Bilingvizmus v Austrálii

 Katarína Mosnáková-Bagľašová

S Margarétou Velichovou-Rebelos o bilingvizme a Slovenskej škole v Adelaide:

„Snažme sa vytrvalo s deťmi rozprávať po slovensky, aj ak nám ony odpovedajú v druhom jazyku.“

 Margaréta Velichová-Rebelos, učiteľka slovenčiny a zakladateľka slovenskej školy v Adelaide, začala štúdium pedagogiky na Univerzite Komenského v Bratislave a pokračovala v oblasti všeobecnej jazykovedy na University of Adelaide. Úspešne ukončila doktorandské štúdium so špecializáciou na vývin detskej reči a slovensko-anglický bilingvizmus u detí z dvojjazyčných rodín. V súčasnosti žije v Adelaide, kde pracuje ako prekladateľka slovenského a anglického jazyka. Vo voľnom čase moderuje krajanské vysielanie v slovenskom jazyku.

KM Bagľašová: V krajanskom svete, nie iba tom pedagogickom, ale i bežnom rodinnom živote, je čoraz častejšia otázka bilingvizmu u detí. Vy sa tomu venujete profesionálne. Priblížte nám stručne túto problematiku.

MV Rebelos: Bilingvizmus u detí je veľmi fascinujúca téma, ľudia o ňom radi hovoria a čítajú, pretože ich udivuje, ako je vôbec možné, že už aj malé deti, ktoré sa len učia rozprávať, sú schopné sa orientovať v používaní dvoch jazykov. Vnímame to ako niečo výnimočné, ale skutočnosť je taká, že väčšina svetovej populácie dennodenne na dorozumievanie aktívne používa viac ako jeden jazyk. Presné odhady je ťažko uviesť, pretože presnú hranicu, koho považujeme za bilingvistu a koho nie je len ťažko určiť. Avšak všeobecne platí, že ak človek pravidelne používa dva alebo dokonca viac jazykov na dorozumievanie, považujeme ho za bilingvistu. Kľúčová je tu teda pravidelnosť používania jazyka a nie natoľko úroveň, na akej človek svoje jazyky ovláda.

Aby som to vysvetlila presnejšie, hlavná je totiž funkcia jazyka ako prostriedku na dorozumievanie, a nie natoľko akademická úroveň jazyka. Ako dobre niekto jazyk ovláda totiž úzko súvisí s tým, na aké dorozumievacie ciele ho používa. V živote bilingvistov to býva tak, že každý jazyk má iný účel, jeden z jazykov využívame v súkromnej sfére, druhý v profesionálnom a celkovo verejnom živote. Jazyk nášho súkromia je zväčša ten menšinový a keďže ho využívame predovšetkým v súkromnej sfére, jeho slovná zásoba súvisí s každodenným životom a bežnými aktivitami, ktoré denne vykonávame. Ak však človek používa jazyk v profesionálnom živote, taktiež oblasti, v ktorých sa jazykové schopnosti rozvíjajú na vyššej úrovni, sú rozmanitejšie, a máme napríklad bohatú slovnú zásobu v špecifických oblastiach, vieme formulovať a používať zložitejšie vetné konštrukcie a celkovo sa vyjadrovať na vyššej úrovni, dokonca až špecializácie. Z toho vyplýva, že bilingvistom nie je iba ten, kto obidva jazyky ovláda na úplne rovnakej úrovni. Bilingvistom je človek, ktorý sa pravidelne dorozumieva dvoma jazykmi.

Zaujímavé je tiež zvážiť vek, v akom sa človek stáva bilingvistom. U niekoho to je už v útlom veku, čo môžeme pozorovať práve u detí v krajanskom svete, ktoré vyrastajú v dvojjazyčnom prostredí, v bilingválnej rodine alebo ako člen istej jazykovej menšiny. Dvojjazyčnosť je typická aj u  jazykových komunít, ktoré sa v bežnom živote pravidelne stretávajú s druhou jazykovou komunitou, ako to často pozorujeme napríklad v pohraničných oblastiach, alebo v multikultúrnych krajinách, ako sú Singapur alebo Švajčiarsko. V takých krajinách je bežné, že ľudia ovládajú dva alebo dokonca viac jazykov. Bilingvistom sa človek môže stať aj v dospelosti, povedzme po imigrácii do inej krajiny, keď sa štúdiom alebo prácou zaradí do života a začne využívať jazyk tej krajiny v dennej komunikácii.

