Slováci v Iloku

Mesto Ilok je najvýchodnejšie položené mesto v Chorvátsku. Umiestnené je pri samých hraniciach so Srbskom, leží na úpätí Fruškej hory, na pravom brehu Dunaja. V súčasnosti v Iloku žije asi 5 500 obyvateľov, z čoho je asi 1 000 Slovákov.

Vedľa Dunaja sú staré hradby (pevnosti), ktoré vystavali zväčša Rimania. Ide o mesto s bohatou históriou. Prvá písomná zmienka o Iloku pochádza z roku 1267, spomína sa v podobe Vjlok alebo Wylok (z maď. Újlak – Nové sídlo). Najslávnejším majiteľom Iloka bol Nikola Ilocký (1410 – 1477), ktorý bol kráľom Bosny od roku 1471 až po svoju smrť. Za jeho vlády Ilok zažil svoje „zlaté obdobie“. Po smrti Nikolu Ilockého na tróne ho vystriedal jeho syn Lovro (1459 – 1524). Po Lovrovej smrti vymiera táto rodina a v roku 1525 mesto dobyli Turci. Za tureckého panstva v rokoch od 1526 – 1688 Ilok zohral veľkú historickú úlohu. V ňom sídlil turecký paša, ktorý spravoval celý pašaluk (kraj). Po páde tureckého panstva dostal ilocký hrad a k nemu patriace pozemky pápež Inocent XI., ako odmenu za výdatnú pomoc, ktorú poskytol rakúskemu cisárovi Leopoldovi I. vo vojne proti Turkom a pri ich vyháňaní z jeho ríše. Po pápežovej smrti tento majetok prešiel do rúk jeho príbuzných, kniežat Odeschalchi.

Knieža Odeschalchi a gróf Chotek už začiatkom 18. storočia pozývali na svoje majetky Slovákov, aby sa tu usadili a obrábali pôdu. Títo Slováci boli katolíckeho vierovyznania a po krátkom čase sa asimilovali s väčšinovým chorvátskym obyvateľstvom.

V rokoch 1860 – 1870, po cisárskom patente, ktorý bol vydaný 1. septembra1859 – lebo predtým nebolo dovolené evanjelikom v Chorvátsku a v Slavónii sa osádzať a zakupovať si tu majetky – začali sa do Iloku sťahovať evanjelickí Slováci z Báčky. Medzi prvými osadníkmi boli: Juraj Zajac, Michal Párnický, Legíndy, Kámaň. Po nich prichádzali ďalší, zväčša chudobní ľudia. Za jutro zeme, ktoré v Báčke predali, tu si mohli kúpiť 3 až 4 jutrá poľa. Lacná zem tu bola často zarastená, neobrobená, ale nebolo ju ťažko vyklčovať. Tak sa usadili mnohí Slováci na okolí Iloka a v poli a vznikli kopanické osady Radoš, Skandala, Fučie, Hlboký potok, Rađevac a iné.

Už v roku 1864 Slováci evanjelického augsburského vierovyznania si za pomoci báčsko-sriemskeho seniorátu zakúpili starý, trstinou pokrytý dom, ktorý im slúžil ako modlitebnica, škola a učiteľský byt. V tom istom roku slovenské deti začali chodiť do slovenskej evanjelickej školy. Totiž v minulosti školy boli rozdelené podľa vierovyznaní, a tak v Iloku v tom čase pôsobili štyri školy: chorvátska katolícka škola, srbská pravoslávna škola, slovenská evanjelická škola a židovská izraelitská škola.

Prvým cirkevným učiteľom v slovenskej škole bol Ján Babylon, povolaním krajčír. Ako učiteľ pôsobil iba jeden rok. Po ňom prišiel Ján Boťáni, ktorý v Iloku pôsobil 10 rokov. V Iloku ešte ako cirkevní učitelia pôsobili: Ladislav Urban, Matej Krajec, Ladislav Herstein. Posledným cirkevným učiteľom bol Jozef Maliak, ktorý učiteľskú službu v Iloku vykonával v rokoch 1881 – 1896. V roku 1896 prestala s prácou slovenská cirkevná škola a slovenské deti chodili do chorvátskej štátnej školy. Jozef Maliak a členovia cirkevného zboru sa snažili od štátnej vrchnosti znovu získať učiteľa Slováka a slovenskú školu, ale nenachádzali na porozumenie. Situácia sa konečne zlepšila príchodom Adama Vereša, evanjelického farára (neskôr aj biskupa), v roku 1921. Dňa 1. septembra 1922 bola v Iloku otvorená štátna ľudová škola so slovenským vyučovacím jazykom. Taktiež bola vystavaná aj nová budova vedľa obecného domu v Dolnom meste, kde sa vyučovali slovenské deti. Prvou učiteľkou v tejto škole bola Božena Verešová, manželka biskupa Adama Vereša. V tom roku bolo až 130 slovenských školopovinných detí.

