K 300. jubileu osídlenia Čaby Slovákmi (Miroslav Kmeť)
Najľudnatejšie a najkompaktnejšie enklávy na území dnešného Maďarska založili Slováci v tzv. békešsko-čanádskej oblasti (nazvanej Jánom Kollárom „slovenskou Palestínou“) v prvej polovici 18. storočia. Po porážke a vyhnaní Turkov z regiónu v roku 1695 a pred príchodom Slovákov bola Békešská stolica prevažne pustá. Existovalo v nej len 7 osád, medzi ktorými bola aj Békešská Čaba, kde žilo len asi 50 maďarských „starousadlíkov“. Majiteľom Békešskej a Čanádskej stolice oslobodených spod Osmanov medzi rokmi 1695 – 1720 bol erár. Majetky, opustené zväčša následkom vojen, spravoval komorský prefekt so sídlom v Segedíne. Zeme si prenajímali ako pastviská zväčša cudzí obchodníci s dobytkom, hlavne južnoslovanského alebo arménskeho pôvodu.[1] Postupne sa slovenskí kolonisti usadili v nasledujúcich obciach tohto kraja: v Békešskej Čabe (Slovenská Čaba, 1718), Sarvaši (1722), Poľnom Berinčoku (1723) a Slovenskom Komlóši (1746), iné osídlené osady v regióne Slováci kvôli ťažkostiam opustili (Nemeškereki, Békešský Sv. Ondrej, Endrőd).[2]
Osídľovanie slovenských poddaných predovšetkým v békešsko-čanádskej oblasti sa spája s menom Jána Juraja Harruckerna, bývalého zásobovacieho komisára cisárskych vojsk. V roku 1716 vypracoval moderný plán zásobovania rakúskeho vojska, za čo bol napokon povýšený do šľachtického stavu a odmenený 24 tisíc zlatými, v hodnote ktorých si mohol vybrať pozemky z komorských majetkov. Zvolil si vyľudnené miesta na území Békešskej, Čongrádskej a Zarandskej stolice. Tieto bývalé komorské majetky (rozlohy takmer 700 tisíc jutár) dostal v roku 1719 za zásluhy do daru od Karola III. Od roku 1722 až do svojej smrti v roku 1742 bol s titulom barón aj hlavným županom Békešskej stolice.[3] Na toto územie začal pozývať poddaných – Slovákov, Nemcov a iných, ktorým mohol zaručiť dostatok pôdy a náboženskú slobodu. Noví prisťahovalci prišli na Harruckernove majetky z rozličných regiónov. Pri zakladaní osád sa Harruckern sústredil na fakt, aby v nej boli obyvatelia len jedného vierovyznania. Podľa J. Čaploviča sa rozumne vyvaroval „akéhokoľvek pomiešania vlastníkov a založil za niekoľko rokov 15 nových osád, ktoré sa až neuveriteľne chytro rozrástli“[4]. Slovenské osídľovanie v békešsko-čanádskej oblasti súviselo aj s etablovaním sa ďalšieho rozsiahleho zemepánstva baróna Juraja Száraza, neskoršie jeho dediča baróna Jozefa Rudňanského a jeho potomkov. Na týchto majetkoch vznikol Slovenský Komlóš, odkiaľ sporadicky vychádzali do širšieho okolia viaceré vysťahovalecké „roje“ – od druhej polovice 18. až do polovice 20. storočia.
V súvislosti s príchodom prvých Slovákov do Békešskej Čaby jej prvý historik Ľudovít Haan napísal: „Tretí wek Čaby počíná sa s rokom 1717. W tomto roku totiš ewanjelický, pre náboženstwo prenasledowaní, hornozemskí slowáci, menowitě duna z Mítnej, Sekerka z Hradissťa a Walent z Čelowiec prissli na dolňú zem a hlásiac sa u kr. komorskýho prefekta w Segedíne, prosili o dowolenie, aby sa jak oni, tak aj ích ostatní súkmenowci, čo za níma prísť majú, na Čabe osadiť mohli. Dowolenie ím dáno a spolu aj ujisstenie, že bez prekážky móžu wyznáwať swoje náboženstwo. S týmto radostným heslom wrátili sa nassi slowáci na horňú zem a w nasledujúcej jari, ako rôj, tak sa hrnúli dolu slowenský ewanjelici.“[5]
Ešte v roku 1845 k tomu uviedol: „Tito nowj obywatelé, poněwadž se byli sběhli ze wssech stran kraginy, gedenkaždý přinesl se sebau giný zwyk, giný običeg, ginau náklonost, prawda že byli beze wssj reğule, tak že bylo potřeby mnoho času, pokud w přjslussný pořádek obec uvedená gest. A proto i prwnj ewangeličtj kazatelé nemohli mezi nimi za dlauhý čas obstáti“.[6] Preto vysoko vyzdvihol päťročné účinkovanie v poradí štvrtého čabianskeho ev. farára Samuela Tešedíka staršieho, ktorý mal povesť prísneho kňaza a skvelého organizátora a predstaveného obce. Samuel Tešedík st. nariadil, aby „každý zloděg, každý russitel pokoge a buřič, každá smilnice, byli neyprwé zawřeni do trlice, která stála před chrámem, potom pak přiwedenj gsauce do chrámu, museli wěregně celau cjrkew za odpusstěnj prositi a polepssenj sljbiti“. Zaviedol aj nový školský poriadok, školské skúšky, prísne dohliadal na mravnosť svojich cirkevníkov a návštevnosť bohoslužieb, napr. ak niekto nevyhnutne v čase soboty či nedele cestoval, musel sa uňho ohlásiť a vyžiadať si povolenie. V podstate krátku päťročnú éru pôsobenia S. Tešedíka st. (1744 – 1749) ako kňaza a skutočného vodcu osady (v čase najväčšieho prílevu prisťahovalcov) Haan považoval za východisko úspešného rozvoja obce v ďalších rokoch a desaťročiach.