To znamená, že ciest k dvojjazyčnosti vedie naozaj veľa a každý bilingvista má svoj vlastný príbeh. Niekto žije s dvoma jazykmi už v detstve, iný zase až v dospelosti, niekto využíva obidva jazyky denne, iný iba párkrát v týždni, niekto ovláda obidva jazyky na porovnateľnej úrovni, iný má jeden silný, dominantný jazyk. Dominantným zväčša býva jazyk krajiny, v ktorej žijeme, aj keď ani to nemusí byť pravidlom. Je to proste veľmi rozmanitá skupina, bilingvizmus má mnoho tvárí a každý jeden príbeh je iný. Navyše podstatnými zmenami v  živote sa môže značne zmeniť aj účel a spôsob, akým človek svoje dva jazyky denne používa, a vtedy nastane istý posun či zmena aj v ich dominantnosti. Znamená to, že postavenie jazyka sa u jednotlivca v priebehu života mení a z dominantného jazyka sa môže stať menej používaný jazyk a naopak. K takejto zmene môže dôjsť aj viackrát. Ak sa pozrieme špecificky na bilingvizmus u dvojjazyčných detí v krajanskom svete, tento fenomén si môžeme krásne ilustrovať.

Existuje viac spôsobov, ako sa deti stanú používateľmi dvoch jazykov. Napríklad niektoré deti si od narodenia osvojujú 2 rodné jazyky v zmiešanej rodine, čiže v rodine, kde jeden rodič hovorí iba jedným jazykom a druhý rodič obidvoma. Tejto forme dvojjazyčnosti sa hovorí „Bilingual First Language Acquisition“ alebo simultánny bilingvizmus. Vyznačuje sa tým, že osvojovanie si dvoch rodných jazykov prebieha od narodenia naraz, môžeme povedať jeden vedľa druhého, a aby sme poukázali na ich rovnakú dôležitosť v komunikácii, označujeme ich „jazyk A“ a „jazyk Alfa“, nie prvý a druhý jazyk. Dieťa sa teda stáva bilingvistom prirodzene a od narodenia je schopné komunikovať s každým rodičom iným jazykom. Väčšinou býva však uňho trošku dominantnejší práve jazyk toho rodiča, ktorý s dieťaťom trávi najviac času, na ktorého sa dieťa najviac naviaže, a to často býva ten menšinový jazyk.

Ďalší druh detského bilingvizmu je, ak sa dieťatko začne stretávať s druhým jazykom až po tom, čo si svoj prvý jazyk už osvojilo. Napríklad ak rodina s deťmi emigruje zo Slovenska do zahraničia. Dieťa sa takto druhý jazyk naučí relatívne rýchlo, lebo ho bude vnímať všade vo svojom okolí, napríklad keď začne navštevovať detský kolektív. Tejto forme bilingvizmu hovoríme „Second Language Acquisition“, alebo sekvenčný bilingvizmus, a ako nasvedčuje názov, dôraz sa kladie na skutočnosť, že jazyky sa dieťatko učí jeden po druhom a nie naraz, ako to bolo pri simultánnom bilingvizme. Sem patrí ešte podskupina s názvom „Early Second Language Acquistion“, čo je prípad, ak sa dieťatko druhý jazyk touto formou začne učiť ešte v útlom veku, pred dovŕšením 3 rokov. Pri bilingvizme, ktorý takto vzniká, je teda jasne dominantný jazyk menšiny, do ktorej rodina patrí.

Keď dieťatko začne navštevovať školu, nastane jazyková spomínaná zmena v jazykovej dominantnosti. Dominantným sa stane jazyk lingvistickej väčšiny, v ktorej rodina žije, často na úkor toho domáceho jazyka. Na udržanie bilingvizmu je dôležité pristupovať k výchove veľmi citlivo, aby dieťa nestratilo záujem o menšinový jazyk, čo je v prípade našich krajanov slovenčina. Existujú na to rôzne rodinné stratégie, jazyk treba dôsledne používať, aj keď dieťa oň prestane prejavovať aktívny záujem a úplne prestane jazykom rozprávať. Pre rodičov sú to ťažké chvíle, ale práve vtedy je nutné vytrvalo s deťmi rozprávať po slovensky, aj ak nám ony odpovedajú v druhom jazyku. U väčšiny detí býva odmietanie jazyka iba dočasné obdobie. Navyše našou vytrvalosťou aspoň pokračujeme v rozvoji porozumenia a receptívnych jazykových schopností, a, samozrejme, deťom jasne dávame najavo, ktorý jazyk preferujeme. Nezapadne tak úplne do zabudnutia. Je nutné nevzdávať to a veriť si, že naša vytrvalosť vo voľbe jazyka raz prinesie výsledky. V angličtine máme na to krásny pojem – „language impact belief“ – teda dôvera, že používanie jazyka v našej rodine dokážeme ovplyvniť.

