Krátka história, sčítanie, spolky a sakrálne objekty Slovákov v Bosne a Hercegovine

História potomkov slovenského národa na území dnešnej Bosny a Hercegoviny (usporiadanej po posledných vojnových udalostiach v 90. rokoch na základe Daytonskej mierovej dohody) súvisí aj s históriou Slovákov zo Sriemu, Báčky alebo okolia Osijeka, keď išlo o osídľovanie susedných regiónov – v tomto prípade Sembérie s mestom Bijeljina v druhej polovici 19. storočia.

Známe slovenské rodiny sa neskôr prisťahovali aj do dedín v okolí miest Prijedor a Prnjavor, t. j. do oblastí, kde doteraz žijú z čias rakúsko-uhorskej monarchie viaceré menšiny a jestvuje tu život, aj kultúrny odkaz príslušníkov viacerých národov – sú to Poliaci, Ukrajinci, Rusíni – vtedy známi pod spoločným názvom Galiciani – podľa miesta pôvodu – Haliče.

V priebehu 20. storočia dochádzalo aj k rozvoju slovensko-balkánskych vzťahov v oblasti Bosnianskej Krajiny, predovšetkým mesta Banja Luky, kde sa prisťahovali Slováci z ostatných juhoslovanských regiónov alebo priamo z Československa. Prisťahovanie z dôvodu spájania rodín bolo vôbec fenoménom medzi národmi Československa a Juhoslávie a v ďalšej časti článku sa mu budeme ešte venovať v demografických súvislostiach.

Medzi najznámejšie slovenské rodiny patrili v 19. a 20. storočí Bartošovci, Šimonovci alebo rodina Senohradských. Najčastejšie prichádzali z Pivnice, Kovačice alebo Báčskeho Petrovca a usadili sa v obci Ljeljenč, dnes súčasť mesta Bijeljina. Michael Šimon bol významným konšelom mesta Bijeljina, jeho príbuzný Pavel sa považuje za jediného historiografa príchodu Maďarov a Slovákov za rieku Sávu a Drinu.

Medzi významné podnikateľské rodiny a nositeľov nových technológií v Prnjavore patrili dve rodiny Cipárovcov. Ako hovoria pramene, vraj im chýbali kopce rodného Slovenska, preto sa do obce Ralutinac pri Prnjavore presťahovali z okolia Osijeka.

V súčasnosti pôsobia v Bosne a Hercegovine, konkrétne v jej časti entity Republiky srbskej, dve slovenské združenia. V meste Banja Luka bol v roku 2004 založený spolok Jánošík. V tomto meste žijú predovšetkým Slováci narodení v Československu, ktorí prišli do Banja Luky po druhej svetovej vojne alebo v súvislosti so zmenami politického usporiadania na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia.

Spolok Jánošík pôsobí aj v druhom najväčšom meste Republiky srbskej – Bijeljine ako združenie občanov slovenského pôvodu regiónu Sembéria. Toto združenie vzniklo roku 2014 a okrem regionálnych záujmov tiež zastupuje práva potomkov pôvodných evanjelických Slovákov, ktorí už tu mali aj svoju cirkevnú obec.

Združenia využívali možnosť prezentovať sa na Prehliadke tvorby národnostných menšín Republiky srbskej, spravidla vystúpili dievčatá a zaspievali ľudové piesne alebo predstavili známe melódie zo súčasnej slovenskej populárnej hudby.

Tento rok sa prehliadka uskutočnila už po šestnásty raz – presne 12. októbra 2019 v športovej hale Central v Banje Luke a tentoraz žiaci Základnej školy Vuka Karadžića v Bijeljine si pripravili scénku príchodu Slováka zo Slavónskeho Brodu do rodných domov svojich predkov, keď sa jeden nachádza v dedine Prnjavor a druhý na Slovensku. Toto zinscenovanie vychádza z výchovných projektov pre vyššie ročníky základných škôl po celej Republike srbskej – keď žiaci jednotlivých tried pásmom aj výtvarným dielom predstavujú život konkrétnych národnostných skupín po celej Bosne a Hercegovine. Tu sa ukázalo, že inšpiráciu aj tradíciu môžu potomkovia slovenských prisťahovalcov alebo iných národností hľadať v najbližšom zahraničí – hneď za riekou Sávou vo vnútrozemskom Chorvátsku a Slavónii.

Toto predstavenie bolo možno aj nechtiac veľmi symbolické – lebo je to iba niekoľko týždňov, čo zomrel Vlado Cipár, ktorý sa ako jediný prihlásil pri sčítaní obyvateľstva k slovenskej národnosti a bol považovaný za posledného prnjavorského Slováka z Ratunca. Nazývali ho tak spoluobčania a predstavitelia národnostných menšín. Prnjavor je známy životom a dielom mnoho národností a prezýva sa „Malá Európa“ a má aj svoju vlastnú prehliadku tvorby folklórnych súborov národnostných menšín, ktorá už mala rovnako ako Zväz národnostných menšín prnjavorskej oblasti desať rokov existencie.

