Zrod Svetového kongresu Slovákov a jeho prípravné zasadnutie v júni roku 1970 v New Yorku bola jednou z najvýznamnejších udalostí v slovenskej diaspóre. Bol to pevný základ zrodu celosvetovej organizácie Slovákov žijúcich v slobodnom svete v Toronte, organizácie, ktorá usporadúvala veľmi dôležité a prínosné konferencie, stretnutia Slovákov, bojovala o ľudské a občianske práva a snažila sa o demokratický život na Slovensku a pevné postavenie Slovenska v Európe.
Z histórie bolo známe, že sa slovensko-americké organizácie, menovite Slovenská liga v Amerike, po druhej svetovej vojne dožadovali, aby sloboda a umožnenie demokratického života boli zaistené Slovákom. K nim sa neskôr pridali aj iné organizácie ako Kanadská slovenská liga a Prvá katolícka slovenská Jednota. Požiadavky slovenského národa a apel na zápas proti útlaku a tyranii pravidelne prinášala v podobe článkov Slovenská tlač na Severoamerickom kontinente ako je Slovenská obroda, Evanjelická jednota, Slovák v Amerike, Katolícky sokol a i.
Koncom roku 1945 začala vyvíjať svoju činnosť aj slovenská politická emigrácia, ktorá opustila Slovensko po obsadení Sovietskou armádou. Peter Pridavok už ku koncu vojny založil Slovenskú národnú radu v zahraničí SNRvZ, ktorej neskôr do čela sa postavil Karol Sidor. Ďalej vznikol Slovenský akčný výbor, ktorý sa neskôr premenoval na Slovenský oslobodzovací výbor.
Ked komunisti po Februárových udalostiach 1948 úplne prevzali moc, prišla zo Slovenska emigrácia politických strán: Demokratickej strany a Strany slobody. Kotol začal vrieť, keď sa chceli jednotlivé politické skupiny presadiť a začali jeden proti druhému vehementne bojovať.
Dr. Peter Hledko sa podujal schladiť horúce hlavy. V roku 1949 navrhol, aby bola vytvorená zjednocovacia komisia. Konečne v roku 1951 bolo všetko pripravené, aby sa v Niagara Falls slovenský exil zjednotil. No napätie medzi jednotlivými skupinami pokračovalo. Po smrti Karola Sidora a profesora Františka Hrušovského zjednotenie exilu zobral pevne do rúk predseda Slovenskej ligy v Amerike Filip Hrobák. V dňoch 28. a 29. mája 1960 v New Yorku vznikla politická reprezentácia pod hlavičkou Slovenská oslobodzovacia rada. Filip Hrobák na slávnostnom zhromaždení povedal: „Ak všetci Slováci budu jednotne pracovať za slovenskú samostatnosť, môžeme veľa vykonať.“ Napriek eufórii, ktorá vládla na zasadnutí, Hrobákove slová zapadli do zabudnutia, jednota sa neujala a emigrácia zostala rozhádaná.
Zakladateľ Svetového kongresu Slovákov Štefan Roman
Konečne Štefan Boleslav Roman myšlienku zjednotenia presadil na základe náboženského cítenia a presvedčenia. Vyzval na spoluprácu biskupov, rímsko-katolíckeho Grutka, grécko-katolíckeho Rusnáka, evanjelického a. v. Dr. Ontka a Eugena Loebla, bývalého námestníka Ministra zahraničného obchodu v Gottwaldovej vláde. Títo spolu s mnohými organizáciami zvolali prípravné generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov do New Yorku, aby o rok, v roku 1971, v Toronte položili pevné základy celosvetovej reprezentácie Slovákov žijúcich v slobodnom svete. Do vedenia sa dostali aj Dušan Tóth, Eugen Löbl a Jozef Marián Kirschbaum. Štefan Roman bol kľúčovou osobnosťou Slovákov v slobodnom svete. Pod jeho vedením sa uskutočnili generálne zhromaždenia SKS v Ríme a vo Washingtone, osobitná politická recepcia v budove Senátu USA, prijatie delegácie SKS v Európskom parlamente, účasť SKS na Európskych dňoch organizovaných Paneurópskou úniou atď. Z jeho iniciatívy SKS odoslal niekoľko významných memoránd kľúčovým politickým miestam – prezidentovi Spojených štátov amerických, dvom helsinským konferenciám (1977 v Belehrade a 1980 v Madride), ďalej Organizácii Spojených národov, kanadskej vláde a Vatikánu. Všetky akcie zabezpečil aj finančne. Zamatovú revolúciu v bývalom Československu v roku 1989 SKS privítal.
Svetový kongres Slovákov sa predstavil zahraničnej verejnosti deklaráciou, v ktorej sa jednoznačne hovorilo: „Vyhlasujeme, že slovenská otázka je otázkou medzinárodnou, preto žiadame pre slovenský národ medzinárodnú spravodlivosť vyjadrenú plnou demokratickou štátnosťou.“ Kongres pri jeho vzniku pozdravil aj prezident Spojených štátov G. R. Ford slovami: „Pre Slovákov v zahraničí nemôže byť lepšej veci, ktorej by sa zasvätili, ako pomáhať slovenskému národu za železnou oponou znovu nadobudnúť slobodu a samostatnosť.“
SKS monitoroval situáciu na Slovensku a upozorňoval vlády Spojených štátov, Kanady, Nemecka a iné o porušovaní ľudských a občianskych práv. Pravidelne pripravoval informácie pre Helsinskú nástupnú konferenciu. Organizovali sa vedecké konferencie, stretnutia mládeže, lobovali, aby sa Slovensko dostalo na mapu médií a stalo platným členom v rodine národov v zápase o suverénne postavenie v Európskom parlamente, až po návštevu 43 člennej delegácie zo Slovenska na čele s Alexandrom Dubčekom, Milanom Čičom a Rudolfom Schusterom pri 20. výročí od založia SKS v roku 1990.
Osobitným uznaním a Pamätnou medailou sv. Cyrila a Metoda ocenil činnosť Svetového kongresu Slovákov v roku 2000 predseda Matice slovenskej v Martine Jozef Markuš pri príležitosti 30. výročia založenia SKS. Syn Alexandra Dubčeka – Peter, prevzal v novembri 2002 v Bratislave pamätnú plaketu udelenú prezidentom Svetového kongresu Slovákov Paulom Rusnákom k nedožitým 80. narodeninám svojho otca.
Táto téma doteraz nebola komplexne obsiahnutá. Sporadicky sa objavili články s informáciami o SKS, avšak nikto sa nesnažil o celkové hodnotenie. Žiada sa vydať svedectvo aj o tomto veľmi dôležitom období v dejinách Slovákov žijúcich v zahraničí. Možno by bolo v roku 2021 vhodnou udalosťou osláviť tento historický medzník zlatým výročim.
Dušan Tóth,
bývalý generálny tajomník SKS v rokoch 1971 – 1990