Vojvodinskí Slováci si svoje kultúrne meradlá bezproblémovo pozdvihli na priečky, ktoré sa bezproblémovo zaraďujú nielen do kontextu všeobecnej slovenskej kultúry, ale pokojne ich môžeme posunúť aj medzi svetovú scénu, ktorou je, samozrejme, súčasťou. Nielenže idú s dobou, modernizujú svoje kultúrne prejavy, pričom nezabúdajú na to tradičné, folklórne, svojské, vlastné, rurálne – ako obraz svojskej identifikácie a etnosignifikácie. Počas svojej bezmála 270-ročnej existencie si uvedomili, že sú pilierom, mostom, konektorom medzi slovenským svetom v materskej krajine a tým srbským (predtým juhoslovanským), čím vlastne otvárajú dvere k spolupráci aj s ostatnými národmi – sprostredkovane, priamo cez hlavnú líniu spolupráce.
Kultúrna mozaika vojvodinských Slovákov sa predovšetkým odzrkadľuje v tradičných kultúrnych hodnotách, ktoré sa tu neustále prezentujú, zachovávajú, kým diferenciáciou k tomu sú podoby umenia, čerpajúce z toho tradičného, avšak uplatňujúc už moderné podoby, ktoré sa neustále vyvíjajú, aktualizujú a pridávajú im hodnoty aj globalizačné. Divadelná tvorba vojvodinských Slovákov v Petrovci, ktorá už viacej ako 155 rokov dopĺňa kvalitnú kultúrnu podobu vojvodinských Slovákov, sa počas svojej dlhej histórie dostala na úroveň profesionálneho divadelného útvaru, nielen z tej hereckej stránky, ale aj najmä samotným stvárnením divadelných predlôh (vďaka vyštudovaným režisérom v Česku a na Slovensku, alebo aj v bývalej Juhoslávii). Danú hereckú úroveň si všimol aj Peter Serge Butko (režisér pôsobiaci najmä v Čechách, na Slovensku, ale aj na iných kontinentoch, v súčasnosti v Brazílii), ktorý medzi petrovských ochotníkov zavítal na sklonku milénia (vďaka pozvaniu vtedajšieho riaditeľa petrovského divadla Jána Dorču), zostal im verný a naplno využíval (a naďalej využíva) potenciál nielen už známych hercov, ale vždy sa snažil objaviť nové tváre (veď to je aj poslaním kultúrnej inštitúcie) a dával im vo svojich projektoch možnosť vlastnej umeleckej prezentácie a uplatnenia. Butko je medzi petrovskou, ale aj vojvodinskou verejnosťou známy najmä mnohými divadelnými, audio-vizuálnymi, tanečnými, pohybovými, stand-up komediálnymi, hudobnými realizáciami, vyšliapal veľkú stopu v petrovskom divadle, pričom vedel vždy využiť, zlúčiť a zakomponovať aj kvalitu jemu známych umeleckých kontaktov najmä z Česka a zo Slovenska a priviesť ich medzi petrovských divadelníkov. Stal sa vlastne jednou hybnou silou petrovského divadla posledných 20 rokov.
Skĺbenie medzinárodnej spolupráce a petrovského divadla prinieslo nečakaný, priam potešujúci výsledok v tvare celovečerného hraného filmu – Vitaj doma, brate!, ktorý sa medzi vojvodinských Slovákov dostáva po 37 rokoch – v roku 1985 vojvodinské (vtedy juhoslovanské) slovenské obecenstvo si mohlo pozrieť film Mišo v réžii Jána Makana. Väčšina hereckého obsadenia bola v tom z ochotníckeho sveta, čiže boli to ochotnícke herečky a herci najmä z Divadla VHV Petrovec (hlavnú mužskú postavu si vo filme však zahral profesionálny herec vtedy z Československa). Z hereckého obsadenia sa to priam znovu zopakovalo (kvantitatívne viacej profesionálnych postáv zo Slovenska), pretože si to vyžadoval aj samotný príbeh filmu, keď si hlavnú mužskú rolu rovnako obsadil profesionálny herec zo Slovenska Róbert Jakab, okrem neho vo filme môžeme vidieť ďalšie známe herecké mená: Annu Šiškovú, Vladimíra Černého, Petru Polnišovú (je aj kreatívnou producentkou), ale aj herci z Česka Martin Hoffmann (v role slovenského prezidenta) a Filip Rajmont. Na druhej strane gro hercov znovu tvorili najmä mladí ochotníci (menšiu hereckú rolu obsadila aj profesionálna herečka z Kovačice Danka Svetlíková), ale aj „oprášení“ herci nielen z Divadla VHV Petrovec. Niektorí si prvýkrát zastali pred kameru, alebo vstúpili do filmového sveta (o to, aby budúci filmoví herci vedeli „spolupracovať“ s kamerou a rozlišovať hereckú realizáciu medzi divadlom a filmom, sa postaral americký herecký kouč Adam Devenport – pred natáčaním urobil pre ochotníckych hercov workshop).