V tejto súvislosti by bolo dobré vyjadriť sa k poslednému zisťovaniu štatistických údajov o občanoch Bosny a Hercegoviny z hľadiska národnosti a rodného jazyka.

V prvej polovici októbra roku 2013 sa uskutočnilo prvé povojnové – a dlho očakávané – sčítanie ľudu/obyvateľstva na území Bosny a Hercegoviny – povojnového stavu, ktorý vznikol na základe tzv. Daytonskej zmluvy, okrem nastolenia mieru riešila a rieši (to predovšetkým) povojnové, mocenské a miestne usporiadanie krajiny – podelené na dve entity a tri konštitutívne národy /Bosniaci, Srbi, Chorváti/ – keď predstavitelia druhých národov a národností sú z hľadiska štatistiky aj niektorých volebných zákonov označení ako „ostatní“.

Práve toto usporiadanie malo vplyv na metódy aj vyhodnocovanie údajov, lebo tu existujú tri úrady pre štatistiku – okrem toho pre celú Bosnu a Hercegovinu a Republiku srbskú – aj Federálny úrad – Federácie Bosny a Hercegoviny, druhej entity, ktorá bola kedysi po vojne označovaná ako moslimsko-chorvátska federácia. Jeden z konštitutívnych národov mohol vyhlásiť svoj nesúhlas s výsledkami iného štatistického úradu a odvolať sa tak na preambulu, že výsledky a metódy nie sú v súlade so záujmami národa, čo sa v prípade srbského národa aj stalo.

Z hľadiska počtu Slovákov na celom území (ako aj počtu príslušníkov iných nepočetných skupín) to asi nemalo vplyv na konečné údaje, ale bolo vôbec náročné sa takto dopátrať ku konkrétnym počtom elektronicky – a to i niekoľko mesiacov a rokov od vypĺňania formulárov.

Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva sa k slovenskej národnosti v Republike srbskej prihlásilo 109 osôb – z toho 55 v Bijeljine, 19 v Ba­nja Luke, 9 v Prijedore, po troch v okresoch Doboj, Lopare, Srbac, jedného či dvoch Slovákov malo ešte desať okresov.

Vo Federácii Bosny a Hercegoviny sa k slovenskej národnosti prihlásilo 59 osôb, čo je „iba“ o jednu menej ako v prípade príslušníkov českého národa. Zatiaľ čo u Čechov sú v súlade údaje o pohlaví súmernejšie (25 Čechov na 35 Češiek), u slovenskej národnosti tu na 16 mužov pripadne 43 žien. Mohlo by sa tak usúdiť, že ide o príslušníčky slovenského národa pôvodom z Československa, ktoré sa vydali do Juhoslávie a nepoznali (či to malo minimálny vplyv) národnostné ani iné pomery v tejto krajine, či nepoznali túto rozmanitú, ale pomerne zložitú špecifickosť národnostného života vtedy v predvojnovej Socialistickej zväzovej republike Bosne a Hercegovine. Žiaľ, z Federálneho štatistického ústavu sa nepodarilo získať informácie o presnejších miestach pobytu ľudí slovenskej národnosti. Môžeme predpokladať, že ide o okresy a mestá najznámejšie – okrem Sarajeva či Mostaru by tu bola Zenica alebo Tuzla.

Dostávame sa tak k novým rozmerom vzťahu osôb slovenského pôvodu k životu na území dnešnej povojnovej a „postdaytonskej Bosny a Hercegoviny“, keď prichádzali československí štátni príslušníci v časoch rozdielnych socialistických systémov s cieľom spojiť rodiny a ostali aj v rokoch nových spoločenských zmien – rozpadu Juhoslávie, nežnej revolúcie aj rozpadu Juhoslávie i Československa. V časoch nedávnych – v prvom desaťročí nového 21. storočia bolo často počuť v centre Banja Luky spisovnú slovenčinu, to keď prebiehala privatizácia kedysi štátneho podniku hygienických výrobkov z celulózy Celeks/Celex, ktorý sa stal spoločnosťou Slavošovsko-harmaneckých papierní, iba táto skrátka SHP sa v súvislosti s výrobou hygienického papiera používa ako „Slovak hygienic papir“.

V tomto čase sa obyvateľstvo spoznáva aj s najznámejším Slovákom súčasnosti – Miroslavom Lajčákom, ktorý tu v období rokov 2007 až 2009 vykonával funkciu mimoriadneho splnomocnenca medzinárodného spoločenstva a mal tak široké pole pôsobnosti a svojím spôsobom aj neobmedzenú moc – napr. aj odvolávať politikov či vracať zákony. Mohlo by sa aj ironicky dodať, že bol vnímaný ako prvý politik Slovák, čiže nebol vnímaný ako český politik, čo sa v podstate „nepodarilo“ ani u Alexandra Dubčeka, jeho úloha v obrodnom procese 60. rokov je známa, tiež sa vie o jeho aktivite po roku 1989, často ale ľudia v bývalej Juhoslávii nevedia, že bol slovenskej národnosti a aj pri výkone politických funkcií hovoril po slovensky.