Slovenská škola v Iloku pracovala do roku 1957, keď sa administratívne pripojila k základnej škole. Posledným riaditeľom tejto školy bol učiteľ Andrej Kukučka.

Slováci v Iloku mali slovenskú školu – slovenské triedy, v ktorých prebiehalo celkové vyučovanie v slovenskej reči od prvej po štvrtú triedu ZŠ až po školský rok 2002/2003. V súčasnosti sa slovenský jazyk na školách (základnej a strednej) vyučuje len ako voliteľný predmet – pestovanie slovenského jazyka a kultúry.

Za začiatok kultúrno-osvetovej činnosti môžeme pokladať nacvičenie prvého divadelného predstavenia v slovenskej reči. Premiéra bola 12. apríla 1914, divadelní ochotníci predviedli divadelnú hru Ferka Urbánka – Strašidlo. Režisérmi boli Blanka Maliaková, dcéra učiteľa Jozefa Maliaka, a Michal Imrek. Prvá svetová vojna prerušila priekopnícku činnosť slovenských divadelných ochotníkov v Iloku. Nasledujúce divadelné predstavenie sa konalo až 2. februára 1921, na Hromnice, čiže – na Mary. Divadlo sa tradične v Iloku hrá aj na Jána – 27. decembra, a tomu je tak od roku 1952, keď bol slávnostne otvorený Slovenský národný dom.

Začiatky spolkovej činnosti ilockých Slovákov sa viažu k Združeniu stredoškolákov, ktoré založili slovenskí žiaci – ilockí gymnazisti, na podnet Ivana Vereša, 25. júna 1925. V tom istom roku sa združenie pripojilo k Spolku československých akademikov v Juhoslávii a stalo sa jeho pobočkou. V roku 1928, táto pobočka sa osamostatnila a ďalej pôsobila pod názvom Štúr, spolok slovenských akademikov. 15. apríla 1928 bol založený aj druhý slovenský spolok v Iloku – Slovenskí čítací spolok, ktorý založili slovenskí roľníci a remeselníci. Keďže tieto dva spolky pôsobili oddelene, učiteľ Ján Vitéz sa veľmi snažil o ich zlúčenie. V spolupráci s Ivanom a Milanom Verešovcami, Jozefom Stupavským a učiteľkou Júliou Párnickou sa mu to aj podarilo a na valnom zhromaždení Slovenského čítacieho spolku 26. februára 1940 rozhodli, že sa tieto dva slovenské spolky zlúčili do jednej kultúrno-osvetovej organizácie pod názvom Slovenský čítací spolok. Rozvila sa čulá činnosť spolku, založili sa mnohé sekcie. Tento názov – Slovenský čítací spolok sa používal až do roku 1951, keď spolok zmenil svoj názov na Slovenský kultúrno-osvetový spolok Ľudovíta Štúra.

Ilockí Slováci veľmi túžili po budove, v ktorej by sa mohli stretávať, nacvičovať divadlá, spievať a tancovať. V roku 1951 sa konečne na to vytvorili podmienky. Slovenská evanjelická cirkev darovala pozemok na Solgovom dvore, stavebný materiál darovalo mestské spoločenstvo a finančnú pomoc poskytli aj spoločensko-politické organizácie z Iloka a okolia. S prvými stavebnými prácami sa začalo na jar roku 1952. Hlavným architektom bol Julije de Luca a vedúcim stavebných prác bol majster murár Pavel Kováč. Ilockí Slováci svojou obetavou prácou darovali mnoho pracovných dní. Hlavné stavebné práce sa konali v lete, keď ľudia práve aj doma mali mnoho práce, keďže sa takmer všetci ilockí Slováci v tom čase živili poľnohospodárskou prácou. Predsa, všetko to úspešne zdolali a už 27. decembra 1952 budova Slovenského národného domu bola slávnostne otvorená.