Historická pamäť Čabanov na začiatky slovenskej kolonizácie ich mesta mala napr. tento pozoruhodný prejav v článku jednoduchého roľníka, publikovanom v čabianskom nárečí v Čabianskom kalendári z roku 1935: „Keď prví Slováci prišli na túto zem na kočoch, so ženámi, s detma, zastáli tan, de je teraz várošský dom, tak son počúv od staršých otcov. Tu sa složili a začali guňhove robiť. De je teraz Kereš, tan bola hora. Tan si poton nasekali drevo na guňhove. Vo veľkej marasti riasla trstina a káka. Tú si sekali a nosili pokrivať tie guňhove. Takto mali prvo pristrešia, zatiav kým jím panstvo začalo porte vymerať, poton aj zeme, aby orali a siali obilia. Lebo tody tu nebola oráca zem, len šade na šecke boke veľkie prielohe, tráva a paša. Ale tu nímav kto spotrebovať, keď nebola na blíze dedina, ani ľudia, len panstvo malo de-tu malie majere, de držali a dochovávali statke a ovce. Ale tie nevystačile na holých, veľkých pustatinách to potroviť, preto privolilo zemenské panstvo, aby na túto zem usilovni Slováci s Horniakov sa tu osadili, aby obrábali zem, dochovali statke a ovce.“[7]
Napriek vžitému stereotypu o úrodnej „kananejskej zemi“ borili sa osadníci s mnohými problémami a niekedy až katastrofami. Napr. v roku 1740 bola mimoriadne silná zima, ktorá trvala až do 1. mája, následkom čoho mnoho zvierat zamrzlo a takisto zahynuli tisíce rýb v Kereši. Potom nasledovala tak veľká povodeň, že „zbavila ľudí chleba, zvieratá krmiva, pocestným potom znemožnila dopravu“.[8]
O staršej histórii Békešskej Čaby písal aj Haanov nasledovník vo farárskom úrade Ľudovít Žigmund Szeberényi, pričom zjavne nevychádzal len z diela Ľudovíta Haana, ale aj z iných titulov, ktoré, žiaľ, konkrétne neuviedol. V článku s názvom Založenie mesta Čaby 1718 – 1745 (Čabiansky kalendár na rok 1921) zaznamenal históriu od čias osmanského panstva. Charakteristiku kraja na konci 17. storočia podal takto: „Okolo Čaby bolo všetko pusté. Domy boli zrúcané. Tráva a burina riastla všade. Kereš slobodne tiekol. Nebol nik ktoby pracoval. V celej stolici Békešskej nebolo v ten čas vyše 2000 obyvateľov. Líšky, vlci a divé svine potulovali sa po tomto požehnanom, ale znivočenom kraji.“[9] Slováci podľa autora: „Mali isť na tú velikú rovinu, kde neboly vršky, kde pred krátkým časom ešte Ťurek zúril, kde bolo pusté, burinou, sitiňom a trstinou zarastené, neobrábané, opustené a divé pole!“[10]
Szeberényi sumarizoval historickú faktografiu usadenia sa Slovákov a prvých rokov ich pôsobenia a poľnohospodárskeho kultivovania kraja, pričom uviedol viacero detailov, neveľmi známych z dovtedajšej odbornej či popularizačnej literatúry. Pozornosť však sústredil hlavne na osoby ev. kňazov (ako prvých Tomáša Koničeka, Jána Šuhajdu, Jána Szalaya) a sakrálnych stavieb. Pritom zaznamenal predovšetkým konfesionálne príčiny a okolnosti imigrácie Slovákov na Dolnú zem. Okrem iného Szeberényi uviedol: „Čabänia na mieste terajšieho malého chrámu postavili dočasnú modlitebnicu. Divné to bolo stavänia. Múry boly z ráždia, ktoré s blatom omazali…Prvá modlitebnica z rážďových múrov skoro sa rúcať počala. Ešte pod prvým riadným farárom Jánom Šuhajda postavili čabänia novú modlitebnicu z váľkov a zakryli ju trstinou.[11] Pozdejšie potom, keď sa Sámuel Burian stal čabianskym farárom,[12] túto modlitebnicu vydláždili tehlámi a zakryli šinglami. Oltár kúpili v Pešti, a tento oltár je teras vo viničnom chráme. V Bystrici dali shotoviť organ za 125 zlatých“.[13] Zaujímavo popísal usadenie sa prvých kolonistov a ich každodenné starosti, prácu (poľnú i domácu ako tkanie a predaj konopného plátna), stavanie domov, odev, „pravotenie sa“ (zväčša kvôli osočovaniu či ublíženiu na cti), mnohé zlozvyky (ako pri svadbách „veliké veselenie“ s muzikou a streľbou, ktoré neskôr dokázal zamedziť farár Samuel Tešedík st.), zriedkavé finančné operácie za prenájom a kúpu. Neobišiel ani environmentálnu tematiku: „Okolo mesta boly močiare veliké. V lete bolo ťažko sa slobodno pohybovať pre množstvo komárov. Aj kone museli zakriť sieťou proti komárom. V zime boli nebezpeční vlci. Že mnoho vlkov bolo v tom čase na našich krajoch, toz toho zatvárame, že stoličná vrchnosť zaplatila za každú vlčiu hlavu 2 zl.“[14] Lovci dokázali vyhubiť všetky vlky a (s nimi často zamieňané) šakaly dovtedy žijúce v kraji.