Na území entity Republiky srbskej sa nachádzajú aj dva náboženské objekty, ktoré majú súvis so životom Slovákov v okolí Prnjavoru aj Bijeljiny. Výskumom života a viery príslušníkov rôznych národnostných menšín sa zaoberalo Medzinárodné združenie vedeckých pracovníkov pri Banja Luke. Autor tohto článku bol pri tomto projekte, mal za úlohu aj preklad údajov o slovenských a českých objektoch do príslušných jazykov týchto menšín, môžeme teraz priamo citovať z knihy, aj z elektronickej podoby projektu charakteristiku stavby evanjelického kostola v Bijeljine a rímskokatolíckej Kaplnky svätej Anny v Ralutinci pri Prnjavore.

„V Bijeljine bolo v roku 2006 založené Združenie Slovákov a 6. septembra v roku 2009 prebiehala inštalácia kostola slovenskej evanjelickej cirkvi. Kostol je jednoloďový, bez výklenkov pre oltár, s relatívne nízkou zvonicou, ktorá sa týči nad sedlovou strechou. Vchod zdôrazňuje nadstrešná konštrukcia nadokenného štítu postavená na dvoch vretenovite skrútených stĺpoch. Fasádna výzdoba je jednoduchá, pozostávajúca z lizén na rohoch profilových ríms na pozdĺžnych stranách. Okná sú oblúkovito klenuté, zatiaľ čo v múroch zvonice sú umiestnené dva otvory v tvare kríža. Vnútorné priestory sú riešené jednoducho, strop lode je rovný. Oltár je postavený v súlade s duchom neoklasicizmu, umiestený na štyroch vrúbkovaných pilieroch s volutami zakončený mifrontónom.“

„Obec Ralutinac patrí administratívne do okresu Prnjavor, nachádza sa juhovýchodne od centra okresu. V obci sa nachádza kaplnka zasvätená Svätej Anne, ktorá bola postavená v roku 1986. Objekt je neveľkých rozmerov, obdĺžnikového základu so sedlovou strechou. Náboženský charakter budovy zvýrazňuje kríž, ktorý je umiestnený na štíte polkruhovitej brány, do ktorej sa vchádza širokým betónovým schodiskom. Interiér je navrhnutý trochu zložitejšie. Na každej z bočných stien sú dve klenuté okná. Vnútorný priestor je delený hlavnou klenbou segmentu, ktorá oddeľuje steny profilovo tvarovanou rímsou, nachádzajúcou sa na podĺžnych aj priečnych stranách.“

Na záver nám tu ostáva ešte jeden pozabudnutý a takmer neprebádaný aspekt prisťahúvania sa zo strednej Európy nielen do Bosny, ale napríklad aj do Slavónie alebo Banátu, tzv. príchod obyvateľstva z oblasti dnešného moravského Slovácka, to jest dedín z okolí miest Uherské Hradiště a Uherský Brod. Tohto roku si predstavitelia českých združení z okolia mesta Prnjavor pripomenuli sto rokov od príchodu svojich predkov z obce Polešovice u Uherského Hradišťa na toto územie a presne 100 rokov od založenia prvej zastrešujúcej organizácie.

Miestny novinár, ktorý z poverenia vedúcich predstaviteľov českých združení spracovával historické fakty i za vedomia, že si členovia tohto českého spolku nedávali do súvislosti, že sa ich predkovia možno cítili viac ako moravskí Slováci, potom ako Moravania či ľudia hovoriaci moravskými dialektami, a na záver ako časť českej spoločnosti, tak o prvom spolku napísal, že išlo o Československú besedu. Zo zachovaných pečiatok však vieme, že oficiálne označenie združenia bola Českoslovácká beseda. Pre nás to predstavuje špecifický problém, lebo keď sa na nás obráti potomok rodiny Halupkovcov, Halupka so žiadosťou, ako sa „česky“ písal jeho pradedo, musíme ho poprosiť, aby sa pozrel do archívov vlastnej rodiny – nech vypátra pravú podobu – lebo tých možností toho času na Slovensku by bolo viac – od tvaru Chaloupka cez Chalúpka k neutrálnemu Chalupka.

Ako vidno, aj pri takomto špecifickom príklade malej pospolitosti ľudí slovenského či slovensko-moravského pôvodu nachádzame v nových či kedysi pozabudnutých kontextoch nové súvislosti, ktoré môžeme preskúmať z rôznych aspektov a veríme, že budeme nachádzať nové dôkazy o živote a tvorbe Slovákov v tejto krajine a o ich vzťahoch so Slovenskom, a že národy Bosny a Hercegoviny budú naďalej rozmanité a početné.

Pavel Cihlár