Je všeobecne známe, že všade na svete nájdete Slováka. Či je to v pralese Južnej Ameriky, alebo kdesi na Kamčatke, ale celkom iste aj v Škandinávii, vo Švédsku. Je to vlastne veľmi vzácny objav, hoci naše gény sú známe vraj už viac ako 8 000 rokov pod Tatrami, ale tu v tejto krajine sme boli objavení až od roku 1993, keď sa Slovensko osamostatnilo. Dovtedy sme boli Česi! Bez ohľadu na to, či to bol futbal alebo hokej, ale mužstvo bolo české. No a my, ktorí sme privandrovali v 68., boli sme z Československa, ale všeobecne nazývaní ,,Tjecker“ Česi.
Potom prišla nová fáza. Objav. Slováci, ale s tým nacionalistom Mečiarom, ktorý ich odtrhol od Československa. Nuž od českých korún, českých Píšťan a neviem čo českého, sme si aj my, čo sme si mysleli, že sme predsa len asi Slováci, vytvorili spolok v decembri 1992. Bola to asi zase len naša separatistická odvaha, že sme nezávisle od československého spolku urobili slovenský. Bola to úžasná eufória, ľudia sa schádzali, Matica na Slovensku nám pomáhala… A my? My sme si plným dúškom užívali všetku slovenskú kultúru, ktorú nám vo forme súborov, hercov i spevákov Slovensko pomohlo sprostredkovať. Dnes to znie ako sen, ale Lúčnica, Slovenské dni, konečne aj s vejúcou vlajkou v sprievode švédskej na Skansen v Štokholme – a to po dvakrát boli úžasné zážitky! Všetko sa ,,mrvilo“ v tomto úžasnom parku v krojoch, v slovenskom duchu. Stánky, hudba, tanec! Podujatí bolo veľmi veľa. Ba dokonca slávny Sládek, alebo Satinský a Lasica prišli zo dvakrát. Boli sme trochu mladší, nadšení. Slovensko bolo vtedy štedré. Robili sme zbierky na pomoc iným na Slovensku a keď bolo treba, aj inde. Sme na to ešte pyšní, ale čas vygumuje veľa. Veď vlastníme asi kus opony v Národnom divadle v Bratislave pomocou zbierky, alebo nespočetné individuálne projekty. A medzi ne patrí aj zbierka pre našich bratov v bývalej Juhoslávii, pre ich Slovenský dom, keď všemocná Ahlbrightová sa podieľala na rozhodnutí ich bombardovať. Táto vyhlásila, že Slovensko je čierna diera Európy!
Slovenský časopis v Švedsku
Teda zbierky a humanitárna pomoc patria vôbec k tradícii nášho spolku. Špeciálne treba spomenúť pravidelnú zbierku na pomoc Slovensku. Trvá 23 rokov! Viac alebo menej. Zo začiatku to boli veľmi intenzívne zásielky kamiónov so zdravotníckym materiálom do rôznych nemocníc, zariadení pre dlhodobo chorých. Invalidné vozíčky, chodúľky, toaletné sedačky, barly, postele, hydraulické postele a pod. Napríklad len v roku 1996 odišlo 9 transportov! Zohnať, naložiť, vypraviť. ,,Ani sám,“ dnes Aurel spomína, „dodnes nechápem, ako sme to mohli všetko stihnúť a vládať!“ Neskôr na Slovensku vznikla Humanitárna rada, ktorá si materiál rozdeľovala sama. Na túto činnosť máme Aurela Reháka, ktorý obetave činnosť vedie. Členovia často za veľmi nepriaznivého počasia pomáhali nakladať ťažko získané spomínané materiály z tunajších skladov a obmien nemocníc, na kamióny zo Slovenska. Neľahká práca a za obetavosť okrem Aurela si mnohí zaslúžia veľkú vďaku! Spolok obdržal ďakovné uznania, chválu, ale hlavne vďaku od osôb, ktoré tento materiál môžu užívať a im pomohol.
Za tento čas bolo vypravených 83 !!! kamiónov a keby sa postavili za sebou, bolo by to 1411 metrov! (24 el. inv. vozíkov, obyčajné inv. vozíčky, 5400 ks, chodúľky-rolátory 5700 ks, barly 12 035 ks, hydraulické elektrické postele 652 ks, mechanické postele 595 ks, zdviháky 220 ks, sprchovacie stoličky 802 ks, toaletné stoličky 746 ks, sprchovacie postele 13 ks. Celková veľmi redukovane odhadnutá cena materiálu asi za 30 miliónov SEK, teda asi viac ako 3 000 000 EUR!!! Posledný transport odišiel 14. februára 2016. Slováci Slovákom! Ako Aurel povedal: „Najlepší pocit na transporte je, keď je posledné zakývanie šoférovi s dobrým pocitom!“ Tento malý spolok! Aj takí sú Slováci, tam niekde vo Švédsku…
Dnes? Žiaľ, starneme, mladá generácia má iné starosti. O históriu sa veľmi málo, ak vôbec, zaujíma. Zrejme Slovensko sa tiež iným smerom vyvíja, mladí v škole zrejme veľa času histórii nevenujú, aspoň nie tej, že sú Slováci v zahraničí, prečo odišli, čo robia a už vôbec nie, že aj Slovensku sú užitoční. Prevažná časť emigrácie do Švédska prišla okolo roku 1968 – za okupácie ruských a ich komunistických spojencov našej starej vlasti. Každá emigrácia je ťažká. Tá naša o to ťažšia, že našu mladosť poznačila mnohými rodinnými tragédiami a mnohí svojich blízkych viac v živote už nestretli! Ľudská pamäť je krátka, mnohí na tieto časy zabudli, alebo chceli zabudnúť. A také je dnešné Slovensko.
Dušan Daučík
čestný predseda
Švédsko-Slovenského spolku