V budove Slovenského národného domu vždy bolo rušno, svoju činnosť rozprúdili mnohé sekcie, a tak čoskoro priestory domu nestačili na všetky aktivity. Rozmýšľalo sa o dostavbe a dostavba aj bola realizovaná v roku 1979.

Počas vlasteneckej vojny (1991 – 1997) ilockí Slováci prežívali veľmi ťažké časy a aj budova Slovenského národného domu bola značne poškodená. Na jar roku 1996 do Iloka zavítal docent Dr. Emil Horák, ktorý vtedy pôsobil v Záhrebe ako lektor slovenského jazyka na tamojšej Filozofickej fakulte. Informoval ilockých Slovákov o tom, že v blízkosti Iloka (v Borove) má začať pôsobiť Slovenský ženijný prápor UNTAES-u, SLOVENGBAT, a že by určite mohol pomôcť. 16. júna 1996 pán Horák priviedol časť veliteľstva Slovenského ženijného práporu a v mene ilockých Slovákov poprosil o pomoc pri rekonštrukcii domu. Bez žiadneho váhania a veľmi ochotne poskytol pomoc. Skúsení inžinieri a stavbári poradili, aby sa uskutočnila kompletná rekonštrukcia budovy, pričom sľúbili, že pri prácach všemožne pomôžu. Medzi prvými, ktorí poskytli konkrétnu a nezištnú pomoc ilockým Slovákom v tých veľmi trúchlivých vojnových časoch, boli náčelník zdravotnej služby práporu major MUDr. Ján Dobrovolský a hovorca práporu kapitán Dr. Anton Fillo. Veľká vďaka patrí aj vtedajšiemu veľvyslancovi SR v Chorvátsku Matúšovi Kučerovi a Veľvyslanectvu SR v Záhrebe, ako aj veliteľovi ženijného práporu Mierových síl OSN, podplukovníkovi Štefanovi Janglovi. Pomocnú ruku ochotne podal aj Milan Činčura zo slovenského ministerstva zahraničných vecí a vtedajší podpredseda Matice slovenskej v SR Stanislav Bajaník. Pravdaže, ruku k dielu ochotne a nezištne priložili aj ilockí Slováci, ktorí znovu, zjednotení ako aj v roku 1952, venovali mnoho pracovných dní na rekonštrukciu budovy, pretože veľmi chceli, aby mali moderný a funkčný Slovenský dom, v ktorom sa budú schádzať aj ich potomkovia. Skvelá spolupráca priniesla skvelé plody, a tak už 24. augusta 1997 bol slávnostne otvorený vynovený Slovenský národný dom.

Matica slovenská v Iloku bola založená 18. decembra 1997. V rámci MS pôsobí SKOS Ľudovíta Štúra, v ktorom sú tanečná, spevácka, hudobná, divadelná, športová sekcia a čulú činnosť rozvinul i ženský spolok.

Tanečná (folklórna) sekcia je najpočetnejšia a najaktívnejšia sekcia. Rozdelená je podľa vekových kategórií do 5 skupín: najmladšia (deti od 3 do 7 rokov), stredná (deti od 7 do 10 rokov) a staršia detská skupina (deti od 11 do 15 rokov), mládežnícka skupina a skupina dospelých tanečníkov. Tanečné skúšky a stretnutia sa začínajú začiatkom roka, už vo februári, po valnom zhromaždení MS Ilok. Vtedy sa organizujú a zostavujú tanečné skupiny podľa záujmu detí o folklórnu činnosť. Pravidelne sa stretávajú dvakrát do týždňa a nacvičujú nové choreografie pre novú tanečnú sezónu. Keď sa chystajú na vystúpenia, tanečné skúšky sa konajú aj častejšie. Pre väčšinu tanečníkov sa tanečná sezóna končí celovečerným folklórnym programom pod názvom … aj tancujem. V roku 2016 sa do činnosti sekcie aktívne zapojilo 72 tanečníkov, z čoho je 46 detí, 14 mládežníkov a 12 dospelých tanečníkov. V roku 2015 sa po prvýkrát v dejinách spolku vytvorila i najmladšia tanečná skupina, do ktorej sú začlenené deti predškolského veku. Túto skupinu zorganizoval vedúci folklórnej skupiny Alexander Knapček, ktorý s nimi aj nacvičuje choreografie. O mládežnícku a dospelú tanečnú skupinu, ale taktiež aj o celoročný program tanečných skupín sa stará dlhoročná choreografka spolku Jarmila Mudrochová.