Ak chceme jazyk udržať na istej úrovni, treba sa zamerať na gramotnosť v obidvoch jazykoch. Odporúčaní a postupov, ako na to, je viac, ale rozvoj jazykovej gramotnosti sa začína vo veľmi útlom veku pri knihách, počúvaní príbehov, pri básničkách a piesňach. Odporúčam s deťmi veľa čítať, počúvať hudbu a hlavne sa často s deťmi hrať po slovensky. Hra využíva predstavivosť a rozvíja tým jazykové schopnosti. Áno, ešte raz zopakujem, treba sa s deťmi veľa hrať, pretože deti sa najlepšie učia práve hrou, a ak pri hre využívame slovenčinu, sme na polceste k úspechu. V rodinách by nemali chýbať ani rôzne spoločenské hry, nájdite si na ne čas aspoň párkrát do týždňa. Alebo požiadajte vaše deti, aby vám ony porozprávali príbeh po slovensky!

Keď deti začnú navštevovať školu, ďalší rozvoj gramotnosti v obidvoch jazykoch je nesmierne dôležitý, je nutné deti aktívne učiť čítať a písať aj po slovensky, v čom sú nápomocné práve víkendové slovenské školy. Ale rodina naďalej zohráva kľúčovú úlohu.

Ciest k rodinnému bilingvizmu je teda veľa, každá rodina má trochu iné okolnosti a skúsenosti. Aj u bilingválnych detí platí, že jazyky, ktoré si osvojujú, a teda denne využívajú v komunikácii s inými, budú ovládať na úrovni primeranej ich veku. Avšak či sa ich jazykové schopnosti budú naďalej rozvíjať aj v slovenčine, záleží hlavne na nás, do akej miery deťom pomáhame s pribúdajúcimi rokmi jazykovú úroveň rozvíjať a udržiavať.

 

KM Bagľašová: Vďaka tejto téme ste istý čas aj prednášali. Kde to bolo a aké boli odozvy študentov?

MV Rebelos: Môj záujem o detský bilingvizmus mi umožnil sa na nejaký čas stať hosťujúcou prednášajúcou na Katedre jazykovedy na University of Adelaide. Zaujať študentov tak fascinujúcou témou vôbec nebolo náročné a ja som vždy s nadšením s nimi zdieľala svoje poznatky. V multikultúrnej krajine ako je Austrália, nebolo prekvapujúce, že mnohí z mojich študentov už mali s bilingvizmom vlastnú skúsenosť. Tak trochu zvláštne a zároveň smutné však je, že rodinnému bilingvizmu sa v tejto krajine napriek jazykovému potenciálu, ktorý Austrália ponúka, neprikladá až taká dôležitosť. Nuž a mojich študentov veľmi zaujala práve možnosť získať hlbšie vedomosti o tom, ako bilingvizmus u detí vzniká, ako ho treba pozorne udržiavať a rozvíjať počas školského veku a ako môže celkom ľahko postupne ustúpiť, ak človek prestane aktívne používať jeden z jazykov.

Stalo sa aj, že po prednáške sa mi prišiel študent poďakovať, pretože práve moje prednášky ho inšpirovali k tomu, aby sa opäť začal venovať svojmu hereditárnemu jazyku a vrátiť sa k rodinnému bilingvizmu. Jeho rodičia totiž žili v Austrálii ako prisťahovalci z Nemecka a napriek tomu, že od detstva ho svoj jazyk učili, ešte ako mladý chlapec na strednej škole ho prestal používať, pretože mal dojem, že mu je v krajine, kde sa po nemecky nehovorí, zbytočný. To, že ho moje prednášky motivovali, bolo pre mňa naozaj odmenou, pocítila som, že o tom je učiteľské poslanie – byť pozitívnou silou, ktorá niekoho inšpiruje, alebo vyvolá potrebnú zmenu, nech je to aj u jediného študenta.

 

KM Bagľašová: Profesionálne zameranie, ale predpokladám aj vášeň, vás inšpirovalo založiť v Adelaide slovenskú školu. Kedy škola začala pôsobiť a koľko detí ju navštevuje?

