejaký šéf oddelenia zamestnaný som v najväčšej austrálskej korporácii pre telekomunikácie, Telstra.Tu som dostal svoje prvé zamestnanie a zotrvám s nimi. Inžinier, alebo nie, ale peniaz nám vždy chýbal. Deti sa rodili, manželka bola doma, súkromné školy stoja peňazí, nuž musel som si aj privyrábať. Po pracovnom čase až dva roky som robil upratovača a dva roky aj poskoka na benzínovej čerpacej stanici. Nebol to nejaký peniaz, ale pomohlo. Po tomto som sa dal na výrobu ozdobných mozaikových okien a biznis (viacej hobby) prosperuje. Po pracovnom čase v úrade zatiahnem sa do domácej dielne a tu si robkám. Vymýšľam dezény, letujem, režem sklo, skladkám to a niečo sa  privyrobí. Neraz si u mňa urobia objednávky ľudia, čo reštaurujú staré domy, krajania, čo si želajú mať pekné okienko na vstupných dverách, ba robím aj pre stolárske dielne a obchody so stavebným materiálom. Ak si chcete ozdobiť svoj dom, s dôverou sa môžete obrátiť na nás. Pošleme vám či už hotovú mozaiku, alebo len dezén a návod, ako si to urobíte.“

„V tomto prudkom životnom tempe roky pribúdali, až som si uvedomil: –Vlado, veď ty nemáš ani poriadnu, perspektívnu frajerku. – Nemyslite si, že som bol nejakým mníchom, ó to nie, ale strana v  Národnom kalendári ukazovala, že tu je čas. Nič, musel som si zohnať aj frajerku, vernú, perspektívnu, ale odkiaľ? Doma, v rodine sa tak trochu ironický hovorilo, že najlepšia kombinácia je vraj Hložančan s Petrovčankou. Vtedy sú aj deti najkrajšie. (Opačne to vraj nevyjde.)

Hložančan som, a to, aj po otcovi, Peška, aj po matke, Čipkárová. Ale ako si zoženiem Petrovčanku, keď ich tu nebolo? Myslím vo veku na vydaj. Stal sa zázrak, či zamiešala sa sem aj Božia ruka. Z ničoho nič, do Austrálie pricestovala aj moja budúca, Petrovčanka. Krásna blondínka. Väčšiu Petrovčanku by som nenašiel ani so sviecou. Rýdza. Anka Speváková, podľa mamy z Kopčokovej, Fabóvkovej krvi. Hneď sa mi zapáčila, ale bol som predsa neskúsený, hanblivý. V spolku sa robil ročný bál, či ako sme to nazývali párový. Mohol si tam ísť jedine so svojím párom. Nepriamo som poprosil Anku, či mi bude spoločnicou. Pristala a krok, po kroku, rok, po roku, tancovania vo folklórnej skupine… zrodila sa aj láska. Dnes si už žijeme ako manželia a deti pribudli. Boh nás požehnal až piatimi synmi, z ktorých štyria žijú. Máme z nich radosť.

Najstarší, Emil, má už 24 rokov. Študuje medicínu, chirurgiu. Práve ukončil piaty ročník. Zostalo mu už len urobiť si jednoročnú prax a bude z neho aj prvý Dr. Peška. Aký to pokrok vzhľadom na môjho starého otca, mäsiara, otca stolára, mňa inžiniera. Od narodenia to bol sľubný šuhaj, ale aj so zdravotným problémom, z čoho sa vychrámal. Maturoval ako najlepší žiak na celom ústave, a ani na medicíne nie je na zahodenie.“

Emil zvládol všetky skúšky a koľko viem, dostal robotu v Alice Spring (Northern Teritory), kde jestvuje tzv. Royal Flying Doctors, ktorí dbajú na zdravie občanov žijúcich ďaleko od civilizácie, na priestranných farmách, takže ku nim sa dá dostať len lietadlom. Sú to akoby letecké sanitky, „ambulanty“ s lekárom, sestričkami, zubárom a pod.

