Jedného dňa minulého roku som dostal príjemnú správu od mojich kamarátov zo Slovenska. Z príležitosti môjho odchodu do dôchodku mi uhradili cestu a pobyt v Kambodži. Bol som z toho ohúrený, veď som mimo Európy nikdy nebol. Tak sa stalo, že sme sa 8. februára 2016 vydali na dlhú cestu do Indočíny. Bolo nás spolu 9 osôb, 7 Slovákov, ja z Rumunska a priateľ Senad z Bosny.
Leteli sme z Viedne celých trinásť hodín a s medzipristátiami až dvadsať. Do Kuala Lumpuru sme sa dostali na druhý deň a pobudli sme tam celé štyri dni. Potom sme sa presunuli do Phnom Penha a odtiaľ autom k moru do mesta Sihanukville. Tu sa nám cesty skrížili s pracovníkmi Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce, zo Slovenska, ktorí sú zapojení do mnohých charitatívnych akcií. Od nich sme sa dozvedeli, že pôsobia v štyroch domovoch pre siroty s poskytovanou liečbou HIV/AIDS, v dvanástich nemocniciach a tropických klinikách, v dvoch resocializačných zariadeniach pre deti z ulice, v troch centrách pre podvyživené deti a v siedmich detských domovoch. Na otváraní nového domova v Sihanukville zo slovenských fondov sme sa zúčastnili aj my. Vypočuli sme si aj pozdravný list od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku a spoznali sme desiatky sirôt, ktoré sú zaopatrené z vyzbieraných peňazí. Pri tejto udalosti sme zistili, že sú tam prítomné mnohé osoby hovoriace po slovensky. Od nich sme sa dozvedeli, že tam žije dosť početná slovenská a česká komunita, ktorú odhadli na približne 150 osôb.
Tak sme sa potom dostali na európsku pláž, kde má svoju koketnú terasu Andrej, mladý podnikateľ z Nitry. Boli tam aj Boris z Bratislavy a jeho spoločník, Čech, ktorého manželka je zo Svidníka. Títo majú malú pekáreň a reštauráciu. Veď v Kambodži zohnať dobrý chlieb je kumšt a pritom za 35 dag čierneho chleba treba vysoliť až 3,5 dolára. Utkveli mi v pamäti najmä bratia Pavlovovci, Pavol a Fedor, pôvodom zo Šumiaca. Keď som im pohľadal na youtube Janka Ambróza so šumiackymi piesňami, vyhŕkli im slzy z očí. Veď opustili Slovensko ešte v roku 1968. Jeden žil vo Švajčiarsku a ten druhý v Kanade. Teraz ako dôchodcovia žijú a podnikajú spolu v Sihanukville, kde majú malú koketnú reštauráciu v centre mesta. Tam sme spolu aj ochutnávali vynikajúce slovenské špeciality vyučeného kuchára Fedora, ale aj dolnozemskú klobásu a slivovicu či marhuľovicu.
Rozprávali mi o Kambodži ako o perspektívnej krajine, ktorá sa stane turistickým rajom za nasledujúcich 15 rokov. Vlado, stavbyvedúci u židovského podnikateľa, nám hovoril, že Židia už odkúpili väčšinu pozemkov na stavbu, za bagateľ, a teraz sa im cena zdesaťnásobila. Číňania podnikajú v stavbe ciest, hydrocentrál a podobných veľkých objektov. Turistické objekty a obchody majú pod palcom Rusi. Keď sme už pri tých Rusoch, tak sme videli aj ich zhabané nehnuteľnosti pre daňové úniky, podobne aj jeden pekný hotel českého podnikateľa.
V meste sme premávali tuk-tukom (motorka s prívesom) – kde sa cena zrúbala obyčajne na tretinu z tej požadovanej 0150 alebo malými motorkami. Dohodnúť sa s taxikármi bolo niekedy problematické, lebo údajne okolo 70 percent obyvateľstva je negramotné. V dvestotisícovom meste som videl sotva dva semafory a domáci sa mi smiali, keď som sa divil a dokázali mi, že zelenú farbu semafora nikto nečaká, všetci divoko prechádzajú na červenú. Ba videl som aj strhujúcu udalosť. Dvaja naši priatelia išli na motorke, pričom posledný nemal prilbu. Policajt ich odstavil a požadoval pokutu. Márne mu ukazovali v pekelnej premávke, že žiaden domáci nerešpektuje žiadne pravidlá cestnej premávky, zostal neoblomným. Vtom sa zjavili dvaja Rusi na motorke bez prilieb. Odstavil ich a požadoval peniaze. Jeden z Rusov ho privolal bližšie a ten druhý mu bleskurýchlo zasadil pravý, odborne mierený hák. Policajt sa vyvrhol a kým prišiel k sebe, všetci boli preč. To je bezočivosť a nehoráznosť, veď si predstavte niečo podobné v Európe. No nepredstaviteľné!
Ináč ako praví turisti, chceli sme navštíviť chrám Angkor, čo nebolo možné, lebo doprava mimo hlavnej cesty je ešte rizikovou záležitosťou a letecká spoločnosť, ktorá bola nedávno založená, je ešte nefunkčná. Videli sme ale kráľovský palác v Phnom Penhi, ako i Franch market, a potom i okolité malebné ostrovčeky.
Myslím, že nás nováčikov ohúrili reálie malebnej Kambodže a životný spôsob Kmérov. Vďačne sa tam vrátime aj na budúci rok, veď kto by nám nezávidel slnko, pláž a 30-stupňovú vodu vo februári.
Ján Kukučka