Jana Gregor-Rogler
V sobotu 7. mája 2022 sa zobudím do daždivého rána. Napriek tomu si už doma oblečiem trenčiansky kroj, chránim ho dlhým jarným plášťom a veľkým dáždnikom. V pozvánkach je predsa výzva prísť v regionálnych krojoch podľa vzoru našich predkov, ktorí kroje – často vlastnoručne vyšívané – hrdo nosili na púte. Tak chcem byť príkladom. Na odnesenie potrebných vecí by sa mi zišli štyri ruky. Našťastie, zazvoní pomoc – kamarátka Marta z Oravy.
Na mokrom hlavnom nádvorí bývalej letnej rezidencie Habsburgovcov nás s úsmevom vítajú v bielom rúchu Michi Kobinia z rektorátu schönbrunnskej kaplnky a redaktorka ORF Miriam Spring. No zo všetkej zodpovednosti cítim akúsi úzkosť pri srdci. Neprekazí nám dážď slávnosť? Príde dosť ľudí? Budeme dostatočne reprezentovať kresťanstvo? Ako to vyznie v televízii?
Pútnici v Schönbrunnskej kaplnke
Schönbrunn pozná takmer každý, ale málokto zámockú kaplnku, preto pred vchodom do nej upevníme slovenskú štátnu zástavu. Kto chce, ten nás nájde, počujem povzbudzujúce slová. O deviatej sedíme v kaplnke, kameramani sú v pohotovosti. Na pozlátenom reliéfe nad oltárom od Rafaela Donnera spoznávame Pietu – Božiu Matku držiacu telo svojho ukrižovaného syna Ježiša Krista. Ako sprievodkyňa poukážem na diela ďalších slávnych barokových umelcov, ktorých stopy vedú na Slovensko. Mladého kňaza Patrika Mojžiša poprosím o duchovný príhovor. Jeho slová preniknú do hĺbky môjho srdca a vzápätí sa upokojím. Áno, naše plány sú bez viery ničím, uvedomujem si. Hovorí sa, človek mieni, Pán Boh mení. My prítomní sme tu za seba a za tých, ktorí museli ísť k chorým, starším alebo inak slúžia, no sú s nami duchom. Slováci ukazujú vieru poctivou prácou, prichádzajú mi na um slová jedného z veriacich viedenských Slovákov.
V slovenských krojoch
Aj dážď ustal. Vychádzame von a vytvoríme sprievod. Pútnický kríž vyčarený rukami Marty a Zuzky z môjho svadobného kríža, kvetov a bielej stuhy hrdo nesie Maxík v šarišskom kroji. Prechádzame popred hlavnú fasádu zámku k záhonom ešte nerozkvitnutých ruží a spievame obľúbenú pieseň Celá krásna si Mária. Pod girlandami fialových kvetov v komornej záhrade nám náš duchovný sprievodca Patrik rozpráva, akú moc má súkromná modlitba ruženca: „Keď po troch Zdravas Mária nemôžem zaspať, lebo ma čaká veľa povinností, modlitba celého ruženca ma upokojí, účinkuje lepšie ako sedatívum. Pomáha pri vážnych rozhodnutiach, pokušeniach. Aj ja som také obdobie mal, chcel som zo seminára odísť, ale ruženec mi pomohol rozpoznať Božiu vôľu… Dnes sa spoločne pomodlíme ruženec radostný…“ Desiatky oddeľujeme spievaním refrénu fatimskej hymny Avéé, Avéé, – Ave Maria… turisti pozerajú. Toto je naša misia.