Ďalej zaznamenal trampoty obyvateľstva v súvislosti s presunmi vojakov cez Čabu do Aradu, pričom títo rekvirovali pre seba a pre kone potraviny, krmivo a rôzny materiál. Nespokojnosť dosiahla takých rozmerov, že dokonca richtár Ján Šüveg navrhol, aby ľudia opustili Čabu a našli si lepšie miesto pre život (1732). Inou kritickou situáciou bola rebélia v Békešskom Sv. Ondreji voči bezohľadnému správcovi a tzv. Pérovo povstanie (1735) prevažne srbských vojakov a osadníkov, ku ktorému sa maďarskí kalvínski rebelanti pripojili. Z Čaby sa pridalo iba desať mužov. Ďalšou zlou udalosťou bola morová epidémia (1738), počas ktorej umrelo v Čabe až 60 obyvateľov, kým v susedných obciach vymrela dokonca tretina ľudí. Keď v susednom Békeši nastali nepokoje kvôli obmedzeniu pohrebných rituálov, vrchnosť vyzbrojila asi 100 Čabanov (z vtedy 2,5 tisícovej obce), ktorí tam mali nastoliť poriadok.
V ďalšom článku Založenie mesta Čaby. Stavba malého chrámu. Sámuel Tešedík 1745 – 1749 (Čabiansky kalendár na rok 1922) sa Szeberényi zaoberal rozvojom obce po odchode S. Buriana. Cirkevný zbor potom povolal z Albertu v Peštianskej stolici za farára Samuela Tešedíka staršieho. Na margo jeho osoby Szeberényi napísal: „Muž tento horlivý a zvláštnymi darmi ducha obdarený – jehož pamätná doska je tam v malom chráme pri kazateľnici – možno povedať, že bol druhým zakladateľom a pravým apoštolom čabianskeho cirkevného sboru“. Jeho potomkov takisto pozitívne hodnotil: „…syn jeho mladší Sámuel Tešedík, sarvašsky farár, bol svetochýrnym mužom na poli poľného hospodárstva a vnuk jeho inženir, najmladší Sámuel Tešedik dozeral a radu dával pri stavbe veľkého chrámu cirkve čabianskej. Tešedikovci boli mužovia pevného presvedčenia. U nich viera evanjelická prenikla celú dušu“.[15]
Autor sa ďalej zameral na Tešedíkovo úsilie o vybudovanie murovaného kostola, čo predstavovalo získať povolenia vrchnosti, nielen stoličnej, ale aj krajinskej. Podarilo sa mu pritom získať podporu od kniežaťa Antona Grassalkovicha počas jeho návštevy v Ďule u hlavného župana Franza Harruckerna. V istých kruhoch vo Viedni však vznikol nepokoj kvôli otázke, či vôbec smel Harruckern povoliť čabianskym evanjelikom postavenie kostola z pálených tehál. Napokon bol chrám postavený v priebehu 5 mesiacov (1745) a Szeberényi popísal materiálne a finančné záležitosti stavby, ale charakterizoval i rôzne opatrenia a nariadenia pri organizovaní komunity. V závere článku predstavil základnú topografiu Békešskej Čaby v tom čase – teda, kde bol cintorín, fara, dve školy, krčma, vtedy jediný obchod v obci, ktorý prevádzkoval Grék z Atén atď.[16]
V nasledujúcom pokračovaní vyšiel článok s názvom Založenie mesta Čaby (Čabiansky kalendár na rok 1923), rozdelený na dve časti: I. Doba veľkých nepokojov 1749 – 1753, II. Doba pokojného vyvina a zrôstu 1753 – 1807. Text Szeberényi uviedol nástupom nového farára Martina Vandlíka, predtým farára v Tomášovciach, ktorý nastúpil miesto v čase, keď už mala obec 5 tisíc obyvateľov. Jeho účinkovanie od začiatku znemožňoval učiteľ Tobiáš Medvecký, „horňouhorský“ zeman, čo vraj „bol muž cele zkazený, nemravný“. Vystupoval veľmi sebavedome, arogantne a poburoval proti farárovi a vrchnosti, pričom získal istý tábor svojich prívržencov. Podľa Szeberényiho: „Bezočiví ľudia často sa páčia národu, ktorý nevie rozdiel urobiť mezi bezočivosťou a smelosťou. Bezočivosť je hriech, istý znak podlosti a svrhlosti, ale smelosť je najkrajšia cnosť bohabojného človeka. Medvecký počal z dom do domu chodiť, žaloval sa pred národom, že farár jeho učiteľa, ktorý národ miluje, prenasleduje; ale on sa nedá postrašiť, bude pravdu vždy zastávať a hotový je aj život za pravdu obetovať.“[17] Vandlíkovi s rebelujúcim učiteľom nedokázala pomôcť ani vlastná cirkevná vrchnosť, preto sa napokon rozhodol Békešskú Čabu opustiť. Na Turíce roku 1753 s niekoľkými stovkami Čabanov, ale aj Sarvašanov a Berinčanov sa odsťahoval na majetky grófa Károlyiho v Sabolčskej stolici, kde znovuzaložili Níreďházu. Autor ďalej priblížil aj trpké osudy M. Vandlíka v Níreďháze, najmä v súvislosti s postavením nepovolenej provizórnej modlitebne, ktorá musela byť zrútená, farár musel odísť do Debrecína a mal zakázané v budúcnosti bývať v Níreďháze.
