Viaceré pramene uvádzajú, že Slováci na územie našickej oblasti prišli s cieľom slúžiť grófskej rodine Pejačevićovcov. Vysťahovalectvo za prácou do zalesnenej časti úrodnej Dolnej zeme vtedajšieho Rakúsko-Uhorska na panstvo rodiny Pejačevićovcov drevorubačom z Kysúc zadovážilo natoľko prijateľné životné podmienky, že sa rozhodli usadiť sa tu. V roku 1879 si v rámci chlebového vysťahovalectva Slováci na našickom panstve Pejačevićovcov založili osadu Markovec a o desať rokov neskôr, v roku 1889, osadu Jelisavec.
Dnes sú Markovec a Jelisavec viac etnické dediny. V nich potomkovia slovenských prisťahovalcov, najmä príslušníci staršej generácie, každodenne prejavujú slovenský pôvod predovšetkým tým, že používajú slovenský jazyk, udržiavajú tradície, ale aj verejne pôsobia v občianskych združeniach založených na etnickom princípe. Aj keď príslušníci rodiny Pejačevićovcov už desaťročia nežijú v našickom kraji, spätosť so Slovákmi je stále prítomná vo viacerých formách.
Spätosť oboch dedín s našickou vetvou rodu Pejačevićovcov je zreteľná už v ich názvoch. Najmä niektoré obce na panstve Pejačevićovcov boli pomenované podľa mien predčasne zosnulých potomkov tohto rodu. Tak obec Markovec bola pomenovaná na pamiatku grófa Marka Pejačevića. Osada Jelisavec, ktorú založili Slováci a bola o niekoľko ďalších kilometrov vzdialená od Našíc smerom na severovýchod, bola pomenovaná na pamiatku zosnulej príslušníčky rodiny Pejačevićovcov, Jelisavety.
Príchodom nových historických a spoločenských udalostí po viac ako dvoch storočiach sa uzavrela spätosť Pejačevićovcov s ich rodovým panstvom Našice (1732 – 1945). Napriek skutočnosti, že príslušníci starobylého a významného šľachtického rodu Pejačevićovcov po druhej svetovej vojne v Našiciach nie sú usadení, spojitosť obyvateľov slovenského pôvodu s Pejačevićovcami pretrvala. Kaštieľ, niekdajšia rezidencia Pejačevićovcov, v súčasnosti najvýznamnejšia historická a kultúrna pamiatka mesta Našice, je zároveň sídlom Ústrednej knižnice Slovákov v Chorvátsku. Výstavné priestory Vlastivedného múzea Našice pravidelne využíva Zväz Slovákov v Chorvátsku a Slovenské kultúrne centrum Našice.
Kaštieľ Pejačevićovcov (Veľký) v Našiciach
Tým, že sa umiestňujú výstavy do priestorov kaštieľa rodu Pejačevićovcov v Našiciach, čiastočne pokračuje spätosť Pejačevićovcov a našických Slovákov, ktorí sa koncom 19. storočia prisťahovali do Slavónie.
Potreba tunajších Slovákov vhodným spôsobom poďakovať rodu Pejačevićovcov vyústila do projektu výstavy pod názvom Rodina Pejačevićovcov a kultúrno-historické vzťahy Chorvátov a Slovákov. Jeho nositeľom je Slovenské kultúrne centrum v spolupráci s Vlastivedným múzeom Našice. Výstava autorky Silvije Lučevnjakovej, kustódky a riaditeľky spomínaného múzea, prostredníctvom šestnástich panelov v troch jazykoch (chorvátskom, slovenskom a nemeckom) približuje fenomén vysťahovalectva Slovákov, ktorí sa približne od začiatku 18. storočia usádzali na juhu bývalého Uhorska. Práve kultúrno-historický a politický kontext vysťahovania sa Slovákov do regiónu Našíc a podpora sťahovania Slovákov šľachtickou rodinou Pejačevićovcov do tejto oblasti Slavónie je stredobodom záujmu výstavy. V úvode návštevníkom pútavým spôsobom prezentuje príčiny a časové obdobia – tzv. vlny vysťahovalectva Slovákov do regiónu Našíc. Ďalšie časti výstavy oboznámia návštevníkov s pôsobením šľachtickej rodiny Pejačevićovcov a ich podporou prisťahovaných Slovákov v tejto oblasti. Záver výstavy prezrádza významné výročia, a to 140 rokov od založenia obce Markovec a 130 rokov od založenia obce Jelisavec Slovákmi.