Kráčame ďalej rozsiahlym schönbrunnským parkom, míňame bývalé záhrady korunného princa Rudolfa, striedame sa v predmodlievaní. Vedľa nás mamička s najmladším pútnikom v kočíku. Synček celý čas ani nemukne, asi si už znenie ruženca obľúbil. Prechádzame širokou alejou stromov s miernym stúpaním. Vzduch je svieži, sýtozelená farba listov príjemne pôsobí na unavené oči. Katka rozdáva text ďalšej piesne, spievame Ó, Mária bolestivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, pros za nás Boha… zároveň si ju vlastne nacvičujeme ako vstupnú pieseň na poludňajšiu omšu. Blížime sa ku Gloriette, dych sa zrýchľuje. V tichu a rozjímaní nás čaká strmší výstup. To je naša mini biblická hora Tábor. Nasleduje zostup do Hietzingu. Veže obvodného úradu aj kostola vyčnievajú vľavo ponad koruny stromov. Opäť spievame. Tentoraz na nás nemo hľadia spoza plota bizóny susediacej zoologickej záhrady. Popri secesnej konštrukcii Palmenhausu, ozdobne strihaných kríkoch, je to ku kostolu Maria Hietzing už celkom blízko. Predsa sa ešte stihneme pomodliť desiatok slávnostného ruženca.
Alejou parku s modlitbou radostného ruženca
Na omšu prichádzajú ďalší. Víta nás pán Peter Jünemann, zakladateľ partnerstva Maria Hietzing so slovenskou farou Devínska Nová Ves. Aj Vlado Mlynár, predseda Rakúsko-slovenského kultúrneho spolku. Na otázku ORF, prečo organizujeme púte, odpovedá: „Je to naše dedičstvo. Náš spolok od svojho vzniku podporuje kresťanské aktivity. Pre mňa osobne sú púte časťou môjho života. Už štrnásť rokov organizujem vždy v auguste štvordňové pešie púte do Mariazellu a s manželkou sme od roku 2013 na Svätojakubskej ceste, človek sa naučí tešiť z každého dňa, nájde aj cestu k sebe…“
Je dvanásť hodín, zvony zvonia na poludnie, organista Lukáš David udáva takt melódie skomponovanej Mikulášom Schneiderom Trnavským. Umelci aj ľud – my všetci spievame k patrónke Slovenska: Hlad, mor, vojny odstráň od nás, vypros pokoja… tak hlasno, že nás Peter Leutzendorff z farskej rady Hietzing v kostole vníma ako jeden veľký zbor. Žalm precítene spieva Monika Caudr, nová slovenská moderátorka ORF, Aleluja – Zitka Bočincová, tiež speváčka obdarená krásnym hlasom. V kázni hlavný celebrant pán farár Pavol Dubovský vyzdvihuje modlitby k Panne Márii ako významný prínos k víťazstvu v historických bitkách. S detičkami vycifrovanými v krojoch z Marjánky prinášame obetné dary na oltár, nechýba okrúhly bochník chleba zo Slovenska. Domáci pán farár Anton Höslinger sa raduje, že oživujeme Kostol Maria Hietzing ako pútnický, a zotrváva s nami celú omšu. Sólo – Schubertovu áriu Ave Maria oduševnene spieva Lukáš David. Malý husľový virtuóz Amadeus Jánoška aj flautistky Jana Zálesňáková a Helena Kramářová tiež svojím umením prispievajú k slávnosti. Záverečné požehnanie pána farára Dubovského znásobuje ešte jedno. Primičné. Od kňaza Patrika Mojžiša. Nech nás všetkých na našej každodennej púti životom posilní.
Ohlasy pútnikov boli veľmi priaznivé a ja som vďačná všetkým, ktorí sa púte zúčastnili. Nakoniec si dovolím citovať zo stále aktuálneho odkazu kardinála Jozefa Tomka mládeži žijúcej v zahraničí: „Tradícia statočnosti, pracovitosti, mravnosti a zbožnosti, ktorou sa pýšili naše slovenské rodiny, je výrazom kresťanskej viery a pravým bohatstvom. To sú naše korene, hodnotné ľudské vlastnosti – vzácny prínos pre spoločnosť, v ktorej sa nachádzame. Mladí, vezmite túto fakľu a neste ju dopredu.“