Petrovské príhody a pocity

Naši vojvodinskí bratia prišli do Petrovca v roku 1745. Priviedol ich sem Matej Čáni, slobodník z Málinca. Dvadsaťosem slovenských rodín sa usadilo v osade pomenovanej po svätom Petrovi. Pochádzali z juž­nej oblasti stredného Slovenska, ale my sme na potulke stretli aj Petrovčanov, ktorí sa hlásia k Liptovu alebo k Orave. Územie, na ktorom sa dnešní vojvodinskí Slováci usadili, má pestrú minulosť a ja chápem, prečo sa im tam zapáčilo. So synom sme ho za týždeň s potešením pre­jazdili krížom-krážom. Pripomína to tam Slovensko. Chvíľu som z auta videl okolie Piešťan, potom cestu za Nitrou. Má to slovenské stromy, lúky aj vodu. História územia je divoká. Zostali tam zlo-dobré energie po Avaroch, Hunoch a najmä po Turkoch. Nechcem hodnotiť silu, od­vahu a odhodlanie tých, ktorí sa vybrali na cesty do neznáma. Ale po príchode to bolo ešte horšie. Cesta je vždy plná ilúzií a príchod plný krutej reality. Hovorí sa, že prvá generácia tam prišla umrieť, druhá pra­covať a iba tretia mohla začať žiť. Bolo dôležité, že krátko po príchode podpísali s miestnou vrchnosťou zmluvu o osídlení, ktorá im zaručo­vala významné práva, ale aj povinnosti. V mene Slovákov ju podpísali Matej Čáni a richtár Matej Mikula. V mene Srbov richtár Veselin Sekulić. Keď sa v mojom detstve povedalo o dákej udalosti, že sa odohrala ešte za Márie Terézie, znamenalo to, že to bolo dávno-pradávno. Dnes už málokto vie, kto bola tá dáma, ale svojho času vládla ako cisárovná obrovskej rakúsko-uhorskej ríše. Len pre orientáciu – v tom istom čase vo Francúzsku vládol a flirtoval s Madame de Pompadour Ľudovít XV.

Svet za Márie Terézie bol v porovnaní s dneškom iná planéta. Pre vte­dajších ľudí to bola výprava na druhý koniec sveta. Do diaľky a do neznáma. Zapôsobil ten istý efekt, ktorý stvoril Ameriku. Na cestu sa vydali iba najschopnejší, najsilnejší. Muži a ženy s odvahou dobrodruhov a vytrvalosťou objaviteľov. Dôvody ich odchodu zo Slovenska boli rôz­ne, bieda, strašná robota, ale občas aj útek pred trestom. Nie je zložité zistiť, akí boli. Sadnite si ráno na kávu, zájdite na zeleninový trh a sú to stále oni, Čániho Slováci. Každého chlapa, ktorého som stretol, som si tak dokázal predstaviť. O ženách z Petrovca ani nehovorím. Sú ostré ako kosa a pevné ako skala. Verím, že najmä ženy to vtedy ustáli. Vďaka že­nám všetci prežili, vydržali a vybudovali si nový domov. Viem si pred­staviť, ako muži váhali, či tam zostať, vrátiť sa, alebo pokračovať. A ženy povedali: „Dosť. Tunáka ostaneme!“ Neviem, či som mal šťastie alebo smolu, ale v Petrovci som natrafil na samé múdre, silné, statočné ženy, akých v Európskej únii už nieto, ale v báčskom regióne sa ešte nájdu. Počas Dní Petrovca ženy v centre ponúkali nádherné torty a svadobnú kapustu. Nazývali sa Spolok, ale bola to armáda. Armáda krásy a spá­sy. Takmer všetky mali rovnako ostrihané šedivé vlasy, ale mladé tváre, skvelú energiu a veliteľský pohľad. Nádherné križiacky lásky a dobra. S takými fajn babami by sa dal osídliť celý svet. My sme cestu z Brati­slavy do Petrovca absolvovali autom za necelých päť hodín. Aj s kávič­kami a malým blúdením.