Vernisáž výstavy v Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku,
v Devínskej Novej Vsi, 7. 3. 2019
Výstava Rodina Pejačevićovcov a kultúrno-historické vzťahy Chorvátov a Slovákov podáva nielen ucelený obraz vysťahovalectva Slovákov do regiónu Našíc, ale takisto usmerňuje návštevníkov k zamysleniu sa nad stále aktuálnou otázkou migrácie obyvateľstva. Katalóg výstavy je obohatený recenziou uznávaného odborníka dolnozemskej tematiky prof. PhDr. Jána Botíka, DrSc.
O význame tohto medzinárodného projektu svedčí podpora Ministerstva kultúry Chorvátskej republiky, Rady pre národnostné menšiny ChR, Zväzu Slovákov, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, poslanca pre českú a slovenskú národnostnú menšinu v Chorvátskom parlamente Vladimira Bileka a mesta Našice.
Hlavným zámerom je prezentácia výstavy medzi Chorvátmi žijúcimi na Slovensku, v Rakúsku a Maďarsku, najmä medzi burgenlandskými Chorvátmi.
Verejnosti bola výstava prvýkrát prezentovaná v partnerskej organizácii Slovenského kultúrneho centra Našice, v Múzeu kultúry Chorvátov na Slovensku v Devínskej Novej Vsi.
Vernisáž pod záštitou Veľvyslanectva Chorvátskej republiky v Slovenskej republike sa konala 7. marca 2019, kde pobudla do konca apríla. V rakúskej Viedni bude k nahliadnutiu od 4. – 20. októbra 2019, a to v spolupráci s Chorvátskym centrom vo Viedni. V spolupráci s Chorvátskou lokálnou samosprávou Rábsko-mošonsko-šopronskej župy v Kópháze bude výstava uvedená v termíne 24. októbra – 17. novembra 2019 v Šoprone, kde je pochovaný barón Josip Pejačević.
Rodina Pejačevićovcov a kultúrno-historické vzťahy
Chorvátov a Slovákov
Sťahovanie Slovákov na územie súčasného Chorvátska sa začalo v 18. storočí, keď boli územia súčasného Chorvátska a Slovenska súčasťou Rakúskej ríše, a zintenzívnilo sa v 19. storočí, hlavne počas trvania rakúsko-uhorskej monarchie (po roku 1867). Slováci opúšťali preľudnené časti vtedajšieho severného Uhorska a prichádzali do riedko obývaných oblastí, ktoré ostali spustošené po vojnách s Osmanskou ríšou. Pozývali ich majitelia veľkostatkov, prevažne príslušníci šľachtických rodín, ktorí potrebovali ľudí schopných vykonávať ťažkú prácu. Najväčší počet slovenských prisťahovalcov sa usadil v severovýchodných častiach dnešnej Chorvátskej republiky, v regiónoch Slavónia a Baraňa. Prišli zo slovenských horských oblastí a v novej vlasti žili v prírodnom prostredí hustých lesov a mokradí. Usilovne a obetavo vykonávali ťažkú prácu, rúbali lesy, obrábali pôdu a stavali domy. Najväčšia koncentrácia prisťahovaných Slovákov bola v regióne Našíc, čo súvisí s pozvaniami šľachtickej rodiny Pejačevićovcov.
Šľachtická rodina Pejačevićovcov zohrala kľúčovú úlohu v politickom a hospodárskom živote Chorvátska, najmä v 19. a začiatkom 20. storočia. Na územie Slavónska sa prisťahovali na začiatku 18. storočia z oblastí dnešného Bulharska a Maďarska a čoskoro zbohatli výnosným obchodovaním. Postupne získali príslušníci rodu veľké pozemky po celej Slavónii a Srieme. Koncom 18. storočia rodina získala dedičný grófsky titul a rod sa rozčlenil na tri vetvy: virovitickú (so sídlom vo Virovitici), našickú (so sídlom v Našiciach) a rumsko-retfalskú (so sídlom v Retfali pri Osijeku). Mnohí príslušníci rodiny boli politickí a vojenskí hodnostári, ako aj hodnostári katolíckej cirkvi. Pejačevićovci sú jednou z mála šľachtických rodín, z radov ktorej pochádzali až dvaja chorvátski báni, a to Ladislav a Teodor Pejačevićovci. Z tejto rodiny pochádza aj prvá chorvátska skladateľka modernej hudby Dora Pejačevićová.
Prvé sťahovanie Slovákov do našického regiónu bolo zaznamenané v obci Martin pri Našiciach v roku 1750, ale osud týchto prisťahovalcov nie je historicky preskúmaný. Predpokladáme, že Slovákov na svoje panstvo pozval barón Josip Pejačević (1710 – 1787), ktorý tým chcel zabezpečiť ekonomický a demografický rozvoj panstva. Po vojenskej kariére kúpil našické panstvo a od kráľovnej Márie Terézie spolu so svojimi synmi v roku 1772 získal dedičný grófsky titul. Podobne ako ostatní slavónski šľachtici sa občas obchodne zdržiaval v Požoni (dnešnej Bratislave), kde zasadal Uhorský snem. Na týchto cestách určite dobre spoznal životné podmienky na území dnešného Slovenska. Pochovaný je v neďalekom Šoproni, kde vlastnil aj dom.