MV Rebelos: Najväčšou inšpiráciou boli azda moje vlastné deti a rodičia. Je pre mňa totiž veľmi dôležité, aby sa moji rodičia mohli so svojimi vnúčatami rozprávať po slovensky. Od narodenia môjho syna, ktorý je druhý v poradí, som cítila, že ak chcem, aby si deti slovenčinu udržali po celý život, návštevy rodiny na Slovensku každé 2-3 roky nevystačia. A tak som pochopila, že moje deti v Austrálii potrebujú priestor, ktorý budú spájať so slovenčinou, kde bude nutné jazyk pravidelne používať a kde budú vidieť, že po slovensky rozprávajú aj iní, nie len ja.

Počas materskej dovolenky sa myšlienka založiť školu stále viac kresala, dlhšie som nad tým premýšľala, nevedela sa rozhodnúť. Navyše kamarátka mi už vtedy hovorila, že mi bilingvizmus s deťmi ide, a že možno by som mohla ponúknuť niečo viac aj iným rodinám s malými deťmi, ktoré hľadajú spôsob, ako naďalej rozvíjať slovenčinu.

Slovenský klub v Južnej Austrálii funguje už vyše 40 rokov a kedysi v ňom bola aj škola, v ktorej sa deti prisťahovalcov učili slovenčinu. Tie už sú však všetky dávno odrastené, samy sa stali rodičmi a škola začiatkom 90. rokov prestala fungovať, a tých aktivít pre rodiny s deťmi bolo v klube odvtedy pomenej. Spolupráca s klubom teda znela ako správna cesta a stačilo sa o nápade zmieniť mojej známej, výtvarníčke Daniele Tomečko, ktorá ako členka klubového výboru organizovala aktivity pre rodiny s deťmi. Nápadu sa hneď chytila aj ona a už mi nedovolila z neho vycúvať. Školu sme založili v auguste 2018 a zo začiatku sme netušili, či v komunite bude záujem. Na naše prekvapenie sa ešte v prvom roku prihlásilo 14 detí, teraz máme zapísaných 20. Niektoré nám už odrástli ako veľkí stredoškoláci, ale prichádzajú zatiaľ stále nové. Vekovo je to zaujímavá skupina, pretože tie najmladšie majú 4 roky a najstaršie 15. Deti teda rozdeľujeme do skupín v prvom rade podľa veku, ale dôležité sú aj jazykové schopnosti, aby sme mohli poskytovať čo najvhodnejšiu formu výučby. Od začiatku fungujeme ako neziskové komunitné vzdelávacie centrum vedené dobrovoľníkmi.

 

KM Bagľašová: Uviedli ste, že školu vedú dobrovoľníci. Určite si zaslúžia, aby sme ich mená spomenuli.

MV Rebelos: Áno, škola funguje vďaka neúnavnej práci dobrovoľníkov – našich učiteliek. Patria medzi ne moja spoluzakladateľka Daniela Tomečko, huslistka a hudobná pedagogička Marta Šútora, pedagogička tanca a pohybu Petra Tomečko (ktorá sa nedávno, žiaľ, presťahovala do iného mesta) a naša najnovšia učiteľka je Denisa Cochran, ktorá sa zaoberá vzdelávaním v ranom veku a pripravuje nový program aj pre celkom malé deti. No a, samozrejme, v neposlednom rade sme veľmi vďačné mamám, tatom a starým rodičom našich žiakov, ktorí nám neustále veľmi pomáhajú, aby všetko klapalo.

 

KM Bagľašová: Aké predmety sa vyučujú vo vašej škole?

Pôvodne sme začali s výučbou slovenčiny, avšak máme obrovské šťastie, že sa k nám pridali učiteľky predmetov, ktoré na školách bývajú pre deti tie najzábavnejšie. Môžeme teda ponúknuť aj výtvarnú, hudobnú a pohybovú výchovu. Výhodou je, že pri týchto hodinách sú deti podporované v tom, aby slovenčinu používali celkom prirodzene popri rôznych aktivitách. Takže si často ani neuvedomujú, že si slovenčinu precvičujú konverzačným spôsobom a zdá sa im, že sa iba hrajú, alebo tvoria. Takéto interakcie v bežných komunikatívnych situáciách sú však dôležité, pretože na jednej strane utvrdzujú používanie rôznych gramatických javov, slovnej zásoby a celkovo majú podobnú úlohu, ako napríklad hodina konverzácie pri výučbe cudzieho jazyka. Navyše z  psycholingvistiky vieme, že deti sa jazyk naučia najľahšie práve pri pohybe, tvorivosti, pri hudbe, ak je pri týchto aktivitách aktívne používaný. V mnohom to pripomína práve ten prirodzený spôsob, akým si deti implicitne osvojujú svoj rodný jazyk.

