Vlatko Miksád
Svojho času bola medzi neusporiadanými starými dokumentmi archívu Matice slovenskej Ilok objavená malá visačka na krk s nitkou olivovej farby namiesto šnúrky, rozmerov 7 x 9 centimetrov. Bol na nej štít Sokolského hnutia a nápis: Slovenské národné slávnosti, 1. a 2. júla 1923. Div, že nepoškodená prežila toľké roky. Tomuto musí vďačiť asi svojmu skromnému vzhľadu, alebo možno tomu, že bola vsunutá a zabudnutá v nejakej starej knihe. V každom prípade svojou existenciou nám zachovala svedectvo o minulej dobe.
Visačka Slovenských národných slávností z roku 1923, Archív MS Ilok
Zaujal nás dátum a príležitosť, ktoré naznačovali takmer storočnú udalosť. Ihneď sa začali natískať otázky: Kto sú Sokoli? Čo sú to Slovenské národné slávnosti? Čo sa udialo toho dátumu v roku 1923? a nakoniec – Ako a prečo sa táto visačka z Petrovca dostala do Iloka, kto ju priniesol?
Čiastočné odpovede nám ponúkla kniha autora Jána Babiaka Slovenské národné slávnosti – I, Fakľa národného cítenia medzi dvoma vojnami, vydaná v Báčskom Petrovci v roku 2006, a výskumy na internetových stránkach.
Sokol je organizácia, ktorá bola založená na propagovanie cvičenia a šírenie národného povedomia medzi slovanskými národmi. Sokol založili v Prahe v roku 1862 Jindřich Fügner a Miroslav Tyrš. Spoločenská trieda, ktorá niesla sokoliarske hnutie, bola tou časťou liberálnej buržoázie, ktorá sa postavila proti odnárodneniu českého národa. Sokol sa riadil príslovím V zdravom tele zdravý duch, propagoval fyzický, morálny a intelektuálny rozvoj ľudí prednáškami, diskusiami a cvičením.
Jindřich navrhol a zaviedol tykanie všetkých členov a oslovovanie „brat“, takisto navrhol ako prvý červenú blúzku, ktorá sa stala súčasťou sokolskej rovnošaty.
Miroslav navrhol zorganizovať verejné cvičenia so sprievodom Prahou. Prvotný návrh potom rozšíril na usporiadanie zjazdu všetkých sokolských jednôt z Čiech a Moravy s prizvaním bratských spolkov zo sveta (1. všesokolský zlet).
Vo februári 1882 predložil Miroslav cvičiteľskému zboru pražského Sokola základný Sokolský dokument Základy telocviku, neskôr nazývaný Tyršov systém, ktorý sa stal aj základom zostáv pre zletové cvičenia. Stanovil tiež sokolské zásady (sila a mužnosť, činnosť a vytrvalosť, láska k voľnosti a vlasti, dobrovoľná práca a disciplína, vzájomný bratský vzťah členov).
Hnutie našlo inšpiráciu vo vzdelávaní a cvičení športovcov a bojovníkov v starovekom Grécku. Sokol sa rozšíril z Česka do všetkých slovanských krajín.
Medzi Chorvátmi sa Sokol prvýkrát objavil v Záhrebe. Chorvátsky Sokol bol založený 27. decembra 1874 po tom, čo chorvátsky bán Ivan Mažuranić zaviedol povinné telesné cvičenie v škole. V školách boli objavené nadané deti, ktorým sa dostalo cti stať sa chorvátskymi Sokolmi.
Chorvátsky Sokol mal okrem cvičebného oddelenia aj cyklistický, šermiarsky a jazdecký oddiel. Tieto oddelenia časom natoľko rozvetvili svoju činnosť, že sa osamostatnili ako špeciálne športové kluby. S veľkým nadšením bola podporovaná aj vzdelávacia práca. Boli činné orchestre, fanfáry, spevácke zbory a divadelné súbory. O nepretržitú publikačnú činnosť viedla starostlivosť Sokolská knižnica.
Chorvátske spoločnosti Sokolov boli potom založené a šírili sa v mnohých mestách v Chorvátsku, tak napríklad vo Vukováre v roku 1886 a v Osijeku v roku 1896. V diele Sokolské dni Chorvátskeho sokola – Slavónia a Sriem Vinkovčana Željka Iveljića sa na strane 12 dozvedáme, že v roku 1924 bol Sokolský spolok činný aj v Iloku.
Sokolský štít – Štít ovitý brečtanom, na ktorom je sokol s roztiahnutými krídlami a vo vnútri štítu je monogram, Zdroj Internet: http://www.hrvatski-sokol.hr/?page_id=27, Chorvátsky sokol Vinkovce, Štatút, čl. 4.
