Ako sa to vlastne začalo? Pár dní pred kanadským septembrovým predĺženým víkendom som dostal telefonát. Zavolal mi „slovenský športový ambasádor“ z Ottawy, kamarát a spolužiak z detstva Tomáš Tomík. Povedal mi z mosta do prosta, či by sa mohol u mňa zastaviť, lebo sa chystá na Niagaru. No nebude vraj sám, privedie ešte aj dvoch ďalších nocľažníkov. Netušil som, že ma čaká zvláštne, o to príjemnejšie „hokejové prekvapenie“ aj s príchuťou NHL.
Prišla mi teda športová návšteva do domu a mal som nie každodennú možnosť zoznámiť sa prostredníctvom „ambasádora“ Tomáša s mladými slovenskými hokejistami, ktorí vyrastali v Košiciach – s bratmi Igorom a Kristiánom Jarošovcami. Strávili sme pekné spoločné chvíle, pri ktorých moji návštevníci objavovali hlavné mesto sveta vodopádov a vodopádičkov, okolie Hamiltonu, plus svetoznáme Niagarské vodopády. Vážim si takých návštevníkov, ktorí sa hrdo hlásia ku krajine medzi Tatrami a Dunajom. Takým ľuďom rád poslúžim ako „domorodý turistický sprievodca“.
Slovo z Britskej Kolumbie bolo pri tom…
Pár slov teda o mojich hosťoch. Začnem od najstaršieho po najmladšieho. Tomáš Tomík tvrdou a poctivou prácou vynikol vo vodnom póle. Reprezentoval v bývalom Československu kluby CHZWP Nováky a neskôr ČH Košice. Bol v tomto športe jeden z najlepších v republike a v roku 1981 emigroval do Kanady. Ako špičkový športovec reprezentoval nielen ČSSR, ale neskôr aj krajinu javorového listu. Vo svojej športovej kariére získal množstvo titulov a ocenení. Po skončení aktívneho pôsobenia v športe zúročil svoje organizačné vedomosti a skúsenosti takpovediac ako neplatený „slovenský športový ambasádor“ v hlavnom meste Kanady – Ottawe. V tomto meste žije už takmer 40 rokov. Na rôznych svetových podujatiach, na ktorých sa zúčastnil, pomáhal slovenským, českým, kanadským a iným športovým tímom. Naposledy trebárs tohto roku pomáhal na hokejových MS v Bratislave reprezentačnému mužstvu Lotyšska.
A teraz k bratom Jarošovcom, s ktorými ma navštívil. Igor Jaroš je 26-ročný hokejista, ktorý sa presadil svojím talentom a pôsobil vo viacerých slovenských kluboch a neskôr aj vo švédskej lige. V súčasnosti ale hokej nehrá, pretože sa dáva dohromady z viacerých športových zranení. Rozhodol sa a do Kanady prišiel navštíviť svojho mladšieho brata Kristiána, ktorý to dotiahol až do najvyššej hokejovej súťaže NHL v tíme Senators Ottawa. Mladší brat Kristián, ktorý bol trpel v detstve astmatickými problémami, to dotiahol teda až na najvyšší hokejový piedestál – do klubu v NHL. Zásluhu na tom má nielen on sám, ale hlavne jeho rodičia, tréneri a všetci ostatní, ktorí v tomto úsilí korunovaného úspechom Kristiána podporili.
Kristián fotografuje Tomáša a prizerá sa (v strede) brat Igor
Aj my kanadskí Slováci sme takisto zviditeľňovaní, lebo sa hrdo hlásime k Slovákom, ktorí hrajú v najprestížnejšej hokejovej súťaži sveta. Veď Kanada, podobne ako Slovensko, hokejom žije. Športovci všeobecne nás v cudzine dokážu omnoho lepšie reprezentovať a spropagovať ako návštevy skorumpovaných politikov. Platí to od hokeja až po cyklistiku. A keď sme už trebárs pri tých rodičoch, patrí im skutočne úcta, lebo chalani, ako som ich ja pri Niagare oslovoval, si zakaždým aj „vysúkali rukávy“ a poumývali a poutierali v kuchyni riad. Častá bola aj otázka, čím a ako mi môžu v kuchyni pomôcť. To isté bolo vidno ale aj u chalana seniora „ottawského športového ambasádora“. Šport im dal mimochodom aj disciplínu, pocit pre zodpovednosť a poriadok. A keď odišli, tak hosťovské izby boli vzorovo aj upratané. Skrátka, klobúk dole…
Chalani všetko dokumentovali…
Šport – a nie drogy: to sú moje slová a dúfam, že aj vy, aj vy sa so mnou stotožníte. Týmto smerom by sa mala dnešná mládež uberať. A na samý záver? Všetkým prajem od Niagary moje klasické „Zdravíčko&Šťastíčko“.
Paul Stacho