V druhej časti práce sa zoberal úradovaním nového farára Jána Ďurčeka z Banskej Bystrice. Vyzdvihol jeho plodné a pokojné účinkovanie počas 27 rokov, vrátane jeho funkcie konseniora, a čo je zaujímavé, zvlášť pochválil rolu jeho manželky v komunite a jej príklad nábožného života. Keďže počet obyvateľstva rástol, cirkev povolala v roku 1773 (v texte je zrejme omylom 1783) do Čaby druhého kňaza Samuela Drozdíka, rodáka z Púchova. Tzv. malý chrám bol rozšírený dvomi krídlami, čím jeho pôdorys získal tvar gréckeho kríža (1773). Szeberényi v úplnosti uviedol pamätný text Jána Ďurčeka – rozsiahlejší v bibličtine a kratší v latinčine, ktorý bol vložený do múru. Potom sa venoval zmenám v obci, vybudovaniu Živého kanála (1777), odvodneniu močiarov a rozširovaním ornej pôdy a pastvísk, fungovaniu pošty a pod. Po smrti J. Ďurčeka sa Drozdík stal riadnym farárom a za druhého bol zvolený Ondrej Ďurček, syn zosnulého (1780). V roku 1783 postavili „prvú evanjelickú túrňu na dolnej zemi“. Konštatoval, že táto veža zvestovala príchod novej doby: „Nebolo možné viacej evanjelikov prenasledovať – ich túrňa to dokazovala, že sú slobodní a rovnoprávni občania našej obci. Na tejto túrni boli ustanovení zvonári a spolu strážcovia mesta nad ohňom. Mocné je to stavänie a spolu hlása nám tú mocnú vieru otcov, ktorí v ťažkých časoch nezúfali – a hľa neprešlo jedné stoletie, a túžba ich sa splnila.“[18] V závere textu pripomenul vzrast počtu obyvateľstva Čaby na 10 tisíc, vedenie už troch škôl, šírenie Tranosciov a upevnenie ľudu v mravoch a viere.
Pokračovaním seriálu bol článok Založenie mesta Čaby. Stavba velikého kostola 1807 – 1824 (Čabiansky kalendár na rok 1924). Aj v tomto texte Szeberényi podriadil chronológiu podľa rokov účinkovania farárov. Pokračoval teda pôsobením Ondreja Uhrina (po smrti O. Ďurčeka roku 1798), čabianskeho rodáka, ktorého predstavil cez rad životopisných údajov. Spolu s druhým farárom Michalom Milecom iniciovali ideu postavenia druhého kostola, keďže obec sa neustále rozrastala a veriaci sa už pohromade nezmestili v starom kostole. Szeberényi predstavil viacero návrhov na riešenie problému. Napokon bol presadený Milecov návrh, „aby v prostred mesta vystaveli jeden veliký chrám naproti starému chrámu, aby tak jeden veliký chrám znázornil jednotu najväčšej cirkve evanjelickej v Uhorsku“.[19] Autor ďalej popísal okolnosti výstavby tzv. Veľkého chrámu, finančné záležitosti i príčiny predĺženia doby stavby, ktorej základný kameň bol položený roku 1807. Za najdôležitejšiu príčinu označil napoleonské vojny a ťažkosti štátu vedúce k devalvácii meny. V dôsledku toho musela cirkev práce prerušiť, dokonca sa uvažovalo o rozobratí múrov a predaji tehál. Úsilie vedúcich, ale aj ostatných cirkevníkov však viedli k pokračovaniu stavby (od 1817)[20] pod dozorom „merníka“ Samuela Tešedíka najml. Veľmi stručne autor uviedol trojročné pôsobenie farára Michala Bosého (1815 – 1818), pri ktorom konštatoval „upadnutie do duševnej choroby“. Prirodzene, nespomenul alkoholizmus u tohto inak skutočne talentovaného prvého slovenského prekladateľa Shakespeara. Po Milecovej smrti prišiel do Čaby nový kňaz Ján Haan (rodák z Ábelovej), ktorý v meste účinkoval dlhé roky (1818 – 1855). Szeberényi tiež bližšie popísal slávnosť vysvätenia Veľkého kostola[21] 29. júna 1824.
