Po mojom starom otcovi z otcovej stany všeličo zostalo, ale pre mňa sú predsa len najvzácnejšie Národné kalendáre. Keď koncom roka 1919 Kníhtlačiareň účastinárskej spoločnosti v Petrovci vydala Národný kalendár na priestupný rok 1920 (mimochodom bol to prvý ročník Národného kalendára), starý otec mal 15 rokov. Teraz či on, alebo niekto iný z domácnosti ho kúpil, neviem, ani sa to už nemám od koho dozvedieť, ale tam začala a cez ďalšie generácie potom pretrvala tradícia kupovania toho „šakoviho zaujímaviho čítaňja“, ako sa Národným kalendárom u nás hovorilo. Za života starého otca do každého kalendára bola urobená dierka a do nej stiahnutý motúz a kalendár visel na stene pod zrkadlom. Deťom bolo zakázané „hrabať sa v ňom“ a dospelí ho zvesovali len vtedy, keď sa zapisovali bežné práce, resp. udalosti, ktoré sa odohrali v našej domácnosti, ale aj v dedine. Z poznámok zisťujem, kedy zaviedli prúd do domu, kedy sa kopala studňa, kedy sa „zváľala stará a robila nová seľjacka pec“, kedy „kerí tajšou za vojáka“, aké „pakéty“ boli posielané, kedy sa tlačilo a koľko sa natlačilo, ako sa „nameruvau kraviar, sviniar a hoľjar“ po otlačení, koľko „kopov šušťa“ naskladali, „kelko svím sa chovalo na zabíjačku, kelko klbás nadialo a kelko rozdalo zabíjáčom“, no a pravdaže, kedy sa „búkala sviňa, behala kobola a oteľila krava“… Sú tu pravdaže aj početné iné údaje zo života a práce našej domácnosti, rozličné rodinné záležitosti – svadby, krstiny, úmrtia, narodeniny a ešte habadej iných zápisov, ale nech mi môj starý otec odpustí, nemôžem nespomenúť ešte jednu jeho „pasiu“, ktorú mal a uplatňoval ju v Národných kalendároch – každému, ale doslovne každému mužovi na fotografii dokreslil fúzy! A nie hocaké! Všetky boli tenké a hore vykrútené… Skrátka, pekné, takže sa nad výtvarnými vlohami nik nepozastavoval, ani mu to nik nezazlieval… Rada sa hrabem v našich starých kalendároch, v našej rodinnej kronike, v tých vzácnych riadkoch trasľavou rukou písaných, v hrejivých spomienkach na časy, ktoré zomleli roky…
Prečo tento úvod?
Nedávno mi v Slovenskom vydavateľskom centre darovali Slovenský svetový kalendár na rok 2017. Vzácnu, zo 300 stranovú knižku, ktorú som prečítala na dúšok. A ako by aj nie, keď sú v nej ako na tácke údaje o „slovenských ostrovoch“ na celom svete, v ktorých alebo na ktorých žije takmer tretina celkovej Slovače – približne 2 milióny Slovákov.. Naše Národné kalendáre už veľa rokov zostavuje znalec tejto práce, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra, Vladimír Valentík. Majúc na zreteli túto okolnosť, vôbec ma neprekvapilo, že dlhoročnému šéfredaktorovi našich obľúbených „ľudových čítaniek“ prišlo na um vydať „celosvetové slovenské ľudové čítanie – prvý Svetový slovenský kalendár, v ktorom si nalistujete riadky o bratoch – Slovákoch z celého sveta – v Argentíne, Austrálii, na Cypre, v Česku, Čiernej Hore, vo Francúzsku, Chorvátsku, Kanade, Maďarsku, na Malte, v Nemecku, Poľsku, Rumunsku, Srbsku, vo Švajčiarsku, Švédsku, na Ukrajine, v USA, vo Veľkej Británii… Iste mu spolu so zástupkyňou Katarínou Mosnákovou-Bagľašovou nebolo ľahko prísť po ľudí, ktorí by v jednotlivých „slovenských ostrovoch“ vo svete prehli papier a položili naň vzácne údaje o svojeti, o tom, koľko jej je, ako sa má, čo robí, ako a či sa ešte stále hlási k svojej materčine, ako si ju zachováva… A tu sú aj vzácne riadky o Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí, o Krajanskom múzeu Matice slovenskej, o Krajanských kultúrnych podujatiach na Slovensku z pera čelných ľudí tých inštitúcií, podporných stĺpoch Slovákov na celom svete – Jána Varša, Vladimíra Skalského, Zuzany Pavelcovej a ďalších. .