V nemeckom mestečku Gomaringen, v spolkovom štáte Baden Wür­ttemberg, asi desať kilometrov vzdialenom od obvodného, zároveň univerzitného mesta Tübingen, žije asi 8500 obyvateľov. Medzi nimi aj hŕstka Slovákov, ktorí sa tam dostali pred viacerými desaťročiami z niekdajšej Juhoslávie, respektíve z dnešného Srbska, hľadajúc a nachádzajúc pracovnú príležitosť. V Gomaringene pôsobí takmer 50 športových, kultúrnych a iných klubov, spolkov a združení. Jedným z nich je Slovenský spolok Gomaringen, založený roku 1995. Mali sme príležitosť stretnúť sa s jeho členmi a ich priateľmi dvakrát: roku 2001 a r. 2015 – pri oslavách 20. výročia založenia. Západné slnko nijako neobralo o južanský temperament, o prívetivosť a pohostinnosť našich Slovákov žijúcich a zarábajúcich v Nemecku. Mnohí z nich sa mienia vrátiť, len čo sa dopracujú po dôchodok. Iní, najmä druhá a tretia generácia, teda mladší ľudia, ktorí sa tam narodili, už pociťujú Nemecko ako svoju vlasť, akokoľvek sa im srdce zovrie, keď občas navštívia svoje rodisko či rodný kraj svojich rodičov…

Slovenský spolok Gomaringen je naskutku uznávaný aj v širšom okolí, hovorí jeho predseda od založenia až podnes, kovačický rodák Martin Válovec (1956) a spresňuje náplň činnosti: „Naším cieľom je predovšetkým organizovať stretnutia vojvodinských Slovákov, zoskupiť raz za čas našich ľudí a urobiť pre naše deti chvíľku života, v ktorej pocítia, že sú Slováci. To môžu len tu, keď znie slovenská hudba, keď sa spievajú slovenské piesne a znie slovenská reč. Na iný spôsob sa to tu urobiť ani nedá, lebo slovenské školy nemáme. Neboli by udržateľné, keďže sú naši ľudia rozptýlení po celom Nemecku. Môžem povedať, že sa za tieto dve desaťročia na našich stretnutiach mnohí zoznámili, spriatelili i zaľúbili, a podaktorí aj uzavreli manželstvá. Osobitne nás teší, že teraz je tu už viacej mladých ako pred desiatimi-pätnástimi rokmi, keď medzi nás neprichádzali, neidentifikovali sa ako Slováci. Tak isto sme radi, že medzi nás chodia nielen tu žijúci Slováci, ale aj Nemci, Rusíni, Srbi i ľudia zo Slovenska…“

Pri oslavách 20. výročia založenia Slovenského spolku v máji 2015 prvý raz medzi hosťmi boli aj podunajskí Švábi, teraz občania Gomaringenu. Neutajovali svoje nadšenie, že prišli a úprimne sa priznali, že sa medzi svojimi hostiteľmi cítia proste ako medzi rodnými. Spolok dobre spolupracuje so zastupiteľskými úradmi Gomaringenu a so starostom Martinom Schmidererom, ktorý je spravidla prítomný na slovenských zábavách a tiež sa priznáva, že ho Slováci nadchýnajú. V Gomaringene sa viackrát v roku zídu členovia zo všetkých tamojších občianskych organizácií, spolkov a klubov, aby spolu upratali a upravili svoje mesto a jeho okolie. Ani jedna akcia sa neobíde bez Slovákov, ktorí sa zúčastňujú aj na všetkých mestských oslavách, pričom zabezpečujú účastníkov v programoch, pravdaže, najčastejšie z Vojvodiny.