Film svoju cestu začal ešte v pandemickom roku 2020, keď niektorí členovia na čele s režisérom Petrom Serge Butkom začali intenzívne pracovať na scenári nového filmu, kde sa predovšetkým myslelo na to, že film bude obsahovať rurálnu problematiku, dolnozemský, slovenský (petrovský) humor, štipku tragédie a príbeh, ktorý osloví najmä domáce publikum. Cielilo sa hlavne na to, že to bude priam punkový, lokálny film, bez nárokov na veľký finančný rozpočet a bez veľkého zastúpenia profesionálov najmä počas natáčania a počas produkcie.
Spomenieme preto mená, ktoré participovali celé leto 2020 na scenári, pretože dané osoby potom zohrali aj významnú úlohu, či už v produkcii, hereckom obsadení, alebo v režisérskej stolici – okrem už uvedeného mena, čiže režiséra filmu, na scenári sa podieľali Marína Dýrova (vo filme si zahrala aj hlavnú ženskú rolu Maríny Čániovej a bola súčasťou výroby a produkcie), Marija Ivona Matić (ako vedúca výroby a produkcie), Lukáš Sýkora (fotograf filmu), Ján Bohuš (zahral si menšiu hereckú postavu a spolu s Lukášom dali námet na film) a Ján Sklenár (vo filme stvárnil jednu z hlavných mužských postáv – homofóba Fedora Čániho, bol asistentom réžie, produkcie). Po intenzívnych a náročných prípravách, pri ktorých sa podieľali najmä členovia Divadla VHV Petrovec, sa rok na to (2021) začalo 45-dňové natáčanie najmä v Petrovci (na mnohých miestach), v blízkom okolí – v Kulpíne, v Hložanoch na Dunaji, niektoré scény sa natáčali aj ešte v roku 2022 (v Bratislave).
Kameru mal na starosti Vojtěch Hönig, ktorý bravúrne zvládol rolu hlavného kameramana – okrem iného podieľal sa aj na natáčaní dokumentárneho filmu o petrovskom divadle a divadelníctve Óda na rovinu. Asistent réžie bol Honza Rajmont, Gábina Bernardová ako skriptka (ale aj ako herečka), pričom sa na produkcii, výrobe filmu podieľali dobrovoľníci – členovia Divadla VHV Petrovec, študenti petrovského gymnázia, ako aj niektorí občania Báčskeho Petrovca. Postprodukciu filmu mala na starosti produkčná firma zo Slovenska Homemedia, produkciu ITA Film (na čele s Jurajom Brockom), ktorá aj distribuovala film do slovenských kín a zabezpečila propagovanie filmu v slovenských médiách. Zaujímavosťou je i to, že propagačnú pieseň k filmu Vitaj doma, brate! urobila známa punk-roková slovenská skupina Horkýže slíže (pieseň má názov Tvojho brata brat má brata) a niektoré piesne k filmu urobila lokálna, petrovská skupina Southlanders. Filmovú hudbu zložil slovenský hudobný skladateľ Slavo Solovic.
Príbeh filmu je zasadený do Petrovca, ktorý sa považuje ako centrum vojvodinských Slovákov, preto neprekvapuje, ak sa divákovi vynorí hneď asociácia, že to je film, ktorý dokumentuje a prezentuje slovenskú menšinu. Pôvodná myšlienka sa však vytráca, keďže ide o príbeh, ktorý nám okrem iného prezentuje aj mentalitu rurálneho človeka (jeho jednoduché, ale často úprimné reakcie a myšlienky), medziľudské a rodinné vzťahy a tajomstvá, ktoré ukrývajú, ale aj jazykové bohatstvo a paletu jazykov, multikulturálnosť prostredia, kde okrem nárečovej podoby – tzv. petrovčiny, či prevzatých srbských nadávok, modifikovaných a už pevne inkorporovaných prevzatých slov nielen zo srbčiny (vymaľovať v zmysle vyfotiť sa, vyfotografovať sa; štabars – bordel, neporiadok; popízdim – zbláznim sa; ďubre – špina; guňa – dula; gerega – melón), zachytíme vo filme aj srbčinu (herec a režisér Srbského národného divadla v Novom Sade Radoje Čupić bravúrne stvárnil srbského spoluobčana), ale aj maďarčinu (Zoltán Hajdu ako predstaviteľ Maďarov na Slovensku).