Zďaleka viditeľný Veľký kostol sa stal symbolom mesta i identity Čabänov. Podľa Szeberényiho: „Tento chrám vidia naši cirkevníci aj z tých najďalších sálašov, a keď hľadia na túrňu jeho z ďalekých sálašov, mnohí iste myslia na horlivosť predkov, na tých predkov, ktorí keď ich mocní páni sveta tohto nechali, preca zostali verní a nechali radšej milé im rodisko a osadili sa tu na našich krajoch. Túrňa táto a zvlášte chrám tento veľký oznamuje, že my evanjelici sme tu a chceme ako evanjelici aj naďalej tu vo vlasti našej trvať a nezaprieme pravdu evanjelickú na slove Božom založenú“.[22]
V inom článku Založenie mesta Čaby 1824 – 1846. Od posvätenia velikého chrámu po oslobodenia z pod urbáru (Čabiansky kalendár na rok 1925) sa Szeberényi zameral na sumár opráv, rekonštrukcií a obnovených posvätení oboch ev. kostolov v centre mesta, trom biskupským vizitáciám; zvlášť svojho starého otca Jána Seberínyho, pričom dodal: „Seberiny bol synom chudobných slovenských želiarov vo Velkej Vsi v Orave. S mnohými ťažkosťami ako opustená sirota vyučil sa a dosiahol najvyššú hodnosť. Pritom ale zostal verným synom svojho národa. Nebol by myslel, že v tom chráme velikom, kde on kázal, budú kázať slovo Božie syn, vnuk a pravnuk jeho.“[23] Ďalej sa zaoberal čabianskymi školami (vtedy v 6 školách bolo 1360 detí), ale najmä významnými učiteľskými osobnosťami – Pavlom Benjamínom Semianom, Karolom Strakom a Pavlom Vozárikom. Pritom spomenul zavedenie maďarčiny do výučby v roku 1837 za učiteľovania Ľudovíta Haana. Takisto sa venoval cirkevnému inšpektorovi Jakubovi Steinerovi (vyššiemu úradníkovi na panstve) a novému farárovi Danielovi Brozmannovi (z Brezna), pričom vyzdvihol aj ich zásluhy na odkúpení Čabanov z poddanstva v roku 1845 za 800 tisíc zlatých – ibaže vtedy „nik nemyslel na to, že o niekolko rokov toto odkúpenie bude zbytočné…“
V súvislosti s touto udalosťou uviedol: „Predkovia naši preto prišli z Horných strán na Dolňú zem, nielen aby slobodne vykonávať mohli tu svoje náboženstvo; ale aby aj v poddanstve väčšú slobodu dosiahli – lebo pánstvo sľubovalo tu veliké obľahčenia poddanstva, čo sa aj stálo. Za každou kvartou musel majitel isté dni pánstvu darmo pracovať – od záprahov musel dlhé furmanky konať. Veliká pasba bola majetkom pánstva – a tam ako v společnom majetku bohatší viac požíval ako chudobní.“[24] Ďalej informoval o oslavách po uzavretí kontraktu, avšak taktiež konštatoval: „Po velikej radosti nastály mnohé ťažkosti. Mnohí nevládali platiť, tých potom exekvovali. Nazdali sa vodcovia tohto pohybu, že dostanú pôžičku – ale vtedy ešte neboly banky na každom uhle. Umysel vodcov bol šlechetný. Čaba nechcela slobodu ako dar. Vymohla si ju ako svoje vlastné zaslúženie.“[25] Szeberényi sa dokázal i v tomto prípade pozrieť na problematiku z rôznych uhlov pohľadu, na rozdiel od iných autorov nezamlčiaval tienisté stránky významných udalostí.
Nepochybne najvýznamnejšími zdrojmi k staršej histórii Békešskej Čaby sú práce Ľudovíta Haana v biblickej češtine, slovenčine a maďarčine – predstavovali vo svojej dobe vzor regionálnohistorických prác, ktorý nasledovali ďalší autori. Haanovým historiografickým debutom bolo vydanie publikácie Pamětnosti B. Čabánské, ku stoletnj památce taměgssjho starého ewangelického chrámu sepsal…, ktorá vyšla v Budíne v roku 1845 v rozsahu 38 strán. Vo Veľkom Varadíne zároveň s českým vydaním vyšla maďarská verzia tohto diela Békés-Csaba mezővárosa hajdani és mostani állapotjáról, az ottani ev. ó templom százados ünnepe alkalmára értekezett …[26]
S odstupom času Ľ. Haan pôvodnú prácu o Békešskej Čabe rozšíril a vydal v Pešti roku 1866 už v slovenčine pod kratším názvom Pametnosti békeš-čabánske v rozsahu 82 strán. Maďarský variant vyšiel tiež v Pešti v tom istom roku v rozsahu 60 strán. Vydanie v maďarčine niektoré údaje neobsahuje a nemá takú informačnú hodnotu ako slovenské. Haan zrejme niektoré časti slovenského textu nepovažoval za zaujímavé pre maďarských čitateľov (hlavne národopisnú a nárečovú problematiku). Zmysel napísania práce o dejinách mesta vysvetlil v stručnej a jasnej formulácii svojich cieľov: (a) poučiť spoluobčanov o minulosti ich bydliska a kraja, (b) prispieť k „vlasteneckej dejepisno-štatistickej literatúre“, resp. k obšírnemu opisu vlasti, (c) zanechať po sebe pamiatku miestnej evanjelickej cirkvi.
Veľmi zaujímavé a cenné poznatky o živote čabianskych Slovákov, zmenách v živote slovenskej komunity, o cirkevnej a školskej problematike, svojom vlastnom živote, miestami v širších spoločenských a kultúrnych súvislostiach spracoval Ľ. Haan vo svojich po maďarsky písaných memoároch s trochu zavádzajúcim názvom Haan Lajos naplója (Denník Ľudovíta Haana).[27] Haan začal svoje pamäti písať v januári 1870 a zostavoval ich niekoľko rokov. Postupoval chronologicky od čias svojho detstva a registroval dôverne známy každodenný život s jeho výraznými zmenami počas 19. storočia („od práchna cez zápalky a petrolejové lampy po elektrinu“). Zachytil rôzne sociálne javy aj politické deje. Iste zamýšľal svoje pamäti niekedy publikovať, ale text zjavne nestihol dokončiť a niektoré jeho pasáže boli „priodvážne“ na zverejnenie. Pamäti Haanovi zrejme poslúžili aj ako istý psychický ventil pre subjektívne úvahy či konštatovania, napr. v súvislosti s pomermi vnútri čabianskej honorácie alebo v prípade prejavov antipatie voči Ľ. Štúrovi, martinskému centru či „panslavizmu“ vo všeobecnosti, kým voči maďarskému nacionalizmu zostal „korektný“.