„Druhý syn, Tomáš, či ako ho voláme, Tom, práve ukončil druhý ročník strojníckej fakulty.“

„Tretí a štvrtý syn, Benjamín a Jozua, sú ešte v základnej súkromnej evanjelickej škole, ale určite aj z nich niečo bude. Veď jablko nepadá ďaleko od stromu. Máme nádej.“

„Dvaja najstarší sú práve na ceste po svete. Išli si vidieť rodinu Kopčokovú v Aténach, rodinu vo Švédsku, v Kanade, Spojených štátoch, v Srbsku a teraz sú na Slovensku. Kopčokovcov je všade vo svete a všetci sú z Petrovca.“

„Mimo školy, všetci synovia nám chodia aj do hudobnej školy a všetci aj hrajú na husliach. Už vedia zahrať aj náš čardáš. Občas hrajú aj v slovenskom dome, na zábavách, a raz mesačne aj v kostole. Učiteľkou im je Zuzka Šusterová, hudobníčka, pôvodom z B. Bystrice, ale zároveň aj šídsko-melbourneská nevesta. Jej folklórna skupina  tu  hosťovala a beťár Daňo Šuster (doktor poľnohospodárstva) sa do nej zaľúbil až po uši a bola svadba.“

„Dolnozemské pesničky ich učí náš tunajší muzikant (okrem iného Samuel Rauza a zasa je to zo Šídu. Tak povediac, môj rovesník. Spolu sme vyrastali vedľa cirkvi a spolku.“

„Čo tu ešte pridať? Asi stačí. Nech si srdce a ústa otvorí aj moja Anička. Sú chvíle, keď ju aj takto nazývam.“

Anna Speváková-Pešková (1958): „Boh je milostivý, keď mi doprial takého muža, ako je môj Vladko. Lepšieho som si nemohla ani vysnívať.“

„Moja mama, vdova (smelá hlava), do Austrálie prišla v roku 1973 aj s mojou staršou sestrou Katkou. Rok po nich už som tu bola aj ja. Naivné, nebozkané dievča, ešte školáčka, nuž aj tu som so školou pokračovala, ale prišiel Vladko. Vydala som sa (1978) a, pravda, deti začali pribúdať. Ako sa rodina rozrastala, tak som si diaľkove robila maturitu a pokračovala ďalej. Získala som diplom informačnej technológie – software development a robotu som dostala v Sunshine Christian School (evanjelická škola), kde robím s deťmi, čo majú problém s memóriou, učením, sú jemne duševne postihnuté, a z roboty mám radosť. Pomáham iným. Som šťastná. Som šťastná aj v manželstve. Som šťastná z detí a som šťastná aj z roboty. Idem tam z radosti, lebo viem, že pomáham blížnemu svojmu. Život je nie pokojný. Boh nás skúša. Skúša našu vieru v Neho a náš charakter. Prešli sme už aj takou skúškou, bola naozaj ťažká, ale vieru v Boha sme nestratili.“

„Teraz, už akože starší manželský pár, najradšej cestujeme. Máme svoj karavan a občas si odskočíme do centrálnej Austrálie, do púšti, alebo na sever, do trópov. Cestou sa stavíme aj u nejakého krajana, v evanjelických chrámoch, v školách, a pripravujeme sa na starobu. Synovia dorastajú a hádam prídu aj vnúčatá. Daj Bože. Potom nás tu bude plný dom. Plný dom radosti. So slovenským priezviskom Peška spoznáme hádam celú Austráliu.“

„Manželov brat, Staňo, tiež má početnú rodinu a aj jeho deti dorastajú, lenže neviem, či sa vôbec niekto z nich venuje aj včelárstvu. Asi tam, na druhom svete, len apko Peška si bude včeláriť so svojím otcom. Pravnukovia a pra-pravnukovia sotva.“

Mama Anka, mimo všetkých Božích skúšok, sĺz do vysušenia sa oka, predsa nezlyhala. Robila aj robí v slovenskej doplnkovej škole vedľa spolku, robila na evanjelickej škole v Tarneit, teraz je v evanjelickej škole v Sunshine, robila a aj robí v nedeľnej cirkevnej škole v Lavertone, proste, kde je potreba, tam je aj Anka. Robí tak, ako my všetci, ktorým leží na srdci Slovač. Slovač naša roztrúsená po svete.

Nuž toto je rodina pána Ing. Vlada Pešku. Robil pre seba, ale aj pre iných. Štedro dával, ale aj Boh sa mu za  štedrosť odvďačuje. Pane, pomáhaj mu, pomáhaj im. Zaslúžia, či zaslúžili si.