Slovenský spolok Gomaringen sa financuje z členských príspevkov, objasňuje predseda Válovec a dodáva: „Počas každého nášho podujatia robíme domáce klobásy a ´lepníky´. Naši hostia si ich veľmi obľúbili, a tak z predaja týchto špecialít zaokrývame veľkú časť našich nákladov. Klobásky vyrábame sami: mäso je síce tunajšie, ale papriku si prinášame z Vojvodiny; sú kombináciou kovačického, petrovského, hložianskeho a titelského receptu. Inak spolok má svoj 17-členný výbor, ktorý sa stretáva podľa potreby, obyčajne pred podujatím, ktoré organizujeme alebo sa doň zapájame. Na schôdzach si presne určíme úlohy a každý sa ich usiluje splniť na sto percent, takže fungujeme veľmi dobre.” Skromný človek a zrejme i dobrý hospodár je Martin Válovec. Od neho nebudete počuť sebachválu ani kritické slová na adresu spolkárov; spravidla uvažuje pozitívne a vždy radšej pochváli iných:

„Naozaj ma veľmi teší, že nám z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (v Bratislave) na oslavy prišiel podpredseda pán Peter Prochácka. Bol príjemne prekvapený z toho, čo tu videl a zažil. Povedal, že aj v budúcnosti môžeme rátať s pomocou úradu. My sme za prvých dvadsať rokov ani zo strany nemeckej, ani slovenskej a ani srbskej nedostali žiadnu pomoc, ani sme si nič nežiadali, a predsa sme sa dostali k tomuto, čo máme, a na čo som veľmi hrdý. Finančná podpora, ktorú nám roku 2015 poskytol ÚSŽZ je prvá hmotná pomoc, ktorú sme dostali. Ďakujem úradu, ale aj niekdajšej riaditeľke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Miline Sklabinskej a jej bývalej spolupracovníčke Kataríne Mosnákovej, že nás upozornili na možnosť získania prostriedkov z ÚSŽZ, keď tu medzi nami predstavili vzácnu publikáciu Slováci v Srbsku z aspektu kultúry.”

V spolku uvažovali aj o možnosti organizovaného vyučovania pre slovenské deti, lenže: „Máme dobrú spoluprácu s konzulátom Republiky Srbska v Stuttgarte. Povedali nám, že máme nárok na slovenského učiteľa, ale sa ukázalo, že nie je nadostač detí, t. j., že o takúto edukáciu nemajú všetci rodičia záujem. Obávajú sa, že deti budú príliš zaťažené, keďže by museli cestovať na miesto, ktoré by sme určili. Mohli by ich dovážať v sobotu, keď jedine rodičia majú času, takže to zatiaľ nejde.”

Generálny konzul Srbskej republiky v Stuttgarte Božidar Vučurović hovorí, že v Nemecku žije približne 400 000 občanov pôvodom zo Srbska, z čoho asi štvrtina v Baden-Württenbergu. Najviac je Srbov a sú tu aj Rómovia, Albánci, Maďari, Slováci, Rumuni… Takže tento spolkový štát tak trošku pripomína Vojvodinu. O Slovákoch sa náš konzul vyjadruje vyberanými slovami:

„Vždy, keď ma pozvú, rád odchádzam na ich stretnutia. Slovenské spoločenstvo v oblasti Baden-Wüttenbergu si osobitne vážim. Kedykoľvek je v Srbsku ťažko, ako keď u nás roku 2014 boli veľké záplavy, Slováci sa prví vzchopia a pomôžu. Okrem toho osobitným dojmom na mňa pôsobí skutočnosť, že si veľmi dobre zachovávajú jazyk. Riadne sa zúčastňujú i na podujatiach, ktoré organizuje náš konzulát pri príležitosti Dňa štátnosti Srbska a prídu aj na Dni srbského filmu a iné kultúrne programy.”

Čo človek – to príbeh

Z rozhovorov so Slovákmi, s ktorými sme sa stretli pri oslavách 20. výročia založenia Slovenského spolku v Gomaringene v máji 2015, by naskutku mohla vzísť celá kniha. Ľudia sú mimoriadne komunikatívni a otvorení, bez okolkov hovoria aj o najcitlivejších veciach. V pokračovaní sa sústreďujeme iba na niektoré, aj to riadne zhustené rozhovory.