*  *  *

Z Báčskeho Petrovca sme si so synom priniesli metly a klobásy. Klasi­ka. V Petrovci bývala svetoznáma fabrika na metly, najväčšia v Európe. Postupne ju po socialisticky rozkradli a po kapitalisticky zlikvidovali. Našťastie, chýrne petrovské klobásy prežili vojnu aj mier a tvoria jeden zo základov hrdosti miestnych Slovákov. Metlu som kúpil manželke, klobásy kamarátom. Ja som si priviezol malý umelohmotný stromček. V srdci Báčskeho Petrovca, takmer priamo oproti budove Matice slo­venskej, je klasický čínsky obchod, v akom nesrdeční Aziati ponúkajú lacné handry, čudnú obuv a výber nepoužiteľných zbytočností. Pred vchodom do obchodu sa v škatuli od banánov povaľovalo niekoľko zlacnených umelohmotných stromčekov zasadených do zeleného polystyrénu. Prípadných zákazníkov asi odradili divoké farebné kombinácie a fantastické vzory. Vyzeralo to ako odpad po upratovaní v záhrade na planéte Pandora z filmu Avatar. Stromčeky boli trošku pokrivené a zaprášené. Roky ich nikto nechcel a zrazu v tej istej chvíli očarili mňa aj polotekutú petrovskú Cigánku. Ten metafyzický záujem nás spájal aj rozdeľoval. Pochopil som, že stromček musím získať. Ale Cigánka ma predbehla, nečakane šikovne sa zohla, stromček schmatla a sprevádza­ná zvonením náramkov a náušníc vošla do čínskeho obchodu. Žiad­ny z tých stromčekov, čo zostali, sa mi nepáčil, a tak som sa rozhodol, že zabojujem. Vošiel som do predajne za ňou. Cigánka práve plačlivo zjednávala cenu. Ponúkla po srbsky hovoriacej mladej Číňanke polo­vičku z toho, čo pýtali v zľave. Číňanôčka bola z ružového ľadu. Vôbec nereagovala. Ani odmietavo nepokrútila hlavou. Bol to vyrovnaný sú­boj dvoch rozdielnych svetov. Pre mňa veľmi svieži – nemám žiadne skúsenosti s cigánsko-čínskymi súbojmi. Štipkal som sa do dlane, či to nie je sen a ja sa nezobudím doma v posteli. Cigánka stromček ohovorila, položila ho na pult a začala si prezerať vystavené náušnice. Zacítil som príležitosť. Mal som pocit, že bez neho nedokážem žiť. Bol asi tridsať centimetrov vysoký, hustý, mal umelohmotné lístočky a drobné oranžové kvietky. Cigánka zaváhala a nakoniec bol stromček môj. Za­platil som zaň vyššiu cenu, ako bola pred zľavou. Cigánka dlho nežialila. „Daj euro!“ povedala mi a ja som jej ho, prekvapený a šťastný z kúpy stromčeka, dal. Cigánka vytiahla zo sukne za hrsť pokrčených dinárov a kúpila si jedny trblietavé náušnice. Ten umelohmotný stromček vyro­bili v provincii Čching-chaj a v Báčskom Petrovci sa nad ním odohra­lo vesmírne stretnutie srbskej Cigánky, zatúlanej Číňanky a zvedavého Slováka. Stromček bol v zľave, lebo bol trošku pokrivený. Stačilo však popri kmeni šikovne zastrčiť do polystyrénovej trávy dve zápalky a už stojí v mojej pracovni takmer rovno. Som naň pyšný. Ako sa vraví: chlap má postaviť dom, kúpiť v čínskom obchode strom a splodiť syna. Ten dom som ešte nepostavil, ale synov mám dvoch a stromček ako vyšitý.

Boris Filan

Úryvky z knihy Borisa Filana Káva od Felliniho

Foto: Andrej Meleg.