Tradičné kultúrne podujatia ilockých Slovákov sú: Váľanie mája, Ilocké leto, Na brehu pri Dunaji – festival sólových spevákov slovenských ľudových piesní a celovečerný folklórny program pod názvom … aj tancujem.

Váľanie mája je tradičné podujatie, ktoré má viac ako 60-ročnú tradíciu. Koná sa vždy v poslednú májovú nedeľu. Začína sa folklórnym programom, na ktorom sa predstavujú všetky tanečné skupiny vo folklórnej sekcii, speváci a hudobníci, ktorí pôsobia pri MS Ilok, a hosťujúce súbory z územia mesta Ilok. Po programe nasleduje váľanie mája a tanečná zábava pre všetkých návštevníkov.

Ilocké leto je tiež tradičné podujatie, ktoré každoročne organizuje MS Ilok v posledný augustový víkend. Prvé ročníky Ilockého leta boli vlastne folklórne večierky organizované so zámerom spestriť leto, ale aj povzbudiť, zorganizovať a zabaviť deti a mládež. Zakladateľom tohto podujatia je profesor Vlatko Miksád, ktorému nešlo len o to, aby Slováci v Iloku mali ešte jedno tradičné podujatie, ale hlavným cieľom bolo rozprúdiť kultúrnu činnosť v meste, zorganizovať mládež, ktorá v Iloku mala veľmi málo možností na kvalitné trávenie voľného času, a zároveň starším občanom skrášliť letný večer. Ilocké leto sa postupom času rozrastalo a rozšírilo na dvojdňové podujatie, v ktorom pravidelne účinkuje mnoho hosťujúcich folklórnych súborov. V súčasnosti na tomto podujatí vystupujú všetky aktívne skupiny domáceho spolku, ale aj hosťujúce súbory: chorvátske folklórne súbory, súbory iných národnostných menšín z Chorvátska, slovenské folklórne súbory z Vojvodiny a folklórne súbory zo Slovenska. Okrem hlavného nedeľného folklórneho programu návštevníci majú možnosť užiť si aj sprievodné podujatia v rámci Ilockého leta. Sú to: divadelné predstavenia, výstavy, ktoré usporadúva Spolok slovenských žien (pôsobiaci v rámci MS Ilok a SKOS-u Ľudovíta Štúra), a výstavy ilockých umelcov. Tohto roku sa uskutoční v poradí už 37. Ilocké leto. Cieľom tohto podujatia je zachovanie bohatého kultúrneho dedičstva našich predkov a zároveň prezentovanie svojej činnosti širšej verejnosti.

Festival Na brehu pri Dunaji má svoje začiatky v roku 2006. Je to festival sólistov slovenskej ľudovej piesne. Uskutočňuje sa každý rok koncom októbra. Zakladateľom a organizátorom je Matica slovenská v Iloku. Festival je súťažnou prehliadkou spevákov sólistov slovenských ľudových piesní a obsahuje štyri kategórie. Prvá kategória je pre deti do 7 rokov, druhá pre deti od 8 do 12 rokov, tretia pre spevákov od 13 do 16 rokov a v štvrtej kategórii súťažia speváci vo veku 17 až 25 rokov.

Hlavnou myšlienkou pri založení podujatia bolo nielen zachovanie pôvodných ľudových piesní a pôvodného ľudového odevu, ale aj ich šírenie a uvádzanie do života ľudí, prenášanie lásky k ľudovým piesňam na mladú generáciu, úcta k tradíciám a kultúrnemu dedičstvu našich predkov. No a v neposlednom rade aj prinášať ľuďom radosť. Cieľom festivalu je rozvíjať osobnosti talentovaných detí, usmerniť ich interpretačné snahy a objavovať nové talenty pre slovenskú ľudovú pieseň, prostredníctvom ľudového spevu a hudby spájať Slovákov z viacerých oblastí Chorvátska, ale aj prezentovať tradície a kultúru tu pôsobiacich folklórnych súborov. Počas uplynulých rokov sa vytvoril tradičný priebeh tejto súťaže, ktorá sa koná pred početným obecenstvom a odbornou porotou. Nepísaným pravidlom festivalu je, že účinkujúci vystupujú vo svojich tradičných krojoch, čo má naozaj veľké čaro. V roku 2015, pri príležitosti 10. ročníka festivalu, vo vydaní MS Ilok svetlo sveta uzrela prehľadná brožúrka 10 rokov festivalu Na brehu pri Dunaji. V tejto publikácii sú predstavené všetky ročníky tohto úspešného festivalu a všetci speváci, ktorí sa na ňom zúčastnili.