Druhá vlna vysťahovaných Slovákov prišla do našického kraja v druhej polovici 19. storočia. Viedenský obchodník a podnikateľ Josip Pfeiffer vďaka rodine Pejačevićovcov v Đurđenovci, severne od mesta Našice, otvoril v roku 1866 pílu. Bol to začiatok rozvoja významného drevárskeho podniku, hlavne keď bola v roku 1889 postavená továreň na výrobu tanínu. Slávny slavónsky dub bolo potrebné narúbať a spracovať. To si vyžadovalo nárast počtu robotníkov, ktorí prichádzali z celej monarchie. Sieť úzkorozchodných železničných tratí bola pomerne dobre vybudovaná. Širokorozchodná trať od Našíc do Osijeku bola vybudovaná v roku 1893. V roku 1895 bola predĺžená smerom na Slatinu a Szentlőrinz v Maďarsku. Odvtedy sa drevo, drevené a poľnohospodárske výrobky mohli prepravovať a predávať v celej Európe. Tak sa začalo nové obdobie hospodárskeho rastu na panstve rodiny Pejačevićovcov, ktorý zároveň predstavoval pracovnú príležitosť pre prisťahovaných Slovákov.
Osobnosťou, ktorá sa zaslúžila o veľkú vlnu prisťahovalectva Slovákov do našickej oblasti v druhej polovici 19. storočia, bol gróf Ladislav Pejačević (1824 – 1901), vyštudovaný právnik a veľkostatkár. Politicky zastával smerovanie k užšej spolupráci medzi chorvátskou a maďarskou časťou monarchie a zároveň bol členom delegácie, ktorá v roku 1868 uzavrela chorvátsko-
-uhorské vyrovnanie. Bol prvým chorvátskym bánom z rodiny Pejačević (od r. 1880 do r. 1883). Po prevzatí správy našického panstva sa zaslúžil o rozvoj našickej oblasti. Staral sa o hospodársku prosperitu panstva, ale aj o prospech miestnej komunity, a tak aj Slovákov, ktorí obývali túto oblasť. S manželkou Gabrielou (1830 – 1913) bol predstaviteľom mnohých charitatívnych aktivít a držiteľom niekoľkých vyznamenaní.
V politických postojoch a pozitívnom vzťahu voči prisťahovaným Slovákom nasledoval otca aj gróf Teodor Pejačević (1855 – 1928), právnik a veľkostatkár. Po Ladislavovej smrti prevzal správu nad našickým panstvom. V politickom živote bol aktívny ako dlhoročný župan Virovitickej župy a chorvátsky bán (od r. 1903 do r. 1907). Po prvej svetovej vojne čelil mnohým problémom agrárnej reformy a rozkladu veľkostatkov. Na týchto procesoch sa aktívne zúčastňovali aj prisťahovaní Slováci, ktorí postupne získavali čoraz väčšiu finančnú a právnu nezávislosť od rodiny Pejačevićovcov. Jeho dcéra Theodora (zvaná Dora), grófka Pejačevićová (1885 – 1923) je ako prvá chorvátska skladateľka v súčasnosti najznámejšou členkou rodiny.
Prisťahovalci zo Slovenska, ktorí do našickej oblasti prišli na pozvanie grófa Ladislava Pejačevića v roku 1879, sa usadili v časti jeho panstva východne od Našíc. Prišli z oblasti Kysúc (Stará a Nová Bystrica, Čadca, Klubina, Oščadnica a okolie Trenčína). Najskôr museli tvrdo pracovať na vyklčovaní lesov, aby mohli obhospodárovať ornú pôdu a mali stavebné pozemky. Vytvorili tak novú osadu, enklávu slovenských obyvateľov, ktorá v súčasnosti nesie názov Markovec Našičký. V roku 1880 sa v jednej z prisťahovaleckých rodín narodil prvý chlapec, ktorý bol dostal meno Marko, podľa grófa Marka Pejačevića (1862 – 1879), syna grófa Ladislava. Na jeho pamiatku bola pomenovaná celá nová obec – Markovec. Osada sa vyvinula do dlhého radu domov na oboch stranách hlavnej ulice, ktorá sa tiahne od cesty Našice – Osijek z jednej strany, k železničnej stanici na strane druhej. Pejačevićovci sa zaslúžili o to, aby obec mala sochu sv. Marka (1892) a kaplnku sv. Marka (1913). Dobrovoľnícky hasičský zbor bol založený v roku 1907 a pôsobil pod patronátom rodiny Pejačevićovcov.