Staňo Peška, narodený v Šíde v r. 1956, kde ukončil aj strednú technickú školu, po čom na Victoria University získal diplom stavebného inžiniera. Zamestnal sa  v miestnom výbore Windham city Council (Werribee), kde má na starosti plánovanie mesta (Town planing) a jeho infraštruktúru. Tu robí už 37 rokov.

Počas dospievania Staňo bol viacej športove založený a dlhé roky v našom futbalovom klube Altona United robil brankára. Aj v pokročilom veku ešte vždy športuje. Vrh gule, kladina a luk a strela. Má hodne vyznamenaní.

Paulína, jeho manželka, prišla do Austrálie okľukou, lebo rodičia najsamprv odišli do Francúzska a len v r. 1967 prišli do Austrálie. Tu v predmestí Newport ukončila strednú školu, po čom v predmestí Footscray, v textilnej fabrike (na konfekciu), sa stala návrhárkou  a dizajnérkou, hlavne ženskej konfekcie.

Najstarší syn Christopher (1980) je dnes environmentálny inžinier. Je ženatý s Joan Tran, ktorá je manažérkou realitnej kancelárie.

Dcéra Michelle (1983) je ešte slobodná, po zamestnaní je marketérka na reality.

Dcéra Hannah (1986) je dizajnérkou a má svoju rodinu. Manžel jej je Andrew Potts, mechanický inžinier, majú dcéru Hannah a syna Jerome.

Dvojičky, synovia Andrew a Michael, tiež sa prebíjajú životom. Andrew (Ondrej) je rádiológ a zamestnaný je v nemocnici Mccaluum Cancer Institut (Inštitút pre liečenie rakoviny). Jeho manželka Stephany je tiež rádiologička  a v roku 2017 im pribudla aj dcéra Sheelena.

Syn Michael je ešte slobodný. Skončil školu informačnej technológie, zohnal si aj zamestnanie, no šport neopúšťa. Vlastne pestuje až tri športy: vrh guľou, kladivom a typické anglické luk a strela.

Rodičia, Staňo a Paulínka, sa od spolku neodcudzili. Cez neho ako inžiniera idú aj rozličné prosby spolku… modifikácie budovy… a vždy pomôže.

Nuž toto by bolo v najkratších črtách o rodine Staňa a Paulíny. Starký bol členom Sokola a vyzerá, že z toho niečo zdedil aj vnuk.

Toto som zazamenal v roku 2007.

Teraz sa píše rok 2018. Udiali sa veci. Život nestagnuje. Deti dorástli, či dorastajú.

Najstarší Emil ukončil medicínu, doktor, Batchelor of Medicine & Surgery  na Melbourne University (r. 2008) a pokračoval v špecializovaní Anestesiology (2017).

Tom je inžinierom mechaniky a robí v kompánii špecializovanej na železné konštrukcie stavieb. Oženil sa v roku 2016 s Rachell Nash.

Lukáš nám umrel ešte ako dieťa (r. 1994).

Benjamín študuje na fakulte filozofie, kým Joshua (Jozua) študuje na Commerce and Economics na Royal Melbourne Institute of Technology.

Všetkých synov sme vodili do spolku, kde tancovali v detských skupinách, ba pokročili aj k „dospelým“ tanečníkom skupiny Liptár. Už boli aj na zájazde po Slovensku (r. 2010) a so súborom sa chystajú aj v roku 2018.

Tom, Benjamín a Jozua sú aj aktívni muzikanti a speváci v spolku. Hrajú na husliach a gitare v súbore Zmena 5.

Obaja „starí“ Peškovci, Anna a Vlado, ešte vždy sú aktívni členovia spolku, či už ako v doplnkovej škole slovenčiny, v Združení matiek atď. Aktivít vyše hlavy, ale to máme v krvi. Vieme, že postupne sa musíme zriekať aktivít a zvykať si na život penzistov. Čas je už za dverami. Aj nám sa blíži čas „včelárenia“.

V marci 2018 som sa dozvedel, že aj Vlado Peška dozrel na penziu. Áno, už je penzista, ale ešte nezaháľa. Ešte vždy je aktívny.

Ján Kulík