Starším dejinám Čabänov sa venovali aj iní autori, napr. Michal Žilinský, ktorý z domácich archívov v Békešskej župe čerpal údaje pre štúdiu A Péró-féle néplázadás Békésmegyében 1735 (Pérovo ľudové povstanie v Békešskej stolici roku 1735).[28] Priblížil priebeh povstania vedeného kapitánom srbských hraničiarov Pérom, ktoré vypuklo jednak kvôli údajnej hrozbe vrchnosti prinútiť ich – pravoslávnych kresťanov – k uniatizmu, jednak kvôli chýru o údajnom návrate Františka II. Rákociho do Uhorska. Rozhodujúcimi príčinami vypuknutia povstania však boli predovšetkým sociálne problémy tak srbských hraničiarov, ako aj maďarských roľníkov. Väčšina slovenskej populácie sa k povstaniu nepridala, bola skôr obeťou rabovania zo strany povstalcov. Žilinský sa sústredil hlavne na vykreslenie udalostí v Čabe, na prípad týrania farára Buriana a ulúpenie cirkevnej pokladnice povstalcami, ale spomenul aj fakt, že sa desať čabianskych mužov pridalo k povstalcom. Ďalej sa venoval postave Slováka Pavla Matulu z Vášarheľu,[29] ktorý bol „najspoľahlivejším prívržencom“ srbského vodcu povstalcov Péra, koncipoval a písal preňho listy, bol vymenovaný do hodnosti podkapitána pechoty a napokon po porážke povstania a jeho zajatí bol odsúdený na smrť a sťatý. K téme sa Žilinský vrátil aj neskôr (1881) s príspevkom Valamit a Péro felkeléséhez (Niečo k Pérovmu povstaniu).[30] Tvorilo ho uverejnenie súpisu škôd spôsobených povstalcami, ulúpených vecí s určením ich cien, ktorý vypracovala administratíva stolice po potlačení povstania.
Pod názvom História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1935 (1936) publikoval Szeberényi seriál článkov podobného charakteru v Evanjelickom hlásniku v rokoch 1935 – 1937. Nejde pritom o identické texty, hoci niektoré pasáže sa čiastočne prekrývajú, no autor sa usiloval ich prepracovať či „prerozprávať“ inak, ba aj dopĺňal informácie. Napríklad podrobnejšie objasnil okolnosti postavenia Malého kostola,[31] v pokračovaní rozpísal aj náklady na stavbu a odkiaľ bol dovezený ten-ktorý materiál a uviedol príklady „zlozvykov“ ľudu, ktoré pranieroval farár S. Tešedík st.,[32] autor prísnych cirkevných predpisov pre čabiansku komunitu.[33] K situácii po jeho smrti Szeberényi napísal: „Rozmnožovala sa v tom čase cirkev nielen skrze pôrody, ale aj skrze to, že sa vždy viac a viac rodín prisťahovalo z Hornouhorska k nám, kde v tom čase väčšia náboženská sloboda panovala, ako na iných stranách Uhorska. Pritom ani urbár nebol ťažký, ako inde v krajine našej,“ – ale nezamlčal ani fakt, že: „…medzi predstavenými na obecnom dome sa veľmi rozmohla bujnosť, lebo obecní služebníci neboli poslušní richtárovi a prevádzalo sa na obecnom dome veľké pijanstvo“.[34] Rozviedol tiež prípad farára Vandlíka s rebelantským učiteľom Medveckým, pričom poznamenal, že ďalšie osudy Medveckého sú neznáme. Viac sa v širších súvislostiach venoval významu rozhodnutí cisára Jozefa II., ktoré umožnili emancipáciu protestantov. Podobne ako pri Malom kostole podrobnejšie sa vyjadril k stavbe Veľkého kostola a pritom o. i. napísal: „Predkov našich už neprenasledovali za náboženstvo, mali tento čas použiť, aby hradbu evanjelického Siona na Dolnej zemi vystaväli.“[35]
V ďalšom článku spracoval obnovovanie a zmeny v ev. kostoloch, tentoraz aj modlitebne a kostola v štvrti Vinice (Jamina) a v súvislosti s ním aj životopisné reálie a publikačnú činnosť farára Karola Lindera (z Jasenova), ktorý tam pôsobil vyše 50 rokov. Uviedol, že v Malom kostole sa konajú maďarské bohoslužby pravidelne v nedeľu od roku 1860, predtým iba niekoľkokrát v roku. Podrobnejšie než v Čabianskom kalendári sa venoval kanonickým vizitáciám. Pri vizitácii svojho starého otca J. Seberíniho (1846) konštatoval: „On na Čabe uviedol nové poriadky. Pred jeho kanonickou vizitáciou každého cirkevníka z kostola pochovávali, on nariadil, aby sa pohrabná počesnosť diala na dvore mrtvého, a aby sa dlhé verše nečítali pri pohrebných výkonoch, ale aby sa Slova božieho kazateľ odberal v mene najbližších od mrtvého“.[36] V 11. a 12. čísle Evanjelického hlásnika zaujímavo spracoval učiteľské a kňazské osobnosti Békešskej Čaby, okrem P. B. Semiana, K. Straku a P. Vozárika aj iných, hlavne Ľ. Haana, ako aj farárov D. Brozmanna, svojho otca Gustáva Seberínyho, svoj profil, ďalej Pavla Koreňa (ktorého pozitívne hodnotenie nekorešponduje s jeho vyjadrením v spomienkach), prvého seniora novoutvoreného aradsko-békešského seniorátu, Ďorďa Čepregiho (pôvodným priezviskom Bohuša, už štvrtého čabianskeho farára od r. 1900, neskôr seniora), potom profesora čabianskeho gymnázia Jána Horvátha a jeho riaditeľa Jána Bukovského, učiteľov Michala Kutzkého, Juraja Čarejša, Ľudovíta Németa, Jána P. Bellu, Gustáva Lánga a Matúša Považaya, vrátane ich edičnej či publikačnej činnosti.