Kaplnka sv. Marka v Markovci Našickom
Osada Jelisavec sa nachádza štyri kilometre severovýchodne od Našíc na rovine, ktorou prechádza cesta a železničná trať Našice – Osijek. Osídlená bola Slovákmi pochádzajúcimi z rovnakej oblasti, ako tí z Markovca Našického, avšak z neskoršej vlny prisťahovalectva (1889). Slováci prišli aj s niekoľkými rodinami Poliakov z Haliče do lesnatého priestranstva Porečkigaj. Ťažko pracovali na vyklčovaní lesov, kde potom založili osadu, ktorá bola pomenovaná na pamiatku zosnulej príslušníčky rodiny Pejačevićovcov Jelisavety, princeznej Rohan, rodenej Pejačevićovej (1860 – 1884), dcéry grófa Ladislava. Rovnako ako Markovčania, aj Slováci z Jelisavca boli žiadaní robotníci na výrub lesov a spracovanie dreva. Väčšinou sa zaoberali poľnohospodárstvom a mnohí boli zamestnaní ako robotníci na železnici.
Prvý kaštieľ v Našiciach Pejačevićovci postavili v roku 1812 na mieste bývalej skromnej obytnej budovy (kúrie) v centre mesta. Kaštieľ niekoľkokrát zmenil svoju podobu. Najvýznamnejšie zmeny nastali okolo roku 1865, keď sa podľa nákresov Ferenza Storna zo Šopronu stal z jednoduchej neskorobarokovej budovy reprezentačný kaštieľ v historizujúcom štýle. V roku 1907 bol v jeho blízkosti dokončený nový neoklasicistický kaštieľ pre grófa Marka Pejačevića (1882 – 1923), Teodorovho syna. Obe budovy sú zakomponované do veľkého parku, ktorý bol založený ešte v polovici 19. storočia ako anglický park s umelým jazerom a veľkým skleníkom. Tieto kaštiele najlepšie prezentujú spoločenské postavenie a ekonomickú moc rodiny Pejačevićovcov.
Ľudové školstvo má v regióne Našíc dlhú tradíciu a rodina Pejačevićovcov zohrávala významnú úlohu v jeho rozvoji. V ich kúrii v Našiciach v roku 1778 začala pôsobiť prvá ľudová (základná) škola, kde výučbu viedli františkáni. Navštevovali ju deti žijúce na pozemkoch grófa. Výučba sa neskôr vykonávala na rôznych miestach. Pejačevićovci štedro pomáhali darovaním pozemkov pre školské budovy a peňažnými príspevkami na stavbu školských budov. Podporu poskytovali aj chudobným žiakom. Našickú školu od 90. rokov 19. storočia navštevovali aj deti zo slovenských rodín, ktoré do školy pešo dochádzali z Jelisavca a Markovca, až pokým v pomerne vzdialenom Jelisavci nevznikla v r. 1901 miestna škola. V Markovci bola založená škola v roku 1922, ale aj v týchto školách sa vyučovalo v chorvátskom jazyku. Až od školského roku 1935/36 tu pôsobili učitelia, ktorí vyučovali slovenský jazyk a kultúru.
Prvá školská budova v Jelisavci
Pejačevićovci, ako patróni našického kostola a františkánskeho kláštora, ovplyvňovali náboženský život prisťahovaných Slovákov, keďže ako rímskokatolícki veriaci boli začlenení do farnosti Našice, ktorú viedli františkáni. Príslušníci tejto rehole pôsobia v Našiciach od konca 13. storočia. Ich kostol sv. Antona z Padovy je jedným z najkrajších sakrálnych interiérov v Slavónii. V 18. storočí bol obnovený v štýle baroka. Kláštor bol centrom náboženských, školských a kultúrnych aktivít. Interiér kostola nesie silnú pečať rodiny Pejačevićovcov (darovali oltáre, maľby, sochy, erby…). Bohatá kláštorná knižnica a archívy uchovávajú početné záznamy, v ktorých je zdokumentovaná prítomnosť Slovákov v našickom kraji. Dnes patria Jelisavec a Markovec do novozaloženej farnosti so sídlom v Markovci Našickom (Silvija Lučevnjak, prof.).
Sandra Kráľová-Vukšićová,
riaditeľka
Slovenské kultúrne centrum Našice
Braće Radića 68, 31 500 Našice
e-mail: slovackicentar-ravnatelj@os.t-com.hr, www.skc.hr