Dňa 28. júla 2020 to bude už sto rokov, keď sa dovtedy v historicky jednotnom území Spiša a Oravy predelenom hraničnou čiarou tisíce Slovákov žijúcich v severných oblastiach spomínaných žúp ocitlo mimo svojho domovského štátu – v Poľsku. Ako k tomu došlo?
Keď sa pred viac ako sto rokmi skončila prvá svetová vojna, obyvatelia severného Spiša a hornej Oravy ešte netušili, že sa ich boj práve len začína. Nadšenie z konca dovtedy najmasovejšieho konfliktu, v ktorom zahynuli stovky Spišiakov i Oravcov a ďalšie tisíce trpeli obrovskou núdzou, vystriedali živelné nepokoje vyplývajúce z uvoľnenia dlhodobo kumulovaného hospodárskeho, sociálneho, politického i národnostného napätia v Uhorsku.
Pamätník československým úradníkom, ktorí boli zavraždení poľskými „legionármi“
(po pripojení Pienin k Poľsku v roku 1938 zhodený do Dunajca)
V takýchto podmienkach sa rodila prvá česko-slovenská republika, pričom práve Orava bola jednou z prvých žúp, ktorá sa už na prelome októbra a novembra 1918 hlásila prostredníctvom slovenských národných rád či výborov k tomuto novému štátu. Uchopenie moci však nebolo vôbec jednoduché, keďže okrem dobrovoľníkov nemali slovenskí národovci k dispozícii takmer žiadne silové zložky, ktorými by sa im podarilo situáciu stabilizovať.
To si uvedomovali aj poľskí aktivisti z Podhalia, ktorí už začiatkom 20. storočia začali vyvíjať snahy o „prebudenie poľskosti“ u obyvateľstva severných oblastí Slovenska hovoriaceho goralským dialektom. Táto ich „buditeľská akcia“ však nemala veľký úspech a pre polonizačnú myšlienku sa im podarilo získať len niekoľko jednotlivcov na hornej Orave. Práve títo založili 5. novembra 1918 v Jablonke národnú radu, ktorá vyhlásila pripojenie Oravy, Spiša i Kysúc k novorodiacemu sa Poľsku a požiadala o vyslanie vojenských jednotiek na obsadenie spomínaných území. Poľskí vojaci sa objavili na Orave ešte v ten istý deň a o niekoľko dní neskôr aj na Spiši. Proti obsadzovaniu (česko)slovenského územia poľskými vojskami protestovala Slovenská národná rada v Dolnom Kubíne, avšak prakticky nemala nástroje, aby tomu zabránila. Situácia sa ešte vyhrotila, keď v oravskej obci Polhora začali poľskí vojaci strieľať do dedinčanov, čoho výsledkom boli traja mŕtvi a 28 zranených Polhorčanov.
Po viacerých incidentoch sa nakoniec československá strana obrátila s protestom k náčelníkovi dohodovej vojenskej misie v Budapešti Fernandovi Vixovi. Nótu na rešpektovanie poľských požiadaviek však podal aj poľský generálny štáb. Plukovník Vix nakoniec uznal československé stanovisko a poľské vojská sa do 13. januára 1919 museli stiahnuť za starú uhorsko-haličskú hranicu.
Stiahnutie poľských vojsk bolo veľkým úspechom československej diplomacie, ale poľský záujem o Spiš a Oravu týmto neskončil a preniesol sa do diplomatickej roviny. V tom čase zároveň prebiehal už aj ďalší spor o Těšínsko, kde v januári 1919 došlo dokonca k vojenským stretom a reálne hrozil otvorený vojenský konflikt. Preto sa československo-poľskými hraničnými spormi začala zaoberať aj Najvyššia rada mierovej konferencie v Paríži. Tá najskôr odporučila, aby sa sporné strany dohodli o spoločných hraniciach v bilaterálnych rokovaniach, ktoré však neboli úspešné. Preto sa napokon čoraz reálnejšie začala dostávať do popredia myšlienka ľudového hlasovania, v ktorom by samotné obyvateľstvo prejavilo svoju vôľu, ku ktorému štátu chce patriť. Definitívne sa presadila koncom septembra 1919, keď Najvyššia rada mierovej konferencie vyhlásila plebiscit na Orave v okresoch Námestovo a Trstená, na Spiši v okrese Spišská Stará Ves a v Javorine a na Tešínsku.
Poľskí aktivisti, ktorí na Spiši a Orave dúfali v omnoho väčšie územné zisky, skonštatovali, že „hlasovať môže zopár hladných ľudí“. Na slovenskej strane však i tieto požiadavky vyvolali veľké pobúrenie. Dňa 28. septembra 1919 sa konalo v Trstenej veľké ľudové zhromaždenie za integritu Oravy, Spiša a Tešínska a začiatkom novembra prezentovalo 180 predstaviteľov z plebiscitných oravských obcí svoju „nezlomnú vernosť republike“ a protest proti nariadenému plebiscitu prezidentovi T. G. Masarykovi v Prahe. Niekoľkotisícové demonštrácie za ČSR a proti plebiscitu sa uskutočnili tiež na Spiši – v Spišskej Starej Vsi, Kacvíne, Krempachoch a Vyšných Lapšoch, pričom rovnako aj zástupcovia zo všetkých spišských obcí, kde sa malo ľudové hlasovanie uskutočniť, prezentovali svoje pročeskoslovenské stanovisko u prezidenta v Prahe. Proti „trhaniu“ Spiša a Oravy sa postavili tiež rodáci v Amerike, ktorí spísali Rezolúciu proti plebiscitu, proti možnému pripojeniu svojich rodných obcí k Poľsku a za česko-slovenskú republiku. Podpísalo ju viac ako 1500 amerických Slovákov pochádzajúcich z obcí, v ktorých sa malo ľudové hlasovanie uskutočniť.