Babiak píše: – Slovenské národné slávnosti vznikli v Petrovci, neskoršie Báčskom, najskôr ako myšlienka o koncentrácii Slovákov (aj Čechov) zo všetkých končín novoutvoreného Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov v roku 1918. Hneď o rok na to sa v Petrovci ohľadom toho konala národná porada Slovákov, aby v neskorších rokoch stretnutia prerástli v tradičné slávnosti. Organizovali ich Sokoli a tak hlavným bodom programov boli sokolské cvičenia, ale sa konali aj stretnutia učiteľov, výstavy, prednášky, stretnutia spolkov žien, divadelné predstavenia, riešili sa cirkevné otázky, najmä ohľadom osamostatnenia, stretala sa tu slovenská inteligencia, vynikajúci národní dejatelia a predstavitelia spolkov… V rámci slávností sú zakladané a otvárané aj národné inštitúcie, akými sú v roku 1919 slovenská kníhtlačiareň a slovenské gymnázium. V roku 1920 vychádza tlačou, ako prvý v slovenskom jazyku, slovenský týždenník Národná jednota a zakladá sa spolok Sokolská jednota, ktorá na svojich pleciach bude dlhé roky niesť organizáciu Slávností. V roku 1921 sa začal zvyšovať počet žiakov petrovského gymnázia, ktoré v tom roku navštevovalo 170 žiakov, a začalo sa rozmýšľať nielen o zamestnaní nových učiteľov, ale aj o stavbe novej budovy gymnázia. V roku 1922 sa konajú prípravy na jej budovanie a v roku 1923, 1. júla, sa kladie základný kameň. Väčšina slovenského obyvateľstva tej doby v Kráľovstve SHS, nielen intelektuáli, si boli vedomí významu otvorenia takejto vzdelávacej inštitúcie. Hádam najlepšie tento význam vyjadril istýsi petrovský dedko Králik vetou: – …nám načim škola menom gymnázia, lebo múdrosť aj sedliakovi treba…
Takmer 100-ročná budova zamestnávala, alebo vychovala počas týchto rokov učiteľské kádre, ktoré zasiahli Slovákov aj mimo hraníc Vojvodiny. Medzi nich patrí, napríklad, aj ilocká rodáčka Júlia Párnická, učiteľka v Iloku (1942 – 1943), či Emília Turopoljcová, matka Biserky Rajkovićovej, učiteľky z Jelisavca, ktorá v rokoch 1937 – 1941 učila na petrovskom gymnáziu matematiku, fyziku a zemepis. Zaujímavá je aj osobnosť ilockého zverolekára Josipa Sandalja, narodeného 20. 11. 1909 v Breste, okres Pazín, Istria, ktorý sa na petrovskom gymnáziu vzdelával v rokoch 1927 – 1930. V roku 1928 sa stal členom futbalového klubu Slovenský športový klub Báčsky Petrovec, v ktorom hral v rokoch 1929 – 1930. Štúdium veteriny končí vo Viedni. V roku 1945 sa vracia do Báčskeho Petrovca a koná veterinársku prax do roku 1946, keď je premiestnený do Temerínu.
A teraz sa vráťme k vyššie položenej otázke: Kto mohol priniesť visačku do Iloku?
V Iloku do roku 1923 pôsobil profesor Jozef Maliak, ktorý istotne bol, ako významný národovec, k tomuto slávnostnému činu kladenia základného kameňa povolaný ako hosť z Iloka. Maliak však začiatkom školského roka 1923, niekoľko mesiacov po Slávnostiach, začína pracovať na novovybudovanom gymnáziu v Petrovci, o čom svedčí aj nepodpísaný článok zverejnený v petrovskej Národnej Jednote z 28. septembra 1923, roč. 4, č. 39, s. 2, s titulkom Osobné: – Pán profesor Maliak medzi nami. Vítame ho a prajeme mu mnoho zdaru k jeho práci. Avšak, keďže nemáme informácie, že v tom roku pôsobil v Iloku nejaký kultúrny spolok, môžeme predpokladať, že si svoju visačku mohol nechať u seba.