Selenčan Juraj Valent (1953) sa v Nemecku ocitol čírou náhodou. Odpracoval si poctive 42 rokov v Mercedeske a s manželkou Annou sú už na dôchodku. Obe ich dve dcéry sa vydali za Nemcov, avšak Juraj s potešením konštatuje: „Máme tri vnúčence, vedia aj po slovensky. Vnučka Hana bola už viackrát v Selenči, naučila sa. Je zaujímavé, ako. Raz som tak pozoroval, ako sa deti hrajú: ona drží v ruke jablko a selenčské deti sa pýtajú, ako sa to volá. Hana hovorí: ´Apfel.´ Oni jej na to: ´Jablko, ja-bl-ko…´ Došlo mi zájsť sa od smiechu a zároveň mi bolo teplo pri srdci.“

Roku 1970 prišli z Pivnice do Nemecka Anna Žihlavská s manželom Štefanom. Zakotvili v Siendelfingene. A potomstvo…? „Máme dvoch synov, starší sa narodil v Pivnici a je už viac ako 20 rokov v Kalifornii, mladší sa narodil v Nemecku, žije v Stuttgarte s manželkou, Poľkou, a tromi deťmi, ktoré po slovensky nevedia. Už ani môj syn nevie… Ale s tým v Amerike sa ešte po slovensky rozprávame… Taký nám je život…”

Jánošíčan Pavel Zríni (1943) s manželkou Máriou, rodenou Bohušovou (v Petrovci), žije v Leubachu pri Stuttgarte od roku 1968. Vyučený sústružník sa vo svetoznámej Mercedeske dopracoval na vysoký post. Už je tomu osem rokov, čo je z neho penzista. Človek mieni, osud zmení; hľa, ako napríklad: „Keď sme s manželkou prišli sem, povedali sme si, že tu zostaneme, kým deti nebudú musieť ísť do školy, že si dovtedy doma postavíme dom a vrátime sa. Deti dávno povyrástli, syn žije v Guatemale, je ženatý, má tiež dve deti, po španielsky hovorí plynule a so slovenčinou sa trápi. Dcéra pracuje vo Švajčiarsku, cestuje po svete, hovorí šesť jazykov a slovenský ovláda perfektne.“ Aj ohľadne identity sa Pavel vyjadril plasticky: „Mám nemecké občianstvo, ale sa cítim ako Slovák a čím som starší, tým viacej. Kým som bol mladý, odchádzal som do Jánošíka na zopár dní. Teraz tam zostávam aj celé dva mesiace… Nevraciame sa, lebo zdravotníctvo je v Nemecku na vysokej úrovni. Tu nám nepovedia, že už sme starí a teda ´odpísaní´. Starajú sa o nás rovnako ako o mladých ľudí.“ Niekdajší výborný brankár, keď hrajú výbery či mančafty z Nemecka a Srbska, nemá dilemu: „Niečo ma samé ťahá fandiť Srbsku.“

Michal Turčan (1959) prišiel do Nemecka zo Starej Pazovy roku 1992, keď vo vtedajšej Juhoslávii zúrila vojna. Ako vyučený elektrikár obkladá kuchyne a kúpeľne keramickými dlaždicami. „Kto chcel robiť, mohol prísť a robotu si našiel poľahky. Neskoršie sa to skomplikovalo. Už je tu veľa cudzincov a ešte stále za robotou prichádzajú noví. Mal som veľkú vôľu a plán, že si tu za tri mesiace trochu zarobím… Zdá sa, že už tu predsa aj zostanem. Doma sa rozprávame po slovensky aj s deťmi, ale všade inde, na ulici, v robote, samozrejme, hovoríme po nemecky.“ Michalov syn Rastislav Turčan na otázku, či sa cíti ako Slovák, alebo ako Nemec, odpovedá: „Cítim sa aj tak, aj tak… Keď sa v Nemecku s niekým zoznámim, každý sa ma spýta, skadiaľ som. Hneď ich zaujme moje meno a naše priezvisko vyslovujú – Turkan. Mne to neprekáža.“