Čo riadok, to zaujímavosť jednak z materskej krajiny Slovákov ale aj z jej odlomených ale ešte stále nevyschnutých vetiev vetrom rozviatych po celom svete…
– Tento kalendár má za úlohu slovenské slovo udržať a priblížiť, zhromaždiť na jednom mieste. Lepšie poznajúc seba ľahšie sa zachováme . Ľahšie zachováme naše slovo ako Slováci. Ľahšie zachováme našu reč a vlastné bytie. Slovenské slovo je prítomné v celom svete, od Austrálie až po Ameriku. Naša nová ročenka má za úlohu uložiť ho nadnes a na zajtra, pre prítomnosť a pre budúcnosť! – píše zakladateľ a šéfredaktor Slovenského svetového kalendára Vladimír Valentík vo svojom príhovore k čitateľovi a dodáva: – Pokus vydávať populárnu ročenku pre všetkých Slovákov vo svete vznikol pri príležitosti pripomínania si deväťdesiat rokov založenia dvoch slovenských dolnozemských kalendárov : Čabianskeho v Maďarsku a Národného v Srbsku. Vzácna žena Anna Ištvánová (1955 – 2014) pri tej príležitosti organizovala v Békešskej Čabe konferenciu, a príspevky, ktoré na nej odzneli, rozhodla sa spolu s nami prezentovať nie v zborníku, ale v Svetovom kalendári Slovákov. Idea dozrela a v rukách máme prvý ročník nového Slovenského svetového kalendára na rok 2017. Tento prvý ročník našej novej ročenky nás priblížil a zoskupil z celého sveta na jednom mieste. Na bezmála 300 strán nám je skvele a príjemne spolu, tak v prítomnosti, ako aj v budúcnosti, ktorá na nás čaká. Zanechávame stopy a šírime povedomie o spolupatričnosti, – napísal šéfredaktor kalendára Vladimír Valentík.
Ľúto mi je starého otca, že mu nebolo dopriate k jeho početným tunajším národným kalendárom priložiť aj tento Slovenský svetový a prečítať ho. Viem, žeby ho „zhltol“ na dúšok a potom na priadkach so švagrami a susedmi z ulice diskutoval o tom, kde všetko žijú Slováci. A ja si tú konverzáciu viem živo predstaviť:
– Čák, Paľo, – pripočal by si môj starý otec. – Veďev si, že Slováci žijú aj na Malte? – A ďe je tá Malta? – zašteklila otázka švagra Paľa. – No ďe, ďe, hát v tom ďeľakom mori! Ňišt aj ti ňevješ…
Strávte Vianoce a Nový rok s naším Národným kalendárom, ale popýtajte sa aj na Slovenský svetový kalendár. Neoľutujete.
Šéfredaktorovi Slovenského svetového kalendára Vladimírovi Valentíkovi a jeho „pravej ruke“ pri vypracovaní tejto vzácnej knižočky Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej, ale aj ostatným spolupracovníkom patrí najvyššia známka nielen za nápad vydať takéto zaujímavé čítanie o Slovákoch, ale aj za finálový výrobok. Netrpezlivo budeme očakávať druhý ročník Slovenského svetového kalendára. Slovenský svet je predsa nevyčerpateľným žriedlom a z jeho nevysychajúcej studnice sa vždy dá čerpať…
Anna Dudášová
(príspevok bol uverejnený v Petrovských novinách a Dolnozemskom Slovákovi)