Ďalším hosťom z Iloka mohol byť ilocký farár Adam Vereš s manželkou a svojimi piatimi deťmi: najstarší Ivan mal vtedy 15 rokov, dcéra Oľga 13, syn Vladimír 12, Milan 11 a dcéra Marta 8 rokov. Adam bol farárom v Iloku od roku 1921 a ako národovec si istotne dal záležať na zúčastnení sa Slávností v Petrovci a v tomto smere istotne vychovával aj svoje deti. Je pravdepodobnosťou predpokladať, že všetci jeho členovia rodiny dostali visačku ako hostia, možno aj ako voľnú vstupenku, ktorú si ako spomienku, suvenír, priniesli do Iloku. Visačky mohli držať u seba, alebo v evanjelickej modlitebnici, a od roku 1922, keď bola otvorená Slovenská škola (nad dnešným Hasičským domom), mohli jednu z nich držať aj v niektorej školskej skrini. V tom prípade môžeme predpokladať, že si visačku zachovala učiteľka Božena Verešová. V archíve Slovenského kultúrno-osvetového spolku, či Matice slovenskej Ilok, sa nenašli žiadne informácie o pôsobení nejakého kultúrneho spolku v rokoch 1923 – 1924. V petrovskej Národnej Jednote z 12. januára 1923, roč. 4, č. 2, s. 1, bol zverejnený nepodpísaný článok s titulkom Ilok: – U nás je všetko pri tichosti. Všade, na všetky strany badať pilný slovenský národný pohyb. A my ešte nemali sme príležitosť zaujať naše stanovisko. To stanovisko môže byť a je to isté, čo všetci naši bratia zaujímajú, ktoré je vyslovené v kysáčskej rezolúcii, že všetci Slováci dovedna: Kysáč, Nový Sad, Petrovec, Kulpín, Hložany, Kovačica, Padina, Pivnica, Laliť, Selenča atď. Idú jednou cestou, ktorá je i naša. Na zdar Slovákom! V Almanachu Československého zväzu sa na rok 1924 uvádza, že Slováci ešte vtedy nemali kultúrno-osvetový spolok: – Okrem Sriemskej slovenskej banky niet iného hospodárskeho alebo kultúrneho združenia u ilockých Slovákov. Avšak už v roku 1925, 26. júna, sa spomína založenie Združenia stredoškolákov, teda žiakov miestneho gymnázia, ktorého členmi boli gymnazisti, študenti a intelektuáli, medzi nimi Ivan, Oľga, Vladimír a Milan Verešovci, Júlia Párnická, Blanka Maliaková… Tento spolok vlastnil 460 kníh, ktoré sa, pre nejestvovanie vlastných priestorov, často sťahovali, trvalejšie do Slovenskej školy od roku 1922. V ten istý deň, 26. júna 1925, vznikla v meste aj Pobočka Spolku československých akademikov. Jej zakladateľmi v Iloku boli Ivan Vereš a Júlia Párnická. Tieto dve organizácie sa 13. septembra 1925 zlúčili do Pobočky Spolku československých akademikov v Kráľovstve SChS so sídlom v Petrovci. Vlastné priestory zatiaľ nemali a tak asi visačka ležala v niektorej z kníh v spolkovej skrini umiestnenej v Slovenskej škole.
O dva roky neskôr premenovali pobočku na Spolok slovenskej študujúcej mládeže Štúr a v ďalšom roku, 1928, sa osamostatnili od petrovského Spolku československých akademikov. Organizovali zábavy, spoločenské hry, výlety a prednášky. Spolok mal aj spevácky zbor, ktorého členovia sa učili ľudové a cirkevné piesne. Predpokladáme, že sa spevácke skúšky konali od roku 1922 v Slovenskej škole, v ktorej sa nachádzala skriňa s knihami, a možno aj v evanjelickej modlitebnici, až do roku 1930.
3.1. 1929 zvolili Adama Vereša v Starej Pazove za evanjelického biskupa v Kráľovstve SChS, neskôr v Juhoslovanskom kráľovstve. 1. februára 1929 sa Spolok slovenskej študujúcej mládeže Štúr znovu premenoval, tentoraz na Štúr, Spolok slovenských akademikov v Iloku. Jeho predsedom sa stal študent teológie a neskorší evanjelický farár Ivan Vereš.
Keď ilocká cirkev dostala 9. mája 1930 do daru od úradov pozemok na stavbu kostola, takzvaný Solgov dvor, a k tomu kúpila o tri mesiace neskoršie, 9. augusta, budovu náboženskej skupiny nazarénov, ktorá ležala vedľa darovaného pozemku (neskoršie budova známa ako Starý Slovenský dom, Círov dom), môžeme predpokladať, že knižnica (skriňa s knihami) bola tam presťahovaná. Tu sa už potom naplno rozvíjal všestranný kultúrny život. Po vybudovaní novej budovy Slovenského domu v roku 1952 boli knihy pravdepodobne premiestnené do nej. Môžeme predpokladať, že dosť kníh bolo používaním a sťahovaním aj poškodených a pribúdaním nových kníh boli vyraďované. V jednej z tých zachovalých sa asi zachránila aj visačka, ktorá nám umožnila nazrieť, aspoň na chvíľku, do dejín ilockých Slovákov.