Szeberényiho seriál z dejín Békešskej Čaby je nepochybne pozoruhodný. Nebol síce natoľko pôvodný ako Ľ. Haan, archívnemu výskumu sa venoval v oveľa menšej miere (v cirkevných archívoch), skôr dával prednosť štúdiu odbornej literatúry. Jeho články sú teda predovšetkým kompilátmi. Na druhej strane jeho jazyk a štýl je „čitateľnejší“ než u Haana, do určitej miery menej faktografický (napr. zriedkavejšie časové údaje), a predsa na rozdiel od neho uviedol v slovenčine viac informácií o dejinách Békešskej Čaby. Pravda, podobne ako u Haana mu dejiny obce/mesta splývali s históriou ev. cirkevného zboru, a miestnych katolíkov (tiež prevažne Slovákov) si jednoducho nevšímal. Osvetový význam jeho popularizačných článkov v slovenčine je nespochybniteľný.
V tomto krátkom exkurze sme predstavili staršie dejiny Békešskej Čaby prostredníctvom štúdií a článkov niekoľkých autorov, žijúcich v úzkych kontaktoch s Čabanmi, potomkami Slovákov, ktorí našli pred 300 rokmi svoj domov relatívne ďaleko od svojich rodných Horniakov. Aj dnes sú ich texty inšpiratívne a zároveň sú svedectvom o úspešnom rozvoji lokality, vytrvalom úsilí jej obyvateľov držať sa svojej etnicko-cirkevnej identity, ako aj o sebavedomí celej tejto slovenskej komunity.
(z pripravovanej publikácie)
[1] GOMBOŠ, Ján (ed.): Slováci v južnej časti Dolnej zeme (Od konca 17. do konca 18. storočia). Békéscsaba: VÚSM, 2008, s. 24.
[2] Okrem evanjelikov prichádzali aj slovenskí katolíci, ktorí v niektorých lokalitách ako Nemeškereki a Endrőd (1732) v nasledujúcich desaťročiach podľahli asimilácii: „…Endrőd (bol) v ruinách až do roku 1718. Vtedy sa začala stavať druhá, dnešná dedina. Totiž obyvatelia z Nemeškereki, keďže ich dedina bola bežne ohrozovaná záplavou, sa húfne presťahovali do osady Endrőd. Onedlho sa k nim pridružil značný počet slovenských rodín z Detvy, z Rimavských Zalužian, z Čaby a z niektorých častí Novohradskej stolice. Následkom toho dnešná osada Endrőd pôvodne bola maďarsko-slovenská katolícka osada. V školách miešane sa vyučovala maďarčina a slovenčina, na bohoslužbách v kostole sa striedali tieto dva jazyky.“ HAAN, Lajos: Békés vármegye hajdana I. köt. Pest: 1870, s. 170.
[3] SIRÁCKY, J. a kol.: Slováci vo svete 1. Martin: MS, 1980, s. 49. V roku 1775 Harruckernov rod vymrel v mužskej línii, ale pokračoval ďalej v niekoľkých ženských líniách najvýznamnejších zemepanských rodín v oblasti.
[4] ČAPLOVIČ, Ján: Slovenská etnografia v Uhorsku. Bratislava: SPN, 1997, s. 34.
[5] HAAN, Ludewit: Pametnosti békeš-čabánske. Pešť: Horňánsky a Hummel, 1866, s. 13.
[6] HAAN, Ludwjk: Pamětnosti Čabánské ku stoletní památce taměgssjho starého ew. chrámu. Budín: Literárni králowsk. wsseučilisstě, 1845, s. 10.
[7] GAJDÁČ, Ján: Čo son ja počuv od mojich otcov o starej Čabe? In: Čabiansky kalendár na rok 1935, s. 61.
[8] DVOŘÁK, Pavel (ed.): Nový pohľad na svet. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov VIII. Bratislava: LIC, 2007, s. 231.
[9] Založenie mesta Čaby 1718 – 1745. In: Čabiansky kalendár na rok 1921, s. 29.
[10] Založenie mesta Čaby 1718 – 1745 … 1921, s. 31.
[11] Bolo to v r. 1723.
[12] Čabianskym farárom bol v r. 1728 – 1744. Predtým bol učiteľom v Asóde, kam sa po čabianskom pôsobisku vrátil ako kňaz a stal sa i novohradsko-peštiansko-békešským seniorom. Szeberényi ho hodnotil ako muža „horlivého“ a „učinlivého“, „ktorému sme všetci velikou vďakou zaviazaní, nielen evanjelici, ale všetci obyvatelia“.
[13] Založenie města Čaby 1718 – 1745 … 1921, s. 34-35.
[14] Tamže.
[15] Založenie mesta Čaby. Stavba malého chrámu. Sámuel Tešedík 1745 – 1749. In: Čabiansky kalendár na rok 1922, s. 23-24.