Tradičným podujatím ilockých Slovákov je aj celovečerný folklórny program pod názvom … aj tancujem, v ktorom účinkujú všetky tanečné skupiny a domácemu obecenstvu predvádzajú všetky choreografie, s ktorými vystúpili toho roku na folklórnych podujatiach buďto v Iloku, v iných mestách Chorvátska, alebo v zahraničí. Program má názov … aj tancujem, pretože v dnešnej uponáhľanej dobe je veľmi ťažko organizovať si čas tak, aby sa vedľa každodenných povinností našlo priestoru aj na tanečné skúšky a vystúpenia. Na tomto podujatí je už zvykom, že sa oceňujú všetci aktívni členovia, ktorí svoj voľný čas trávili v spolku a svojou činnosťou prispeli k rozvoju a zveľadeniu činnosti Matice slovenskej v Iloku a Slovenského kultúrno-osvetového spolku Ľudovíta Štúra.

Na pamiatku a na znak vďaky za všetku snahu a vynaložené úsilie, za voľný čas, ktorý dobrovoľne venovali spolku, Matica slovenská v Iloku každoročne udeľuje ďakovné listiny aktívnym členom folklórnych skupín, spevákom, hudobníkom a krojárkam (ženám, ktoré sa starajú o kroje). Je to poďakovanie za ochotu a skvelé prezentovanie činnosti Matice slovenskej v Iloku, tak doma, ako aj v zahraničí. Celovečerný program … aj tancujem sa už tradične koná koncom novembra. Ako sprievodné podujatie k tomuto programu vždy je nainštalovaná aj výstava fotografií zo všetkých podujatí v bežnom roku pod názvom Spomienky na vystúpenia. Túto výstavu si návštevníci môžu pozrieť po ukončenom programe. Zakladateľkou tohto podujatia je dlhodobá choreografka a vedúca folklórnej sekcie Jarmila Mudrochová.

Tohto roku sa uskutoční jubilejný, v poradí už 10. ročník podujatia … aj tancujem.

Folklórna sekcia Matice slovenskej v Iloku a SKOS Ľudovíta Štúra sa zúčastňujú na všetkých aktivitách, ktoré organizuje Zväz Slovákov v Chorvátsku, vystupujú na tradičných chorvátskych podujatiach v meste, v župe, na mnohých štátnych podujatiach a v televíznych reláciách Chorvátskej televízie. Mali príležitosť a česť predstaviť sa i obecenstvu v zahraničí, a to: v Českej republike, v Belgicku, v Nórsku, v Poľsku a v Srbsku.

Spolok žien pri Matici slovenskej v Iloku sa pravidelne stretáva každú stredu od roku 2008. Ženy svoju činnosť zameriavajú na tradičné ľudové umenie, venujú sa ručným prácam, vyšívaniu, háčkovaniu a pod. Spolu trávia čas v Slovenskom dome a pritom sa delia o svoje skúsenosti, vedomosti a zručnosti. Svojou obetavou prácou obohacujú i činnosť folklórnej sekcie. Zhotovili časti krojov a obnovili kroje, v ktorých tanečníci vystupujú. Svoje skúsenosti si vymieňajú i so spolkami žien pôsobiacich vo Vojvodine. Chodievajú napríklad k nim na priadky, kde sa vždy niečo nové naučia a potom to doma prezentujú. Často organizujú tvorivé dielne a usporadúvajú výstavy ručných prác.

Aj v súčasnosti ilockí spolkári a matičiari sú činní, schádzajú sa vo svojom Slovenskom národnom dome, organizujú tradičné podujatia, odchádzajú na početné podujatia do všetkých končín Chorvátska, ale hosťujú aj v zahraničí, najviac na Slovensku a v Srbsku. Týmto spôsobom sa snažia zachovať si svoju národnú a kultúrnu identitu a svoje skúsenosti, vedomosti a dedičstvo našich predkov odovzdávajú ďalším generáciám.

Fotografie poskytla: Jarmila Mudrochová

Boženka Dasovićová