 

KM Bagľašová: Rozširujete deťom aj vedomosti z dejín, kultúry a reálií Slovenska?

MV Rebelos: Všeobecne pri štúdiu akéhokoľvek jazyka platí, že musí byť situované v kontexte krajiny, kde sa tým jazykom hovorí. Ťažko sa naučiť jazyk, ak človek nepozná niečo o krajine, jej ľuďoch, ich zvykoch, kultúre, či histórii. Bez takých poznatkov sa jazyk stáva sterilným a na jeho využitie chýba reálna potreba. V jazykovom a kultúrnom kontexte je teda našou úlohou nielen sa sústrediť na jazyk, ale aj vytvárať jazykové a kultúrne slovenské povedomie. To sa v ďalekej krajine ako je Austrália robí ťažko, keďže cestovať na Slovensko sa nedá až tak často. Ale práve na to nám slúžia rozličné témy, ktoré sa snažíme do vyučovania zapájať – napríklad o súčasných slovenských športovcoch, ktorí sa preslávili po celom svete, alebo hodiny o slávnych slovenských osobnostiach z histórie. Musí to však byť nejako zaujímavo podané – deti zaujalo rozprávanie o slovenských olympijských medailistoch, o M. R. Štefánikovi, ktorý na svojich cestách navštívil dokonca aj Austráliu.

Učíme sa aj o slovenských remeslách, ktoré si deti skúšajú vo vlastnej tvorbe, robili sme tak napríklad modrotlač, rôzne typické slovenské vzory, tradičné zdobenie vajíčok a medovníčkov, môžu si vyskúšať pečenie tradičných dobrôt, učili sa o slovenských krojoch, ľudových nástrojoch, ďalej hradoch a zámkoch.

Avšak kultúru sa učia aj pri hudbe a nácviku predstavení, keďže takto sa oboznamujú s ústne tradovanou tvorbou, s folklórom. Mali sme dokonca aj možnosť medzi nami privítať slovenských folkloristov, ktorí cestovali po Austrálii, to bol nezabudnuteľný zážitok.

 

KM Bagľašová: Kto podporuje pôsobenie vašej školy?

MV Rebelos: Naša vďaka patrí niekoľkým organizáciám. V prvom rade Slovenskému klubu, keďže škola funguje pod jeho záštitou. Za finančnú podporu sme nesmierne vďační Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, bez ktorej by sme nedokázali poskytovať vyučovanie, materiály ani pomôcky. Veľmi nám pomáha aj Veľvyslanectvo SR v Austrálii prostredníctvom knižných darov a celkovou podporou našej činnosti. Je nutné spomenúť aj asociáciu ISEIA, ktorá zastrešuje školy a vzdelávacie centrá po celom svete. V spolupráci s dvomi akademickými inštitúciami – Metodické centrum Univerzity Mateja Bela pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Studia Academica Slovaca – a v spolupráci s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky, poskytujú nielen pravidelné vzdelávanie učiteľov, ale aj letné jazykové kurzy a tábory, na ktoré sa môžu prihlásť aj naši žiaci.

 

KM Bagľašová: Aké sú plány v budúcom období v slovenskej škole v Adelaide?

MV Rebelos: Možno to znie zvláštne, ale v Austrálii sa v decembri končí školský rok a začínajú letné prázdniny a my sa teda pred Vianocami pripravujeme na školské koncoročné predstavenie. V auguste 2023 bude mať naša škola 5 rokov, takže to budeme musieť so žiakmi a rodinami patrične osláviť. Ale hlavne hľadať stále nové spôsoby, ako u našich žiakov udržať záujem o slovenčinu aj naďalej.

 

KM Bagľašová: V úvode sme uviedli, že vo voľnom čase moderujete krajanské vysielanie v slovenskom jazyku. O aké vysielanie ide?