Hlavný hrdina Zoltán Hajdu, ktorý je mimochodom známy spisovateľ, prichádza so svojou partnerkou Marínou do Petrovca, medzi vojvodinských Slovákov (o ktorých ani nevedel, že sú), aby nielenže spoznal Maríninu rodinu a prostredie, Petrovčanov, ale aby našiel inšpiráciu pre svoju ďalšiu knihu. Po príchode spoznáva rodinu Čániovú – otca Karola Čániho (zahral si ho Miroslav Babiak), ako aj spomenutého homofóba Fedora, ktorý sa nevie vysporiadať s tým, že im do domu možno príde Maďar – ukrývajúc v sebe starú nenávisť a spomienku na to zašlé, keď vo vojvodinskom prostredí vrela silná maďarizácia, ktorá sa potom zobudila ešte aj počas druhej svetovej vojny, keď Petrovec okupovali predovšetkým maďarskí kolaboranti. Postupne nás film sprevádza mnohými skutočnosťami, ktoré sú súčasťou (nielen) rurálneho sveta a jeho spoločnosti – pálenica; kupovanie politických hlasov; alkohol v rodine, a tým aj absencia intimity; láska, ktorá je zakázaná; emancipácia žien; ľúbostné vzťahy; dávny vzťah, ktorý sa nakoniec odhalí a zaostrí príbeh filmu… Zoltán sa medzi spoločnosť až natoľko integruje, že okrem spoznávania petrovského koloritu sa z neho stane milovník klobás, či pálenky, alebo aj iného alkoholu – aj keď do tohto prostredia prichádza ako vegetarián a nie zbožňovateľ alkoholu – aj tu je impulz pre zápletku filmu.
Celovečerný hraný film z produkcie (aj) vojvodinských Slovákov – Vitaj doma, brate! si svoje publikum získal práve v roku 2022, keď sa 9. augusta najprv medzi slovenskými divákmi na Slovensku uskutočnila svetová premiéra, priam komerčného rázu, presnejšie v obchodnom centre Eurovea – Cinema City v Bratislave, s hercami a s produkčným štábom nielen zo Slovenska, ale aj z Vojvodiny. V priebehu ďalších dní herecký kolektív na čele s režisérom a produkčným tímom vyštartovali na turné po Slovensku – Nitra, Handlová, Bojnice, Košice, Banská Bystrica… Oficiálne sa film dostal do slovenských kín 18. augusta, pričom si za prvé dva týždne film pozrelo viacej ako 10 000 divákov.
Srbskú, alebo priam vojvodinskú premiéru mal film práve v deň narodenín Divadla VHV Petrovec 27. augusta pod holým nebom, čiže na ihriskách Základnej školy Jána Čajaka v Báčskom Petrovci, kde si ho pozrelo okolo 2000 divákov. Bol to priam nevídaný zážitok vidieť toľké obecenstvo takmer zo všetkých slovenských dedín, čo potvrdilo skutočnosť, že sa na takúto filmovú udalosť dlho čakalo. Film mal ďalší deň dve reprízy vo Veľkej sieni Slovenského vojvodinského divadla v Petrovci, pričom sa ešte tohto roku premietal aj v Prahe a v Ríme. Ďalší rok by sa mal dostať aj do kín v Srbsku.
Pred petrovskou premiérou na nádvorí divadla prebiehal aj krst knihy mladej autorky Petry Častvenovej – Podivný príbeh Zoltána Hajdu, ktorá umeleckým štýlom dočaruje atmosféru z filmu, má vysokú literárnu hodnotu a približuje čitateľovi zákulisné scény z natáčania. Knihu dopĺňajú fotografie Lukáša Sýkoru.
Film Vitaj doma, brate! je neoceniteľným dosahom celého kolektívu, ktorý sa podieľal na tom, aby sa film rok po natáčaní dostal do kín a k divákovi. Je to dôkaz o zanietenej práci najmä mladých ľudí z Petrovca a okolia a o oddaniu sa kultúre. Režisér (je to akoby jeho darček Petrovcu a Petrovčanom za jeho viac ako 20-ročné pôsobenie medzi nimi) trefne vybral obsadenie postáv vo filme, pretože hercov dôverne poznal a spolupracoval s nimi aj na iných projektoch. Rovnako mu nebola vzdialená ani mentalita prostredia, zvyky, tradície, jazyk – v nárečovej podobe, čo všetko dobre do seba zapadlo, aby vznikol taký veľkolepý výsledok. Bola to mozaika reálnych príbehov, ktoré svoju umeleckú podobu dostali vo filme. Práve skutočné a pravdivé scény vo filme popretkávali hlavnú fabulu filmu, často odbremenili emotívne scény, prípadne vyvolali skutočnosť, že sa divák v daných situáciách nachádza. Však filmová (umelecká) produkcia je aj o tom – vyvolať v nás analógiu na naše životné skutočnosti a konania a obrátiť nám aj zrkadlo našich životov.
Filmu prajeme úspešnú kinematografickú cestu!
Samuel Koruniak