Ján Petráš (1955) sa narodil v Padine a vyrastal u matky v Jánošíku. Keď mal 16 rokov, odišiel za otcom, ktorý od roku 1968 žil a pracoval v Gomaringene ako jeden z prvých našich gastarbeiterov. Ako si zvykal…? „V továrni som sa najprv dohováral rukami-nohami, a tak mi otec raz vraví: ´Budeme sa aj doma rozprávať len po nemecky.´ Na začiatku bolo ťažko, ale zvládol som to.“ Hoci sa čoskoro vyučil za strojného zámočníka, pri robote sa vraj nudil, nuž sa dovzdelával: získal diplom strojného technika. A rodina? „Manželka je Nemka. Máme dve deti, ale po slovensky som ich nenaučil. Slovenský spolok vtedy ešte neexistoval, kontaktovali sme len s niekoľkými slovenskými rodinami, s otcom som sa už stretával len raz-dvakrát v týždni…“ Ján Petráš má firmu: robí v nej sám, ako poradca pre počítače a programovanie. Ako nemecký občan v Gomaringene je definitívne doma, do Vojvodiny sa trvale nevráti, avšak patrí k najusilovnejším členom Slovenského spolku. Prečo? „Keď tu počujem slovenčinu, keď vidím, ako mládež tancuje, keď počujem slovenskú pieseň… zahrajú mi žilky a pocítim zimomriavky…“

V šesťdesiatych rokoch 20. storočia zo Starej Pazovy do Nemecka odišli Martin a Zuzana Folťanovci. Ako sa v socialistickej Juhoslávii hovorilo, „žalúdkom za chlebom“. Žiaľ, Martin zjari 2016 umrel a je pochovaný v rodisku. V Gomaringene zostali obaja synovia: Miroslav a Robert. Tam sa narodili, založili si rodiny a dobre sa uplatnili aj na profesionálnom poli. Mladší, Robert, na otázku, kde sa cíti doma, odpovedá: „Tam, kde je moja rodina, moje deti a moja žena, kde je môj dom. Teraz žijeme tu, v Nemecku. Vôbec neuvažujem o tom, aby sme odišli žiť do Srbska. Máme 12-ročnú dcéru a 10-ročného syna; ja s nimi vždy hovorím po slovensky. Sofia rozumie, Jano trochu menej, ale keď prídeme do Pazovy, nestratia sa, vedia sa dohodnúť s tamojšími deťmi.“ Robert Folťan prevzal štafetový kolík od otca: riadne sa zapája do činnosti Slovenského spolku: „Moji rodičia sú spoluzakladateľmi. Jadro spolku činí 15 – 20 ľudí, ktorí s ním vyrástli. Spája nás kamarátstvo a potreba rozprávať sa po slovensky. Je nás tu zo všetkých strán, ale nie je dôležité, kto odkiaľ prišiel. Lebo máme len jedni druhých a nikoho iného.“ Robert pracuje v banke, študoval popri zamestnaní, a tak postupoval na pracovisku čoraz vyššie. Podčiarkuje, že pokiaľ ide o vzťah k práci, v Nemecku je mimoriadne svedomitý: „Môj vedúci, ktorý ma zaradil na post, mi dôveruje a ja sa jeho dôveru usilujem maximálne opodstatniť predovšetkým zodpovedným vzťahom k samej práci, k zákazníkom a k nadriadeným.“

Podpredseda spolku Janko Turčan a jeho manželka sa tiež narodili v Starej Pazove. Prišli do Nemecka nájsť dáku prácu a tam aj zostali. Ich synovia, Zlatko (28) a Darko (25), sa narodili v Stuttgarte, kde i teraz žijú a pracujú. Vychodili nemecké školy, slovenčinu sa v nich neučili, avšak po slovensky predsa vedia obstojne a sú na to hrdí: „Staráme sa o náš jazyk a našu slovenskú kultúru koľko len môžeme. To sú naše hodnoty.“ Darko pracuje v podniku na opravy áut; jeho doménou je mechanika a elektronika vozidiel. Zlatko sa ako mechanik v priemysle zamestnal vo firme Mercedes. Hoci už robí vedúceho osemdesiatim ľuďom, stále sa odborne zdokonaľuje. Porovnávajúc vzťah k práci a zamestnaniu v dvoch krajinách bratia Turčanovci vravia: „Keď robotník má lepšie pracovné podmienky, viac zo seba vydá. V Nemecku je predovšetkým lepšia organizácia pracovného procesu.“ Do Starej Pazovy bratia Turčanovci odchádzajú pravidelne počas dovolenky a cítia sa v nej ako doma.