MV Rebelos: Keďže Austrália je multikultúrna krajina, žije tu mnoho národností a každá z nich má právo udržiavať si svoj jazyk, identitu a kultúru. Jeden zo spôsobov, ako podporiť jazykovú identitu, je poskytovať médiá v jazyku etnických skupín. Existuje na to štátna televízna a rozhlasová stanica, ktorá vysiela spravodajstvo v rôznych jazykoch a filmovú produkciu z  rôznych krajín v pôvodnom znení. Ale okrem nej sa v mestách vytvorili aj komunitné rozhlasové stanice, ktorých cieľovou skupinou sú jednotlivé miestne jazykové a kultúrne komunity. Na našej miestnej stanici takých skupín vysiela vyše 40! Takéto komunitné vysielanie je špecifické tým, že to nie je profesionálne vysielanie, ale sa na ňom podieľajú opäť dobrovoľníci, teda amatéri. Ich cieľom je prinášať poslucháčom predovšetkým aktuálne informácie o dianí v konkrétnej jazykovej a kultúrnej komunite. V slovenčine v Adelaide takéto vysielanie funguje už takmer 50 rokov a za tú dobu sa v ňom vystriedalo veľa dobrovoľníkov. Ja sa spolu s kolegyňou Gabikou Dérer venujem krajanskému vysielaniu už 18 rokov. Vysielame v pravidelnej hodinovke raz za týždeň a krajania si v našom programe môžu vypočuť aktuálne informácie o spoločenských aktivitách a dianí v našom meste, rôzne zaujímavosti zo Slovenska a zo sveta, alebo napríklad aj jazykové okienko. Krajanské vysielanie pomáha Slovákom nielen udržiavať si jazyk a identitu, ale pomáha aj vytvárať pocit, že patríme všetci do jednej, spoločnej komunity, vlastne takej veľmi veľkej vzdialenej rodiny.

 

KM Bagľašová: Slovenská komunita v Austrálii je dosť roztrúsená. Pôsobí tu niekoľko slovenských škôl, spolkov a iných združení. Aká je podľa vás spolupráca týchto organizácií? Máte možnosť sa niekde všetci spoločne stretávať a spolupracovať?

MV Rebelos: Je to tak, austrálski Slováci sú roztrúsení po celom kontinente a jednotlivé mestá sú vzdialené aj tisícky kilometrov. Školy sa nachádzajú nielen v Adelaide, ale aj v Melbourne, Sydney, Brisbane a Perte. Virtuálne sa poznáme cez e-maily, správy, ale aj vďaka online školeniam, ktoré nás počas pandémie spojili azda trochu viac. Snažíme sa navzájom si pomáhať, zdieľame rady, tipy a niekedy aj materiály. Ale vzájomná pomoc existovala už predtým. Ako školy máme koordinátorku v sekcii ÚSŽZ pre celú Austráliu, je ňou pani Marta Kapusta zo Slovenskej detskej besedy v Melbourne, ktorá nám všemožne pomáha napríklad pri zakladaní škôl, odpovedá množstvo organizačných a administratívnych otázok, ale hlavne je pre nás veľmi potrebnou morálnou podporou. Žiaľ, pre protipandemické opatrenia sme dlho nemali možnosť na priame stretnutia, avšak veríme, že aj to sa nám čoskoro opäť podarí na metodickom školení v Melbourne.

 

KM Bagľašová: Na záver ešte jedna osobnejšia otázka. Odišli ste zo Slovenska pred 25 rokmi. Čo vám z domova chýba a čo by ste, naopak, Slovákom na Slovensku dopriali z Austrálie?

MV Rebelos: Pri prepočtoch zisťujem, že v Austrálii žijem už viac ako polovičku života. Najviac mi chýbajú moji blízki – rodičia a súrodenci,  rodina a hŕstka naozaj blízkych a dobrých priateľov. Chýba mi aj moja rodná Bratislava, z ktorej mám veľa krásnych spomienok a prirástla mi k srdcu. Ale ak by som mala spomenúť aj iné veci, tak jednoznačne slovenské syry a med, potom slovenská literatúra a kultúrne podujatia ako sú divadlá, výstavy a koncerty. Samozrejme, tie sú zaujímavé aj tu, ale sú iné, nie sú slovenské. Z Austrálie by som ľuďom na Slovensku dopriala zase oceán, sledovať ten krásny západ slnka ponad more, vidieť jedinečnú austrálsku prírodu, naučiť sa niečo o živote a jazyku pôvodného obyvateľstva, teda o austrálskych aborigénoch, a aby mohli chvíľu pozorovať, ako si tu svorne žijeme – rôzni ľudia, každý z iného kúta sveta a napriek tomu, alebo možno práve preto, máme pocit, že sem patríme.

Ďakujem za rozhovor.