Delegácia zo spišských obcí v Prahe, ktorá požadovala zotrvanie v ČSR
Keďže poľská strana nemohla počítať s takouto masovou podporou obyvateľstva, zagitovala dvoch spišských a oravských gazdov, s ktorými presviedčala o túžbe Spišiakov a Oravcov pripojiť sa k Poľsku nielen domácich poľských politikov, ale hlavne predstaviteľov dohody, pričom sa im túto myšlienku podarilo predostrieť aj americkému prezidentovi Wilsonovi. Svojich ľudí mala aj na plebiscitnom území, pričom azda za najkontroverznejšie možno považovať pôsobenie tzv. spišsko-oravskej légie, ktorá sa dopúšťala rôznych násilných činov s cieľom zastrašiť miestne obyvateľstvo. Jej činnosť vrcholila pred prezentovaným dátumom plebiscitu, keď v júni 1920 zavraždili československých úradníkov zo Spišskej Starej Vsi i slovenského richtára obce Nedeca Valentína Strončeka. Reakciou pobúreného slovenského obyvateľstva bolo napadnutie poľskej plebiscitnej komisie v Spišskej Starej Vsi, počas ktorého sa pri úteku utopil jeden jej člen.
Nakoniec však obyvatelia severného Spiša a hornej Oravy nedostali možnosť rozhodnúť o svojom osude. So súhlasom poľského premiéra Władysława Grabského a československého ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša bol totiž plebiscit odvolaný a o budúcnosti Spišiakov a Oravcov, bez ohľadu na ich mienku, rozhodla Veľvyslanecká rada mierovej konferencie. Stalo sa tak 28. júla 1920 v belgickom kúpeľnom mestečku Spa. Plebiscitné územie Spiša, Oravy i Tešínska bolo rozdelené medzi oba štáty. Zatiaľ čo na Tešínsku boli viac-menej naplnené ašpirácie československej strany, slovenská časť republiky stratila 14 spišských a 14 oravských obcí, ktoré sa prvýkrát v dejinách stali súčasťou Poľska.
Spomínaný verdikt vyvolal odmietavú reakciu u veľkej časti Spišiakov a Oravcov, ktorí mali pripadnúť Poľsku. Na Spiši bol hneď na druhý deň, 29. júla, zorganizovaný plebiscit verejným podpisovaním rezolúcií za Česko-Slovensko, v ktorom 86 % voličov vyjadrilo svoju vôľu žiť v tomto štáte. Podpísané hárky chcela predložiť 30 členná deputácia zo Spiša prezidentovi T. G. Masarykovi, ktorý ich však neprijal. V samotných spišských obciach sa Poliaci stretávali s pasívnou rezistenciou, keď im napríklad obyvatelia Jurgova odmietli akúkoľvek i najmenšiu pomoc, či s otvoreným odporom ako napríklad Tribši, kde vypukla vzbura proti poľskej posádke, ktorá ušla a následne obec obsadilo poľské vojsko. Taktiež Nedečania, Krempašania a Fridmančania sa vyhrážali, že „poľskej okupácii sa vzoprú silou a že skôr zahynú všetci v boji, akoby k Poľsku pripadli“. V Nedeci bola poľská strana dokonca nútená vyhlásiť stanné právo. Na Orave, v Hladovke, došlo aj k ozbrojenému povstaniu, pričom Hladovčania v novembri 1920 spísali rezolúciu, v ktorej deklarovali svoju pročeskoslovenskú orientáciu: „Pod poľskim jarmom biť ňekceme aňi ňebudeme.“
Podobné rezolúcie predkladali aj obyvatelia ďalších oravských obcí, napríklad Bukoviny-Podsklia, Orávky, Harkabúza, Hornej Zubrice, či Podvlku.
Rezolúcia obyvateľov Hladovky
proti pripojeniu k Poľsku
Veľkú nádej pritom vkladali do delimitačnej komisie, ktorá však mohla navrhnúť len určité drobné zmeny, najmä ak nová hraničná čiara spôsobovala miestnym obyvateľom problémy hospodárskeho rázu. Na základe jej návrhov boli Československu nakoniec vrátené obce Suchá Hora a Hladovka, pričom k Poľsku boli pripojené miestne časti Dolnej Lipnice – Prívarovka a Skočiky, ktoré rozhodnutím z 28. júla 1920 ostali v ČSR. Ďalší jej návrh na výmenu Nedece a Kacvína za časť Javoriny sa neuskutočnil. Po ukončení delimitácie v roku 1924 tak definitívne Poľsku pripadlo 26 spišských a oravských obcí s približne 25 000 obyvateľmi. Zo Spiša to boli obce: Čierna Hora, Durštín, Fridman, Falštín, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Lapše, Nová Belá, Repiská, Tribš a Vyšné Lapše, z Oravy zas obce: Bukovina-Podsklie, Harkabúz, Chyžné, Jablonka, Nižná Lipnica, Nižná Zubrica, Orávka, Pekelník, Podvlk, Srnie, Vyšná Lipnica a Vyšná Zubrica. Tak sa do Poľska dostali tisíce Slovákov, ktorých potomkovia si sčasti ešte aj dnes zachovávajú slovenskú kultúru a slovenské národné povedomie.
Zmeny slovensko-poľskej časti hranice v rokoch 1918 – 1924
Milica Majeriková-Molitoris