[16] „V tom čase na tomto kraji neboli ešte židovskí kupci – ale grecký… Domy boli jednoduché, domčoky z váľkov postavené a trstinou pokryté, ktorá trstina tu v blizkosti riastla, a bola veľmi lacná.“ Založenie mesta Čaby. Stavba malého chrámu. Sámuel Tešedík 1745 – 1749 … 1922, s. 28.
[17] Založenie mesta Čaby. In: Čabiansky kalendár na rok 1923, s. 28.
[18] Založenie mesta Čaby … 1923, s. 32.
[19] Založenie mesta Čaby. Stavba velikého kostola 1807 – 1824. In: Čabiansky kalendár na rok 1924, s. 40.
[20] Spomenul aj ťažký rok 1817, keď museli kvôli neúrode Čabania doviezť obilie, „aby národ nehladoval“. Išlo pravdepodobne o dôsledky klimatického javu – „sopečná zima“ – spôsobeného výbuchom sopky Tambora na Sumatre roku 1815, ktorý viedol k neúrodným rokom vo veľkej časti Európy.
[21] Uviedol tiež vnútorné zariadenie kostola: oltár zhotovený Vavrincom Dunajským z Budína za 12 tisíc zlatých, organ vyrobil Herodek z Pešti a stolice na najvyššom chóre vyhotovil čabiansky drevorezbár Ján Ondrovický.
[22] História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1935. In: Evanjelický hlásnik, roč. 6, č. 8 (august), 1936, s. 11.
[23] Sz: Založenie mesta Čaby 1824 – 1846. Od posvätenia velikého chrámu po oslobodenia z pod urbáru. In: Čabiansky kalendár na rok 1925, s. 38.
[24] Sz: Založenie mesta Čaby 1824 – 1846 … 1925, s. 41.
[25] Tamže.
[26] Ľ. Haan sa v spomienkach zmienil o radosti z toho, že jeho „skromnú prácičku maďarská, nemecká a slovenská tlač privítala s najväčším uznaním“, ako aj ocenenie konkrétnych známych ľudí – najmä Ľ. Štúra, J. Čaploviča, J. Kollára a Š. Petiana. „Moju knižočku som predával za 10 strieborných a natoľko ju hľadali, že behom jedného týždňa celý slovenský 500-kusový náklad sa minul, aj z maďarskej verzie sotva zostalo niekoľko exemplárov.“ HAAN, Ľ.: Spomienky / úryvok. In: Dolnozemský Slovák, 11 (26), č. 4, 2006, s. 10. Ján Čaplovič v recenzii na túto prácu s uznaním uviedol: „…Čo p. kaplán Haan o običajach Čabanou, o ich hospodárstve atď. rozpráva, hodnuo je čítaňja“. Orol Tatránski. Roč. 2, čís. 42, 22. 9. 1846, s. 334.
[27] Rukopis Haanových memoárov je uložený v Országos Széchenyi Könyvtár, Budapešť, Quart. Hung. 1952.
Až v r. 1971 vyšiel výber úryvkov z týchto memoárov v bibliofilskom vydaní – Haan Lajos naplója / részletek (Denník Ľudovíta Haana / úryvky) – v počte 450 číslovaných kusov. Knižka v rozsahu 118 s. vyšla v edícii Bibliotheca Bekesiensis, editorom bol János Papp, vydavatelia: Békés Megyei Könyvtár, Munkácsy Mihály Múzeum, Rózsa Ferenc Gimnázium és Szakközépiskola igazgatósága, Városi Tanácssal). Niektoré vybrané úryvky vyšli vo Vásarnapi Újság (1971). Preklady niektorých úryvkov z týchto pamätí publikoval Ján Chlebnický v práci Čabianska čítanka 1 (Békešská Čaba 1996), Ján Gomboš v periodikách Čabiansky kalendár (2006, 2007) a Dolnozemský Slovák (2006). Posledným uceleným vydaním je publikácia Slovenský kňaz, maďarský historik. Listy a denník Ľudovíta Haana (2016), ktorú editorsky pripravil József Demmel.
[28] ZSILINSZKY, M.: A Péró-féle néplázadás Békésmegyében 1735. In: BRMTÉ, 2, 1875-1876, s. 72-98.
[29] P. Matula bol údajne zemianskeho pôvodu a pochádzal z Turca.
[30] ZSILINSZKY, M.: Valamit a Péro felkeléséhez. In: BRMTÉ, 7, 1880-1881.
[31] História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1935. In: Evanjelický hlásnik, roč. 6, č. 1 (január), 1936, s. 11-14.
[32] Napr.: „Bola potom aj tá zlá obyčaj, že keď mladý pár pred oltárom kľakol, aby prísahu složil, vtedy staré ženy sa postavily za ich chrbtom a prstom ukazujúc zavolaly: „Pu-pu.“ Bola to stará obyčaj ešte z pohanských časov, ktorú tiež hneď zabránil Tešedik“. História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1935. In: Evanjelický hlásnik, roč. 6, č. 2 (február), 1936, s. 13.
[33] Porádek a ustanovení cirkevní, jak se každý kresťanský člověk v rozličných prípadnostech cirkevních, ku príkladu pri svatém krstu, pri svátosti večere Páne, a tem jiných podobních spravovati a držeti má.
[34] História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1935. In: Evanjelický hlásnik, roč. 6, č. 3 (marec), 1936, s. 11.
[35] História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1935. In: Evanjelický hlásnik, roč. 6, č. 6 (jún), 1936, s. 14.
[36] História čabianskej evanjelickej cirkvi 1716 – 1936. In: Evanjelický hlásnik, roč. 6, č. 10 (október), 1936, s. 14.