Rodičia Denisa Baďuru (1983) sú z Pivnice a Ivana Benšová (1987) je Hložančanka. On sa narodil v Ulme, kam jeho otec, stolár, prišiel pred štyrmi desaťročiami. Vyučil sa remeslu a ukončil štúdium informatiky. Ona po úspešne ukončenom masterovom štúdiu v Bratislave odišla za ním do predmestia Stuttgartu a podobrala sa na doktorandské štúdium na Univerzite v Heidelbergu, v odbore molekulárnej biológie a technológie. Denis má aj srbský pas, nuž ako sa vlastne cíti? „Ja som nastopercent… ja som… Srb, ktorý hovorí po slovensky; čiže… som Slovák, evanjelik. Mojim rodičom záležalo na tom, aby ma naučili po slovensky, s nimi sa doma nikdy nerozprávame po nemecky.“ Aké plány má tento krásny pár? Ivana: „Je tu super život, dá sa tu dobre študovať a dobre zarobiť ale – nemožno žiť tak ako doma.“ Denis: „Mňa viacej láka Vojvodina než ju. Pravdaže, neodišiel by som bez konkrétnej idey, bez odpovede na otázku, čo by som tam robil..“ Obaja teda dôkladne zvažujú možnosť života v Srbsku, lebo, ako vravia: „Keď to dáme na váhu, viacej nám vyhovuje mentalita ľudí doma než tu. Tunajší ľudia majú plné hlavy roboty a len roboty a nemajú času na spoločenský a súkromný život.“

Keď z rodnej Padiny odišiel do Gomaringenu, Janko Tomášik (1972) mal dvadsať rokov: „Najťažšie bolo to, že my prišelci sme neovládali nemecký jazyk. Nemci sú však ľudia trpezliví a cieľavedomí, ochotne nám pomáhali, chceli nás naučiť – a tak nás aj naučili. Všetci sme sa nazdávali, že sa čím skorej vrátime späť, a keď dozrelo rozhodnutie, že predsa zostaneme tu, bolo nám ťažko, že sme opustili rodinu a kamarátov…“ Aj Janko patrí k najaktívnejším spolkárom. Prízvukuje, že na pôde Slovenského spolku sa gomaringenskí Slováci stretávajú každú sobotu a cítia, aspoň tých zopár hodín, kým sú spolu, tak, ako kedysi doma. S manželkou Zuzanou majú syna Jána. Vyrástol, vyučil sa tesárskemu remeslu a po slovensky tiež hovorí. Má stabilné zamestnanie: pracuje ako tesár so stavbármi, takže sa v rodine Tomášikovej o možnosti návratu do rodného kraja neuvažuje. Na otázku, komu držia palce, keď oproti sebe nastupujú nemeckí a srbskí športovci, hlava rodiny odpovie: „Pekne nás prijali, žijeme tu, dobre sa cítime, ale vždy sme nadŕžali Srbsku.“

Je toto len malý výstrih z príbehov ľudí, ktorí opustili ohniská predkov s pôvodnou myšlienkou hmotne sa zabezpečiť a vrátiť sa do rodiska, ibaže ich životný koráb, vôľou osudu, v ďalekom Nemecku zakotvil trvale. Malé svedectvo o ich potomkoch, ktorí ďaleko od rodného kraja, v okolí, ktorému je slovenská reč úplne cudzia, už nadobúdajú novú identitu. O to je vzácnejšie ich nesporné úsilie o zachovanie lásky k vlastnému rodisku či k rodnému kraju svojich rodičov. Svoju lásku k materinskému jazyku, zvykom a obyčajam starostlivo zavlažujú, ako najvzácnejšiu bylinku, pri svojich pravidelných slovenských zábavách. Keď v Hale športu a kultúry v Gomaringene, v máji a októbri, znejú slovenské piesne a prúdi materinská slovenská reč.

Juraj Bartoš